{"guid": "18eea9fe-c6c4-4389-b922-18785ba486cd:84251662-e20b-466b-a0fe-2f10a3f7efdc", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5", "spisova_znacka": "14Co/61/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/61/2018 z 25. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. marca 2019, sp. zn. 14Co/61/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5", "identifikacne_cislo": "6610219841", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Anna Snopčoková", "sudca_id": 1363, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-snopcokova-1363", "datum_vydania": "2019-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/84251662-e20b-466b-a0fe-2f10a3f7efdc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/61/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610219841
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobkyne: E. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX S., t. č. H. B. X, T. X, P.Z. T. XX, H. XXX, XXX XX T.,
zastúpená Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa,
proti žalovanému: Z. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX S., t. č. J. XX, XXX XX
W., zastúpený JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, so sídlom AK, Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/210/2010-1819 zo dňa 2. novembra 2017 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č.k.6C/210/2010 - 1853 zo dňa 20. 11. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/210/2010-1819 zo dňa 2. novembra 2017 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č.k.6C/210/2010 - 1853 zo dňa 20. 11. 2017,     p o
t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán konania  nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozhodol tak, že
prvým výrokom zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov strán sporu žalobkyne E.
B. a žalovaného Z. M. do výlučného vlastníctva žalobkyne prisúdil: nehnuteľnosti zapísané na Liste
vlastníctva číslo XXX, k.ú. a obec S. ako parcely registra „C\", parcelné číslo XXX/X o výmere X m2
zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/
X o výmere XX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria,
parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXX/X o výmere
XXX m2, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 záhrady, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2
záhrady, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2
orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2
ostatné plochy, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2 ostatné plochy, parcelné číslo XXX/X o výmere
XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX o výmere XXX
m2 orná pôda, parcelné číslo XXX o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2
orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné číslo XXX/X o výmere XX m2
orná pôda a parcelné číslo XXX o výmere XXXX m2 orná pôda, rodinný dom s číslom súpisným XXX
postavený na parcele číslo XXX/X, rozostavaná hospodárska budova bez súpisného čísla postavená
na parcele čísle XXX/X v hodnote 67 900,- € (prvý výrok). Taktiež žalobkyni do výlučného vlastníctva zo
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov prikázal: Hifi systém zn. H. - 0,- Eur, Chladiaca
skriňa zn. B. B - 0,- Eur, Rádiokazetový rekordér zn. H. I - 0,- Eur, Mikrovlnná rúra zn. J. model S - 0,-
Eur, Fritéza zn. Q. H. - 0,- Eur, Telefón zn. J. G. B - 0,- Eur, Mobilný telefón zn. J. J.-C - 0,- Eur, Elektrická



kosačka zn. M. - 0,- Eur, DVD prehrávač zn. H. C - 0,- Eur, Mraznička 400 l - 1 ks - 0,- Eur, Kotol na
pevné palivo zn. R. - 0,- Eur, Kotol na plyn zn. A. - 0,- Eur (druhý výrok). Žalobkyni uložil povinnosť
vyplatiť pôžičku v prospech E. I. vo výške 3 719,40 Eur (tretí výrok). Zo zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva manželov strán sporu žalobkyne E. B. a žalovaného Z. M. do výlučného vlastníctva
žalovaného prisúdil automobil zn. R. M. X,X T. karoséria Q - 1 569,- Eur, traktor W. XXXX, špz: A - 2
759,- Eur; náhradný motor do automobilu V. XXX - 8,50 Eur; trojradličný pluh k traktoru - 319,- Eur;
rotačná traktorová kosačka s kardanom 1+1 - 654,50 Eur; motorová reťazová píla zn. J. typ E - 495,-
Eur; motorová reťazová píla zn. J. typ E - 224,50 Eur; vlečka jednonápravová - 128,50 Eur; spádová
miešačka J. XXX - 121,- Eur; malotraktor s vlečkou a príslušenstvom - 1 119,- Eur; váha na váženie
obilnín - 13,50 Eur; šrotovník - 12,- Eur; nepoužívané radiátorové telesá 30 ks - 143,50 Eur; motor na
elevátor - 10,- Eur; hliníkový rebrík 1 ks - 100,- Eur; chladnička zn. T. P. N. -0,- Eur; mikrovlnná rúra zn.
F. E.-C.-XXX - 10,- Eur, rebrinové radiátory 4 ks - 0,- Eur; výťažok z predaja kotla zn. I. - 10,- Eur (štvrtý
výrok). Zostatok na účte vedeného na meno žalovaného Z. M. v Z. T., a.s., číslo účtu XXXXXXX/XXXX
vo výške 73,67 Eur prisúdil žalovanému (piaty výrok). Žalobkyni uložil povinnosť na úplné vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyplatiť žalovanému sumu 19.853,99 Eur, v lehote 60 dní
od právoplatnosti rozsudku (šiesty výrok). Ďalej rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania (siedmy výrok). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok za
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 1 562,25 Eur, v lehote do troch dní po
právoplatnosti rozsudku (ôsmy výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike súdny
poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 1 562,25 Eur, v lehote do
troch dní po právoplatnosti rozsudku (deviaty výrok).

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že návrh v prejednávanej veci podala žalobkyňa dňa 28.
12. 2010, pričom sa domáhala vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a
uviedla, že dňa 09. 04. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode a od uvedeného času sa
snaží o mimosúdnu dohodu s exmanželom Z. M., ktorý nie je ochotný kompromisu. Žalobkyňa v návrhu
navrhla predaj hnuteľného a nehnuteľného majetku a rozdelenie financií. Po vykonanom rozsiahlom
dokazovaní realizovanom na množstve pojednávaní súd prvej inštancie rozhodol tak, ako bolo uvedené
vyššie,  vo výrokovej časti predmetného rozsudku.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedla, že odvolaním napáda najmä výrok č. II., VI. a VII.,
a taktiež záver súdu prvej inštancie vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého
súd nezahrnul do masy BSM finančné prostriedky, za ktoré žalovaný nadobudol byt zapísaný na  LV č.
XXXX pre kat. úz. W. tesne po rozvode manželstva. Nesprávnosť napadnutých výrokov a uvedeného
záveru súdu podľa žalobkyne  tkvie najmä v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f), a tiež je,  podľa názoru žalobkyne,
daný dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). K výroku II. napadnutého rozsudku žalobkyňa uviedla, že z
kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku (konkrétne z položiek 95.35 až 95.45 na stranách 23 a 24
napadnutého rozsudku) vyplýva, že hnuteľné veci vymenované vo výroku II. súd prvej inštancie prikázal
do výlučného vlastníctva žalobkyne na základe nesprávneho záveru súdu, podľa ktorého by sa všetky
tieto hnuteľné veci mali nachádzať v držbe žalobkyne. Pripustila, že hodnota všetkých týchto hnuteľných
vecí bola v priebehu konania stranami sporu dohodou ustálená na sumu 0,- Eur, a teda na  spôsob
vyporiadania týchto vecí nemá v konečnom dôsledku zásadnejší význam; žalobkyňa však nesúhlasí s
prikázaním týchto vecí do jej výlučného vlastníctva, pretože uvedené veci sa vôbec nenachádzajú v
jej držbe, tak ako to nesprávne uvádza súd prvej inštancie (s výnimkou kotla na pevné palivo značky
R. a kotla na plyn značky A.). Poukázala na č. l. 571 spisu, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa žiadala
vyporiadanie týchto vecí z dôvodu, že ich má v držbe žalovaný a žalobkyňa týmito vecami nedisponuje
už od dňa 09. 04. 2010, ale najmä žalobkyňa poukázala na zvukový záznam z pojednávania zo dňa
21. 11. 2016, kde sám žalovaný potvrdil, že tieto hnuteľné veci má vo svojej držbe, keď na sudcom
položenú otázku „či má v držbe tie elektronické záležitosti\" žalovaný odpovedal „áno\". Zároveň žalobkyňa
poukázala aj na stranu 7 zápisnice o pojednávaní zo dňa 21. 11. 2016, kde súd skonštatoval, že tieto
hnuteľné veci po rozvode manželstva už neexistujú. V týchto intenciách teda možno konštatovať, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je
naplnený odvolací dôvod predpokladaný CSP. K výroku VI. napadnutého rozsudku (nesprávne určený
vyrovnací podiel) žalobkyňa namietala výšku sumy vyrovnacieho podielu určenú súdom prvej inštancie
sumou 19.853,99 Eur. Vo výške vyrovnacieho podielu by mali byť podľa názoru žalobkyne zohľadnené
vnosy žalobkyne z jej výlučného vlastníctva, ktoré žalobkyňa vynaložila na spoločný majetok počas



manželstva (resp. aj po rozvode manželstva), na ktoré však súd prvej inštancie zjavne nedôvodne
neprihliadal. Konkrétne žalobkyňa priniesla do spoločného majetku sumu 11.677,- Eur, ktoré zdedila
po svojich rodičoch, o ktorej skutočnosti žalobkyňa taktiež doložila súdu príslušné notárske zápisnice
z dedičského konania. Tieto finančné prostriedky boli titulom dedenia jej výlučným vlastníctvom a
žalobkyňa ich investovala do výstavby hospodárskej budovy a kúpy nového pozemku parc. číslo  XXX.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že suma vo výške 6.560,- Eur predstavuje výťažok z predaja pozemkov
patriacich žalobkyni, ktoré boli počas manželstva žalobkyni vydané v rámci príslušných predpisov o
reštitúcii ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Rovnako tieto peňažné prostriedky žalobkyňa
investovala do spoločného majetku, ktoré skutočnosti žalobkyňa počas konania relevantne preukázala.
Súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobkyňa riadne nepreukázala skutočnosť, že by tieto
jej výlučné prostriedky boli vnesené do spoločného majetku, z ktorého dôvodu refundáciu týchto
nákladov v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka súd žalobkyni nepriznal. Žalobkyňa v tejto súvislosti
poukázala hlavne na dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, konkrétne potvrdenie o začatí výstavby
hospodárskej budovy zo dňa 09. 09. 1996 (súhlas OÚ v A. s výstavbou), v ktorom je hrubý rozpočet
stavby stanovený na sumu 365.357,- Sk (12.127,63 Eur), a zároveň poukazuje na žiadosť o predĺženie
termínu dokončenia výstavby zo dňa 07. 04. 1997. Z týchto dôkazov podľa názoru žalobkyne vyplýva,
že výstavba hospodárskej budovy prebiehala práve v čase dedičského konania, po ktorom žalobkyňa
získala zdedené finančné prostriedky a práve tieto boli vynaložené na náklady výstavby rodinného domu
(len hrubý rozpočet výstavby predstavoval sumu 12.127,63 Eur, ktorý prevyšuje zdedené prostriedky
žalobkyne - zvyšné náklady boli následne hradené aj z prostriedkov žalobkyne získaných reštitúciou).
Suma 2.252,- Eur podľa názoru žalobkyne bola vyplatená z výlučných prostriedkov žalobkyne z
dôvodu nutnosti investovať do nehnuteľnosti (rodinného domu), po rozvode manželstva s cieľom
znížiť nepriaznivé dôsledky nezodpovedného prístupu žalovaného k starostlivosti o nehnuteľnosť. Išlo
najmä o zveľadenie nehnuteľnosti v podobe nahradenia interiérových dverí, zavedenie elektriky do
rodinného domu, výmenu poškodeného čerpadla na vodu. Taktiež dala žalobkyňa vyhotoviť z vlastných
prostriedkov geometrický plán na hospodársku budovu. Všetky tieto skutočnosti žalobkyňa preukázala
relevantnými písomnými dôkazmi, ktoré boli následne podporené aj svedeckými výpoveďami, a tiež aj
vyjadreniami samotného žalovaného počas pojednávaní. Aj v tomto prípade žalobkyňa k preukázaniu
skutočne vynaložených investícií z jej výlučného vlastníctva na spoločný majetok predložila súdu
relevantné dôkazy, ktoré však súd bezdôvodne nezohľadnil (okrem iného napríklad čestné prehlásenie
pána B. T. zo dňa 17. 06. 2014). Na tieto dôkazy súd prvej inštancie súd buď vôbec neprihliadal, čiže
akoby ich vôbec nebral do úvahy, čo je prípad výpovede svedka E. I., ktorá pri svojom výsluchu na
pojednávaní dňa 09. 03. 2017 vypovedala o zdevastovanom stave rodinného domu po rozvode v máji
roku 2010 v tom zmysle, že tento bolo potrebné uviesť do takého stavu, aby sa v ňom dalo bývať
(viď zvukový záznam z pojednávania dňa 09. 03. 2017). Žalobkyňa má tak za to, že súd nesprávne
právne posúdil otázku priznania práva žalobkyne na refundáciu jej výlučných prostriedkov. Okrem sumy
3.319,40 Eur, ktorú súd prvej inštancie žalobkyni priznal titulom investícií z výlučného vlastníctva do
spoločného majetku, mal žalobkyni priznať aj sumu 20.479,- Eur tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného
textu. O polovicu tejto sumy, t. j. o sumu 10.239,50 Eur (čo zodpovedá veľkosti podielu žalobkyne) by sa
mal potom znížiť vyrovnací podiel, ktorý by mala žalobkyňa vyplatiť žalovanému, čiže vyrovnací podiel
po započítaní investícií žalobkyne z jej vlastníctva by mal byť 9.614,49 Eur (19.853,99 Eur - 20.479,-
Eur). Ďalej súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne v jej neprospech neprihliadol na žalobkyňou
preukázané skutočnosti, že po rozvode manželstva žalobkyňa uhradila daň za nehnuteľnosť 60,- Eur, a
taktiež v období rokov 2010 až 2017 uhrádzala aj poistenie nehnuteľnosti (výsledná suma poistného je
926,66 Eur). Tieto položky je nutné považovať za spoločné pasíva (vyplatené žalobkyňou po rozvode),
obdobne súd posúdil nedoplatky elektrickej energie (365,78 Eur) a plynu (57,53 Eur), ktoré zahrnul
do vyporiadania BSM v prospech žalovaného, keďže žalobkyňa vyplatenie týchto spoločných pasív
riadne preukázala, súd prvej inštancie ich mal zohľadniť pri konečnom výpočte vyrovnacieho podielu, čo
však neučinil. Žalobkyňa tiež namieta, že súd prvej inštancie vyplatenie nedoplatkov elektriny a plynu
priznal v prospech žalovaného v plnom rozsahu, avšak opäť tak učinil v rozpore s dôkazmi predloženými
žalobkyňou, konkrétne v rozpore s predloženým dôkazom - trvalý príkaz zo dňa 02. 03. 2010 (č. l. 165), z
ktorého vyplýva, že žalobkyňa zadala príkaz v banke R., a. s., poukazovať na účet žalovaného od 15. 03.
2010 sumu 62,- Eur mesačne. Žalobkyňa v ďalšom obsahu odvolania napadla i výrok VII. napadnutého
rozsudku, v ktorom súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žiadnej zo
strán nepriznal právo na náhradu trov konania, a následne konštatoval, že nie je možné určiť pomer
úspechu a neúspechu jednotlivých strán sporu. Žalobkyňa má za to, že takéto rozhodnutie je nesprávne,
a navyše je aj nedostatočne odôvodnené (v podstate len jednou krátkou vetou o údajnej nemožnosti
pomeru úspechu a neúspechu strán sporu). Z celkového obsahu spisového materiálu totiž vyplýva,



že súd prvej inštancie v najdôležitejšej otázke v konaní o vyporiadaní BSM rozhodol plne v súlade s
návrhom žalobkyne, a to konkrétne v otázke spôsobu vyporiadania BSM (t. j. v otázke, ktorá zo strán
prevezme tie-ktoré položky z masy BSM), pričom najviac otázny zostal v podstate len vyrovnací podiel
(z dôvodu nesprávneho neprihliadania na investície žalobkyne z jej vlastníctva na spoločný majetok).
Táto skutočnosť v zmysle § 255 ods. 1 CSP v konečnom dôsledku svedčí v prospech žalobkyne, a preto
súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, pokiaľ jej náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal.
V ďalšom obsahu odvolania žalobkyňa namietala skutočnosti obsiahnuté a uvedené v odôvodnení
rozsudku na strane 20, pod písmenom G/. Uviedla, že súd prvej inštancie nezahrnul do vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva finančné prostriedky predstavujúce kúpnu cenu 27.000 Eur, za ktorú
žalovaný nadobudol do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti v katastrálnom území W. (LV. č.
XXXX) byt s príslušnými spoluvlastníckymi podielmi na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 10. 2010.
Dôvod, pre ktorý tieto prostriedky nezahrnul do vyporiadania, bol záver súdu, že v konaní nebola žiadnym
dôkazom preukázaná skutočnosť, že tieto finančné prostriedky boli nadobudnuté počas manželstva.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že kúpu bytu financoval prostredníctvom hypotekárneho úveru,  podľa názoru
žalobkyne bolo toto tvrdenie  v konaní pomerne jednoznačne spochybnené, a teda vyvrátené, keďže
záložné právo viaznuce na nehnuteľnosti zabezpečujúce hypotekárny úver bolo zapísané v značnom
časovom odstupe po uzavretí kúpnej zmluvy. Najprv teda bola uzatvorená kúpna zmluva,  až následne,
pomerne neskôr,  došlo k uzatváraniu úverovej zmluvy, čo znamená, že v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy už žalovaný musel mať finančné prostriedky na kúpu bytu. Žalobkyňa navyše dodáva, že
predmetný úver mohol byť použitý na úplne iný účel ako bola kúpa predmetného bytu a práve tento byt
mohol byť takýmto spôsobom účelovo zaťažený. Dokonca i sám žalovaný pri svojom ústnom prednese
na pojednávaní uviedol, že najprv nadobudol byt do svojho vlastníctva a až neskôr tento byt zaťažil.
Žalobkyňa tiež poukazuje na dôležitú skutočnosť vyplývajúcu z dokazovania že žalovaný mal na svojom
účte sumu 73,67 Eur, čo len potvrdzuje, že na kúpu predmetného bytu musel použiť financie získané
z predaja hnuteľných vecí patriacich do BSM (napríklad pluh, šrotovník, radiátorové telesá, elevátor,
interiérové dvere a ďalšie). Vzhľadom na to je žalobkyňa presvedčená,  že žalovaný riadne nepreukázal,
z akých zdrojov financoval kúpu bytu, z tohto dôvodu by sa tieto finančné prostriedky mali považovať
za súčasť vyporiadávanej masy BSM. V ďalšom obsahu odvolania žalobkyňa namietala, že výrok I.
napadnutého rozsudku trpí nesprávnosťou, keď pri nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX  pre kat.
úz. S. súd prvej inštancie pravdepodobne omylom vynechal pri parcele č. XXX/X údaj o druhu pozemku
(zastavané plochy a nádvoria). Napriek tomu, že nejde o zásadnejšiu nesprávnosť, žalobkyňa na ňu
poukazuje a navrhuje, aby došlo k náprave, t. j. aby vo výroku rozsudku bol pri tejto parcele uvedený
aj druh pozemku. S poukazom na uvedené dôvody žalobkyňa odvolaciemu súdu navrhla, aby tento
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil Okresnému súdu Lučenec na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie tiež žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Upresnil, že odvolanie podáva proti výrokom I., II., IV., VI., VIII. a IX. rozsudku. Namietal, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Výhrady mal žalovaný k rozhodnutiu súdu
prvej inštancie ohľadom hnuteľných vecí. Okolnosť, že do výlučného majetku žalobkyne boli súdom
prikázané hnuteľné veci v nulovej hodnote a na strane druhej žalovaného hnuteľné veci v hodnote
7.697,- Eur nepovažuje za spravodlivé a zákonné. Navyše súd medzi hnuteľné veci zahrnul aj tie, ktoré
nepatrili do masy bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko boli zakúpené z výlučných prostriedkov
žalovaného, ktoré získal predajom vyťaženého dreva, resp. boli zakúpené pred uzavretím manželstva
(viď sumár vecí v bode 2. na strane 3 napadnutého rozsudku). Pokiaľ sa týka záväzkov, prvostupňový
súd nezohľadnil námietky žalovaného voči úverovým záväzkom, pôžičkám a kartám žalobkyne, o ktorých
existencii sa dozvedel až v priebehu konania o vyporiadanie BSM. Konkrétne ide o R. úverový účet
č. XXXXXXXXX/XXXX  zo dňa 15. 02. 2010, pričom žalobkyňa riešila úver v čase, kedy manželia už
spoločne nehospodárili a boli tesne pred rozvodom. Zostatok úveru k 30. 03. 2010 predstavoval sumu
3.286,71 Eur. V nadväznosti na tento záväzok žalobkyne súdu pravdepodobne uniklo, že dňa 03. 03.
2010 bola na účet žalobkyne pripísaná čiastka 3.430 Eur titulom kúpnej ceny za predaj pozemku. Je tak
nesporné, že v čase čerpania úveru mala žalobkyňa vedomosť o blízkom predaji pozemku. Žalovaný
v konaní namietal, že nejde o solidárny dlh manželov, nakoľko nebola naplnená podmienka existencie
právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Taktiež namietal, že finančné prostriedky neboli použité
na spoločné veci, o ich existencii ako aktíva nemal vedomosť, a takisto nemal vedomosť ani o záväzkoch
žalobkyne. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa obdržala titulom výplaty dedičského podielu na základe
osvedčenia o dedičstve sumu 10.788,- Eur, okrem toho jej boli vyplácané finančné prostriedky z nájmu a
predaja pozemkov a obdržala finančný dar od svojej sestry E. I. v sume 3.319,49 Eur, čo súdu preukázala



a napriek tomu v rokoch 2007 až 2010 čerpala rôzne úvery, pôžičky a kreditné karty tak, že zostatok
dlhov k zániku BSM predstavoval sumu 6.379,35 Eur, čo žalovaný považuje za nelogické a účelové
konanie žalobkyne, ktorá si bola vedomá, že manželstvo smerovala v tejto dobe k rozvodu. Poukázal
na ust. § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka týkajúce sa právneho úkonu týkajúceho sa spoločných
vecí. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažuje zmluva o pôžičke
uzavretá len s jedným z manželov. Žalovaný tak oprávnene očakával, že súd záväzky žalobkyne, ktoré
na seba prevzala síce za trvania manželstva ale bez súhlasu a vedomia žalovaného a bez akejkoľvek
súvislosti so správou spoločných vecí,  nezohľadní pri vyporiadaní v širšom slova zmysle. Žalovaný
v konaní opakovane poukazoval na tú skutočnosť, že žalobkyňa finančné prostriedky, ktoré získala
zo svojho výlučného majetku nikdy nepoužila na získanie spoločných vecí. Súd prvej inštancie sa tak
odklonil od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a zasiahol tak do práva žalovaného legitímne
očakávať, že spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, a teda spravodlivo.
Žalovaný ďalej uviedol, že voči výroku o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne
podal odvolanie len z opatrnosti, aby sa tento výrok nestal právoplatným skôr, než súd prvej inštancie
rozhodne o tomto odvolaní. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pôvodne nemal v úmysle podávať
odvolanie, aj keď sa nestotožnil v plnom rozsahu s obsahom napadnutého rozsudku, avšak po zistení,
že žalobkyňa odvolanie podala, v záujme svojich práv sa rozhodol k tomuto kroku. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. IV., VI., VIII. a IX. zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 07. 12. 2017 vyjadrila žalobkyňa. Okrem iného uviedla,
že podľa zvukového záznamu zo zápisnice z pojednávania dňa 21. 11. 2016 konajúci sudca konštatoval
ohľadom hnuteľných vecí (Hifi systému H., chladiacej skrine značky B. ... všetky hnuteľné veci v hodnote
0,- Eur), že strany uvádzajú, že po rozvode manželstva veci už neexistujú. Žalobkyňa uviedla, že
podľa existujúcej judikatúry v dobe rozhodnutia súdu musia veci existovať a v dobe zániku BSM musia
tvoriť jeho súčasť. Totožného dňa na pojednávaní položil sudca žalovanému otázku, či má v držbe tie
elektronické záležitosti, na čo žalovaný odpovedal „áno\". Z týchto dôvodov namietala žalobkyňa, aby
boli veci v rozpore so súdnymi zisteniami a dokazovaním prisúdené do výlučného vlastníctva žalobkyne
napriek tomu, že do 09. 04. 2010 ich mal vo výlučnej držbe žalovaný a po zistení skutkového stavu sudca
konštatoval, že po rozvode manželstva veci už z časti ani neexistujú. K hnuteľným veciam, ktoré boli
prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, veci spolu v hodnote 7.697,- Eur (výrok IV. rozsudku)
uviedla žalobkyňa, že tieto hnuteľné veci boli v rámci súdneho konania ohodnotené dňa 16. 02. 2016,
pričom žalovaný nikdy nemal námietky voči znaleckým posudkom a hnuteľných vecí a nenamietal ani
proti zaradeniu hnuteľných vecí do BSM. Žalobkyňa súhlasila, aby hnuteľné veci ohodnotené znaleckým
posudkom č. 1/2017 O.. E. J. súd prisúdil v celosti do výlučného vlastníctva odporcu. Žalovaný tiež
súhlasil i so znaleckým posudkom zo dňa 15. 06. 2016. Žalobkyňa má tak za to, že sudca vychádzal na
základe zistených skutočností a náležite prebral každú námietku žalovaného Z. M.. Na odvolacie dôvody
zo strany žalovaného týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces žalobkyňa poukázala
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ako i na znenie článku 46 ods. 1 Ústavy. K odvolacej námietke
žalovaného týkajúcej sa hnuteľných vecí sa žalobkyňa vyjadrila poukazom na súdnu prax a uviedla, že
sa berie ohľad na účelné využitie veci a prikázanie tomu z manželov, ktorý ich mal naposledy v užívaní a
u ktorého došlo k amortizácii. K záväzkom vzniknutým počas manželstva sa žalobkyňa vyjadrila osobitne
k úverom nadobudnutým počas trvania manželstva na meno žalobkyne a uviedla, že námietky odporcu
boli riešené na súdnom pojednávaní dňa 15. 06. 2016 a žalobkyňa zároveň poukázala, že spotrebné
úvery boli použité na bežnú potrebu rodiny na zabezpečovanie potrieb domácnosti, na vzdelávanie, na
zabezpečenie bývania a cestovných nákladov počas štúdia detí na K. T. a na náklady spojené s užívaním
a udržovaním majetku v BSM. Bolo potrebné uhrádzať náklady spojené s bývaním, cestovné náklady,
a preto keď od marca roku 2006 zostala žalobkyňa bez príjmu a žalovaný od roku 2004 nejavil záujem
o svoju rodinu, navyše žalobkyni Sociálna poisťovňa odňala invalidný dôchodok, rodina tak ostala bez
príjmu. Nemali ani na základné živobytie. Žalobkyňa mesačne pravidelne posielala na účet R. P. ich
syna sumu 250,- Eur z dôvodu, aby deti mali peniaze na jedlo a bývanie a učebný materiál. Žalovaný
na prosby svojich detí, aby im finančne pomohol, uvedené odmietol a odkázal ich na matku. Okrem
prispievania zo spotrebných úverov na benzín do auta na opravu auta, čo boli bežné veci musela na účet
žalovaného zaslať sumu 200,- Eur, napríklad keď bol v kúpeľoch v H.. Na základe vykonaných listinných
dôkazov je zrejmé, že žalovaný o existencii spotrebných úverov vedel a že dokonca z týchto spotrebných
úverov vyplatili mimoriadnu splátku na spoločnom úvere v J. J., vo výške 8.000,- Sk dňa 12. 10. 2007.
Žalovaný na pojednávaní 15. 06. 2016 preukázané skutočnosti nepoprel a tvrdil, že o finančnú situáciu
rodiny počas manželstva nemal záujem. Podľa jeho tvrdenia od roku 1983 mal svoj účet, z ktorého



údajne financoval všetko, pritom jeho príjem pochádzal zo služobného platu vo výške 558,- Eur. V rámci
súdneho pojednávania dňa 15. 06. 2017 žalobkyňa podľa jej tvrdení deklarovala relevantnými listinnými
dôkazmi účelové vynaloženie bežných spotrebných úverov na zabezpečenie potrebných úverov na
zabezpečenie potrebných bežných vecí rodiny. Úver poskytnutý R. T. - spotrebný úver zo dňa 15. 02.
2010 bol poskytnutý na splatenie spotrebiteľských úverov a nebol v tom zo strany žalobkyne žiadny
zámer ani špekulácia. Žalobkyňa uviedla, že spotrebné úvery sú už od roku 2011 vyplatené, pričom k
vyplateniu došlo po rozvode. Po rozvode zo strany žalobkyne bolo vyplatených 24.349,60 Eur a ostáva
nevyplatená pôžička voči E. I. 3.719,40 Eur; ak všetky pasíva prevezme žalobca, celkom: 28.069 Eur.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa obdržala finančný dar od svojej sestry E. I. v sume 3.419,49 Eur, na
to žalobkyňa uviedla, že v rámci súdneho pojednávania dňa 09. 03. 2017 bola vypočutá ako svedkyňa
E. I., ktorá uviedla, že financie poskytnuté pre žalobkyňu poskytla ako pôžičku z dôvodu krízového stavu
rodiny, nakoľko žalovaný sa odmietal starať o rodinu. Zároveň žalobkyňa uviedla, že súhlasí s vyplatením
vyrovnacieho podielu pre žalovaného, len namieta výšku vyrovnacieho podielu a lehotu na splnenie
záväzku. Sumu 19.853,99 Eur nevie zabezpečiť naraz bez toho, aby žalobkyňa nezaložila nehnuteľnosť
na LV XXX  hypotekárnym úverom, ktoré však nie je možné z dôvodu spochybnenia vlastníckeho práva
na LV č. XXX. Navrhla preto vyplácanie vyrovnacieho podielu v splátkach, ako uviedla v odvolaní zo
dňa 16. 11. 2017 za účelom pravidelného vyplácania žalovaného z nehnuteľnosti, s ktorou do ukončenia
určovacej žaloby vedeného na okresnom súde nie je možné nakladať a uplatniť vlastnícke právo.

6. Dňa 06. 12. 2017 sa žalobkyňa vyjadrila opätovne k odvolaniu žalovaného, tentokrát prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, pričom čo do obsahu zopakovala okolnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu
vyhotoveného samotnou žalobkyňou.

7. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobkyne podané nebolo.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ďalej len
„CSP\"), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario, napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 potvrdil.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a dôvodov
odvolania dospel k záveru, že ako odvolanie žalobkyne, tak ani odvolanie žalovaného, nie je dôvodné
a nie je im možné vyhovieť. S poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2  CSP považuje napadnutý rozsudok
za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti jeho odôvodnenia. Zároveň si toto odôvodnenie
osvojuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Naviac k jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd
uvádza:

10. Ako prvú spornú okolnosť v podanom odvolaní žalobkyňa namietala prikázanie konkrétnych
hnuteľných vecí označených pod položkami 95.35 - 95.45 na stranách 23 a 24 rozsudku, resp. tieto
označené vo výroku II. vo výrokovej časti rozsudku,  do výlučného vlastníctva žalobkyne. Žalobkyňa
namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru po vykonanom dokazovaní, že všetky tieto
hnuteľné veci by sa mali nachádzať v držbe žalobkyne. Na podporu svojich tvrdení poukázala taktiež
na zvukový záznam z priebehu pojednávania dňa 21. 11. 2016, kde sám žalovaný potvrdil, že tieto
hnuteľné veci má vo svojej držbe, keď na sudcom položenú otázku, či má v držbe tieto „elektronické
záležitosti\" odpovedal „áno. Odvolací súd sa oboznámil so zvukovým záznamom z pojednávania
konaného dňa 21. 11. 2016, z ktorého o.i.  vyplynulo, že v priebehu pojednávania  strany sporu prednášali
svoju argumentáciu bez toho, aby im bolo udelené slovo a to i  v priebehu ústneho prednesu druhej
sporovej strany, prípadne v priebehu protokolácie sudcu, pričom mnohokrát odpovedali celkom inými
skutočnosťami, na ktoré boli dotazované. Odvolací súd konštatuje, že tak bolo tomu i v predmetnej
otázke, kedy z opakovaných a rôzne mienených prednesov menených počas priebehu konania mal
konajúci sudca pôvodne za to, že všetky hnuteľné veci (označené v odôvodnení pod položkou 95.35 až
95.45) má v držbe žalobkyňa. Na pojednávaní to bola práve žalobkyňa, ktorá uviedla, že hnuteľné veci
nie sú v jej reálnej držbe, ale naopak v držbe žalovaného (z čoho vyplýva záver, že uvedené hnuteľné veci
v čase vyporiadania existujú), ktorý skutočne na otázku sudcu, či má „v držbe tie elektronické záležitosti\",
odpovedal „áno\", na čo však doplňujúco uviedol, že mrazničku  vzala ale žalobkyňa. Následne prednes
žalobcu bol opätovne prerušený prednesom žalobkyne a z následného priebehu komunikácie nie je
možné dospieť k záveru, že by sporové strany dospeli ku konsenzu, že všetky elektrické spotrebiče
uvádzané vo výrokovej časti rozsudku boli nepochybne v držbe žalovaného, tak ako to v odvolaní tvrdí



žalobkyňa. Zo zvukového záznamu vyplynulo, že po neukončenom objasňovaní, u ktorého z účastníkov
konania sa  tie - -ktoré elektrické spotrebiče nachádzajú, začali strany sporu plynule viesť spor o to, u
koho sa nachádzajú dvere zo špajze.  Z uvedeného dôvodu nie je jednoznačne preukázané tvrdenie
žalobkyne obsiahnuté v odvolaní o tom, že všetky hnuteľné veci, elektrické spotrebiče sú nepochybne
v držbe žalovaného. Odvolací súd však poukazuje na podstatnú okolnosť, že všetky uvedené hnuteľné
veci sú v zostatkovej hodnote 0,- eur.  Ich prikázanie  do vlastníctva ktorejkoľvek zo sporových strán,
nemá vplyv na výšku vyrovnacieho podielu, nakoľko i  celková hodnota predmetných hnuteľných vecí
je 0,- Eur. Ak by skutočne došlo k situácii, že po právoplatnom rozhodnutí súdu vo veci samej, t. j. i o
predmetných hnuteľných veciach, by boli niektoré z uvedených reálne v držbe žalovaného, žalobkyňa
má tak titul, súdne rozhodnutie, na základe ktorého je žalovaný povinný jej tieto hnuteľné veci vydať a
má možnosť zosúladiť tak skutkový stav s právnym.

11. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala ďalej i výšku vyrovnacieho podielu určenú súdom prvej
inštancie sumou 19.853,99 Eur, ktorú je žalobkyňa povinná uhradiť žalovanému a v odvolaní namietala,
že vo výške vyrovnacieho podielu mali byť v prospech žalobkyne zohľadnené vnosy žalobkyne z jej
výlučného vlastníctva. Konkrétne sa jedná o sumu 11.667,- Eur, ktoré žalobkyňa mala podľa jej tvrdení
získať po svojich rodičoch; ďalej suma 6.560,- Eur ako výťažok z predaja pozemkov patriacich žalobkyni
a ďalej tiež suma 2.250,- Eur, ktoré žalobkyňa bola nútená zo svojich výlučných prostriedkov investovať
do nehnuteľnosti (rodinného domu) po rozvode manželstva z dôvodu potreby zveľadenia nehnuteľnosti
v podobe nahradenia interiérových dverí, zavedenia elektriky a výmeny poškodeného čerpadla na vodu.
Žalobkyňa tvrdila a preukazovala, že suma 11.667,- (ako prostriedky, ktoré žalobkyňa zdedila počas
manželstva po svojich rodičoch) bola vnesená do majetku patriaceho do  BSM, konkrétne v odvolaní
tvrdila, že z uvedeného bola financovaná výstavba hospodárskej budovy a kúpy nového pozemku.
parc. č. XXX. I v odvolacom konaní, tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie uvedenú okolnosť,
t. j. vnos finančných prostriedkov získaných dedením jedného z manželov do manželstva,  žalobkyňa
preukazovala listinným dôkazom - potvrdením o začatí výstavby hospodárskej budovy zo dňa 09. 09.
1996 a súhlasom Okresného úradu v A. s výstavbou, v ktorom je hrubý rozpočet hospodárskej budovy
v sume 12.127,63 Eur, a tiež žiadosťou o predĺženie termínu dokončenia výstavby zo dňa 07. 04. 1997.

12. K uvedenej odvolacej námietke a dôkazu predloženom v odvolacom konaní na podporu dôvodnosti
odvolacej námietky, odvolací súd predovšetkým poukazuje na ust.  § 154 CSP,  podľa ktorého prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa dokazovanie končí. Nakoľko žalobkyňa dôkazy:   „Súhlas Okresného úradu v A. s výstavbou
hospodárskej budovy\" a „hrubý rozpočet hospodárskej budovy\"  predložila až v rámci odvolacieho
konania, pričom uvedené nie je možné považovať za novotu v zmysle § 366 Civilného sporového
poriadku, odvolací súd na uvedené nemohol prihliadnuť a týmito dôkazmi sa vecne zaoberať. Pre
úplnosť odvolací súd však uvádza, že odvolacie námietky žalobkyne prednesené v tomto smere,  by
neboli  spôsobilé privodiť iné rozhodnutie, než aké učinil súd prvej inštancie, nakoľko nepreukazujú
ani čiastočne nesprávne posúdenie súdu prvej inštancie, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie vo veci
samej.   Z odvolacích námietok žalobkyne týkajúcich sa  jej vnosov do bezpodielového spoluvlastníctva
a ňou predkladaných dôkazov nevyplýva, že by  žalobkyňou označenú hospodársku stavbu (budovu)
financovala výlučne ona, resp. že by uvedené bolo financované z prostriedkov patriacich výlučne
žalobkyni.

13. Dôkaz predložený v rámci odvolacieho konania žalobkyňou - „Žiadosť o predĺženie termínu
dokončenia stavby zo dňa 07. 04. 1997\" žalobkyňa súdu predložila už v rámci konania pred súdom
prvej inštancie ( nachádza sa  na čl. 1383 spisu), preto naň odvolací súd mohol prihliadnuť a tento
vecne posúdiť a vyhodnotiť. Z uvedeného však vyplýva len tá skutočnosť, že Z. M. s manželkou E. dňa
07. 04. 1997 požiadali Okresný úrad A., odbor životného prostredia o predlženie termínu ukončenia
stavby rodinného domu o dva roky z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a zo zdravotných
dôvodov.  Uvedený žalobkyňou predložený dôkaz tak v nijakom smere nepreukazuje akýkoľvek vnos
finančných prostriedkov žalobkyne do masy BSM,  či spôsob financovania spoločného majetku manželov
z finančných prostriedkov patriacich výlučne žalobkyni. V uvedenej časti sa tak odvolací súd musel
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že jediné finančné prostriedky, ktoré boli
žalobkyňou do manželstva preukázateľne vnesené boli  vo výške 3.319,40 Eur (pôvodne 100.000,- Sk),
ktoré uznal i žalovaný, a to za účelom úhrady dlhu matke žalovaného a bratovi žalovaného. Navyše
žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na finančné prostriedky, ktoré „zdedila po svojich rodičoch\" a
uviedla, že súdu doložila príslušné notárske zápisnice z dedičského konania. Odvolací súd uvádza, že



na č. l. 34 sa nachádza osvedčenie o dedičstve po poručiteľke I. B., D8/96, Dnot35/96 vo fotokópii 1. a
2. strana uvedeného osvedčenia, z ktorého vyplýva, že dedička E. I., rod. B., je povinná na vyrovnanie
dedičských podielov poskytnúť výplatok pre E. M. vo výške 325.000,- Sk, čo v prepočte na menu Euro
predstavuje sumu 10.788,02 Eur. Totožné  osvedčenie o dedičstve  vydané v dedičskom konaní D
8/96 sa už v celom rozsahu a úplnom znení  nachádza na čl. 124 až 129 spisu, týka sa poručiteľky
I. B., pričom sa v nej poznamenáva, že manžel M. B., nar. XX. XX. XXXX,  poručiteľku prežil, zomrel
dňa XX. XX. XXXX a konanie po ňom bolo vedené pod sp. zn.  D 1065/96. Zároveň z uvedeného
osvedčenia vyplýva, že do dedičského konania po M. B.  D 1065/96,  zomrelom XX. XX. XXXX, patrí
pohľadávka vo výške 334 197,- Sk, pričom podľa čl. V. sa dedičia (t.j. i žalobkyňa) pohľadávky na základe
rozhodnutia podľa § 175l OSP vo výške 334 197,- Sk vzdávajú. Výplata finančných prostriedkov titulom
dedičského podielu žalobkyni jej sestrou E. I. bola preukázaná do výšky 10 788, 02 Eur. Odvolací  súd
uvádza, že iné rozhodnutie vydané v dedičskom konaní ako osvedčenie o dedičstve po matke žalobkyne
preukázané a doložené v spise nie je a uvedené preukazuje sumu 10.788,- Eur, pričom v podanom
odvolaní žalobkyňa uvádzala sumu prostriedkov nadobudnutých dedením vo výške 11 667,- Eur.  Vnos
finančných prostriedkov do masy bezpodielového vlastníctva však žalobkyňa spoľahlivo a jednoznačne
nepreukázala, viď odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené vyššie.

14. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala taktiež nezapočítanie sumy 6.560,- Eur súdom prvej inštancie
ako vnos žalobkyne do manželstva, pričom v odvolaní uviedla, že sa jedná „o finančné prostriedky
vydané v rámci príslušných predpisov o reštitúcii\", rovnako tvrdiac, že „tieto peňažné prostriedky
žalobkyňa investovala do spoločného majetku, ktoré skutočnosti žalobkyňa počas konania relevantne
preukázala\", uvedená odvolacia námietka je koncipovaná veľmi všeobecne a neurčito pričom nie je
zrejmé, z čoho suma 6.560,- Eur konkrétne pozostáva a takisto nie je odvolaciemu súdu zrejmé,
ako žalobkyňa „počas konania relevantne preukazovala\" jednak nadobudnutie uvedených finančných
prostriedkov a jednak ich vnos do masy BSM, resp. ich použitie v rámci BSM. V podanom odvolaní
žalobkyňa bližšie neuviedla z čoho namietaná suma 6.560,- Eur pozostáva, akým spôsobom dospela
žalobkyňa práve k predmetnej sume, a ktoré dôkazy mali v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie svedčiť a preukazovať okolnosť výlučného vlastníctva žalobkyne. Samotný dôkaz preukazujúci
navrhované dôvodné vylúčenie prostriedkov z masy BSM,  zároveň preukazujúci výšku tvrdeného, ani
vnos, resp. použitie týchto finančných prostriedkov v rámci režimu BSM žalobkyňa v  konaní nepredložila,
ani na takýto nepoukázala, preto uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilú
privodiť iné rozhodnutie súdu v tejto čiastkovej otázke.

15. Pokiaľ sa týka sumy 2.252,- Eur, ktorú žalobkyňa tvrdila, že bola nútená uhradiť, resp. investovať
do nehnuteľnosti v podobe nahradenia interiérových dverí zavedenia elektriky do rodinného domu
výmenu poškodeného čerpadla za vodu, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie žalobkyňa nijakým
spôsobom nešpecifikovala, opätovne neuviedla, akým spôsobom dospela práve k výške sumy 2.252,- a
ktorými konkrétnymi listinnými (alebo inými) dôkazmi uvedenú sumu preukazuje. Pokiaľ ide  o výpoveď
svedkyne E. I., ktorá by mala preukazovať pôžičku zrejme vo vyššie uvedenej výške a na ktorú svedeckú
výpoveď učinenú na pojednávaní dňa 09. 03. 2017 žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala,
odvolací súd sa opätovne oboznámil so zvukovým záznamom z pojednávania zo dňa 09. 03. 2017, na
ktorom bola svedkyňa vyslúchnutá, pričom možno konštatovať, že svedkyňa vypovedala o okolnosti,
že v bližšie neuvedenom období v roku 2009 navštívila svoju sestru, t. j. žalobkyňu a mala možnosť
vidieť, v akom stave sa predmetná nehnuteľnosť nachádza. Avšak svedkyňa vo svojej výpovedi na
pojednávaní neuviedla, či žalobkyni poskytla nejaké finančné prostriedky titulom daru, resp. titulom
pôžičky a neuviedla, v akej výške mali prípadné uvedené finančné prostriedky byť, uviedla naopak, že o
iných pôžičkách žalobkyne nemala vedomosť. Svedkyňa na pojednávaní vypovedala v tomto smere len
o potrebe investície do rodinného domu žalobkyne a žalovaného na udržanie ho v stave obývateľnom
( v roku 2009), avšak  nepotvrdila  ani neuviedla, že by žalobkyni sama poskytla finančné prostriedky v
určitej výške, či už titulom pôžičky alebo daru a nepotvrdila ani investovanie finančných prostriedkov v
konkrétnej výške žalobkyňou do nehnuteľnosti sporových strán. Takáto okolnosť výpoveďou svedkyne
preukázaná nebola.  Odvolací súd tiež dodáva,  že samotná žalobkyňa uviedla, že takto mala investovať
po rozvode manželstva a teda v čase po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov,  v čase
žalobkyňou bližšie neurčenom. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že na čl. 131 spisu sa nachádza
príkaz na úhradu sumy  3 319, 40 Sk zadaný v J. J. E. I. dňa 20. 04. 209, na účet č. XXX XXXXXXX/
XXXX.  Z zhodných výpovedí strán sporu vyplynulo, že uvedené finančné prostriedky boli určené výlučne
pre žalobkyňu a tieto uznal i žalovaný ako prostriedky žalobkyne mimo BSM, pričom súd prvej inštancie
i uvedenú sumu zohľadnil ako investíciu žalobkyne (vnos) do BSM z výlučného vlastníctva a priznal



žalobkyni právo na refundáciu polovice z tejto sumy ( t.j. 1 656, 70 Eur) pri výpočte konečnej sumy
vyrovnacieho podielu.   S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že žalobkyňa
v odvolacom konaní nepreukázala, že by súdom určený vypočítaný vyrovnací podiel bol stanovený v
nesprávnej výške.

16. Následne v ďalšom obsahu odvolania žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil ňou
uhrádzanú daň za nehnuteľnosť  po rozvode manželstva vo výške 60,- Eur (bez bližšieho určenia, akého
zdaňovacieho obdobia sa daň týka), a taktiež uviedla, že  v období rokov 2010 až 2017 uhrádzala
žalobkyňa poistenie nehnuteľnosti (výsledná suma poistného mala byť podľa tvrdení žalobkyne vo
výške 926,66 Eur). K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že  žalobkyňa argumentuje
úhradami realizovanými po zániku manželstva, po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov v
rokoch 2010 až 2017, t.j. ide o prostriedky,  ktoré nepatria do masy bezpodielového spoluvlastníctva
a nie je dôvod ich vyporiadavať, keďže zo skutočností v rozsahu, v akom ich žalobkyňa v odvolaní
uvádza, nie je možné dospieť k záveru, že by sa tieto prostriedky mali vzťahovať k obdobiu za trvania
manželstva.   Odvolací súd však konštatuje,  že žalobkyňa uvedenú skutočnosť uvádza prvýkrát v
odvolacom konaní, pričom uvedené zároveň  je v rovine tvrdenia bez splnenia si dôkaznej povinnosti,
keď listinný dôkaz na preukázanie úhrady dane vo výške 60,- Eur či dôkaz o úhrade poistného, ani
neoznačila, ani súdu nepredložila. Odvolací  súd sa oboznámil so stavom a obsahom spisového
materiálu, a konštatoval, že žalobkyňa uvedenú okolnosť netvrdila pred súdom prvej inštancie, a zároveň
v odvolacom konaní neuviedla, prečo tieto prostriedky procesnej obrany  odvolateľka (žalobkyňa) bez
svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, Uvedená odvolacia námietka teda
nemôže byť vyhodnotená ako novota v odvolacom konaní, preto na uvedené odvolací súd neprihliadal.
Žalobkyňa v nadväznosti na uvedené namietala tiež, že „súd prvej inštancie vyplatenie nedoplatkov
elektriny a plynu priznal v prospech žalovaného v plnom rozsahu, avšak opäť tak učinil v rozpore s
dôkazmi predloženými žalobkyňou, konkrétne v rozpore s predloženým dôkazom - trvalý príkaz  zo dňa
02. 03. 2010 (č.l. 165), z ktorého vyplýva, že žalobkyňa zadala príkaz R. banke poukazovať na účet
žalovaného od 15. 03. 2010 sumu 62 Eur mesačne\". K uvedenému odvolací súd uvádza, že z listinných
dôkazov vyplýva že nedoplatok za elektrinu 365, 78 eur sa týka obdobia od 09. 10. 2009 do 05. 05.
2010 a nedoplatok za plyn vo výške 51, 73 Eur sa týka obdobia od 19. 07. 2009 do 27. 04. 2010 , t.j.
obdobia trvania manželstva (a zároveň BSM), pričom tieto boli žalovaným uhradené dňa 21. 05. 2010.
Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na príkaz na inkaso zadaný dňa 02. 03. 2010, s účinnosťou od 15. 03.
2010,  vyššie uvedený nedoplatok/nedoplatky boli výsledkom porovnania mesačných zálohových platieb
a sumy vzniknutej vo výške skutočných nákladov za energie, teda platí, že mesačné zálohové platby
(ich úhrady) sú už vo vyúčtovaní, ktorého výsledkom je nedoplatok, zahrnuté, zohľadnené. Inú okolnosť
žalobkyňa v podanom odvolaní nepreukázala.

17. Pokiaľ žalobkyňa namietala v podanom odvolaní tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil
sumu 27.000,- Eur, ktorú žalovaný použil po rozvode manželstva na zakúpenie nehnuteľnosti -  bytu do
svojho výlučného vlastníctva, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 10. 2010, odvolací súd uvádza,
že podľa tvrdení sporových strán je nesporné, že tvrdené nadobudnutie nehnuteľnosti žalovaným do
jeho výlučného vlastníctva bolo realizované niekoľko mesiacov následne po rozvode manželstva, t. j.
po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, konkrétne kúpna zmluva ako titul nadobudnutia
predmetného bytu bola uzavretá dňa 26. 10. 2010, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený dňom
06. 12. 2010.        Vzhľadom na uvedenú skutočnosť platí premisa, že tvrdené finančné prostriedky
použité na kúpu predmetnej nehnuteľnosti v tom čase nepatrili do masy BSM. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdí opak, ťaží ju bremeno dôkazu na preukázanie takto tvrdenej skutočnosti. V opačnom prípade
vzhľadom na časové okolnosti kúpy bytu - 3 mesiace po zániku BSM-  nie je dôvod uvedené finančné
prostriedky zahŕňať do masy BSM, a teda ani tieto vyporiadavať, či na ne prihliadať. Žalobkyňa uvedenú
okolnosť tvrdí argumentáciou a časovým sledom okolnosti, podľa ktorých žalovaný najprv nadobudol do
svojho výlučného vlastníctva predmetnú nehnuteľnosť a až následne bola táto nehnuteľnosť zaťažená
záložným právom na nehnuteľnosti zabezpečujúcim hypotekárny úver. Žalobkyňa teda má za to, že
bolo preukázané, že najprv bola uzatvorená kúpna zmluva a až následne,  pomerne neskôr, došlo k
uzatváraniu úverovej zmluvy, čo znamená, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy už žalovaný musel
mať finančné prostriedky na kúpu bytu z masy BSM. Taktiež podporne uvedenú okolnosť preukazuje
zostatkom finančných prostriedkov na účte žalovaného vo výške 73,67 Eur, ktorý stav bol preukázaný
ku dňu zániku BSM. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že argumentácia žalobkyne je v rovine
hypotetických možností a  tvrdení žalobkyne, pričom i v zmysle výpovede samotného žalovaného,
tento uvedený časový vývoj okolnosti vysvetlil tak, že kúpu bytu realizoval  najskôr z prostriedkov



získaných  z predaja časti svojho výlučného majetku  na základe zmluvy zo dňa 13. 10 2010 a následne
čerpal spotrebný úver na základe zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX  zo dňa 29. 12. 2010  vo
výške 14 000,- Eur, v dôsledku čoho bola predmetná nehnuteľnosť (až následne) zaťažená záložným
právom peňažného ústavu.  Žalobkyňa tak v podanom odvolaní tvrdí len, že okolnosti sa určitým
spôsobom mohli udiať, avšak na strane druhej žalovaný mohol nadobudnúť finančné prostriedky na
kúpu bytu po zániku manželstva ( a pred čerpaním úveru) aj akýmkoľvek iným spôsobom. Tvrdenie
žalobkyne obsiahnuté v odvolaní nemá potrebnú dôkaznú silu na to, aby uvedeným bolo možné
spoľahlivo konštatovať, že byt zakúpený  žalovaným 3 mesiace po zániku manželstva, bol  jednoznačne
nadobudnutý z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Keďže uvedenú
okolnosť žalobkyňa nepreukázala v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v konaní odvolacom,
odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

18. Záverom a len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namietala
i absenciu uvedenia druhu pozemku (zastavané plochy a nádvoria) vo výrokovej časti rozsudku pri
špecifikácii parcely č. XXX/X, odvolací súd konštatuje, že sa jedná o zjavnú inú nesprávnosť, resp.
chybu v písaní, pričom uvedené súd prvej inštancie už i zhojil následne po vyhlásení rozsudku, a to
opravným uznesením č. k. 6C/210/2010-1853 zo dňa 20. novembra 2017, pričom uvedené nadobudlo
právoplatnosť dňom 24. 11. 2017.

19. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky ohľadom rozhodnutia súdu o trovách konania, odvolací súd
konštatuje správnosť uvedeného výroku, a zároveň konštatuje nedôvodnosť odvolacej námietky, keď
táto spočívala v tvrdení žalobkyne, že: „Súd prvej inštancie v najdôležitejšej otázke v konaní o
vyporiadaní BSM rozhodol plne v súlade s návrhom žalobkyne, a to konkrétne v otázke spôsobu
vyporiadania BSM (t. j. v otázke, ktorá zo strán prevezme tie-ktoré pôžičky z masy BSM), pričom najviac
otázny zostal v podstate len vyrovnací podiel\". Uvedená odvolacia námietka absolútne nezodpovedá
skutočnému stavu vyplývajúcemu zo spisu, nakoľko z návrhu na začatie konania podaného žalobkyňou
vo veci dňa 28. 12. 2010 vyplýva výlučne návrh žalobkyne predať hnuteľný a nehnuteľný majetok
a rozdelenie financií. Celá žaloba na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva je v rozsahu 13
riadkov, pričom neobsahuje súpis masy majetku, ktorý žalobkyňa žiada vyporiadať a žalobný návrh bol
formulovaný tak, ako bol uvedený vyššie. Odvolací súd po oboznámení s obsahom celého spisového
materiálu zistil,  že v priebehu konania strany sporu niekoľkokrát menili svoj postoj a svoje návrhy k
možnému vyporiadaniu a konanie pred súdom prvej inštancie vzhľadom na neschopnosť komunikácie a
neschopnosť kompromisu bolo vedené sedem  rokov, pokiaľ bolo vo veci meritórne rozhodnuté prvýkrát
v roku 2017. Odvolací súd však konštatuje, že tvrdenie uvádzané v odvolaní žalobkyňou o „stotožnení
sa konajúceho prvoinštančného súdu s návrhom žalobkyne\" absolútne nezodpovedá skutočnému stavu
zachytenému v spisovom materiáli. Odvolací súd konštatuje správnosť postupu a záveru súdu prvej
inštancie pri rozhodnutí o trovách konania, keď rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo, resp. nárok na
náhradu trov konania, nakoľko uvedené rozhodnutie súdu je nielen vecne správne, ale aj spravodlivé,
keďže vyporiadanie majetku BSM sa uskutočnilo v záujme oboch manželov za zachovania zásady
rovnosti podielov, pričom ako súd prvoinštančný, tak i súd odvolací prihliadol na opakované zmeny
návrhov na vyporiadanie, ako zo strany žalobkyne, tak aj zo strany žalovaného, v dôsledku čoho
nie je možné hovoriť o úspechu, či neúspechu ktorejkoľvek zo sporových strán, a to ani čiastočnom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania
potvrdil, ako vecne správne. Pokiaľ žalobkyňa v čl. III svojho odvolania navrhlo, aby jej bola súdom
uložená povinnosť uhradiť žalovanému vyrovnací podiel v splátkach, odvolací súd uvádza, že účelom
a zmyslom majetkového vyporiadania je dosiahnuť rozhodnutím súdu konečné finančné a majetkové
usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu (bývalými manželmi).  Pokiaľ ide o splatnosť sumy titulom
výplaty vyrovnacieho podielu, odvolací súd má za to, že bol správny záver súdu prvej inštancie, keď
uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanému na úplné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov sumu 19 853,99 Eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, nakoľko konanie na súde
prvej inštancie bolo v dôsledku procesného správania sa sporových strán vedené po dobu siedmych
rokov a od  (dosiaľ neprávoplatného) rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynula doba rok štyri mesiace.
Žalobkyňa tak poznajúc výrok rozhodnutia ukladajúci jej povinnosť výplaty podielu mala dosť dostatok
času na to, aby si usporiadala svoje pomery a možnosti tak, aby bola v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozsudku schopná žalovanému výplatu realizovať.  Nie je preto dôvod určiť prípadne
dlhšiu lehotu alebo plnenie v splátkach, pretože žalobkyňa s takýmto vyporiadaním súhlasila a nemožno
spravodlivo od žalovaného požadovať, aby mu tieto prostriedky neboli vyplatené.



20. Pre prehľadnosť odvolacích námietok a jednotlivú osobitú argumentáciu k nim sa odvolací súd
osobitne zaoberal odvolaním a v ňom obsiahnutými odvolacími námietkami žalobkyne a osobitne
odvolaním a odvolacími námietkami žalovaného. Pokiaľ sa týka odvolania podaného zo strany
žalovaného, tento uviedol (záverom), že odvolanie spočiatku ani nemal v úmysle podávať, avšak
toto podal z opatrnosti vediac o podaní odvolania zo strany žalobkyne. Odvolací súd konštatuje, že
uvedenému zodpovedá i obsah odvolania, ktoré je koncipované veľmi všeobecne a odvolacie námietky
v ňom obsiahnuté vo väčšine nie sú vecné. Žalovaný však spresnil, že rozsudok súdu prvej inštancie
napáda vo výrokoch I., II., IV., VI., VIII. a IX. Pokiaľ žalovaný namieta, resp. uvádza, že „okolnosť, že
do výlučného majetku žalobkyne boli súdom prikázané hnuteľné veci v nulovej hodnote a na strane
druhej žalovaného hnuteľného veci v sume 7.697,- nepovažuje žalovaný za spravodlivé a zákonné\",
uvedená odvolacia námietka zo strany žalovaného je bližšie neurčená, nakoľko súdu nie je zrejmé,
prečo prikázanie hnuteľných vecí v sume 7.697,- do vlastníctva žalovaného v porovnaní s prikázaním
veci žalobkyni v nulovej hodnote považuje žalovaný, v prospech ktorého bolo v tejto čiastkovej otázke
rozhodnuté,  za nespravodlivé a nezákonné, pričom uvedenú konštatáciu žalovaný bližšie nedoplnil
akýmkoľvek ďalším zdôvodnením. Následne uviedol, že súd navyše medzi hnuteľné veci poňal aj
tie, ktoré nepatrili do masy bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko boli zakúpené z výlučných
prostriedkov žalovaného, ktoré získal predajom vyťaženého dreva, resp. boli zakúpené pred uzavretím
manželstva. V takto formulovanej odvolacej námietke žalovaný bližšie neuviedol a neupresnil, ktoré
konkrétne hnuteľné veci namieta (a má za to, že tieto boli zakúpené pred uzavretím manželstva alebo
výlučne z jeho prostriedkov). Žalovaný len všeobecne uvedené označiac v zátvorke odkázal na sumár
vecí v bode 2 na strane 3 napadnutého rozsudku. V bode 2 na strane 3 rozsudku (2. bod odôvodnenia
rozsudku) obsahuje vyjadrenie žalovaného k samotnému návrhu na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva, pričom v uvedenom súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia konštatoval, že žalovaný
taktiež namietal, že žalobkyňa označila ako veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva motorové
vozidlo R. M., pretože uvedené nebolo nadobudnuté do vlastníctva počas trvania manželstva, ale jednalo
sa o leasing, taktiež uviedol, že veci ako traktor W. XXXX, jednostopová vlečka, rotačná traktorová
kosačka, trojradličný pluh, reťazové píly nadobudol do svojho výlučného vlastníctva, rovnako ako aj
malotraktor a šrotovník, nakoľko ich nadobudol zo svojich výlučných prostriedkov. Odvolací súd k
uvedenému uvádza, že týmito námietkami sa zaoberal súd prvej inštancie a k uvedeným vykonal i
náležité dokazovanie, kedy za účelom zistenia nadobudnutia každej z menovaných vecí oboznámil
listinný dôkaz preukazujúci čas a spôsob nadobudnutia, ako aj kúpnu cenu za nadobúdaný majetok,
za konkrétnu hnuteľnú vec osobitne a už v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodnil, že uvedené
hnuteľné veci je potrebné vyporiadať v rámci BSM, keďže boli nadobudnuté v čase za trvania manželstva
a zároveň žalovaný nepreukázal, že by boli nadobúdané z finančných prostriedkov patriacich výlučne
jemu, t.j. že by boli nadobúdané z iných prostriedkov ako tých, ktoré patrili do masy BSM.  Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku obsiahnuté na str. 22, v ktorom súd  prvej
inštancie reagoval na uvedené námietky žalovaného.  Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť záveru
súdu prvej inštancie a taktiež jeho odôvodnenia a na uvedené odkazuje.

21. Pokiaľ žalovaný v bode 2 svojho odvolania namietal, že prvostupňový súd nezohľadnil námietky
žalovaného voči úverovým záväzkom, pôžičkám a kartám žalobkyne, odvolací súd uvádza, že odvolacia
námietka žalovaného spočíva najmä v poukaze na neúčelnosti a nelogickosti konania žalobkyne, keď
pred rozvodom, resp. pred zánikom manželstva (dňa 15. 02. 2010) zobrala z R. banky úver, pričom
zostatok úveru ku dňu 30. 03. 2010 predstavoval sumu 3.286,71. Žalovaný v konaní namietal, že sa
nejedná o solidárny dlh manželov, nakoľko nebola naplnená podmienka existencie právneho úkonu
týkajúceho sa spoločných vecí,  taktiež namietal, že finančné prostriedky neboli použité na spoločné veci,
o ich existencii ako aktív nemal žalovaný vedomosť. Uvedené tvrdenia stoja v protiklade s tvrdeniami
žalobkyne, ktorá uvádza, že so žalovaným má dve deti, ktoré v predmetnom čase študovali a o ktoré,  ako
aj o chod celej domácnosti bolo potrebné sa postarať. Keďže žalovaný podľa tvrdení žalobkyne riadne
neprispieval na domácnosť a ani na výživu a potreby detí (ktoré v tom čase študovali na rôznych školách),
za uvedeným účelom bola žalobkyňa „nútená\" zaťažiť sa predmetným úverom z R. banky, pričom tvrdila,
že peniaze poskytnuté titulom tohto úveru boli spotrebované pre účely bežného chodu domácnosti, t.
j. využili ich rovnako deti sporových strán, ako aj samotný žalovaný. Počas existencie manželstva, a
zároveň bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa predpokladá, že manželia spoločne i hospodária
a zo spoločného majetku rovnakým dielom prispievajú na potreby vzniknuté počas manželstva a v
domácnosti. Pokiaľ v predmetnom prípade žalobkyňa tvrdila, že finančné prostriedky získané titulom
úveru použila pre bežný chod domácnosti a starostlivosť o deti a ich štúdium,  možno chod domácnosti
a potreby spoločných detí spojené s plnením ich základných potrieb, či realizáciou štúdia, možno



považovať za vynakladanie finančných prostriedkov na spoločnú či bežnú  vec. Zároveň odvolací súd
poukazuje na záver obsiahnutý v zhodntení Najvyššieho súdu ČSSR  sp. zn. Cpj 86/1971, R 42/1972,
o tom, že „Ak uzavrie za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva zmluvu o pôžičke ako
dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to aj keď nejde o bežnú vec\".

22. Následne žalovaný v odvolaní vecne namietal výrok o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva žalobkyne, pričom zároveň uviedol, že odvolanie proti tomuto podáva len z opatrnosti, aby
sa tento výrok nestal právoplatným skôr, než súd druhej inštancie rozhodne o uvedenom odvolaní.
Neuviedol, v čom považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie obsiahnuté vo výroku I. za nesprávne a
ako navrhuje, aby odvolací súd rozhodol. Z uvedených dôvodov odvolací súd potom takto koncipovanú
odvolaciu námietku žalovaného nemohol ani bližšie preskúmavať, resp. zaoberať sa správnosťou, či
nesprávnosťou odvolaním napadnutého výroku, keďže táto (nesprávnosť) nebola špecifikovaná a ani
samotným žalovaným namietaná.

23. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie
bol napadnutý oboma sporovými stranami, pričom tieto uviedli rozsah, v akom rozsudok okresného
súdu napádajú poukazom na konkrétne výroky rozsudku číselne označené.  Odvolací súd uvádza, že
jednotlivé čiastkové výroky rozhodnutia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudku) na
sebe obsahovo a logicky nadväzujú a preskúmaním  resp. zmenou len niektorých (napadnutých) výrokov
by bola narušená celková koncepcia vyporiadania strán sporu, odvolací súd preto  rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil z dôvodu vecne správnosti v celom rozsahu.

24. O náhrade trov  odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1
Civilného sporového poriadku, § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie podal ako žalovaný, tak aj žalobkyňa, pričom ani žalobkyňa ani žalovaný neboli v odvolacom
konaní úspešní, a to ani z časti. Preto odvolací súd taktiež s prihliadnutím na charakter konania, kedy
bol vyporiadávaný majetok oboch sporových strán, pričom jeho vyporiadanie bolo vykonané na základe
zachovania zásady rovnosti podielov, rozhodol tak, že žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania v súvislosti s odvolacím konaním, nakoľko ani jedna zo sporových strán, ktoré
iniciovali odvolacie konanie nebola v odvolacom konaní úspešná.

25. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/210/2010", "guid": "911672e4-8808-435f-9c86-a765578faaca:59b54ce1-624f-435c-88ce-f6536fed8f69", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "18eea9fe-c6c4-4389-b922-18785ba486cd:9fa82a6a-502e-4ba9-a7c4-d255e7dde29c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5", "spisova_znacka": "14Co/61/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/61/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6610219841.5"}]}