Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 7Sp/2/2012 z 7. 2. 2012
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Košice z 7. februára 2012, sp. zn. 7Sp/2/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7012200120.1
Krajský súd Košice | 7Sp/2/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7012200120.1 | 2012-02-07 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb5c6333-87b7-47f7-820c-0e19dfb81b49
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012200120.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Sp/2/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200120
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200120.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: U. U., W..
XX.XX.XXXX, Š. T. C. S., M. F. V., S. XXX/XX, F. T. L. Ľ.E., N. XX, M. Č. G. U. Ú. T. A. T. Z. U.
L., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Y. Š., E., Y. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi:
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru V. C. Q. E. Z. T. T., Ú. Q. E. Z. T. Y. L., M. L. XX, XXX
XX V., o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO6/ZVC-3-025/2012 zo dňa 21.01.2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e  rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO6/ZVC-3-025/2012 zo dňa 21.01.2012 a vec vracia
odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO6/ZVC-3-025/2012 zo dňa 21.01.2012 ako
správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“) v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v súlade s ustanovením § 131 ods. 10 zákona č.
404/2011 Z. z. a v súlade s ustanoveniami § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej
len „Správny poriadok“) zaistil navrhovateľa dňa 21.01.2012 na účel výkonu jeho administratívneho
vyhostenia z územia Slovenskej republiky, z dôvodov uvedených v ustanovení § 59 ods. 1 písm.
a/ a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z
územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR do 22.01.2016, vydaným Oddelením cudzineckej
polície Policajného zboru V. pod č. p. UHCP-1-6/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 22.01.2009, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2009, v spojení s rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície T. Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru č. p. UHCP-161-2/RHCP-
PO-HCP-2009 zo dňa 07.04.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2009.

Vo výroku rozhodnutia odporca tiež uviedol, že v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov sa
účastník konania zaisťuje na čas, nevyhnutne potrebný do 21.05.2012 a v zmysle § 62 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. (ďalej
len „ÚPZC Sečovce“).

Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že predmetné rozhodnutie je vydané
na základe nového prejednania veci, na podklade rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3Sp/22/2011-24 zo dňa 27.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.01.2012, ktorým Krajský súd
v Košiciach v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-38-011/2011 zo dňa 02.12.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol trestným rozkazom Okresného
súdu v Michalovciach sp. zn. 4T/170/2011-122 zo dňa 03.11.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
22.11.2011, uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
c/ Tr. zákona na tom skutkovom podklade, že aj napriek tomu, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru V. č. p. UHCP-1-6/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 22.01.2009 v spojení
s rozhodnutím MV SR, Úradu hraničnej a cudzineckej polície T. č. p. UHCP-161-2/RHCP-PO-HCP-2009
zo dňa 07.04.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2009, mu bol zakázaný vstup na
územie SR do 22.01.2016 a zároveň bol administratívne vyhostený z územia SR, nerešpektujúc toto
rozhodnutie, sa nelegálne zdržiaval na území SR, pričom bol dňa 03.07.2011 v čase o 03:15 hod.
kontrolovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ Michalovce na Zemplínskej Šírave pri Stredisku
Kamenec, okres Michalovce, teda maril výkon rozhodnutia štátneho orgánu tým, že bez povolenia a bez
vážneho dôvodu sa neoprávnene zdržiaval na území SR, hoci mu bol pobyt na území SR zakázaný.
Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v zmysle § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l/, §
37 písm. m/ a § 38 ods. 2 Tr. zákona vo výmere 5 mesiacov, so zaradením pre výkon trestu odňatia
slobody v zmysle § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Dňa 02.12.2011 bol navrhovateľ hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ V. prevzatý z ÚVV
a ÚVTOS v Košiciach, Floriánska 18, z ktorého bol toho istého dňa prepustený po odpykaní výkonu
trestu a následne bol predvedený na OCP PZ V. k výkonu jeho administratívneho vyhostenia na základe
Protokolu o prepustení z výkonu trestu.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ od 25.10.1999 nemá platný
pobyt na území SR a poukázal tiež na rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia
SR s určením zákazu vstupu na jeho územie do 22.01.2016 tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

Ďalej sa správny orgán pred vydaním rozhodnutia zaoberal aj tým, či bude možné vykonať rozhodnutie
o administratívnom vyhostení v zmysle § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, teda či bude možné
účastníkovi konania zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu orgánmi Ruskej federácie,
domovského štátu účastníka konania, t. j. či bude naplnený účel zaistenia. Podľa vyjadrenia ÚPZC
Sečovce zaistenie účastníka konania je účelné vzhľadom na vyjadrenie vicekonzula Konzulárneho
oddelenia Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý po vykonaní lustrácie navrhovateľa prostredníctvom
príslušných autorít z Ruskej federácie oznámil, že tieto potvrdili jeho štátnu príslušnosť. Dňa 04.01.2012
bola vicekonzulom potvrdená skutočnosť, že náhradný cestovný doklad bude vydaný a dňa 17.01.2012
telefonicky oznámil, že v prípade navrhovateľa bude potrebné postupovať v zmysle príslušných
ustanovení readmisnej dohody medzi EÚ a Ruskou federáciou za účelom jeho vrátenia na územie
Ruskej federácie, čo je podmienené akceptovaním readmitovania cudzinca zo strany Federálnej
migračnej služby Ruskej federácie. Z uvedeného odporca vyvodil, že je možné odôvodnene sa
domnievať, že realizácia vyhostenia formou readmisie bude úspešná. Odporca tiež uviedol, že ÚPZC
Medveďov realizoval v roku 2011 jeden prípad zaisteného cudzinca Ruskej federácie v zmysle uvedenej
readmisie a celý proces realizácie trval približne štyri mesiace. Keďže u obidvoch cudzincov sa jednalo o
rovnakú príslušnosť Ruskej federácie, odporca analogicky predpokladal obdobnú lehotu zabezpečenia
náhradného cestovného dokladu a samotnej realizácie readmisie. Tým zároveň správny orgán odôvodnil
dĺžku zaistenia v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z. z., uvedenú vo výrokovej časti
rozhodnutia. Takýto postup považoval navrhovateľ v súlade s článkom 15 tzv. „Návratovej smernice“.

V zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku bola dňa 21.01.2012 s navrhovateľom spísaná zápisnica, v
ktorej uviedol, že je na území SR od roku 1978, kedy mu bol, ako občanovi Ukrajiny, povolený trvalý
pobyt. V roku 1994 sa stal občanom Ruskej federácie a bol mu vydaný cestovný pas tejto krajiny,
platný do roku 1999 a pobyt na území SR mu zanikol v roku 2002. V roku 2003 bol zaistený v ÚPZC
v Sečovciach, kedy mu bolo vydané aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Aj keď je občanom
Ruskej federácie, jeho vyhostením do Ruska bude vyhostený do štátu, v ktorom nikdy nebýval, čím
stratí „domovské právo“, čím budú porušené jeho ľudské práva. Podľa jeho názoru jeho zaistenie nie
je účelné, pretože tu má celú svoju rodinu a dokonca aj ako cudzinec bez dokladov má kde bývať, a
to u svojej matky a je ochotný dostavovať sa na všetky pojednávania aj bez zaistenia. V zariadení pre
cudzincov v Sečovciach bol zaistený už v rokoch 2003, 2008, 2009, 2010 a v roku 2011. Vyhostenie
do Ruska podmieňoval tým, aby mu cudzinecká polícia zabezpečila v Rusku bývanie a robotu, aj keď
vie, že to nie je možné. Nevlastní tam žiadne majetky, o asistovaný dobrovoľný návrat prostredníctvom



organizácie IOM nemá záujem, pretože do Ruska nemá ku komu ísť. V čase výsluchu bol prepustený zo
zaistenia a podľa dokladu do 30-dní by mal opustiť SR a do tej doby sa chcel spojiť s ruským konzulom
a spýtať sa ho, ako mu chce zabezpečiť bývanie a robotu v Rusku, keďže tam nikdy nebýval.

V odôvodnení rozhodnutia odporca konštatoval, že postupoval v súlade s Článkom 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v súlade s Článkom 8 ods. 2 Dohovoru, že
rešpektoval i platné zákony a Ústavu SR a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky
zaistenia by boli neprimerané s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Účastník
konania je rozvedený už viac ako deväť rokov s Y. U., od rozvodu spolu nebývajú, nie je s ním v
pravidelnom kontakte, pretože o kontakt s ním nestojí. Podľa jej tvrdenia si za 20 rokov života s ním
dosť vytrpela a od roku 1999, kedy stratil pobyt, sa podľa jej tvrdenia zdržiava na území SR nelegálne.
Z manželstva pochádzajú dve deti, syn U. U., nar. XX.XX.XXXX a Y. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sú
štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky. Syn Y. U. vypovedal, že so svojim otcom sa stretáva len
sporadicky, z dôvodu svojho pobytu v zahraničí a z dôvodu viacnásobných pobytov otca vo väzbe, kde
ho naposledy navštívil. Syn U. U. je v osobnom kontakte s otcom tiež zriedka, skôr sú v telefonickom
kontakte a naposledy ho navštívil v ÚPZC v Sečovciach. Matka navrhovateľa A. U. uviedla, že po rozvode
s manželkou Y. sa presťahoval ku nej do L. Ľ., majú medzi sebou dobré vzťahy a keď bol doma, pomáhal
jej v domácnosti. On má priateľku, ktorá býva v bytovke oproti a má s ňou syna, no žili spolu asi jeden rok
a potom sa vrátil bývať k nej. Bývalá družka navrhovateľa A. T.Á. s navrhovateľom nežije, ale je otcom
jej syna N., no preukázať to nevie a v rodnom liste zapísaný nie je. Naposledy ju navštívil v júni 2011 a
nechce s ním mať nič spoločné. Matka navrhovateľa býva v L. Ľ. v byte, ktorého vlastníkom je jej dcéra
M. L.Á. a navrhovateľ bol s ňou v kontakte iba vtedy, keď nemal kde bývať.

Pri skúmaní integrácie navrhovateľa do spoločnosti si odporca zaobstaral aj odpis z registra trestov,
z ktorého je zrejmé, že od roku 1982 bol navrhovateľ 10-krát právoplatne odsúdený, dopúšťal sa
rôznej trestnej činnosti, prevažne majetkového a násilného charakteru a nemal záujem o plnohodnotnú
integráciu do spoločnosti. Správny orgán pri skúmaní rodinných pomerov navrhovateľa poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 4Saz/2/05, ktorý sa týkal neudelenia azylu a dopadu
rozhodnutia na súkromný život iného cudzinca v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnou občiankou
SR. V zmysle tohto rozsudku, ak navrhovateľ uzavrel manželstvo v situácii, kedy bolo jeho postavenie
na území SR neisté, bol si vedomý toho, že v prípade neudelenia azylu mu hrozí vyhostenie a napriek
tomu pristúpil k uzavretiu manželstva, musel vnímať nebezpečenstvo, akému vystavuje svoj vzťah
s manželkou. Tieto závery, v súlade so závermi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
znamenajú, že nútené opustenie územia SR za takýchto okolností nepredstavuje nedovolený zásah
do práva na súkromný a rodinný život. Správny orgán na základe uvedených skutočností skúmal
proporcionálnosť súkromného a rodinného života navrhovateľa a jeho integráciu do spoločnosti počas
jeho pobytu na území SR v zmysle Článku 8 ods. 1 a Článku 8 ods. 2 Dohovoru. Dospel k
záveru, že jeho zaistením pre výkon administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom
zasiahnuté do základných práv a slobôd účastníka konania, garantovaných uvedeným článkom tohto
Dohovoru, nakoľko zásah je v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti,
predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných.

Odporca považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom
v zmysle § 59 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 48/2002 Z. z., pretože navrhovateľ nedisponuje platným
cestovným dokladom v zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES.
Správny orgán mal za to, že účastník konania sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu a nerešpektuje
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na základe už citovaného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a bol uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. c/ Trestného zákona, nakoľko nerešpektoval toto rozhodnutie o administratívnom vyhostení.

Napokon sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal aplikáciou zákona o pobyte cudzincov
vzhľadom na to, že v čase konania o zaistení navrhovateľa nadobudol účinnosť nový zákon o pobyte
cudzincov č. 404/2011 Z. z.. V ustanovení § 131 ods. 10 tohto zákona je uvedené, že konania začaté
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia
iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Správny orgán v zmysle tohto ustanovenia prihliadol na



to, že nová právna úprava dáva možnosť v zmysle § 89 ods. 1 policajnému útvaru, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto zaistenia uložil
povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky za podmienok stanovených v citovanom
ustanovení. Odporca uviedol, že navrhovateľ sa už v minulosti vyhýbal výkonu administratívneho
vyhostenia, o čom svedčí jeho trestné stíhanie a odsúdenie za marenie výkonu úradného rozhodnutia a
preto správny orgán nepovažoval nahradenie zaistenia uložením takejto povinnosti v zmysle § 89 ods.
1 zákona č. 404/2011 Z. z. za dostačujúce a účelné.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 30.01.2012, doručeným krajskému súdu dňa 02.02.2012,
sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o
zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/, zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“), teda že rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné
na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal použitie neúčinného právneho
predpisu odporcom, nakoľko konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, nie je konaním
začatým za účinnosti predchádzajúceho zákona o pobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z., na základe
ktorého odporca navrhovateľa zaistil. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré sa začalo
dňa 21.01.2012, kedy bolo vo veci vydané napadnuté rozhodnutie. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa
dňa 02.12.2011 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/22/2011 zo dňa
27.12.2011 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia
a bola mu určená lehota 30 dní na vycestovanie, čím bolo konanie o zaistení navrhovateľa, v rámci
ktorého bolo vydané rozhodnutie dňa 02.12.2012 (správne 2011), ukončené. Konanie, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, nie je teda pokračovaním tohto konania o zaistení navrhovateľa, ale
novým konaním, začatým dňa 21.01.2012 za účinnosti zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov.
Rozhodnutie tak bolo vydané na neplatnom a neúčinnom právnom základe a je tak nepreskúmateľné
pre svoju nezrozumiteľnosť.

V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa ďalej poukázal na to, že v zmysle príkazu na prepustenie
dňa 21.01.2012 začala navrhovateľovi plynúť zákonná 30 dňová lehota na vycestovanie z územia SR,
čím sa formálne legalizoval pobyt cudzinca na území SR. Namiesto toho však bol navrhovateľ zaistený,
čím odporca navrhovateľovi znemožnil splnenie povinnosti vycestovať v tejto lehote. Odmietnutie
spolupráce s organizáciou IOM takýmto dôvodom nie je. Rozhodnutie odporcu teda vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ďalšia námietka v návrhu sa týka doby zaistenia z dôvodu, že navrhovateľ bol zaistený od 02.12.2011
do 21.01.2012 a následne dňa 21.01.2012 na ďalšie 4 mesiace, teda v podstate na dobu 6 mesiacov,
ktorú odporca v rozhodnutí odôvodňuje skúsenosťou ÚPZC Medveďov, že dokáže realizovať vyhostenie
občanov Ruskej federácie v lehote štyroch mesiacov a preto mal zaistiť navrhovateľa len na dva mesiace
a preto takto stanovená doba v napadnutom rozhodnutí nie je ničím odôvodnená.

V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež namietal, že matka navrhovateľa je vo vysokom
veku a zaistenie a jeho vyhostenie so zákazom vstupu môže mať za následok, že sa navrhovateľ s
ňou už nikdy nestretne, resp. nebude mať možnosť riadne nadviazať vzťah otca a syna s maloletým
N.. Navyše k dcére matky navrhovateľa - M. L. - sa odporca nevyjadril. Odporca iba konštatuje rodinné
pomery navrhovateľa, no z rozhodnutia nie je zrejmé, či rozhodnutie odporcu predstavuje zásah do práva
navrhovateľa na rešpektovanie jeho rodinného života a ak áno, či je tento zásah v súlade s Článkom 8
Dohovoru. Zo znenia tohto článku vyplýva, že správny orgán môže zasiahnuť do práva na rešpektovanie
rodinného, súkromného života len za súčasného splnenia troch podmienok: legitímneho cieľa (záujem
národnej, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny...), súladu so zákonom a nevyhnutnosti
v demokratickej spoločnosti, pričom absencia ktorejkoľvek podmienky je neakceptovateľná.



V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby
mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu
podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie
o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona
o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii
zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony
smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. L.  proti Českej republiky,
sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. E.
proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998).

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 08.02.2012 splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa
zotrvala na písomných dôvodoch návrhu, z ktorých zdôraznila najmä to, že vydaním príkazu na
prepustenie bolo skončené predchádzajúce konanie a toto konanie nie je jeho pokračovaním, pretože
rozhodnutie bolo vydané 21.01.2012 za účinnosti nového zákona o navrhovateľ bol zaistený na základe
§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z. z., neplatného a neúčinného v čase rozhodovania odporcu.
Pri posudzovaní účelnosti a efektívnosti zaistenia poukázala na predchádzajúce zaistenia navrhovateľa,
pri ktorých nebolo realizované vyhostenie, čo vzbudzuje pochybnosti o závere odporcu o možnosti
realizovať vyhostenie navrhovateľa za štyri mesiace. Súdu predložila výpis z evidenčnej karty vodiča,
týkajúci sa navrhovateľa a čestné prehlásenie jeho matky, A. U. zo dňa 03.02.2012, v ktorom prehlásila,
že ju navrhovateľ opatruje, stará sa o celú domácnosť, keďže ona má 77 rokov a pre zdravotné problémy
si nedokáže sama upratať, nakúpiť ani navariť, o to všetko sa stará navrhovateľ, bez pomoci ktorého sa
nedostane ani k lekárovi. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Trovy konania si neuplatnila.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za
rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, v rámci toho istého konania, s poukázaním na ustanovenie
§ 131 ods. 10 zákona č. 404/2012 Z. z., v zmysle ktorého postupoval odporca podľa starého zákona,
ktorý považoval za výhodnejší pre osobu navrhovateľa. K námietke zástupkyne navrhovateľa na
pojednávaní uviedol, že navrhovateľ bol viackrát zaistený, ale v predchádzajúcich prípadoch nebol
súhlas veľvyslanectva s realizáciou jeho vyhostenia a preto nie je dôvod obávať sa, že rozhodnutie o
administratívnom zaistení nebude vykonané. Navyše po uplynutí 30 dňovej lehoty z územia republiky
sa navrhovateľ opäť dopustí prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, pretože navrhovateľ nemá
platný doklad a zástupkyňou predložený doklad je iba dokladom vodiča. Odporca sa snažil dôsledne
zistiť súkromný a osobný život navrhovateľa a čestné prehlásenie matky, predložené na pojednávaní, je
v rozpore s tým, čo uviedla v zápisnici, zotrval na tom, že nový zákon pre navrhovateľa nie je výhodnejší,
pretože § 89 ods. 1 nie je možné použiť, keďže navrhovateľ nemá na území SR pobyt, ani finančné
prostriedky. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania, výsluchu splnomocnenej
zástupkyne navrhovateľa, ako i splnomocneného zástupcu odporcu a po oboznámení sa s
administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že
opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný, nakoľko vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím
námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok podľa dispozičnej zásady v zmysle § 250l
a § 212 ods. 1 O.s.p..



Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 21.01.2012,
ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, v súlade s ustanovením § 131
ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. zaistil navrhovateľa dňom 21.01.2012 a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce
na čas nevyhnutne potrebný do 21.05.2012.

Zásadná odvolacia námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa v písomných dôvodoch
opravného prostriedku a na pojednávaní krajského súdu sa týkala skutočnosti, že odporca rozhodol za
použitia neúčinného právneho predpisu.

Dňa 01.01.2012 sa stal účinným zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Týmto zákonom bol zrušený zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nový zákon však obsahuje prechodné
ustanovenie v § 131 ods. 10, v zmysle ktorého konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.

Na základe uvedených skutočností, uvádzaných na jednej strane splnomocnenou zástupkyňou
navrhovateľa, na druhej strane splnomocneným zástupcom odporcu na pojednávaní, krajský súd dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo vydané v konaní, začatom po účinnosti zákona č.
404/2011 Z.z.. Tomuto záveru nasvedčuje niekoľko skutočností. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3Sp/22/2011 zo dňa 27.12.2011 bolo zrušené rozhodnutie odporcu zo dňa 02.12.2011 č. p.
PPZ-HCP-PO6-ZVC-38-011/2011 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. ÚPZC Sečovce
vydalo dňa 20.01.2012 príkaz na prepustenie cudzinca z ÚPZC v Sečovciach pod č. PPZ-HCP-
SE1-69/2011, na základe ktorého bol dňa 21.01.2012 o 10:00 hod. navrhovateľ prepustený z tohto
útvaru a poučený o tom, že je povinný vycestovať v lehote do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je
oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Z administratívneho spisu odporcu je zistiteľné,
že navrhovateľ prevzal predmetné rozhodnutie o zaistení dňa 21.01.2012 o 18:00 hod.. Z napadnutého
rozhodnutia odporcu vyplýva, že rozhodnutím zo dňa 21.01.2012 bol zaistený dňa 21.01.2012 na účel
výkonu jeho administratívneho vyhostenia, bez uvedenia hodiny zaistenia navrhovateľa. V súlade s
rozsudkom krajského súdu bol stanovený čas jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný do 21.05.2012.
Z uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia a znova zaistený v 30-
dňovej lehote, stanovenej na jeho vycestovanie, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa
v návrhu. Predmetné rozhodnutie o zaistení je taktiež vedené pod iným číslom, ako tomu bolo v prípade
prvého zaistenia, ktoré bolo vedené pod č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-38-011/2011, zatiaľ čo posudzované
napadnuté rozhodnutie odporcu je vedené pod č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-3-025/2012.

Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.. Vzhľadom
na toto pochybenie odporcu je potom rozhodnutie odporcu založené na použití zákonných ustanovení
predchádzajúceho zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, najmä § 62 ods. 1 písm. a/ tohto zákona,
nesprávne.

Povinnosťou odporcu bude preto v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. skúmať, či
trvá účel zaistenia, s prihliadnutím na ustanovenie § 84 ods. 1 tohto zákona a z hľadiska podmienok
zaistenia, uvedených v ustanovení § 88 tohto zákona. Krajský súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť,
že navrhovateľ bol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré bolo navrhovateľovi
uložené už citovaným právoplatným rozhodnutím správneho orgánu o jeho administratívnom vyhostení.
Naproti tomu v posudzovanom konaní odôvodnil odporca reálnosť vyhostenia cudzinca, vyhostiteľnosť
navrhovateľa, poukazom na telefonické oznámenie vicekonzula Ruskej federácie zo dňa 17.01.2012,
že náhradný cestovný doklad bude navrhovateľovi vydaný, ale bude potrebné postupovať v zmysle
príslušných ustanovení readmisnej dohody medzi EÚ a Ruskou federáciou, za účelom vrátenia
navrhovateľa na územie RF, čo je podmienené akceptovaním readmitovania cudzinca zo strany
Federálnej migračnej služby Ruskej federácie. Z uvedeného je teda zrejmé, že zatiaľ čo odporca zaistil
navrhovateľa za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia, v tomto konaní  je potrebné skúmať
podmienky vrátenia navrhovateľa do RF na základe readmisnej dohody, čo predstavuje účel vrátenia



navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy a teda podmienky realizácie takéhoto návratu sú odlišné od
podmienok výkonu administratívneho vyhostenia.

Povinnosťou odporcu bude tiež opätovne prehodnotiť rodinný a súkromný život navrhovateľa s
prihliadnutím na odvolaciu námietku, že matka navrhovateľa je vo vysokom veku a odporca neskúmal
vzťah navrhovateľa k dcére matky navrhovateľa - M. L., ktorá má bývať v spoločnej domácnosti s jeho
matkou, ktorá napriek tomu v čestnom prehlásení uviedla, že je odkázaná na starostlivosť navrhovateľa.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí dôsledne zaoberal rodinnými vzťahmi navrhovateľa s jeho bývalou
manželkou a družkou a vzťahom k jeho synom, pričom vychádzal z výpovedí týchto osôb, pri zohľadnení
kriminálnej trestnej minulosti navrhovateľa, tieto skutočnosti skúmal z hľadiska proporcionálnosti a vo
svojom rozhodnutí vyhodnotil s prihliadnutím na Článok 8 ods. 1 a Článok 8 ods. 2 Dohovoru a preto v
tomto smere je nedôvodná odvolacia námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Odporca sa ale v posudzovanom rozhodnutí, napriek tomu, že to krajský súd odporcovi vytkol
v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, nezaoberal dôvodmi neúspešnosti realizácie vyhostenia
navrhovateľa v r. 2003, 2008, 2009, 2010 a 2011 v porovnaní so súčasnými dôvodmi, vedúcimi k
záveru o vyhostiteľnosti navrhovateľa, čo namietala v odvolacích dôvodoch zástupkyňa navrhovateľa v
písomných dôvodoch odvolania, aj na pojednávaní krajského súdu.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 21.01.2012 č. p. PPZ-HCP-
PO6-ZVC-3-025/2012 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Nesprávne právne posúdenie veci odporcom spočíva v nesprávnej právnej aplikácii zákona č. 48/2002
Z. z. namiesto nového zákona č. 404/2011 Z. z., účinného od 01.01.2012.

O trovách konania bolo rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca si právo
na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto
súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené  (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.