Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/227/2013 z 25. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 25. júna 2014, sp. zn. 7Co/227/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312217066.2 Krajský súd Nitra | 7Co/227/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4312217066.2 | 2014-06-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5743b13d-9b83-4b98-8d76-d25f8f2e66d7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217066.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/227/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217066
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217066.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18. júla 2013
č. k. 25C/390/2012-59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 870,64 eura ako náhrady škody a sumy 174,13 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 9Er/823/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9
ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného
v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 41 ods. 2 písm. c), d) , i)
Exekučného poriadku v znení pltnom od 01.06.2010, § 41 ods. 2 písm. c), d), i) Exekučný poriadok
v znení platnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v
čase do 31. 05. 2010. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 9Er/823/2010 podal súdny
exekútor súdu dňa 14.10.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len "exekučný súd") zo
dňa 19.10.2010 zamietnutá a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2010. Oprávnený voči
uzneseniu exekučného súdu podal odvolanie, ktoré zobral späť. Konštatoval, že písomná žiadosť
navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporcovi podaná, pričom
ku dňu rozhodovania odporca v zákonnej 6-mesačnej lehote jeho nárok neuspokojil. Súd prvého
stupňa preto skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu, ktorý navrhovateľ vzhliadol v tom, že k zamietnutiu žiadosti a vydanie poverenia nedošlo v
zákonnej 15-dňovej lehote, resp. lehote primeranej, z akého dôvodu a či navrhovateľovi vznikla škoda.
Zdôraznil tiež, že prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený



konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď táto kompetencia prináleží len Ústavnému súdu
SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 178
dňoch. V tomto smere však bolo preukázané, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
bolo vydané za 5 dní od doručenia návrhu. Právny zástupca navrhovateľa bol pred pojednávaním na
túto skutočnosť upozornený, napriek tomu zotrval na podanom návrhu a dôvodoch podania žaloby.
Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom bolo na navrhovateľovi,
aby preukázal svoje tvrdenia. Rovnako tak nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil,
a to napriek tomu, že rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať
vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom
určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. V danom prípade exekučný súd vydal rozhodnutie v
lehote 5 dní od doručenia návrhu na súd, čo je v lehote 15 dní, o ktorej tvrdil navrhovateľ, že nebola
dodržaná. Dodal, že ani prípadné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002), keďže je potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota súdu na
vydanie poverenia mohla mať za následok priznanie škody. Bol toho názoru, že v danom prípade
žiadna škoda nevznikla a ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal
jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady
nevznikli aj tak. Pokiaľ išlo o zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu súd prvého
stupňa konštatoval, že túto nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie
zistených skutočností a právne posúdenie ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS
ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal
jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v
prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Na uvedenom nič
nemôže zmeniť ani žiaden znalecký posudok, pretože znalecký posudok v odvetví európske právo
nemôže zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom konaní. Vzhľadom aj na ďalšie dôvody pre
zamietnutie návrhu súd prvého stupňa návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom zamietol.
Súd prvého stupňa nesúhlasil ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je
prekážkou domáhaniu sa navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. Navrhovateľ
nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavení, pre prekážku
res iudicata. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zhodne ako uznesenie súdu o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti
uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicata
na uplatnenie jeho práva na súde. Všetky konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka
konania od podania návrhu na súd do vydania rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na
vydanie poverenia v čase podania návrhu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu,
neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé-
zavádzajúce údaje navrhovateľa o nedodržaní lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom navrhovateľa,
nemožnosť samotného navrhovateľa spĺňať lehoty súdu, reálne nepreukázanie škody, neexistencia
konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata
súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, nevyužitie všetkých zákonných možností navrhovateľom ako
oprávneným, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
exekučný titul v rozpore so zákonom, možnosť navrhovateľa domáhať sa nároku voči dlžníkovi v
občianskoprávnom konaní viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd prvého stupňa k zamietnutiu
návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporca nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytýkal tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti



poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič
nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého stupňa vôbec
nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že
exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej namietal, že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, tým, že súd prvého stupňa zamietol návrh na vykonanie
znaleckého dokazovania, založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej
argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
870,64 eura z titulu náhrady škody a sumy 174,13 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na tomto súde
pod sp. zn. 9Er/823/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote,
pretože k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až dňa 30. 01. 2011 s
omeškaním viac ako 178 dní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)



Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/823/2010 odvolací súd
zistil, exekučnému súdu bola dňa 14.10.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti
povinnej K. R., o vymoženie sumy 180 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 05.05.2010 sp. zn. SR 02573/10. Exekučný súd
uznesením zo dňa 19.10.2010 č. k.9Er/823/2010-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2010. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením (viac ako 178 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010
do 31. 05. 2011 teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení od 01.06.2010 do 31. 05. 2011) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k
nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený
základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom požadovanú náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Z obsahu exekučného spisu vedeného v danej veci nad všetky pochybnosti vyplýva,
že súd exekučný súd o žiadosti oprávneného na vydanie poverenia rozhodol v zákonnej 15 dňovej
lehote, pretože ako je už vyššie konštatované exekučnému súdu bola dňa 14.10.2010 doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
exekučný súd uznesením zo dňa 19.10.2010 č. k. 9Er/823/2010-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2010. Z



uvedeného je teda možné prijať záver, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol
exekučný súd za 5 dni, preto nie je možné súhlasiť s tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v návrhu na
začatie konania, že uvedenú povinnosť si splnil exekučný súd až po 178 dňoch.
Navrhovateľ ďalej nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa videl aj v tom, že v exekučnom konaní
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenia právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. V tejto súvislosti uviedol,
že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Vo vzťahu k týmto argumentom navrhovateľa odvolací súd uvádza, že rozhodnutie, ktoré nie je
exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z
hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke
formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej
veci skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky. Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6
Cdo 1/2012).
S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/823/2010 súd
uznesením zo dňa 19.10.2010 č. k. 9Er/823/2010-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2010, odvolací súd
ešte dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci
exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s
rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik
akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod o postupe
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil. Aj ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu, pretože by prichádzali do úvahy len pri zistení existencie zodpovednostného vzťahu odporcu,
čo nie je tento prípad.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.