Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/286/2013 z 12. 11. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 12. novembra 2013, sp. zn. 23CoE/286/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2610208404.1 Krajský súd Trnava | 23CoE/286/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2610208404.1 | 2013-11-12 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 53 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f916c0d-8fd0-4f70-ac9c-ae1cac5434d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2610208404.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/286/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208404
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2610208404.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: G. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX, V. - Q., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom
Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 16474/10u, o vymoženie 1.703,91 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 6Er/666/2010-37 zo dňa 23. júla
2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zastavil exekučné konanie, v ktorom bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie
č. k. 6Er/666/2010-9 z 02.09.2009, na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX16474/10u. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona o
rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 ods.
1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Skutkovo zdôvodnil svoje rozhodnutie
tým, že exekučným titulom je vykonateľný rozhodcovský rozsudok, sp. zn. II/2009-2993 z 08.03.2010.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru zo 16.05.2003, na základe ktorej právna predchodkyňa oprávnenej (TatraBanka, a.s.) poskytla
povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť. Jej
súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je vyjadrená rozhodcovská doložka v zmysle
ktorej, všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené Stálym
rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, jediným rozhodcom. Prvostupňový súd posúdil
predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, nakoľko zmluvnými stranami sú dodávateľ (oprávnený), ktorého
predmetom činnosti bolo o. i. poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov
a koná v rámci predmetu podnikania a povinným mal v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa, nakoľko
pre uzatvorení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zároveň zistil, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorá
je takto koncipovaná je neprijateľná a neplatná, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, v neprospech spotrebiteľa. Doložka nebola so
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Nakoľko
neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z tejto doložky
odporuje dobrým mravom, súd exekučné konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca oprávnenej odvolanie. Poukázal na to, že súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavajúcej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok.
Poukázal na § 35 ZoRK a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), z ktorých vyplýva,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Ďalej poukázal na ustanovenie §



45 ods. 1 a 2 ZoRK a z tejto úpravy vyplýva, že súd vo veci exekúcie koná iba ako exekučný súd.Ak by
exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok či je v súlade s
hmotným právom pôsobil by exekučný súd ako súd tretej inštancie, čo je neprípustné. Tento stav by bol
zjavne v rozpore s platným zákonom ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného
súdu. Poukázal na I. US 5/02, US SR, tiež na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný
na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v
zmysle § 45 ods. 1 ZoRK by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal za povinnosť niečo, čo by bolo v
rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie je pritom
priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
z 30.10.2009 sp. zn. 33Cdo/2675/2007). Tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, ako aj
na rozsudky z 30.09.2003 K?bler, C224/01, Zb. s I-10239, bod 38; zo 16.03.2006 Kapferer, C-234/04,
Zb. s I-2585, bod 20; z 03.09.2009 Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22. Ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných
rozhodnutí. Nemožno teda vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach no neuplatnil si ich. Odvolateľ ďalej namietal, že do 31.12.2007 sa
vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ, len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v
ôsmej časti OZ, ako aj zmluvy podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a
v zákone o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala
povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods.
1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych vzťahov
vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o
úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy o zmluve o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade
s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez
ohľadu na povahu účastníkov. Zároveň dal odvolateľ do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53
ods. 4 písm. r) OZ, že cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva,
ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v
rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá
za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Poukázal na to, že právna predchodkyňa
oprávnenej predložením rozhodcovskej zmluvy plnila povinnosť podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení neskorších predpisov a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 z
26.09.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozsudku exekučným súdom podľa § 45 ods. 1
písm. c) ZoRK sa vzťahuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore
s dobrými mravmi, pričom nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj
rozpor plnenia s dobrými mravmi. Odvolateľ preto navrhol aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu povinný nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods.
3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k
záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:



Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na
to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský
rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré
trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159
OSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správností.

Zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru pre fyzické osoby č. 400021 zo 16.05.2003, ktorej
kópia je pripojená v spise, uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (Tatra banka, a.s.)
a povinným vyplynulo, že právna predchodkyňa oprávnenej ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli
zmluvu, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver 60.000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splatiť
v 48 mesačných splátkach po 1.590 Sk pri RPMN 7,43 %. Podľa obsahu zmluvy jej súčasťou boli
Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s., v ktorých bod 4.9.1. obsahuje rozhodcovskú doložku,
v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi,
budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
Asociácie bánk v Bratislave, pričom rozhodnutie bude záväzné pre banku aj pre klienta. Ako vyplýva
z rozhodcovského rozsudku, oprávnená nadobudla pohľadávku voči povinnému na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok zo 14.11.2006.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mala právna predchodkyňa oprávnenej už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce
sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť
ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, ktoré sa podľa § 897 ods. 3 a 4 OZ
aplikovalo aj na zmluvy uzatvorené pred 01.04.2004, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ktorá je
upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala.
Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je
z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi
účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže
z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské
zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy
ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právna predchodkyňa oprávnenej pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v



zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť právna
predchodkyňa oprávnenej ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s
odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi
účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z., a preto nie je
vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd v súvislosti s rozhodcovskou doložkou poukazuje aj na § 93b ods. 1 a 2 z. č. 483/2001
Z. z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi, podľa ktorého banky a
pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh
rozhodcovskej zmluvy boli banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom
najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahovala už uzavretá rozhodcovská zmluva.
Klient nebol povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou. Ak klient neprijal návrh
rozhodcovskej zmluvy, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa mali riešiť postupom
podľa osobitných predpisov (na všeobecných súdoch). Uvedené ustanovenie uložilo banke povinnosť
ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú doložku. Slovné spojenie povinnosť ponúknuť je však
potrebné vyložiť tak, že povinnosťou banky bolo ponúknuť klientovi možnosť rozhodnúť sa (vybrať si),
či v prípade sporu bude rozhodovať spor všeobecný súd a ktorákoľvek zmluvná strana podá návrh na
tento súd alebo spor bude rozhodovať rozhodcovský súd a návrh podá ktorákoľvek zmluvná strana na
takýto súd (a to počas trvania záväzkového vzťahu, resp. vzniku sporu). Ak však banka naformulovala
rozhodcovskú doložku v hore uvedenom znení, klientovi nič neponúkla, ale sama určila, že oprávnený
rozhodovať spory je rozhodcovský súd. Dohodnutá rozhodcovská doložka je podľa názoru odvolacieho
súdu v danom prípade aj v rozpore s § 93b ods. 1 a 2 zákona o bankách.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.
1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne



obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.



Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne
následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon
exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK),
súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod
na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa §
57 ods. 1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť
predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala
vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále
vykonateľné nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle § 219 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.