{"guid": "189fc368-f536-4a5d-9569-201a4a3ea92f:4c956883-f8f9-4b57-8eff-0f9d40e40d1c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1", "spisova_znacka": "3Co/125/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/125/2017 z 6. 12. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 6. decembra 2017, sp. zn. 3Co/125/2017, ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1", "identifikacne_cislo": "8116204288", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Marián Furman", "sudca_id": 1291, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-furman-1291", "datum_vydania": "2017-12-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c956883-f8f9-4b57-8eff-0f9d40e40d1c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/125/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116204288
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, XXX XX C., o zaplatenie 3.578,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 06. 2016, č. k.13C/76/2016-39 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  sa rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit. :

„Žalovaný je   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.777,62 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 3.772,89 Eur od 25.9.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo
výške 214,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu  z a m i e t a“ .

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 114 ods. 3, 5, § 153b ods. 3, § 157 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku, § 489 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 504, § 565 Občianskeho zákonníka,
§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu nezaplatenú istinu 3 578,04 Eur, nezaplatené poplatky za poistenie 3,10 Eur, úrok 194,85 Eur, úroky
z omeškania 1,63 Eur, úrok 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3 578,04 Eur od 25. 09. 2015 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 3 578,04 Eur a z nezaplatených
úrokov 194,85 Eur od 25. 09. 2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že účastníci konania dňa 24. 04. 2015 uzatvorili úverovú zmluvu č.
XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky 3 600 Eur. Poskytnutý
úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver
aj s príslušenstvom bol povinný splatiť do 22. 04. 2024. Keďže žalovaný po poskytnutí úveru porušil
svoje zmluvné povinnosti, listom zo dňa 24. 09. 2015 bol vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého
úveru do dátumu uvedeného na výzve. Žalovaný po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby na súd
nerealizoval žiadne úhrady. Žalovaný sa k žalobe bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu  nevyjadril, nárok



žalobcu nijako vecne, ani právne nespochybnil, teda nesplnil povinnosť vyjadriť sa k žalobe v lehote 15
dní odo dňa doručenia uloženú mu uznesením vydaným podľa § 114 ods. 3 O. s. p., a preto súd o návrhu
rozhodol rozsudkom pre zmeškanie vychádzajúc zo žalobcom tvrdeného skutkového stavu považujúc
ho za nesporný, tento právne posúdil a v odôvodnení rozsudku v jeho vyhovujúcej časti s poukazom
na žalobcom tvrdený skutkový stav uvádza iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých
rozhodol.

5. V prevyšujúcej časti súd žalobu týkajúcu sa nároku na úroky z úveru vo výške 15,90 % za obdobie
po zosplatnení od 25. 09. 2015 do zaplatenia zamietol. Skonštatoval, že zmluvou o úvere si účastníci
konania dojednali úrokovú sadzbu vo výške 15,90 % ročne, pričom táto úroková sadzba bola dojednaná
ako fixná do konečnej splatnosti, t. j. do 22. 04. 2024. Keďže žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti
celého úveru pre neplnenie si povinnosti zo strany žalovaného, vyzval žalovaného na splatenie celého
zostatku úveru s príslušenstvom najneskôr do 04. 10. 2015 (č. l. 13). Je nesporné, že úverový vzťah
spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť
úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje; v takom prípade
vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci
úveru dohodnú úverové obdobie a platenie úrokov do splatnosti a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky
do splatnosti nevráti, po tomto dátume už nie je povinný platiť dohodnuté úroky, lebo za obdobie po
splatnosti úveru prichádzajú do úvahy sankčné úroky z omeškania.

6. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov
mal žalovaný žalobcovi zaplatiť len do splatnosti úveru. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti, od tohto momentu preto treba považovať celý dlh žalovaného za splatný, a keďže
v zmysle zmluvy o úvere od splatnosti úveru už žalobca nemá nárok na úrok z úveru, ktorého platenie
bolo dojednané obmedzene - do splatnosti, ale má nárok  na úroky z omeškania, súd žalobu v časti
uplatnených úrokov z úveru vo výške 15,90 % ročne z istiny 3 578,04 Eur za obdobie od 25. 09. 2015
až do zaplatenia zamietol.

7. Proti tomuto rozsudku, len proti zamietavému výroku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca namietajúc, že rozsudok v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich
vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na
rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31. 01. 2017. Zdôraznil, že vychádzajúc
z ust. § 497 Obchodného zákonníka, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné
prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich
reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z
úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Odstúpením
od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla, naďalej trvá právo
veriteľa a tomu zodpovedá aj povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je
dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

9. Súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016).

10. Odvolací súd postupoval a vec posudzoval už podľa nového civilného procesného kódexu, a to
zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom
01. 07. 2016, pričom aplikoval ust. § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej
inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobu (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania



(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu, aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Podstatou rozsudku pre zmeškanie je zmeškanie príležitosti žalovaného aktívne sa brániť, keď súd
vychádza z procesného útoku žalobcu, na ktorý žalovaný procesnou obranou nereagoval. To však nijako
nebráni súdu, aby aj v rámci tohto inštitútu zamietol žalobu v časti, ktorá je nedôvodná. Vo vzťahu k
zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, rozsudok pre zmeškanie nijako nepopiera právo účastníkov
konania na súdnu ochranu, vrátane využitia opravného prostriedku.

13. Predmetom odvolacieho konania je žalobcom uplatnený úrok z úveru vo výške 15,90 % ročne z
istiny 3 578,04 Eur za obdobie od 25. 09. 2015 (po zosplatnení úveru) až do zaplatenia.

14. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za
vecne správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého
rozsudku odvolací súd odkazuje v celom rozsahu na článok: „Neexistencia nároku veriteľa na riadne
(zmluvne dohodnuté) úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru“, zverejnený na
internetovej stránke www.najpravo.sk zo dňa 31. 10. 2017, cit:

,, V zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008 „Spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“.
V zmysle ust. § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon“) zmluvou o
spotrebiteľskom úvere je „zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom“.
V zmysle ust. § 506 Obchodného zákonníka „Ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.“.
V zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje tzv. inštitút straty výhody splátok, „Ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.“.
V zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka „Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.“ Pre úplnosť si dovoľujeme dodať, že ustanovenie § 53 ods. 9  Občianskeho
zákonníka je súčasťou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.11.2008, pôvodne však tvorilo odsek
8 citovaného paragrafu Občianskeho zákonníka. Systematicky je citované ustanovenie zaradené v prvej
časti (Všeobecné ustanovenia) piatej hlave (Spotrebiteľské zmluvy) Občianskeho zákonníka).
V zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008 platí, že „Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné...“, pričom toto ustanovenie bolo následne novelou - zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou
od 1.4.2015 precizované o tretiu vetu, v zmysle ktorej „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva.“[1]. „Z odôvodnenia doplnenia ustanovenia § 52 ods. 2 OZ,
ktoré bolo vykonané formou návrhu výboru NR SR vyplýva, že zákonodarca má bezpochyby za to,
že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou
tzv. absolútnym obchodom sa má prednostne použiť právny režim Občianskeho zákonníka, a nie
Obchodného zákonníka...Na druhej strane však bez pochyby, a to aj s účinkami retrospektívnymi,
platí a musí platiť, že právny režim záväzku, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, a ktorý má svoj
základ v Obchodnom zákonníku sa riadi výhradne právnym režimom Občianskeho zákonníka....V rámci
meritórneho objasnenia výkladového charakteru § 52 ods. 2 in fine OZ [pozn. autora: t.j. tretej vety
tohto paragrafu účinnej od 1.4.2015] uvádzame, že cieľom tohto ustanovenia bolo len deklaratórne
potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy
výkladovú prednosť pred normami Obchodného zákonníka, a to práve podľa ustanovenia § 52 ods. 2
prvá veta OZ [pozn. autora t.j. podľa úpravy účinnej už od 1.1.2008].“[2].



V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.2004 „Zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva[resp. v znení novely účinnej
od 1.3.2010 ktoré mu priznávajú tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa], alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“.
Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými v zmysle
ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a berúc do úvahy ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pri vyhlásení predčasnej splatnosti môže veriteľ postupovať len v súlade a za podmienok
uvedených v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka
v prípade každej formy spotrebiteľského úveru (pôžička, úver, odložená platba a iné). Aplikácia
ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je vylúčená.
Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je v zmysle ust. § 2 písm. d) Zákona „zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“. V zmysle ust. §
1 ods. 2 Zákona „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.“. Spotrebiteľský úver vo forme pôžičky
následne musí tiež spĺňať podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke vymedzenej v ust. § 657 Občianskeho
zákonníka „zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a
dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.“, pričom v zmysle ust. § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že pri peňažnej pôžičke fakultatívne možno dohodnúť úroky (teda
opäť, možno ich dohodnúť zmluvne); a spotrebiteľský úver vo forme úveru musí spĺňať tiež podstatné
náležitosti vymedzené v ust. § 497 Obchodného zákonníka „zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“].
Z každého vyššie citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ sa zaväzuje vrátiť veriteľovi
istinu a (platiť) úroky (resp. celkové náklady) na základe zmluvy s veriteľom. Obsahom tejto zmluvy je
tiež dohoda strán o výške úrokovej sadzby (§ 9 ods. 2 písm. i) Zákona) a tiež vymedzenie výšky, počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (ust. § 9 ods. 2 písm. l) Zákona), k výkladu ktorého sme
dňa 21.12.2016 uverejnili právnu analýzu s názvom Prečo rozsudok SDEU vo veci Home Credit Slovakia
c/a Klára Bíróová nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR). Ak výška úrokovej
sadzby nie je v zmluve uvedená, v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona sa spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Povinnosť platiť úroky, ako aj ich výška, teda vyplýva priamo zo
zmluvy, z dohody strán, a nie z právneho predpisu. Bez zmluvy niet spotrebiteľského úveru. Bez zmluvy
niet záväzku spotrebiteľa platiť (riadne, zmluvne dohodnuté) úroky. Bez dohody strán o výške úrokovej
sadzby veriteľ na úroky nemá nárok, pretože úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ust. §
11 ods. 1 písm. b) Zákona).
Odporcovia tohto názoru by sa v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru ako absolútneho
obchodu a vždy odplatného zmluvného typu zrejme bránili ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého „Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.“. Inými slovami, ak si veriteľ so spotrebiteľom nedohodne v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo
forme úveru výšku úrokov, spotrebiteľ by  mal byť povinný platiť z úveru úroky v najvyššej prípustnej
výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, resp. obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy; pre prípad dojednania úrokov vyšších
ako prípustných podľa zákona alebo na základe zákona, spotrebiteľ by v zmysle tejto normy mal byť
povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Berúc však do úvahy ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 54 ods. 1
druhá veta Občianskeho zákonníka, ustanovenie § 502 ods. 1 0bchodného zákonníka nie je možné
aplikovať pre prípad zmlúv o spotrebiteľských úveroch, nakoľko absencia stanovenia úroku v zmluve o
spotrebiteľskom úvere vo forme úveru nespôsobí povinnosť platiť obvyklé úroky tak, ako to predpokladá
citované ustanovenie Obchodného zákonníka, ale spotrebiteľský úver sa bude považovať za bezúročný
a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) Zákona), nakoľko nebude obsahovať náležitosť požadovanú
Zákonom - úrokovú sadzbu (§ 9 ods. 2 písm. l) Zákona). Zároveň, ak nastane druhá situácia
predpokladaná vyššie citovaným ustanovením Obchodného zákonníka, a síce strany si dojednajú úroky



vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, v sfére zmlúv o spotrebiteľských úveroch
vo forme úveru následkom nebude povinnosť spotrebiteľa platiť najvyššie prípustné úroky, ale dohodu o
výške úrokov bude treba hodnotiť ako neplatnú (§ 41 Občianskeho zákonníka) pre jej rozpor s dobrými
mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), prípadne obchádzanie zákona o najvyššej prípustnej odplate
(§53b Občianskeho zákonníka). „V prípade, ak je dohoda o výške úrokov v rozpore s dobrými mravmi,
nastoľuje sa otázka, či je v právomoci súdu tieto úroky znížiť (moderačné právo), alebo je potrebné takúto
dohodu považovať za neplatnú enbloc. Zastávame názor, že súčasný právny poriadok neumožňuje súdu
výšku úrokov moderovať a neprimerane vysoké úroky znížiť na primeranú mieru. Podľa § 39 OZ je právny
úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo sa prieči dobrým mravom absolútne
neplatný a na takúto neplatnosť musí súd prihliadať ex offo. Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti
vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo
z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť
od ostatného obsahu. Je nesporné, že dohodu o úrokoch možno od samostatnej zmluvy o pôžičke
oddeliť, úrok nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke, a táto môže existovať aj samostatne.
Samotnú dohodu o výške úrokov však nie je možné deliť, pretože hospodárskym motívom zmluvných
strán bolo uzavrieť dohodu o konkrétnej cene. Ak je táto dohoda v rozpore s dobrými mravmi, je neplatná
v celom rozsahu z dôvodu svojej nedeliteľnosti. Osobitným argumentom v neprospech moderačného
práva súdu je aj logický dôsledok, pri ktorom by bolo vo veriteľovom záujme vždy dohodnúť čo najväčší
úrok, pretože v prípade rozporu s dobrými mravmi by ho súd len upravil na najvyššiu prípustnú mieru
(OGH 4Ob505/64: Úžera spôsobuje neplatnosť celej zmluvy, nie len jej zakázanej časti).“[3].
Vyššie uvedeným sa v dôsledku porušenia povinností zo strany veriteľa charakter úveru, ako zmluvy
vždy odplatnej, v sfére zmlúv o spotrebiteľských úveroch prelomuje. Vyššie uvedeným sa tiež potvrdzuje
záver, že dohoda o úrokoch má pri zmluvách o spotrebiteľských úveroch (bez ohľadu na konkrétnu formu
spotrebiteľského úveru) výlučne zmluvný charakter, a to aj v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úverevo
forme úveru. Argument, že povinnosť platiť (riadne, zmluvne dohodnuté) úroky je výlučne predmetom
zmluvnej dohody, podporujú aj odborné občiansko-právne publikácie, v zmysle ktorých „Dohodnuté
(zmluvné) úroky (napr. podľa § 685 alebo § 779 OZ) predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti
tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti ? nedodržanie dohodnutej doby splatnosti.
Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo
v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so
splnením dlhu.“[4]. „Úroky sú vecou dohody účastníkov právneho úkonu...“[5].
Vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany veriteľa v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka
zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká [táto úprava je systematicky zaradená v ôsmej časti (záväzkové
právo) druhej hlave (bez nadpisu) šiestom oddiele (Zánik záväzkov) Občianskeho zákonníka].Zanikajú
všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zaniká tak aj povinnosť
spotrebiteľa splácať veriteľovi poskytnutý spotrebiteľský úver v dohodnutých splátkach a platiť mu z
poskytnutej istiny ďalšie (riadne, v zaniknutej zmluve dohodnuté) úroky.
Vyššie uvedené potvrdzuje tiež odborná literatúra:„...úroky majú akcesorický charakter k hlavnej zmluve,
a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva o pôžičke neexistovala, pretože
zanikla...“[6]. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka „Príslušenstvom pohľadávky sú úroky,
úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.“. V tejto súvislosti
„Záväzok platiť úrok je záväzkom akcesorickým k hlavnému záväzku ? vrátiť požičanú peňažnú sumu ?
a jeho existencia je závislá od existencie hlavného záväzku. Po premlčaní istiny úrok ako príslušenstvo
pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ) musí sledovať osud premlčanej pohľadávky. Ak dôjde k premlčaniu
pohľadávky, ku ktorej sa úroky viažu, nie je možné priznať toto príslušenstvo pohľadávky za dobu od
okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (rozsudok Najvyššieho ČR, sp. zn. 32Odo 466/2004)...Ak
hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok; pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné
úroky.“ [7] „Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Takýto
záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných
prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. V opačnom prípade by na ťarchu účastníka
dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z pôžičky, jednak úrokov z
omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Nie je rozhodujúce,
či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo ak veriteľ využije právo požadovať celý dlh
pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky možno
požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej má veriteľ
právo na zmluvné úroky aj počas doby, po ktorú je dlžník v omeškaní s vrátením pôžičky, pretože aj
počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť



kompenzovať veriteľa za celý čas, po ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi.
Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou, čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou
veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky
z omeškania. Aj dohody, ktoré obsahujú právo veriteľa na zmluvné úroky za čas omeškania dlžníka,
odporujú účelu zákona, a preto ich treba považovať za neprípustné.[8]“.
Zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka) však spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi nová povinnosť
-  „zaplatiť celú pohľadávku“, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky,
výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. „Zákon
pritom otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto
nevyhnutné aplikovať § 563 OZ a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo
dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak“[9]. V zmysle ust. § 563
Občianskeho zákonníka „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.“. V
zmysle ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu,
keď jej dôjde.“. Povinnosť spotrebiteľa zaplatiť veriteľovi „celú pohľadávku“ teda vzniká spotrebiteľovi
deň nasledujúci po dni, kedy sa perfektný právny úkon veriteľa - vyhlásenie predčasnej splatnosti zo
strany veriteľa - dostal do dispozície spotrebiteľa. Nakoľko zmluva zaniká práve týmto okamihom a práve
týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa, práve k tomu okamihu sa zastavuje (zmluvne
dohodnutá) povinnosť spotrebiteľa platiť (riadne, zmluvne dohodnuté) úroky a spotrebiteľ je povinný
vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie (riadne, v zaniknutej zmluve dohodnuté) úroky, ktoré boli
splatné k predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
V prípade, že spotrebiteľ túto svoju novú peňažnú povinnosť (vrátiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné
úroky, výška ktorej bola ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zafixovaná) nesplní (riadne
a) včas, dostáva sa do omeškania s plnením svojej novej peňažnej povinnosti voči veriteľovi (§ 517 ods.
1 Občianskeho zákonníka - „Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.“).
Občiansky zákonník pre tento prípad omeškania dlžníka stanovuje v ust. § 517 ods. 2 špecifické právo
veriteľa, a to právo požadovať popri plnení (nezaplatená istina a úroky splatné ku dňu predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru) úroky z omeškania: „Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.“. Vzhľadom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa záväzok
spotrebiteľa vrátiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky zmení [porovnaj systematické zaradenie
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v ôsmej časti (záväzkové právo) druhej hlave (bez nadpisu)
treťom oddiele (Zmeny v obsahu záväzkov) Občianskeho zákonníka], a popri povinnosti vrátiť tieto
peňažné prostriedky mu vzniká povinnosť platiť aj úroky z omeškania, avšak nie riadne úroky.
Obdobne, úroková sadzba, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok
(náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. p) Zákona), sa bude aplikovať
len v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a len
do vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa, pričom požadovaná suma sa zafixuje k účinnosti
tohto zosplatnenia, a pre prípad omeškania spotrebiteľa s vrátením takto zafixovanej sumy pristúpi k
tomuto fixnému záväzku spotrebiteľa nová povinnosť - a to povinnosť platiť úroky z omeškania.
Otázka splatnosti úrokov pre úvery (a teda aj pre spotrebiteľské úvery vo forme úrokov) je upravená v
ust. § 503 Obchodného zákonníka, a to nasledovne:
§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka “Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité
peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok,
sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.“.
§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka “Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú
v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.“.
§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka „Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred
dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov.“.
Vyššie citované ust. ods. 1 a 2 upravujú otázku riadneho splácania úrokov dohodnutých v zmluve,
pričom ust. ods. 2 upravuje toto riadne splácanie pre prípad, že sa poskytnuté peňažné prostriedky
majú vrátiť v splátkach. Pre otázku splatnosti úrokov je podstatná prvá a posledná veta ust. ods. 1
citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého „Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. ... V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov,
sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.“. Práve prvá a posledná veta citovaného ustanovenia ustanovujú,



že veriteľ je oprávnený na (riadne) úroky len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Obchodný
zákonník expressis verbis v prvej vete citovaného ustanovenia upravuje, že „záväzok platiť úroky je
splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný
v momente vrátenia“ použitých peňažných prostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia
veta citovaného prvého odseku § 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „v
čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, a nie „v čase, keď dlžník vráti“
zvyšok poskytnutých prostriedkov. Toto citované ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je
koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden iný výklad.
Ust. ods. 3 upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo strany
dlžníka.Toto ustanovenie zakotvuje, ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník skutočne vráti) peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve, dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé úverové obdobie
dohodnuté v úverovej zmluve, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil.
Veritelia však svoje nároky na riadne úroky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru
po vyhlásení predčasnej splatnosti podporujú práve ust. § 503 ods. 3, druhou vetou Obchodného
zákonníka, a síce že „úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov“. Vzhľadom na vyššie uvedené sa jedná o nesprávnu a účelovú argumentáciu, nakoľko:
i) citované ustanovenie upravuje len splatnosť úrokov v prípade predčasného splatenia úveru zo strany
dlžníka, a
ii) Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanoveniach § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa
oprávňujú na riadne úroky len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do
momentu ich skutočného vrátenia.
Neexistenciu nároku veriteľa na (riadne, zmluvne dohodnuté) úroky z omeškania podporujú tiež
odborné publikácie občiansko-právnych autorov. „Ustanovenie § 565 OZ a osobitná norma v podobe
komentovaného odseku 9 vyvolávajú aj v poradí ďalšie výkladovo a aplikačne sporné otázky, a to
v súvislosti s nárokmi, ktoré si môže dodávateľ proti spotrebiteľovi uplatniť. V aplikačnej praxi nie je
zriedkavé, že dodávateľ využije právo zosplatnenia úveru a okamihom zosplatnenia si naďalej účtuje
proti spotrebiteľovi odplatné úroky, aj keď mu využitím práva podľa § 565 OZ vzniká právo požadovať
jednorazové vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. V súvislosti s touto situáciou existuje v
praxi aj druhý prístup, podľa ktorého okamihom jednorazového predčasného zosplatnenia záväzku má
dodávateľ nárok len na úroky z omeškania spojené so zosplatnenou a neuhradenou časťou pohľadávky.
Na riešenie uvedenej situácie neexistuje v Občianskom zákonníku výslovná úprava a aj keď mali
predkladatelia v súvislosti s tzv. protiúžerníckym balíkom zákonov schváleným a publikovaným pod č.
106/2014 Z. z. snahu túto úpravu zaviesť, zástupcovia bánk a orgány relevantné na finančnom trhu sa
s potrebou úpravy nestotožňovali. Napriek absencii výslovnej právnej úpravy sme však presvedčení, že
akákoľvek dohoda, ktorá bude mimo rámec výhody splátok požadovať od spotrebiteľa odplatné úroky,
bude podľa § 54 ods. 1 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 v spojení s odsekom 5 OZ neplatná.“[10].
Okrem toho, je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že úroky sú vyjadrením ceny peňazí. „Úrok
predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny.“[11]. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch
(ako cenu peňazí istiny) od spotrebiteľa požadoval aj úroky z omeškania z istiny, vlastne by sa istina
veriteľa úročila duplicitne. Jeden krát vo forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval
veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhý krát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ
požadoval z toho istého titulu - že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd musel
odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitie práva (čl. 5 CSP). „Odoprieť ochranu
by bolo možné ... takému nároku veriteľa ..., ktorý by nevychádzal zo zmyslu inštitútu omeškania,
alebo by ho zneužíval na poškodenie dlžníka alebo by vzhľadom na pomery účastníkov viedol k
neprimeraným následkom v tom zmysle, že by dlžníka v podstate finančne likvidoval, zatiaľ čo pre
veriteľa by neznamenal podstatný prínos.“[12].
Záverom si dovoľujeme zhrnúť, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru
zo strany veriteľa zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká. Zánikom zmluvy zanikajú práva a povinnosti
zmluvných strán v nej uvedené.  Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky,
ktorých výška sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade
omeškania spotrebiteľa s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z
omeškania, avšak nie riadne úroky.
Povinnosť spotrebiteľa platiť veriteľovi riadne úroky po tom, čo sa veriteľ vykonaním jednostranného
právneho úkonu rozhodol ukončiť zmluvný vzťah so spotrebiteľom, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia
žiadneho právneho predpisu, naopak, ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje túto
otázku pre spotrebiteľské úvery vo forme úveru, vyslovene ustanovuje splatnosť úrokov k času vzniku



záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie k ich skutočnému vráteniu. Argumentácia veriteľov
podopretá ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je účelová a nesprávna, nakoľko systematicky toto
ustanovenie pojednáva o otázke splatnosti úrokov v prípade predčasného splatenia úveru zo strany
dlžníka.
Ak by takáto povinnosť spotrebiteľa platiť riadne úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti zo strany
veriteľa bola inkorporovaná priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, takáto skutočnosť by bola
irelevantná, nakoľko i) dané ustanovenie by bolo neplatné s ohľadom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, keďže by išlo o odklon od práv spotrebiteľa v jeho neprospech, a ii) jednalo by sa o
neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku, vzhľadom na značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, kedy by spotrebiteľ bol povinný platiť dohodnutý úrok
zo spotrebiteľského úveru, čomu by však už ďalej nekorešpondovalo jeho dohodnuté právo hradiť
spotrebiteľský úver v splátkach.
Pre prípad výskytu akýchkoľvek pochybností ohľadne výkladu problematiky nároku veriteľa na riadne
úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa poukazujeme tiež na
povinnosť vykladať právne normy v otázke spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§ 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka).“
15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si však trovy odvolacieho
konania neuplatnil, zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto odvolací súd
rozhodol tak, že stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "951f98d4-6fc6-4b5e-9d22-ab2864119f53:b5bd7f90-3040-4f6d-9270-9a5718f07f3c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8115225810.1", "spisova_znacka": "11Co/12/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/12/2017 z 13. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-11-13", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8115225810.1"}], "citovane_v": [{"guid": "189fc368-f536-4a5d-9569-201a4a3ea92f:b88b24b6-ba3c-464e-95b7-b94c0fbc4a24", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1", "spisova_znacka": "3Co/125/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/125/2017 z 6. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8116204288.1"}]}