Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/65/2019 z 29. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. mája 2019, sp. zn. 11Co/65/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5118209047.1 Krajský súd Žilina | 11Co/65/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5118209047.1 | 2019-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/772d1bd4-376a-4903-9c69-d125a50fe6dd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5118209047.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/65/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118209047
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5118209047.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: Intrum Slovakia
s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom so sídlom M. XX, XXX XX K. - mestská časť A. M., proti žalovanému: T. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. L. XXX., o zaplatenie 1.099,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 42Csp/95/2018-95 zo dňa 27.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o nároku
na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
635,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 635,52 eur od 01.09.2015
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. V dôvodoch rozhodnutia konštatoval,
že v predmetnej veci strany sporu uzatvorili dňa 06.02.2014 zmluvu o pôžičke, z obsahu ktorej je
zrejmé, že žalovaný ju uzatvoril ako fyzická osoba (spotrebiteľ). Z predmetnej zmluvy, ani z iných
dokumentov tvoriacich obsah súdneho spisu nevyplýva, že žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Údaj o tom, že žalovaný je fyzickou osobou -
podnikateľom je v zmluve o pôžičke uvedený len v súvislosti s údajmi o jeho zamestnaní a finančnej
situácii. Z týchto dôvodov je zrejmé, že v danej veci sa jedná o nárok zo
spotrebiteľskej zmluvy podľa príslušných ust. zákona č. 129/2010 Z. z. a ustanovení § 52 ods. 1 až 4
Občianskeho zákonníka a na záväzkový vzťah strán konania nemožno aplikovať ust. § 261 ani § 262
Obchodného zákonníka. Právny predchodca žalobcu svoju povinnosť podľa ust. § 657 Občianskeho
zákonníka splnil poskytnutím peňažnej sumy 2.000,- eur žalovanému s tým, že žalovaný sa mal zaviazať
zaplatiť žalobcovi celkovo sumu 2.519,04 eur, a to v 24 mesačných splátkach vo výške 104,96 eur. Súd
však poukázal na to, že dotknutá zmluva uzavretá medzi účastníkmi neobsahovala podstatné náležitosti
podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy. V zmluve sa nikde nenachádza údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termín konečnej splatnosti: 2/2016, nemožno podľa názoru súdu
považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu prvej inštancie, spotrebiteľ musí pri danej forme
spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy



dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým konkrétnym dňom. Takýto údaj
však účastníkmi zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala. Keďže bol nepochybne žalovanému poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 2.000,- eur, je však v zmysle cit. ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluva aj napriek chýbajúcim podstatným
náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia sa poskytnutý spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu je tak žalovaný povinný vrátiť žalobcovi
(z dôvodu deklarovanej bezpoplatkovosti a bezúročnosti poskytnutého spotrebiteľského úveru) iba tzv.
„čistú istinu úveru“, t.j. sumu 2.000,- eur, teda to čo právny predchodca žalobcu žalovanému poskytol.
Súd prvej inštancie preto považoval návrh žalobcu o zaplatenie sumy 1.099,88 eur za dôvodný iba
v časti o zaplatenie sumy 635,52 eur (poskytnutá pôžička vo výške 2.000,- eur mínus prijaté úhrady
od žalovaného vo výške 1.364,48 eur), na ktorej zaplatenie zaviazal žalovaného a vo
zvyšku, t. j. o zaplatenie sumy 464,36 eur návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Žalobca si zároveň
uplatnil úroky z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 1.099,88 eur od 01.09.2015 do zaplatenia. Z ust.
§ 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že je kogentne
stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Žalovaný bol
listom žalobcu zo dňa 27.06.2015 vyzvaný k úhrade dlžných splátok a zároveň ho žalobca upozornil na
možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo, žalobca dňa
19.08.2015 úver zosplatnil. Dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru sa dostal žalovaný do omeškania
s plnením peňažného záväzku. Výška základnej úrokovej sadzby ECB v období od 10.09.2014 do
09.12.2015 bola vo výške 0,05 % ročne, žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 635,52 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, a preto v tejto časti návrhu
vyhovel a vo zvyšku žalobný návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, a to vzhľadom na čiastočný
úspech žalobcu.

2. Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote v rozsahu zamietajúcej časti a
v časti trov konania odvolanie žalobca a navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 464,36 eur, úrok z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 464,36 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a prizná náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v
plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k
nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru a na základe tohto názoru zamietol žalobu v prevyšujúcej
časti. Považoval za nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za
bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia konečnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Citované ustanovenie uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. V Zmluve o poskytnutí najľahšej pôžičky č. 5520501624, evidovanej pod č.
6171051 zo dňa 06.02.2014 je uvedené, že doba trvania zmluvy je 24 mesiacov (= počet splátok) a
termín konečnej splatnosti úveru je dohodnutý na deň 20.02.2016. Z predloženej úverovej zmluvy a
zmluvných podmienok je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok, a to uvedením,
že prvá splátka je v zmysle čl. 6 bod 6.3 zmluvných podmienok splatná dňa 20.03.2014 a každá
nasledujúca je splatná v 20. deň v mesiaci tak, že posledná splátka a termín konečnej splatnosti úveru
je deň 20.02.2016. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a
termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-
law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne
záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta
Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora
EÚ je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Súd prvej inštancie má pri svojom rozhodovaní
prednostne prihliadať na tento rozsudok, keďže má prednosť pred Zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Súdny dvor EÚ v rozsudku z 3.2.1977, Benedetti/ Munari 52-76 rozhodol, že cieľom rozsudku o
prejudidiálnej otázke je vyriešiť právnu otázku, ktorá zaväzuje vnútroštátneho sudcu, pokiaľ ide o výklad
príslušných ustanovení aktov Spoločenstva. Neaplikovaním týchto základných princípov únijného práva
dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa rozsudku Súdneho dvora
EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Biróová by
totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48/ES neupravuje.



V prejudiciálnej otázke rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15: Má sa článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice
2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto ustanovením (konkrétne „frekvencia splátok“),
- musí byť v zmluve individualizovaný na podmienky danej konkrétnej zmluvy [v princípe
uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok) splatnosti jednotlivých splátok], alebo
- postačí, ak sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné parametre, z ktorých
je možné ich odvodiť (napríklad klauzulou ‚mesačné splátky sú splatné najneskôr do 15. dňa každého
kalendárneho mesiaca“, „prvá splátka je splatná do jedného mesiaca od podpisu zmluvy a každá ďalšia
splátka je splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti predošlej splátky“ alebo iným
podobným spôsobom). Súdny dvor EÚ rozhodol, že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je splnený, ak
podmienky úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok. Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES vykladať v tom
zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a
s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Vzhľadom na uvedené bol odvolateľ názoru, že úverová
zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a nie je možné poskytnutý úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a vo výroku o trovách konania. Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotkol.

5. Odvolanie žalobcu krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné.

6. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách (ďalej len „ZSÚ“) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

7. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

8. Niet pochybností a nespochybňuje to ani jedna zo strán sporu, že predmetný zmluvný vzťah medzi
sporovými stranami založený Zmluvou o poskytnutí najľahšej pôžičky zo dňa 06.02.2014, je vzťahom
spotrebiteľským. Právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding, a. s. ako dodávateľ pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu
so žalovaným, ktorý je fyzickou osobou. V nadväznosti na uvedené okresný súd správne posudzoval,
či predmetná zmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z.

9. Doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sú upravené v zmluve
uzatvorenej medzi stranami sporu v bode V. tak, že termín konečnej splatnosti je 2/2016.

10. Zmyslom vyššie citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ ZSÚ je, aby bol spotrebiteľ už pri
podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovaný o konečnej splatnosti úveru, t.j. o tom, dokedy mu
bude trvať povinnosť splácať istinu, úroky a iné poplatky. Vyžaduje sa, aby v zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola upravená časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru vo forme uvedenia konkrétneho dňa,
pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby vstupné údaje (deň poskytnutia úveru, splatnosť
prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok) premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude
predstavovať dátum konečnej splatnosti úveru. Tento údaj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok,
ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy,
ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (obdobne napr. rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6Co/140/2018 zo dňa 27.06.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/160/2018 zo dňa



31.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 151/2012 zo dňa 19. septembra 2012).

11. Konečná splatnosť úveru teda musí byť presne určená, konkrétnym dátumom splatnosti (deň,
mesiac, rok). Zákonodarca tým kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia v
zmluve zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru. Vyplýva to aj z jazykového výkladu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o úvere. Predmetné ustanovenie jednoznačne pojednáva o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, teda o jednom konkrétnom termíne. V opačnom prípade by bola
zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ustanovená nadbytočne.
Ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie
zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol.

12. Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom úverovej zmluvy, dospel k záveru, že predchodca
žalobcu neuviedol v úverovej zmluve údaj o konečnej splatnosti úveru takým spôsobom, aby mohlo
byť žalovanému dostatočne a nepochybne zrejmé, ktorý deň je termínom konečnej splatnosti úveru. Je
v rozpore s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalovaný predložil žalobkyni ako spotrebiteľovi zmluvu,
ktorej náležitosti nie sú na prvý pohľad zrejmé a konkrétne a vyžadujú na zistenie podstatných otázok
výpočty alebo dohady. Ako odvolací súd už vyššie uviedol, iba samotná dedukcia termínu konečnej
splatnosti nepostačuje pre naplnenie ustanovenia § 9 ods. 1 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom
na uvedené pre spotrebiteľa nie je možné bez väčších ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej
splatnosti úveru, resp. aj doby trvania úveru, čo má vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho
záväzku.

13. Na podporu už uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v
prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa.
Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru je konkrétne vopred pevne stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov
jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Spotrebiteľ musí už pri
uzavretí zmluvy presne vedieť, teda bez akýchkoľvek matematických operácii, kedy, ktorým konkrétnym
dňom je určený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

14. Na záver odvolací súd dodáva, že absenciu náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákon nestíha
absolútnou neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
poskytnutého spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). V takomto prípade
vzniká spotrebiteľovi povinnosť uhradiť v prospech veriteľa len sumu skutočne poskytnutého úveru. Ak
spotrebiteľ zaplatil veriteľovi sumu nižšiu než je poskytnutý úver, je povinný uhradiť veriteľovi už len
rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a uhradenou sumou.

15. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd je viazaný rozhodnutím Súdneho dvora vo veci
C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Biróová, tu sa žiada poznamenať, že Súdny dvor EÚ vykladá
jedine a výlučne právo Európskej únie a nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V
súlade s uvedeným Súdny dvor EÚ aj v predmetnej veci poskytol výlučne výklad smernice a nemohol
sa vyjadriť a ani sa nevyjadroval k výkladu Zákona o spotrebiteľských úveroch. Prejudiciálny rozsudok
je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre
vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti 52/76) a pre súdy, ktoré v tejto istej veci
budú rozhodovať o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor 29/68).

16. Výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. Pokiaľ aj odvolateľ poukazuje na znenie
čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES, odvolací súd zdôrazňuje, že ak by aj bol konflikt medzi
smernicou a zákonom, neznamená to, že sa automaticky uplatní smernica. V takomto prípade totiž
musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok alebo nepriamy účinok. Hoci
predmetná smernica v čl. 22 expressis verbis ustanovuje tzv. úplnú harmonizáciu, uvedené predstavuje
záväzok iba pre členský štát, nie pre fyzické a právnické osoby. Smernica ako sekundárny prameň
práva nemá priamy účinok na fyzické a právnické osoby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vyslovil, že pokiaľ ide o priamy účinok smerníc,



platí tu zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v zákaze horizontálneho priameho účinku
v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe fyzické a právnické osoby. Je to štát, ktorý je zodpovedný
za implementovanie smernice. Smernica nemôže sama osebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a
v ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať (rozsudok C-152/84 zo dňa
26.02.1986, C-397/01, C-403/01 zo dňa 05.10.2004).

17. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
a v súvisiacom výroku o trovách konania, ktorý tiež vykazuje vecnú správnosť, potvrdil.

18. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

19. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorému tak vznikol nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)