Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/306/2018 z 28. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. januára 2019, sp. zn. 11Co/306/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:5115230287.2 Krajský súd Žilina | 11Co/306/2018 | ECLI:SK:KSZA:2019:5115230287.2 | 2019-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f439c42b-baca-410a-bf09-12c6c94157f6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5115230287.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/306/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115230287
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115230287.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: Q. W., rod. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. S. č. XXX, právne zastúpená JUDr. Vladimírom Menichom, advokátom, so sídlom
R. Q. XX, P., proti žalovanej: Y. O., na neznámom mieste, zastúpenej: Slovenský pozemkový fond, so
sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/473/2015-133 zo dňa 28. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti parcely č. 1305/1 o výmere 1375 m2
- orná pôda, zapísaná Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Žilina, katastrálne územie T. S.
na LV č. XXX v 1/1. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia
uviedol že potom, ako mal v prejednávanej veci preukázané, že na strane žalobkyne existuje naliehavý
právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c/ zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), zaoberal sa tým, či žalobkyňa je vlastníčkou spornej parcely tak,
ako to tvrdila, a síce, že jej právny predchodca, ktorý bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, jej túto
počas života daroval v priebehu rokov 1972/1973 a od tohto obdobia ju žalobkyňa užíva nepretržite
dobromyseľne ako vlastnú. Podľa tvrdení žalobkyne teda nadobúdacím titulom bola darovacia zmluva
z bližšie neučeného obdobia v rokoch 1972/1973 spísaná v Štátnom notárstve v Žiline, ktorú sa jej však
nepodarilo nájsť. V tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. Na druhej strane v konaní
uvádzala, že si nepamätala, že by s otcom uzatvárala písomnú darovaciu zmluvu ohľadom spornej
parcely, čím zároveň bola v určitom logickom rozpore so svojimi tvrdeniami uvádzanými v žalobnom
návrhu. Ani z výpovede svedkyne O. I. sa nepodarilo zistiť, či bola spísaná nejaká darovacia zmluva.
Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že Občiansky zákonník platný a účinný v
čase tvrdeného uzavretia predmetnej darovacej zmluvy pre platnosť prevodu nehnuteľnosti vyžadoval
písomnú formu zmluvy, ktorá sa stala účinnou jej registráciou štátnym notárstvom. Táto skutočnosť
musela byť tak právnemu predchodcovi žalobkyne, ako aj žalobkyni známa. Sám právny predchodca
žalobkyne takto v minulosti postupoval, keď dve odčlenené časti z pôvodnej nehnuteľnosti daroval
bratom žalobkyne samostatnými písomnými darovacími zmluvami, registrovanými štátnym notárstvom
v roku 1970 a 1971. Ak sa teda žalobkyňa chopila držby, na takúto držbu nemá právny titul a jej držba
nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľná, a to aj napriek tvrdeniam, že jej otec - Y. I.
povedal, že jej predmetnú nehnuteľnosť daroval. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to,
že takúto „neformálnu“ darovaciu zmluvu pri prevode nehnuteľností platný právny poriadok nepozná.



Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda aj k existencii písomnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti. Pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej
prevode, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v
prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti postačuje. Držba
nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Okresný súd na zdôraznenie
správnosti svojich názorov poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä
na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 361/2012 zo dňa 27.01.2015, uverejneného v Zbierke stanovísk NS
a súdov SR č. 6/2015, od záverov ktorého nevidel dôvod sa odkloniť a v ktorom Najvyšší súd SR
uviedol „... o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010, 6 MCdo 5/2010).
Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka
- pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne
skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj
na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ
sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti,
ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže
byť držiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn.
5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v
dobrej viere, že je vlastníkom veci, aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne
nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže
viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra
2013 sp. zn. 1 Cdo 137/2011)....“. Na základe uvádzaných dôvodov okresný súd žalobu žalobkyne v
celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 v spojení s § 262 ods.
1 CSP. Konštatoval, že žalovaná bola v konaní úspešná, avšak na jej strane súd videl dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, keďže žalovaná je na neznámom mieste a
na jej strane súd nezistil vznik žiadnych trov konania. Žalovaná bola zastúpená zákonným zástupcom.
V súvislosti s týmto zastúpením súd taktiež nezistil na strane žalovanej vznik žiadnych trov konania
a zákonný zástupca si ani žiadne trovy konania neuplatňoval. Okresný súd preto žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobkyňa (ďalej „odvolateľka“) podala odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkala nesprávne skutkové a právne závery. V
bližších podrobnostiach zopakovala, že spornú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva kúpou
jej právny predchodca - otec Y. I., zomr. XX.XX.XXXX, a to osvedčenou Notárskou zápisnicou č.
NZ525/54 z 21. júla 1954 a uznesením Ľudového súdu v Žiline č. d. 231/955 z 22.04.1955. Právny
predchodca predmetnú nehnuteľnosť následne rozdelil na tri novovytvorené parcely, ktoré postupne
darovacími zmluvami daroval svojim synom (súrodencom žalobkyne - U. I. a D. I.), pričom tak urobil
aj v prípade žalobkyne po dosiahnutí plnoletosti. V bližšie neurčenom čase rokov 1972/1973 právny
predchodca žalobkyne bol aj s mamou žalobkyne na notárskom úrade v Žiline spísať darovaciu
zmluvu na spornú nehnuteľnosť aj na žalobkyňu. Od tohto času začala žalobkyňa dobromyseľne,
neprerušene, bez námietok akýchkoľvek tretích osôb užívať spornú parcelu ako svoju vlastnú. V
roku 2004 zistila, že na LV č. XXX. nie je zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti, pričom touto je
zapísaná Y. O., osoba neznáma žalobkyni ani nikomu v obci T. S.. Na písomnú žiadosť žalobkyne o
vysvetlenie tohto stavu Správa katastra Žilina odpovedala, že sa tak stalo po rekomasácii a zmene
evidenčných hnuteľností, kde sa opomenul v tom čase vlastník nehnuteľností - právny predchodca
žalobkyne, ale bol zapísaný stav z roku 1944. Správa katastra napriek uvedeným a preukázaným
skutočnostiam odmietla autoremedúrou vykonať opravu na LV č. XXX a uviesť do zhodu právny stav
so skutkovým. Žalobkyňa nemala inú možnosť, ako pri preukázaní naliehavého právneho záujmu, ako i



všetkých relevantných skutočností, podať žalobu na príslušný súd a usporiadať tak konečným spôsobom
vlastnícke vzťahy k spornej nehnuteľnosti. V priebehu prvoinštančného konania žalobkyňa listinnými
dôkazmi nespochybniteľne preukázala, že vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX v k. ú.
T. S. bol jej právny predchodca - otec Y. I.. Rovnako je preukázateľné, že k zmene vlastníka došlo
administratívnou chybou Správy katastra Žilina. Výpoveďou žalobkyne aj výpoveďou svedkyne bolo v
konaní potvrdené, že právny predchodca žalobkyne spísal darovaciu zmluvu na žalobkyňu. Vzhľadom
ku všetkým uvedeným skutočnostiam - vlastníctvo nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobkyne,
zavkladované darovacie zmluvy na súrodencov žalobkyne, prehlásenia právneho predchodcu žalobkyne
pred notárom, pred rodinou a svedkami o darovaní nehnuteľnosti žalobkyni, potvrdenie obce T. S.,
skutočnosť, že tento stav nikto nikdy nenamietal a nespochybnil - je dobromyseľnosť žalobkyne v
danej veci jednoznačne daná. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolateľka vyslovila presvedčenie,
že sú naplnené všetky zákonom stanovené podmienky vydržania, t. j. oprávnenosť držby, uplynutie
zákonom stanovenej doby držby, spôsobilosť predmetu držby. Vzhľadom na okolnosti danej veci
(nespochybniteľné vlastníctvo nehnuteľnosti otcom, darovacie zmluvy na súrodencov, konanie otca,
neexistencia námietok) je preukázané, že žalobkyňa nemala a ani nemohla mať pochybnosti, že
vec, ktorú fakticky ovláda a právo, ktoré vykonáva, jej nepatria. Konanie žalobkyne preto nemožno
kvalifikovať ako neospravedlniteľný omyl, ako nesprávne vyslovil prvoinštančný súd. U žalobkyne sa
jednalo o ospravedlniteľný omyl, taký, aký má na mysli rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
361/2012. V prípade žalobkyne tiež preto objektívne treba vziať v úvahu to, že ako držiteľ pri bežnej
opatrnosti, ktorú bolo možné s ohľadom na všetky okolnosti a povahu daného prípadu od nej, a rovnako
od každého na jej mieste v tom čase a za daných okolností požadovať, nemala, resp. nemohla mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že jej vec patrí. V predmetnom vidí žalobkyňa
zásadné pochybenie prvoinštančného súdu pri jeho rozhodovaní. V skutočnosti stav, ktorý vznikol pri
zápise vlastníckych vzťahov, nie je daný zavineným alebo opomenutým konaní žalobkyne, ale hrubou
administratívnou chybou štátneho orgánu - Správy katastra Žilina, ktorý, aj keď svoju chybu uznal,
nemôže sám korigovať svoje rozhodnutie a dotknutá osoba musí ísť so svojím nárokom na súd a
tam uniesť dôkazné bremeno vecí, ktoré nespôsobila. Pri posudzovaní a splniteľnosti omylu držiteľa je
potrebné prihliadať na to, že bol vyvolaný štátnym orgánom. Ospravedlniteľnosť takéhoto vyvolaného
omylu je potrebné posudzovať zhovievavejšie a špecificky ako iné prípady omylu (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR z 1. júla 2009, sp. zn. 22Cdo 2121/2008). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR z 21. septembra 2005, sp. zn. 22Cdo 1703/2005 je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za
ktorých bola uchopená držba, čo konajúci prvoinštančný súd do úvahy pri svojom rozhodovaní nevzal,
keď bez relevantného vyhodnotenia všetkých opísaných skutočností a vykonaných dôkazov použil vo
svojom rozhodnutí právny názor Najvyššieho súdu SR bez toho, aby zobral do úvahy okolnosti tejto
konkrétnej držby. Žalobkyňa odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jej
žalobe o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
na základe odvolania žalobkyne v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil.

5. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci
a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP.

6. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobkyne, odvolací súd uvádza, že ako odvolacie dôvody uvádza
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), ako aj to, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

7. Uplatnený odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo
podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,



keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť
chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom
hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva (§ 365 ods. 1 písm.
h/ CSP) ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

9. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že predmetné odvolacie dôvody nie sú
naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil
podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil správny skutkový stav, z ktorého
pri rozhodnutí vychádzal, vec tiež správne právne posúdil.

10. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalobkyňa na základe vykonaného
dokazovania nepreukázala splnenie jednej z kumulatívnych podmienok vydržania, a to dobrú vieru
(dobromyseľnosť) držiteľa.

11. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania,
základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas
celej zákonom ustanovenej doby. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi,
ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)
je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol
nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a
nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej
oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu
dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011).

12. Oprávnenosť držby sa posudzuje z hľadiska:
- existencie právneho titulu, o ktorý sa dobrá viera držiteľa opiera,
- nakladania s vecou ako s vlastnou,
- existencie dobrej viery držiteľa.
Azda najdôležitejšou podmienkou vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá sa týka nielen titulu
nadobudnutia držby, ale aj spôsobu nakladania s držanou vecou.

13. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva,
ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik
vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva,
že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo
nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba
sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom
vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol
pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z
objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému
došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného,
obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,



môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť
držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 234/2009 zo dňa 28.09.2010).

14. Omyl tejto povahy spočíva v neznalosti alebo v nedokonalej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Omyl vychádzajúci z neznalosti (nedokonalej znalosti) jednoznačného ustanovenia zákona nie je
ospravedlniteľný. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že sama neznalosť inak
jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná,
lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/79/2009 zo dňa 30.03.2011).

15. Súd prvej inštancie správne poukázal na konštantnú judikatúru súdov, podľa ktorej pokiaľ sa niekto
chopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva
postačuje pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Držba nehnuteľností, ktorá sa o takúto zmluvu opiera,
nemôže následne viesť k vydržaniu. Od uvedeného právneho názoru sa odvolací súd
nemá dôvod odkloniť.

16. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery žalobkyne o
tom, že jej sporná nehnuteľnosť patrí správne, v súlade s uvedenými zásadami, z právne významných
okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť o neoprávnenosti držby žalobkyne.

17. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala tým, že v súdenej veci nemožno vylúčiť ospravedlniteľný
skutkový omyl zakladajúci jej dobrú vieru ako držiteľky, keď sa spoľahla na ubezpečenie darcu -
otca, že zabezpečí splnenie všetkých náležitostí potrebných na to, aby darovacia zmluva nadobudla
účinnosť a v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo/1542/2006.
Citované rozhodnutie sa však vzťahuje len na situáciu, kedy došlo k písomnému uzatvoreniu zmluvy o
prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v čase, keď zákon
takúto registráciu vyžadoval, pričom za skutkový omyl zakladajúci dobrú vieru držiteľa, že je vlastníkom
pozemkov, považoval súd aj omyl spočívajúci v tom, že sa obdarovaný spoľahol na ubezpečenie, či
vyhlásenie jeho veľmi blízkej osoby - darcu, že zabezpečí splnenie všetkých náležitostí potrebných na
to, aby darovacia zmluva nadobudla účinnosť. Uvedené však nemožno aplikovať na prípad žalobkyne.
Žalobkyňa sa nemohla spoliehať na ubezpečenie zo strany svojho otca
- darcu, že všetky náležitosti potrebné pre nadobudnutie účinnosti darovacej zmluvy zabezpečí, keď
k registrácii štátnym notárstvom sa vyžadovalo predloženie písomnej zmluvy o prevode vlastníctva k
nehnuteľnostiam, podpísanej darcom a obdarovanou - žalobkyňou. Žalobkyňa však nepreukázala, že k
písomnému uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo.
18. Podstatná časť odvolacej argumentácie žalobkyne spočíva v tvrdeniach, že nesprávny zápis
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nastal v dôsledku hrubej administratívnej chyby štátneho
orgánu - Správy katastra Žilina, pričom súd prvej inštancie túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní
nevzal v úvahu. K predmetnému odvolací súd uvádza, že v danom prípade predmetom sporu bolo
určenie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne a táto bola preto povinná preukázať svoje tvrdenia
o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej parcele vydržaním. V tomto smere ale svoje tvrdenia
nepreukázala, neuniesla dôkazné bremeno, že v minulosti parcelu predmetu konania nadobudla
vydržaním. Správnosť záverov súdu prvej inštancie nie je spôsobilé žiadnym spôsobom spochybniť ani
prípadné zistenie, že nie žalovaná, ale jej otec Y. I. má byť správne zapísaný ako vlastník parcely č.
1305/1 na LV č. XXX pre k. ú. T. S.. Pre takýto prípad sa žalobkyňa mala svojho práva domáhať iným
typom žaloby. Tvrdila však, že je vlastníčkou spornej parcely titulom vydržania, v konaní však neuniesla
dôkazné bremeno, súd prvej inštancie preto správne jej žalobu v celom rozsahu zamietol.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s poukazom na
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a čl. 17 základných princípov CSP. Žalovanej ako procesne úspešnej
strane v odvolacom konaní vznikol v súlade s § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho
konania; odvolací súd však z obsahu spisu nezistil, že by žalovanej nejaké trovy v súvislosti s týmto



konaním vznikli, resp. si žiadne neuplatnila, a preto jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)