Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/417/2013 z 28. 4. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28. apríla 2014, sp. zn. 1CoE/417/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6608206578.1
Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/417/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6608206578.1 | 2014-04-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/69d091cb-6a7b-49bf-b4d8-03874cc8aea1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6608206578.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/417/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6608206578
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6608206578.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
U. X, XXX XX F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 3005/08, o vymoženie peňažnej pohľadávky, o
návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec
č. k. 21Er/464/2008-23 zo dňa 20.09.2013, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p.   zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej v texte len „exekučný súd“ alebo „okresný súd“) napadnutým uznesením
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodol
tak po zistení, že predložený rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava,
IČO: 35 922 761, zo dňa 03.01.2008, sp. zn. SR 09880/07 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), bol
vydaný v rozpore so zákonom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd
považoval zmluvu o úvere č. XXXXXXX uzatvorenú 04.04.2007 medzi oprávneným a povinným za
zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a povinný mal postavenie spotrebiteľa. V nadväznosti na uvedené súd skúmal, či rozhodcovská doložka
obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ako súčasti spotrebiteľskej zmluvy),
nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je zo zákona neplatná. Exekučný súd uviedol, že
rozhodcovská doložka vo veci nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „VOP“) ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere.
Rozhodcovské konanie síce nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy,
vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko
miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto
zmluvnom vzťahu. Je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval to,
aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste
jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými
stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi nie je daná možnosť, v prípade podania
žaloby na rozhodcovskom súde, domáhať sa uskutočnenia konania na súde v mieste jeho bydliska.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Tieto skutočnosti



exekučný súd vyhodnotil tak, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už v čase jej dojednania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vydanie exekúcie. V dôsledku toho súd považoval exekučný
titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie.

Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. V odvolaní v prvom rade namietal, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať
pred súdom a neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam
nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Odvolateľ uviedol, že pokiaľ
by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), musela by byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.
V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010,
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a súdov členských štátov EÚ (vrátane rozhodnutí Ústavného
súdu Českej republiky). Ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (ust.
§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Navyše, exekučný súd už podľa ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s
jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ
namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade
rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, princíp rovnosti zbraní, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený taktiež namietal, že nemal možnosť reagovať
na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, posúdenie primeranosti úrokov z
omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na
základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,
na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací
súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?



2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
4. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
neodporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka s aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu
daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2
O.s.p., a napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní domáha vymoženia peňažnej
pohľadávky na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie
exekúcie súd vydal 09.06.2008. Pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 04.04.2007. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že
súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa
ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17.
obsahujú rozhodcovskú doložku v nasledovnom znení: Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
04.04.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo
nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia
účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa.

S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne
správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).



Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva
trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne
dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej
zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka
priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva,
že v tomto prípade je nepochybné, že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy,
kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku)
prijať. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú
na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním
a konkrétnym spotrebiteľom.

Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia,
je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný
teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci.

Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na
nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej existuje
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku
ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou možno
vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským súdom
jednostranne určeným veriteľom, ktorý spravidla v plnom rozsahu vyhovie žalobnému návrhu žalobcu
- veriteľa, požadujúceho plnenie neúmerne zvýšené v porovnaní s poskytnutou sumou peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o úvere, resp. inej zmluvy). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva
a oprávnených záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v  konaní alternatívnom ku konaniu
súdnemu (v konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu
súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia
nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada,
že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od
konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri



Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Táto argumentácia je
súčasne základom pre zamietnutie návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p., v súvislosti s ktorým oprávnený navrhol súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku uvedenú pod č. 4 v zozname prejudiciálnych otázok.

Námietka odvolateľa o tom, že mu prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom, keďže nenariadil pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť, nie je podľa názoru
odvolacieho súdu dôvodná. Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013,
ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Keďže v danom
prípade neexistovala zákonná povinnosť súdu pojednávanie nariadiť, skutočnosť, že pojednávanie vo
veci nebolo nariadené bolo výsledkom posúdenia veci okresným súdom tak, že nariadenie pojednávania
nebolo nevyhnutným pre objasnenie veci.

Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne
konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený bol exekučným súdom v konaní
vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru). S prihliadnutím na uvedené a taktiež s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov v
SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného, nemožno vylúčiť, že oprávnený
mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky zmluvy, najmä
rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu. Oprávnený sa
nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je rozhodovacia prax
súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa.

Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne
Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13. júna 2012 konštatoval, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil viaceré prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené
však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného
režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým
sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za
zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a
prijatého právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu
nesmeruje. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných



predpokladov pre posudzovanie zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli
aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech
spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za
neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora
EÚ (rozsudok vo veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98,
C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd
dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi. Pokiaľ ide o navrhovanú otázku týkajúcu sa aplikovateľnosti neprijateľnej
podmienky (uvedenú pod č. 4), odvolací súd sa už vyššie v texte uviedol, prečo má za to, že v
prípade, ak súd po preskúmaní zmluvy v zmysle príslušných ustanovení právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa dospeje k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevyžaduje sa osobitná procesná
aktivita takouto podmienkou dotknutej zmluvnej strany (povinného) na jej uplatnenie pri rozhodovaní vo
veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia
Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu
skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Odvolací súd pre úplnosť
dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.