Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/286/2017 z 21. 8. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. augusta 2018, sp. zn. 1Co/286/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7216206918.1
Krajský súd Košice | 1Co/286/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7216206918.1 | 2018-08-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6de48151-7221-438d-9a4e-0ff2c3387936
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7216206918.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/286/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216206918
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7216206918.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Slávky
Zborovjanovej a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci žalobkyne K. E., nar. XX.X.XXXX, bytom E., H. E.
XX, zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach,
Urbánkova 6, proti žalovanému Profi Credi Slovakia s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX
XXX XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Kubányho č. 16, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 30.1.2017 č.k. 28C 173/2016-76 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Žalobkyni priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 16.8.2013
uzavretá medzi stranami sporu na zabezpečenie záväzkov žalovaného zo zmluvy o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX je neplatná. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom v celom rozsahu vyhovel nároku žalobkyne na určenie neplatnosti dohody o
zrážkach zo mzdy zo dňa 16.8.2013 uzavretej medzi stranami sporu na zabezpečenie záväzkov
žalovanej zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z rovnakého dňa. Tohto nároku sa
domáhala na základe tvrdenia, že zmluva bola  založená na nezlúčiteľnosti tohto zabezpečovacieho
prostriedku so spotrebiteľskými vzťahmi majúc za to, že právna možnosť veriteľa prostredníctvom
zrážok  zo mzdy dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi aj za predpokladu, že spotrebiteľská
zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a tiež bez možnosti súdnej kontroly, ktorá zakladá
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľského vzťahu a to v neprospech
spotrebiteľa.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že vzhľadom na charakter žaloby posudzoval v súlade
s ust. § 137 písm. c/ C.s.p. existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a
dospel v tomto smere k záveru, že v danom prípade žalovaný realizuje právo vyplývajúce z dohody
o zrážkach zo mzdy za situácie, keď žalobkyňa tvrdí, že tomuto takéto právo nepatrí vzhľadom na
neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný si pritom  nároky z hlavného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu strán
neuplatnil na súde a ochrany pred realizáciou jeho práv z úverovej zmluvy sa na súde nedomáhala ani
žalobkyňa v inom konaní  a tak možno uzavrieť, že otázka platnosti zabezpečovacieho právneho úkonu
a rozsahu skutočného záväzku žalovanej z úverovej zmluvy nie je posudzovaná v inom konaní ako



predbežná otázka. Za tejto situácie rozhodnutie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy predstavuje
účinný prostriedok ochrany žalobkyne pred dopadom sporných ustanovení úverovej zmluvy a dohody
o zrážkach zo mzdy, ktorým je možné efektívne odstrániť aj stav právnej neistoty vzhľadom na to, že
žalobkyňa poskytnuté peniaze a nemalú odplatu za ich prenechanie žalovanému už zaplatila a rovnako
dosiahnuť aj faktické usporiadanie právneho vzťahu strán tak, že k ďalšiemu uplatňovaniu nárokov už
nebude musieť dôjsť. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebola spornou
skutočnosť, že dňa 16.8.2013 uzavrel úverovú zmluvu. Touto podľa jeho zistenia prevzal žalovaný
záväzok poskytnúť žalobkyni sumu 300,-eur s tým, že táto sa zaviazala prenechané peňažné prostriedky
žalovanému vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 70,06 % ročne pri rovnakej ročnej percentuálnej
miere nákladov a to v 42 - mesačných splátkach po 16,08 eur. V časti 8 úverovej zmluvy sa strany
dohodli na tom, že za službu možnosti odkladu najviac 3 splátok zaplatí žalobkyňa žalovanému sumu
42,97 eur, ktorá bola splatná už v deň uzavretia úverovej zmluvy, čo malo za následok, že z dohodnutej
úverovej sumy 300,-eur žalovaný v skutočnosti poskytol žalovanej peniaze iba vo výške 257,03 eur.
Rovnako v konaní nebola spornou skutočnosť, že žalovaný uvedenú dohodu o zrážkach zo mzdy
predložil zamestnávateľovi žalovanej spoločnosti U.S.Stell Košice, s.r.o. ktorá na jej základe vykonávala
zo mzdy žalobkyne zrážky mesačne v sume 16,80 eur od septembra 2014 do marca 2016, kedy
boli ďalšie zrážky zastavené prostredníctvom predbežného opatrenia. Mal za preukázané, že do času
uplatnenia nároku na súde žalobkyňa zaplatila na úver spolu 466,32 eur, pričom žalovaný eviduje voči
žalobkyni naďalej ako neuhradený úverový záväzok z tejto zmluvy ešte sumu 209,59 eur. Na základe
toho s poukazom na ust. § 488, 489, 494, 551, § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka vyvodil záver o
dôvodnosti  nároku žalobkyne. Vo svojich záveroch vychádzal z toho, že právna úprava ku dňu uzavretia
dohody o zrážkach zo mzdy výslovné obmedzenie takejto dohody nepoznala a pokiaľ s účinnosťou
od 1.5.2014 už tento spôsob zabezpečenia spotrebiteľských  záväzkov reguluje, dohody o zrážkach
zo mzdy ako také nevylučuje, stanovuje podmienky ich prípustnosti (musia byť osobitne dojednané,
uzavreté  po poučení a o jej následkoch pri možnosti takúto dohodu i odmietnuť). Pokiaľ preto žalobkyňa
neplatnosť vidí v inštitucionálnej neprípustnosti tohto spôsobu zabezpečenia spotrebiteľského záväzku,
ani v súčasnosti ale predovšetkým v čase uzavretia tejto dohody tomu tak vzhľadom na právnu úpravu
nebolo. Má však za to, že zákon tak v čase uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj v čase jeho
rozhodovania pre dohodu o zrážkach zo mzdy, rovnako ako pre každý iný právny úkon vyžaduje pod
sankciou neplatnosti splnenie ďalších formálnych obsahových náležitosti, mimo iného predpisuje pre
neho tiež požiadavku určitosti. Má za to, že práve tento predpoklad platnosti posudzovaná dohoda
o hmotnej zodpovednosti nespĺňa. Má za to, že v prípade zabezpečovacích úkonov sa požiadavka
určitosti spája s potrebou určenia, či objektívnej určiteľnosti zabezpečenej pohľadávky  bez ohľadu na
to, či je predmetom zabezpečenia existujúca alebo budúca pohľadávka, pričom pohľadávka určitého,
teda jasne vyjadreného alebo objektívne zistiteľného údaja o zabezpečenej pohľadávke je v prípade
dohody o zrážkach mzdy naviac umocnená vylúčením potreby priameho súdneho prieskumu pre
uplatnenie uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu. Pre bezproblémovú realizáciu práva
a povinnosti dohody o zrážkach zo mzdy je tak dôležité, aby vyjadrenie zabezpečenej pohľadávky
predstavovalo jasný a objektívne preskúmateľný podklad pre plnenie záväzku prostredníctvom zrážok
a nie nekonkrétny, kvalitatívne a kvantitatívne neuzavretý výpočet do úvahy prichádzajúcich zmluvných
a zákonných nárokov a ich príslušenstva a už vôbec nie z iných zmluvných vzťahov, ktoré ešte nevznikli
a ktorých obsah nie je známy a pohľadávok z týchto vzťahov. Pokiaľ je preto pohľadávka vymedzená aj
bližšie neurčenými a objektívne neurčiteľnými  pohľadávkami,  ktoré vyplynú na základe alebo v súvislosti
so Zmluvou a jej prípadných dodatkov a stanovenie konečnej výšky pohľadávky je nepochybne výlučne
na žalovanom, keďže iba on je oprávnený podľa Dohody o zrážkach zo mzdy oznámiť zamestnávateľovi,
že pohľadávky boli splnené, tento spôsob vymedzenia pohľadávky podľa názoru súdu prvej inštancie
požiadavku určitosti nespĺňa. S poukazom na tieto  závery uzavrel, že dohoda o zrážkach zo mzdy je pre
nedostatok určitosti neplatná  podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania
založil na ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal jej plnú náhradu.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. §
365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ C.s.p.. V odvolaní uviedol, že napáda postup a posúdenie súdu, ktoré
viedlo k určeniu neplatnosti celej dohody o zrážkach zo mzdy. Má za to, že z napadnutého rozsudku
je zrejmé, že súdom označený dôvod neplatnosti dohody o zrážkach sa vzťahuje len na jej časť, a
to presnejšie na časť vymedzenia zabezpečenej pohľadávky. V zmysle záverov súdu podľa  bodu 6/
odôvodnenia rozsudku je zostávajúce vymedzenie zabezpečenej pohľadávky dostatočne určité a spĺňa



zákonné kritéria určitosti pohľadávky. V zmysle týchto záverov preto mal súd postupovať podľa § 41
Obč. zákonníka (teda ak mal za to, že neplatnou je len časť právneho úkonu, nemali sa jeho závery o
neplatnosti dotýkať ostatnej časti zmluvy, eventuálne zdôvodniť, prečo do úvahy neprichádza použitie
uvedeného zákonného ustanovenia. Má za to, že je to samotný súd, ktorý dôvod neplatnosti vzťahuje
iba k časti právneho úkonu a daná časť môže byť oddelená od zvyšného obsahu dohody o zrážkach zo
mzdy. Vyslovenie neplatnosti súdnej praxe za takejto situácie rozhodnutím ultima racio ratio.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. V svojom vyjadrení vykonala výklad ustanovení § 54
ods. 1-3 Obč. zákonníka a ich aplikáciu na predmet sporu z hľadiska potreby zabezpečenia rovnováhy
v právach a povinnostiach v spotrebiteľskom vzťahu. Rovnako vykonala aj výklad ustanovenia §
53 OZ ohľadne inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy a má za to, že súd prvej inštancie správne
vyhodnotil spornú dohodu a ako neplatný právny úkon. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že táto bola
uzavretá v súlade s platným právnym poriadkom. Stotožňuje sa so záverom súdu v tom, že z obsahu
dohody o zrážkach nevyplýva predovšetkým výška pohľadávky, ktorá má byť zabezpečená. Má za
to, že v čase uzatvárania dohody o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečená pohľadávka presne a
úplne konkretizovaná, inak by dlžník nemohol platne prejaviť svoju vôľu uspokojiť pohľadávku veriteľa
prostredníctvom tohto zabezpečovacieho prostriedku.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa
ust. § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, keď
vykonal účastníkmi označené dôkazy,  tieto aj vyhodnotil postupom  zodpovedajúcim úprave § 191 ods.
1 C.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci  rozhodol. Na správnosti týchto záverov
sa nezmenilo nič ani počas odvolacieho konania. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd
aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na
konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacej námietky žalovaného považuje za
potrebné k týmto dôvodom dodať:

8. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že
podľa záverov súdu prvej inštancie je potrebné za neplatnú považovať iba časť dohody o zrážkach zo
mzdy, týkajúcu sa vymedzenia zabezpečenej pohľadávky. Má totiž za to, že takýto záver z dôvodov
prvoinštančného rozsudku nevyplýva. Tento v bode 8/ odôvodnenia pripustil, že inštitút dohody o
zrážkach zo mzdy nemožno vylúčiť ani na zabezpečenie spotrebiteľských záväzkov, preto nepovažoval
za dôvodnú žalobu žalobkyne z hľadiska toho, že táto videla neplatnosť tejto dohody už v samotnej
inštitucionálnej neprípustnosti ako spôsobu zabezpečenia pohľadávky. Súd prvej inštancie však za
dôvod neplatnosti tejto dohody považoval nedostatok formálnej obsahovej náležitosti a to jej určitosti,
teda aby bolo stranám nesporné a jasné, čo je jej predmetom. Túto požiadavku hodnotil aj vo vzťahu
k objektívnej určiteľnosti zabezpečenej pohľadávky, ako jasne vyjadreného a objektívne zistiteľného
údaja a zabezpečenej pohľadávke, keď konštatoval, že v danom prípade stanovenie konečnej výšky
pohľadávky je ponechané výlučne na žalovanom, keďže on je oprávnený podľa dohody o zrážkach
oznámiť zamestnávateľovi výšku vymáhanej pohľadávky ako aj na oznámení, že táto pohľadávka bola
splnená. Odvolací súd je toho názoru, že takto formulované dôvody neoprávňujú záver, ktorý v odvolaní
zaujal žalovaný a to v tom, aby súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval iba čiastočnú
neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Jej neurčitosť pri ustálení výšky zabezpečenej pohľadávky a
ponechanie tohto ustálenia výlučne na žalovanom totiž predstavuje dôvod neplatnosti celej dohody a
nie iba jej časti tak, ako to tvrdí žalovaný. V tomto smere teda žalovaný nevyvrátil správnosť  záverov
súd prvej inštancie v spornej otázke.

9. K týmto záverom prvoinštančného rozsudku považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že dohoda
o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi účastníkmi má zabezpečovať uspokojenie pohľadávky žalovaného
u uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom táto žalovanému ako veriteľovi poskytuje priamu



možnosť pre poskytnutie majetku spotrebiteľa bez možnosti preskúmania, či sa táto nezakladá na
prípadných neprijateľných zmluvných podmienkach, resp. na neprijateľných zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čím reálne dochádza k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobkyne ako spotrebiteľa. Inštitút dohody o zrážkach
zo mzdy ako zabezpečovací prostriedok v zmysle § 551 OZ sa totiž od ostatných zabezpečovacích
inštitútov líši tým, že uspokojenie pohľadávky veriteľa nielen zabezpečuje, ale súčasne ide o prostriedok
a spôsob splácania veriteľovej pohľadávky. Účinnosť dohody nastáva okamihom jej predloženia
platiteľovi mzdy a ten zrážkami postupne uspokojuje pohľadávku veriteľa až do úplného zaplatenia
veriteľom vyčíslenej pohľadávky a je tu teda takto reálne riziko neprípustného plnenia, vyplývajúceho
z neprijateľnej zmluvnej  podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Výška vymáhanej pohľadávky v tomto
prípade totiž nestojí na objektívnom posúdení a vyhodnotení obsahu spotrebiteľskej zmluvy súdom a
to v súlade so zákonnými požiadavkami ochrany spotrebiteľa stanovenými tak vnútroštátnymi právnymi
predpismi ako aj Smernicou Rady č. 13/VHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

10. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. vrátane správneho výroku o trovách konania.

11. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p.. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí plná náhrada trov odvolacieho
konania o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.