Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/550/2014 z 27. 5. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 27. mája 2015, sp. zn. 41Cob/550/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6913211279.2 Krajský súd Banská Bystrica | 41Cob/550/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6913211279.2 | 2015-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: OZ, § 488 OZ, § 489 OZ, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 203 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., § 261 ods. 2 ObZ, § 261 ods. 1 ObZ, § 369c ods. 1 ObZ, ObZ, ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fad22e2-c27e-4d8a-949d-936288e12850 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6913211279.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/550/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913211279
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6913211279.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej
veci navrhovateľa ASEK, s. r. o., Kyjevské námestie 9, Banská Bystrica, IČO: 36 005 029, zastúpeného
advokátkou JUDr. Katarínou Húšťavovou, so sídlom Horná 67, Banská Bystrica proti odporcovi Sociálna
poisťovňa Bratislava, Ul. 29. Augusta 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o zaplatenie 180,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného Rimavská Sobota č. k. 3Cb 64/2013 - 82
zo dňa 8. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 3Cb 64/2013 - 82 zo dňa 8. septembra
2014 v napadnutej časti potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 140,- Eur s úrokmi
z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 80,- Eur od 9. 8. 2011 do zaplatenia a zo sumy 60,-
Eur od 16. 8. 2011 do zaplatenia, sumu 80,- Eur titulom paušálnej náhrady výdavkov spojených s
uplatnením pohľadávok. V časti o zaplatenie sumy 40,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne
zo sumy 20,- Eur od 9. 8. 2011 do zaplatenia a zo sumy 20,- Eur od 16. 8. 2011 do zaplatenia, návrh
zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom podaným dňa 8. 7. 2013 domáhal proti
odporcovi zaplatenia sumy 180,--eur s 9,50 % ročným úrokom z omeškania na tom skutkovom základe,
že žalovaný nárok predstavuje náklady spojené s poskytnutím súčinnosti žiadanej pobočkou odporcu
v Rimavskej Sobote podľa § 195 ods. 1 až 3 a v § 196 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Trovy konania v takýchto
prípadoch podľa § 203 ods. 4 zákona o sociálnom poistení uhrádza Sociálna poisťovňa.

Okresný súd uznesením zo dňa 4. 11. 2013, č. k. 3Cb 64/2013 - 35 konanie vo veci zastavil a vec
hodlal postúpiť Sociálnej poisťovni v Bratislave z dôvodu chýbajúcej právomoci súdu. Na odvolanie
navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Vyslovil pritom záväzný právny názor, že ide o obchodnú vec patriacu do právomoci
súdov, keďže v osobe navrhovateľa sa jedná o podnikateľa a nie o účastníka konania. Zo strany
odporcu išlo v danej veci o plnenie verejných potrieb, preto ide o záväzkovoprávny vzťah podľa §
261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Odvolací súd vyslovil právny názor, že nie je sporné, že trovy
spojené s predložením listiny, ktoré vznikli tomu, kto nie je účastníkom konania, uhrádza Sociálna
poisťovňa. Okresný súd ďalej uviedol, že v konaní nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania nebola
uzavretá žiadna zmluva, ktorá by vymedzovala práva a povinnosti spojené s poskytovaním súčinnosti
navrhovateľa na žiadosť odporcu. Navrhovateľ spravuje archívy viacerých zamestnávateľov a na žiadosť
odporcu v minulosti opakovane vyhľadával listiny relevantné pre určenie dôchodkových dávok pre



klientov odporcu, vystavoval potvrdenia o tom, že týmito listinami nedisponuje alebo o iných právne
významných skutočnostiach, ktoré vyplývali z ním spravovaných registrov. Odporca listom zo dňa 18. 7.
2011 požiadal navrhovateľa o nasledovné listiny, respektíve údaje: 1) potvrdenie o dobe zamestnania,
2) doklady o hrubých zárobkoch za obdobie od 1. 7. 1969 do 31. 3. 1970 a 3) potvrdenie, či bol pán P.
v danom období zamestnancom alebo členom družstva. Na otázku 1) navrhovateľ poskytol odpoveď,
že úpadca neuložil osobnú kartu zamestnanca a na meno K. P. sú uložené dve OKZ ale zamestnancov
narodených v roku XXXX a v roku XXXX. Na otázku č. 2) uviedol, že a) za rok 1969 nemá uložené
mzdový list, a b) za rok 1970 zaslal fotokópiu mzdového listu, z ktorého zároveň odpísal relevantné údaje
o hrubej mzde osobitne za mesiace január a február, a osobitne za mesiace marec až december. Na
otázku č. 3) uviedol, že nie je uňho založená evidencia členov družstva. Ďalším listom zo dňa 3. 8. 2011
odporca požiadal navrhovateľa 1) o predloženie potvrdenia o období poistenia, kedy účastník konania
K. C. pracoval u zamestnávateľa Z. V. V. v období od 27. 3. 1975 do 12. 5. 1975 alebo v období od 1. 4.
1975 do 12. 5. 1975 a 2) "poprípade" žiadal o zaslanie mzdových listov za rok 1975. Navrhovateľ listom
zo dňa 4. 8. 2011 oznámil, že mzdové listy mu neboli odovzdané. Z osobnej karty zamestnanca však
zistil, že jeho pracovný pomer vznikol dňa 27. 3. 1975 a nie dňa 1. 4. 1975, a tento sa skončil dňa 14. 5.
1975, a nie dňa 12. 5. 1975. Upresnil aj pracovné zaradenie zamestnanca (P. E.). Faktúrou č. 1124
splatnou dňa 8. 8. 2011 si navrhovateľ uplatnil cenu služby správy registratúry v spojitosti s prípadom p.
P. (značka odporcu E.) v sume 100,- Eur, ktorá mala predstavovať počet došetrených a vyhľadávaných
položiek 5 x 20,- Eur. Faktúrou č. 1125 splatnou dňa 15. 8. 2011 si navrhovateľ uplatnil cenu služby
správy registratúry za prípad p. C. (značka odporcu E.) v sume 80,- Eur, ktorá mala predstavovať
počet došetrených a vyhľadávaných položiek 4 x 20,- Eur.

Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ na prvú žiadosť odporcu odpovedal listom z 28. 7. 2011. Na
základe obsahu odpovede možno konštatovať, že navrhovateľ si oprávnene mohol uplatniť maximálne
štyri "vyhľadávané položky" (odpoveď na otázky č. 1) a 3), a odpovede a) a b) na otázku č. 2). Nakoľko
mzdový list bol podľa obsahu listu zo dňa 28. 7. 2011 vyhotovený za celý rok 1970, nebol dôvod ďalej
rozdeľovať predmet skúmania na jednotlivé kalendárne mesiace roku 1970. Navrhovateľovi takto patrí
odplata za 4 vyhľadávané položky v celkovej výške 80,- Eur.

Na druhú žiadosť odporcu navrhovateľ reagoval listom zo dňa 4. 8. 2011. Pokiaľ navrhovateľ po
vykonanom šetrení zistil správny dátum začiatku pracovného pomeru (27. 3. 1975) a ukončenia
pracovného pomeru (14. 5. 1975), má nárok na odplatu za dve vyhľadávané položky a nie za štyri,
pretože určenie správnosti jedného údaja na základe listín evidovaných navrhovateľom automaticky
vylučuje správnosť iného, do úvahy pripadajúceho dátumu vzniku a zániku pracovného pomeru. Za tretiu
vyhľadávanú položku možno považovať vyhľadávanie mzdového listu menovaného zamestnanca za
rok 1975, ktorý sa však navrhovateľovi nepodarilo zabezpečiť z dôvodu, že úpadca mzdové listy za rok
1975 neodovzdal a tieto boli skartované. Navrhovateľovi takto vznikol nárok na náhradu trov vo výške
60,- Eur (3 x 20,- Eur).

Na základe uvedeného okresný súd konštatoval, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu trov
spojených s predložením listinných dôkazov spolu vo výške 140,- Eur. V prevyšujúcej časti, t. j. v
sume 40,- Eur s príslušenstvom návrh ako nedôvodný zamietol. Zároveň uviedol, že tým, že odporca
neuhradil tieto nároky v lehote splatnosti faktúr č. 1124 a 1125, dostal sa do omeškania a v zmysle
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. 1. 2013 je povinný zaplatiť aj úroky z
omeškania v zákonnej výške. Súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie paušálnej náhrady za uplatnenie
pohľadávky v sume 80,- Eur (2 x 40,- Eur) podľa § 369c/ ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že je
potrebné súhlasiť s odporcom v tom, že predmetné zákonné ustanovenie nebolo účinné v čase splatnosti
vymáhaných pohľadávok (dňa 8. 8. 2011, resp. 15. 8. 2011), avšak v čase podania návrhu na začatie
konania, teda v čase uplatnenia nároku, už bol zákon č. 9/2013 Z. z., ktorým bol Obchodný zákonník
doplnený o ustanovenie § 369c/, platný a účinný. Z prechodného ustanovenia § 768k/ nevyplýva, že
by sa predmetné ustanovenie nemalo aplikovať na právne vzťahy založené pred účinnosťou zákona.
Aplikácia tohto ustanovenia nie je rozporná ani so zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem.
Ustanovenie § 369c/ Obchodného zákonníka totiž nemení so spätnými účinkami obsah existujúcich
právnych vzťahov, ale zaviedlo nový druh príslušenstva nároku, ktorý sa viazal na jedinú podmienku
- na uplatnenie nároku. Podanie žaloby na súd je nepochybne takýmto úkonom. Podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 9/2013 Z. z. paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky



"predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri
kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov". Súd rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne podľa
§ 151 ods. 3 O. s. p. rozhodne v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý uviedol, že rozsudok
okresného súdu napáda v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). V
prejednávanej veci súd v rozsudku uviedol, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol
zo zákona podľa § 203 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení tým, že navrhovateľ vyhovenej
žiadosti odporcu a mal nárok na trovy spojené s predložením listiny a príkladmo ich aj vymenúva, pričom
z povahy veci vylúčil aby bol do náhrady trov konania zahrnutý zisk subjektu poskytujúceho služby
registratúry. Navrhovateľ v odvolaní zo dňa 28. 11. 2013 uviedol, že je obchodná spoločnosť založená za
účelom podnikania, teda na dosahovanie zisku. Je teda nepochybné, že navrhovateľ si uplatňuje zisk, čo
je v rozpore so zákonom, pričom do dnešného dňa ani nepreukázal ekonomicky oprávnené fakturované
náklady, tak ako bol vyzvaný listom odporcu č. J. zo dňa 12. 12. 2011, ktorý bol priložený k dôkazom. V
rozpore s uvedenou skutočnosťou súd priznal navrhovateľovi paušálnu náhradu za 1 položku 20,- eur,
pričom navrhovateľ nepreukázal, že paušálna náhrada za 1 položku, teda výška nároku, predstavuje
len účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s vybavením dožiadania Sociálnej
poisťovne. Uviedol, že na internetových stránkach veľkých správcov registratúr sú uvedené postupy
pri uzatváraní zmlúv o poskytovaní správy registratúry, ako aj odplata za jednotlivé služby. Príkladmo
uviedol niektoré internetové adresy. Ďalej uviedol, že obchodné spoločnosti Archívna a registratúrna
registratúra spoločnosť, s. r. o. a Ad acta s. r. o. účtujú náklady spojené s predložením listiny, ktorými
sú vyhľadávanie požadovaných dokladov, kopírovanie vyhľadávaných dokladov , overovanie kópií
dokladov, poštovné, balné a to po odsúhlasení výslednej ceny, pričom obchodná spoločnosť Slovek s. r.
o. žiada iba poplatok za manipulačné náklady súvisiace so spracovaním žiadosti vo výške 7,- Eur. Taktiež
nie všetky správy registratúry žiadajú trovy spojené s predložením listiny, sú nimi napríklad spoločnosti
Socarch, spol. s. r. o. Fiľakovo, 1. Archivačná spol. s. r. o. , Banská Bystrica, Rotodon s. r. o., Rožňava.
Súd teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko pri určení práv a povinností zo
záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom odvetví
a nie len medzi účastníkmi konania. Ďalej navrhovateľ uviedol, že súd priznal navrhovateľovi odplatu vo
veci faktúry č. 1124 zo dňa 28. 7. 2011 neoprávnene za 4 vyhľadávané položky v celkovej sume 80,- Eur,
pretože listom zo dňa 18. 7. 2011 odporca požiadal len o predloženie dokladov o hrubých zárobkoch
za roky 1969 a 1970 a o oznámenie, či bol menovaný členom družstva. Má za to, že nebolo potrebné
vyhľadávať osobnú kartu klienta, nakoľko družstvá viedli osobitnú evidenciu o členoch družstva a zo
mzdových listov bolo zrejmé, že šlo o mzdu zamestnanca. V tomto prípade za vyhľadávanie osobnej
karty si navrhovateľ uplatňoval jednu položku, ako aj v prípade vyhľadávania mzdových listov, pričom
zo mzdového listu je potrebné vyabstrahovať hrubý zárobok za jednotlivý rok takým spôsobom, že
sa sčítajú hrubé zárobky za jednotlivé mesiace. Vo veci druhej faktúry č. 1125 zo dňa 4. 8. 2011 súd
priznal tri vyhľadávané položky, a to zistenie správneho vzniku pracovného pomeru, správneho zániku
pracovného pomeru a mzdového listu za rok 1975. Správny vznik a zánik pracovného pomeru bol
preukázaný jedným dokladom a to osobnou kartou, pričom v prípade faktúry č. 1124 si navrhovateľ
uplatňoval jednu vyhľadávanú a došetrenú položku za zistenie osobnej karty zamestnanca, a aj súd
priznal za došetrenie osobnej karty len jednu položku. Na pojednávaní odporca uviedol, že oznámenie
o tom, že neobdržal mzdové listy za rok 1975 nebolo predmetom fakturácie. Uviedol, že v danej veci už
nebolo potrebné a ani účelné vyhľadávať mzdový list klienta, nakoľko bola nájdená osobná karta p. C.
a v žiadosti odporca výslovne uviedol, že mu má navrhovateľ poprípade zaslať mzdový list, čo značí, že
má vykonať šetrenie, ak osobná karta nebude uložená v registratúre. Súd teda dospel k nesprávnym a
rozdielnym skutkovým zistenia pri určení počtu došetrených položiek jednotlivých faktúr fakturovaných
navrhovateľom. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že bolo možné plniť nároky navrhovateľa
čiastočne, čo odporca nevyužil, keď samotný súd uvádza, že navrhovateľ až na pojednávaní dňa 25. 8.
2014 objasnil, ktoré položky mali byť vyúčtované. Do dnešného dňa navrhovateľ nepreukázal, že nárok
na paušálnu odmenu vo výške 20,- Eur za jednu položku je ekonomicky oprávneným nákladom, teda,
že sú v nej zahrnuté iba náklady spojené s predložením listiny. Z uvedeného dôvodu nie je odporca v
omeškaní a nie je povinný platiť úroky z omeškania podľa § 369 ods. 9 Obchodného zákonníka. Odporca
tiež namietol priznanie paušálnej náhrady za uplatnenie pohľadávky v sume 80,- Eur ( 2 x 40,- Eur) podľa
§ 369c/ Obchodného zákonníka. Odporca má za to, že súd nesprávne aplikoval ustanovenie zákona



vzhľadom na § 768k/ ods. 2, ktoré výslovne výslovne uvádza, že práva a povinnosti zo zodpovednosti za
porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 1. 2. 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31.
1. 2013. Záväzkové vzťahy medzi navrhovateľom vznikli pred účinnosťou zákona, v roku 2011. Právo
na zaplatenie paušálnej náhrady je právom vyplývajúcim z porušenia zmluvných povinností, čo vyplýva
aj z jeho zaradenia zákonodarcom v Obchodnom zákonníku. Odporca namieta aj nesprávnosť výroku
o náhrade trov konania, keď súd aplikoval § 151 ods. 3 O. s. p.. V danom prípade sa nejedná o väčší
počet účastníkov konania a ani o väčší počet nárokov uplatňovaných v konaní a má za to, že súd prvého
stupňa mal postupovať podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a nezaoberal sa ani návrhom odporcu podľa § 150
ods. 2 O. s. p.. Uviedol, že právna zástupkyňa navrhovateľa bola v čase od 2. 8. 2010 do 10. 6. 2013
jednou z konateliek navrhovateľa. Faktúry č. 1124, 1125 a 1304 (nie je predmetom žaloby) boli vystavené
v čase, keď bola konateľkou. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol doručený okresnému súdu dňa
8. 7. 2013, teda 28 dní po zániku funkcie konateľky navrhovateľa. Na základe uvedených skutočností
navrhol aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamieta a
navrhovateľovi nepriznáva trovy konania.

V zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. v prípade, že odvolací rozsudok prvého stupňa potvrdí, žiada
odporca, aby odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil prípustnosť dovolania vo veci, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nakoľko rieši doposiaľ nenastolenú a právne
neriešenú otázku náhrady trov spojených s predložením listiny v konaní o dôchodkové dávky, takým
spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odporca sa vo svojom odvolaní snaží spochybniť
jeden zo zákonných kumulatívnych predpokladov výkonu podnikateľskej činnosti - zisk a tak základný
účel obchodnej spoločnosti - podnikanie. Z týchto dôvodov si dovolí upozorniť na skutočnosť, značne
relevantnú v tomto konaní, a to že netreba opomínať hlavný rozdiel medzi právnym postavením dvoch
typov právnických osôb:

1) Právnická osoba založená i iný účel ako podnikanie - najmä účel plnenia potrieb všeobecného záujmu,
ktoré nemajú výrobný alebo obchodný charakter a je najmä úplne alebo z väčšej časti financovaná
subjektom verejného práva. Takéto právnické osoby nie sú založené za účelom podnikania a naplnenie
jedného z predpokladov zisku, a preto pri poskytovaní služieb nie sú oprávnené fakturovať poskytnuté
služby, jedine náklady, ktoré vznikli s poskytovaním služieb.

2) Právnická osoba založená za účelom podnikania (navrhovateľ), má nárok na odplatu za

všetky poskytnuté služby, ktoré sú predmetom jej podnikania za účelom dosiahnutia zisku, z ktorého
je povinná odvádzať daň z príjmu do štátneho rozpočtu, z ktorého okrem iného je dotovaný aj
odporca. Navrhovateľ riadne a včas odvádza daň z príjmu. Dokonca sám odporca vo svojom odvolaní
nespochybňuje nárok navrhovateľa na odplatu, posledný odsek 1 str., druhá veta odvolania.

Predloženie listiny v konaní o dôchodkovej dávke podľa zákona č. 461/2003 Z. z.

môže byť predloženie evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia „funkčným“ zamestnávateľom
podľa § 231 ods. 1 písm. j/ zákona č. 461/2003 Z. z., alebo inou treťou osobou podľa § 233 zákona
č. 461/2003 Z. z.. Tieto osoby majú v zmysle zákona o sociálnom poistení nárok na trovy konania
spojené s predložením listiny. Navrhovateľ takouto treťou osobou v zmysle zákona č. 461/2003 Z.
z. nie je. Navrhovateľ je osobou, ktorá poskytuje služby za odplatu na základe žiadosti odporcu nie
z vlastnej iniciatívy a ani z povinnosti zákona o sociálnom poistení. Žiadosť odporcu je v podstate
objednávkou služby opravy chýb alebo požiadavkou na doplnenie absentujúcich údajov vo vlastnom
informačnom systéme odporcu pri zabezpečovaní verejných potrieb. Zákon umožňuje odporcovi došetriť
chyby a nedostatky vlastnej databázy na vlastné náklady a to aj osobným bádaním a došetrovaním
v stredisku registratúry navrhovateľa prostredníctvom vyslaného pracovníka. Tento spôsob by však
niekoľkonásobne navýšil ich vlastné náklady v porovnaní s využitím služieb navrhovateľa za odplatu,
zrejme preto tento spôsob odporca nevyužíva. K cene služby 20,- Eur/položka navrhovateľ uviedol, že
v zmysle zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách je cena chápaná ako peňažná suma dohodnutá pri nákupe
a predaji tovaru. Dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej



predávajúcim. Navrhovateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že odporca nie len v minulosti, ale aj v
súčasnosti riadne a včas plní platobné povinnosti, zo všetkých ďalších vystavených faktúr za poskytnuté
služby zo strany navrhovateľa - položka á 20,- Eur (ako Ústredie SP Bratislava tak aj iné pobočky SP v
SR uhrádzajú faktúry, problém neuhradenia dvoch faktúr sa týka výhradne pobočky Rimavská Sobota,
ktorá ako jediná v rámci SR urobila v minulosti obštrukcie po nastúpení nového riaditeľa, ktorý bol neskôr
nahradený súčasnou L.. M.). Webové sídla nie sú preukázaním obchodných zvyklostí a informácie na
nich zverejnené nie sú všeobecne záväznými skutočnosťami, sú to len marketingové záležitosti, často
mimo realizujúcich sa práv a povinností v praxi. Odporca niekoľkokrát bez právneho základu namieta
otázku ekonomicky oprávnených nákladov. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 2 ods. 3 písm. a/,
§ 8 a 11 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách a teda, že zohľadnenie ekonomicky oprávnených nákladov
pri cenotvorbe sa aplikuje jedine pri regulácii cien cenových orgánov v situáciách určených podľa §
4a predmetného zákona, pričom ani jediný taxatívny prípad nie je premetom poskytovaných služieb
navrhovateľa. Právo byť v konaní pred súdom zastúpený advokátom je garantované Ústavou Slovenskej
republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu, odôvodnené o to viac v prípade, keď na strane
druhého účastníka konania sú poverení zamestnanci a riaditeľ s právnickým vzdelaním. Je jednoznačné,
že poverená advokátka nebola pri prvom úkone právnej služby konateľovom navrhovateľa. Aj na základe
vyššie uvádzaných faktov a platného právneho stavu v SR je zrejmé, že otázka prípustnosti dovolania nie
je daná. Z uvedených dôvodov navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
a nevyslovil prípustnosť dovolania. Odporca si uplatňuje trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa ustanovenia § 212
ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že odporca uviedol, že napáda rozsudok okresného súdu v
celom rozsahu napriek tomu, že okresný súd nárok navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy
40,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 20,- Eur od 9. 8. 2011 do zaplatenia
a zo sumy 20,- Eur od 16. 8. 2011 do zaplatenia zamietol, teda v tejto časti bol odporca v konaní
pred okresným súdom úspešný. V zmysle ustanovenia § 201 O. s. p. je možné podať odvolanie
voči rozhodnutie keď to zákon nevylučuje, avšak účastník konania môže podať odvolanie len voči
rozhodnutiu, ktorým mu bola spôsobená ujma na jeho právach. Keďže v danom prípade bol odporca
v konaní pred okresným súdom v časti úspešný, zamietajúcim výrokom mu nevznikla žiadna ujma,
nevzniklo mu ani právo proti tejto časti rozsudku podať odvolanie. Odvolací súd sa teda zaoberal len tou
časťou výroku rozsudku okresného súdu, ktorým návrhu navrhovateľa vyhovel.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 8. 7.
2013 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 180,--eur s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne
na tom skutkovom základe, že odporca listom zo dňa 3. 8. 2011 požiadal navrhovateľa o došetrenie
údajov o zamestnaní poistencov. Navrhovateľ na základe tejto skutočnosti poskytol potrebné služby
správy registratúry a odporcovi zaslal došetrené a vyhľadané položky. Za poskytnuté služby navrhovateľ
vystavil faktúru č. 1124 zo dňa 28. 7. 2011 na sumu 100,--eur so splatnosťou 8. 8. 2011 a faktúru č. 1125
zo dňa 4. 8. 2011 na sumu 80,--eur so splatnosťou 15. 8. 2011. Odporca si svoju platobnú povinnosť
nesplnil, napriek tomu, že bol niekoľkokrát vyzvaný navrhovateľom na splnenie splatného záväzku.
Navrhovateľ v návrhu poukázal na ust. 195 ods. 1 až 3, § 196 ods. 4 a § 206 ods. 4 zákona o sociálnom
poistení. Spolu so zaplatením istiny si uplatňoval aj úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne. Podaním
zo dňa 20. 8. 2014 svoj návrh rozšíril o paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
podľa § 369c/ ods. 1 Obchodného zákonníka v sume 80 eur (2 x 40,- eur). Zmenu návrhu súd pripustil
na pojednávaní dňa 25. 8. 2014.

Okresný súd správne zistil, že v danej veci záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania vznikol podľa §
203 ods. 4 zákona o sociálnom poistení tým, že navrhovateľ vyhovel žiadosti odporcu o predložení listiny,
navrhovateľovi nevznikla povinnosť poskytnúť predmetnú súčinnosť odporcovi bezodplatne. V priebehu
konania odporca tvrdil, že bol viacerými listami navrhovateľ vyzvaný aby preukázal, ktoré došetrené
vyhľadávané položky fakturoval, a či ich fakturoval oprávnene a predložil cenník, na základe ktorého určil



cenu za služby správy registratúry s predložením listiny potrebnej na preukázanie nároku na dôchodkové
dávky klientov odporcu. Namietal tiež sumu 20,- Eur za jednu položku, ktorú si účtuje navrhovateľ.

V spise sa nachádzajú faktúry, ktorými fakturoval navrhovateľ Sociálnej poisťovni, pobočka Banská
Bystrica došetrenie údajov o zamestnaní a to vo výške 20,- Eur za jednotlivú položku, konkrétne vo
faktúre č. 1304, vtedy sa jednalo o 9 položiek x 20,- Eur, faktúra č. 1126, jednalo sa o faktúru
vystavenú pre Sociálnu poisťovňu, pobočka Banská Bystrica, kde navrhovateľ fakturoval došetrené a
vyhľadané položky 11 x 20,- Eur, spolu 220,- Eur, faktúra č. 1031, ktorá bola vystavená navrhovateľom
Sociálnej poisťovni, pobočka Rimavská Sobota, kde bolo fakturované došetrené a vyhľadávané položky,
za 1 položku 20,- Eur, spolu 7 x 20,- Eur = 140,- Eur. Pri faktúrach adresovaných Sociálnej
poisťovni, pobočka Banská Bystrica sa jednalo o faktúru z 25. 2. 2013, z 26. 8. 2011 a pri faktúre pre
Sociálnu poisťovňu, pobočka Rimavská Sobota sa jednalo o faktúru z 28. 9. 2010, teda pred dátumom
vystavenia žalovaných faktúr. Odvolací súd sa stotožnil aj zo zistením okresného súdu, že práve z
predmetných faktúr vyplýva, že v praxi zavedenej medzi účastníkmi konania bolo akceptované, že výška
nároku navrhovateľa v obdobných prípadoch bola stanovená v sume 20,- Eur za každú vyhľadávanú
položku. Odporca nepreukázal súdu, či aj v iných prípadoch odmietol navrhovateľovi uhradiť predmetné
sumy za vyhľadávané a došetrené položky, napríklad, či vedie s navrhovateľom nejaké súdne spory
ohľadne nezaplatenia požadovanej sumy. V odvolaní odporca poukazuje na internetové stránky veľkých
správcov registratúr, kde je uvedená aj odplata za jednotlivé služby a poukázal na niektoré konkrétne
internetové adresy. Takéto tvrdenie odporcu odvolací súd nepovažoval za relevantné, keď to bola
medzi navrhovateľom a odporcom, prípadne aj inými organizačnými zložkami odporcu bežná prax.
Tým, že odporca poukazuje na internetové stránky iných spoločností, nepreukázal, že by v prípade,
ak požadoval došetrenie a vyhľadanie jednotlivých položiek od iných správcov registratúr, platil týmto
spoločnostiam iné sumy než si účtoval od odporcu navrhovateľ. Preto odvolací súd na takéto tvrdenie
odporcu neprihliadol, keď svoje tvrdenia o neprimeranej vysokej odplate nijakými dôkazmi nepreukázal.

Čo sa týka námietok odporcu ohľadne súm, ktoré okresný súd navrhovateľovi v jednotlivých faktúrach
priznal odvolací súd uvádza, že okresný súd sa s počtom vyhľadaných položiek vysporiadal správne,
keď uznal v odpovedi navrhovateľa z 28. 7. 2011 štyri vyhľadávané položky, spolu vo výške 80,- Eur a
v liste zo dňa 4. 8. 2011 tri vyhľadávané položky, spolu vo výške 60,- Eur, nakoľko okresný súd presne
vyšpecifikoval, ktoré vyhľadávané položky navrhovateľovi priznal, keď uviedol, že v odpovedi z 28. 7.
2011, nebol dôvod rozdeľovať kalendárne mesiace roku 1970. Čo sa týka odpovede zo dňa 4. 8. 2011
okresný súd správne priznal nárok na odplatu za dve vyhľadávané položky, a to správny dátum začiatku
pracovného pomeru a ukončenia pracovného pomeru, a za tretiu vyhľadávanú položku správne súd
považoval vyhľadanie mzdového listu menovaného zamestnanca za rok 1975, ktorý sa navrhovateľovi
nepodarilo zabezpečiť z dôvodu, že úpadca mzdové listy za rok 1975 neodovzdal, zároveň aj upresnil v
tomto dešetrení pracovné zaradenie predmetného zamestnanca a to P. E.. Preto ani uvedené námietky
odporcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

Čo sa týka námietky odporcu, že súd priznal navrhovateľovi neoprávnene nárok na zaplatenie paušálnej
náhrady za uplatnenie pohľadávky v sume 80,- Eur ( 2 x 40,- Eur) podľa § 369c Obchodného zákonníka,
poukazuje odvolací súd na ustanovenie § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinného
od 1. 2. 2013, podľa ktorého omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi aj právo na paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a to bez potreby osobitného upozornenia. Dôvodová
správa k nariadeniu vlády č. 21/2013 Z. z. k tomuto ustanoveniu uvádza: „paušálna náhrada
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych, interných
monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov. Ide
teda o paušálnu náhradu, pri ktorej nie je potrebné preukazovať vznik konkrétnych nákladov. Vznik
nároku na túto náhradu je spojený so vznikom omeškania dlžníka. Výška paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je 40,- Eur jednorázovo
bez ohľadu na dĺžku omeškania“. Je zrejmé, že v čase uplatnenia návrhu na súd už bolo ustanovenie
§ 369c platné a účinné, a keďže sa jedná o právo na paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením
pohľadávky má navrhovateľ na takúto paušálnu náhradu právo.



Odporca v odvolaní namietol aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď poukázal na to, že
súd aplikoval v danom prípade ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. a nezaoberal sa návrhom odporcu
podľa ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p. a poukazoval na to, že právna zástupkyňa navrhovateľa bola
v čase od 2. 8. 2010 do 10. 6. 2013 jednou s konateliek navrhovateľa. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že o trovách konania okresný súd doteraz nerozhodol s poukazom na to, že navrhovateľ ku dňu
vyhlásenia rozsudku výšku svojich trov nevyčíslil s tým, že ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. mu dáva
možnosť špecifikáciu predložiť do 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia, keď na druhej strane súd je povinný
pri vyhlásení rozsudku doručiť prítomným účastníkom konania už písomné vyhotovenie rozsudku a
správne okresný súd uviedol, že táto nedôslednosť právnej úpravy má za následok, že o náhrade trov
konania nemohol súd rozhodnúť zároveň s rozhodnutím vo veci samej. Preto okresný súd uviedol, že
rozhodne o náhrade trov konania podľa § 151 ods. 3 O. s. p. v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Keďže o trovách konania doteraz nebolo rozhodnuté, nemohol sa odvolací súd zaoberať
námietkami odporcu uvedenými v odvolaní ohľadne trov konania, týmito návrhmi a námietkami ako aj
návrhom odporcu podľa ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p. sa bude zaoberať okresný súd v rozhodnutí
o trovách konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav veci,
vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočne, zrozumiteľne odôvodnil, preto odvolací
súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorým súd zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 140,- Eur spolu s úrokmi z omeškania, sumu 80,- Eur, titulom paušálnej náhrady
výdavkov spojených s uplatnením pohľadávok podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O. s. p.
súd prvého stupňa.

Odporca v odvolaní uviedol, že v prípade ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, žiada
aby odvolací vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods.
3 O. s. p., pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nakoľko rieši doposiaľ
nenastolenú a právne neriešenú otázku náhrady trov z predložením listiny v konaní o dôchodkové dávky
takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec.

Odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože podľa
názoru odvolacieho súdu v danom prípade odporca nepreukázal, že by bolo uvedené rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, neuviedol prečo sa domnieva, že rieši doposiaľ nenastolenú a
právne neriešenú otázku náhrady trov spojenú s predložením listiny, pretože ako už bolo v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené, z dokladov predložených súdu prvého stupňa je zrejmé, že
odporca už aj v minulosti a dokonca aj po dátume vzniku záväzku, ktorý je predmetom tohto konania
akceptoval od navrhovateľa uhrádzanie sumy 20,- Eur za každú vyhľadávanú položku (faktúra č. 1304 z
25. 2. 2013, faktúra č. 1126 zo dňa 26. 8. 2011), kde ako už bolo vyššie uvedené odporca nepreukázal, že
by viedol s navrhovateľom súdne spory ohľadne nedôvodnosti uplatnenia si pohľadávky navrhovateľom
v takejto výške, teda vo výške 20,- Eur za 1 vyhľadávanú položku. V konaní bolo preukázané, že odporca
takúto sumu akceptoval a sám odporca nepodložil žiadnymi dôkazmi svoje tvrdenie, že uplatnená cena
je neprimerane vysoká oproti odplate požadovanej inými subjektmi, nepredložil žiadne dôkazy o tom,
že by iné subjekty účtovali nižšie jednotkové sumy ako navrhovateľ, z týchto dôvodov dospel odvolací
súd k záveru, že na pripustenie dovolania nie je dôvod.

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné