{"guid": "1823929c-a733-4400-987f-2901c1e1caa5:5fd80b43-92b4-4d2d-8911-0a90b8bcd76c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1", "spisova_znacka": "21Co/234/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/234/2014 z 26. 10. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. októbra 2015, sp. zn. 21Co/234/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1", "identifikacne_cislo": "8709209003", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Štefan Huljak", "sudca_id": 1309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-huljak-1309", "datum_vydania": "2015-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-142"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-142"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fd80b43-92b4-4d2d-8911-0a90b8bcd76c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/234/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709209003
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8709209003.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci navrhovateľa Slovenská
republika - Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, právne zastúpeného
JUDr. Renátou Bačárovou Miščíkovou, LL.M. , advokátkou, Jarková 2, Prešov, proti odporcom: 1) M. T.,
D. P. XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo J. S., 2) H. T., A. XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo J. S., 3) E.
J., G. XXX/XX, H.-E., štátne občianstvo J. S., všetci zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel
Mašan, s.r.o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcov proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
12C/97/2009-885 zo dňa 14.07.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e    sa rozsudok okrem výroku o trovách konania.

II. Z r u š u j e     sa rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec  v r a c i a
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len „prvostupňový súd\") napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Súd určuje,   že

- parcela KN \"C\" č. 246/7 - orná pôda o výmere 459 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN \"C\" č. 246/1 - orná pôda o výmere 1112 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN \"C\" č. 245/34 - orná pôda o výmere 329 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN \"C\" č. 245/23 - orná pôda o výmere 771 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN \"C\" č. 246/6 - orná pôda o výmere 777 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN \"C\" č. 246/2 - orná pôda o výmere 1884 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN \"C\" č. 245/33 - orná pôda o výmere 60 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN \"C\" č. 245/20 - orná pôda o výmere 305 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,



- parcela KN \"C\" č. 949/14 - zastavaná plocha o výmere 38 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN \"C\" č. 949/7 - zastavaná plochy o výmere 198 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

sú v celosti vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu, so sídlom
v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345.

Náhradu trov konania účastníkom  nepriznáva.

Odporcovia sú povinní  uhradiť súdny poplatok za konanie vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súdu
Poprad, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku\".

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že cit.:

„Pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu:

Podľa výpisu z pozemkovo-knižnej vložky č. 2229 k. ú. E.  parc. č. 570 bola evidovaná ako roľa In
vordere Lösser o výmere  641 štvorcových siah. Pod parc. č. 571, 572 je evidovaná roľa rovnakého
názvu o výmere 5496 m2. V časti B pozemkovo-knižnej vložky je evidované vlastnícke právo k parcele
570, zapísanej zo zápisnice č. 2082  čsl. štátu. Pod radovým číslom 6 je evidovaný záznam zo dňa
31.3.1964, podľa ktorého došlo okrem iného k zlúčeniu parciel č. 571-572/B, v dôsledku čoho bola
vytvorená parcela o výmere 5496 m2. V pozemkovo-knižnej vložke č. 2150 k. ú. E.  sú evidované parcely
p.č. 3025/b a 3541, vlastníkom ktorých bol podľa zápisu z roku 1959 M. T. v celosti na základe kúpnej
zmluvy. V pozemkovo-knižnej vložke č. 2082 k. ú. E. bola pod parc. č. 569  evidovaná roľa In vordere
Lösser vo výmere 641 štvorcových siah a parc. par. č. 570 roľa v rovnakej výmere. V záhlaví vložky
sa nachádza poznámka o konfiškácii majetku podľa čd. 2293/1948. Podľa zápisu v časti B/2 vložky
vlastníkom nehnuteľností bol od roku 1939 vedený P. H. ml. v celosti. Podľa  radového čísla 4 dňa
17.02.1964 pod položkou výkazu zmien č. 166 bol vyhotovený zápis, podľa ktorého  parcela č. 570 bola
odpísaná z danej pozemkovo-knižnej vložky a zapísaná do pozemkovo-knižnej vložky č. 2229, a to na
základe rozhodnutia ONV H. zo dňa 19.09.1960.

Dňa 23. apríla 1947 Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vydalo pod
číslom 17583/47-V/B D. H. a manželke I. výmer, ktorým vyhoveli ich žiadosti ako uchádzačov z obce
R. o osídlenie a uložilo im povinnosť presídliť sa na pôdohospodársky majetok   po bývalom vlastníkovi
J. S. o celkovej výmere 10 ha do  domu č. XXX. V roku 1948 požiadal D. H. Národný výbor E. o prídel
v k.ú. E. majetku vo výmere žiadanej pôdy 13 ha, z toho roly 10 ha a lúk 3 ha. Dňa 27.09.1948 D. H.
a manželke pod. č. 13127/48 Povereníctvo pôdohospodárstva vydalo výmer o vlastníctve pôdy v.k.u
E. o celkovej výmere 12.5001 ha. Originál výmeru prevzal D. H..  M. T. s manželkou dňa 14.07.1967
požiadal Okresný národný výbor o pridelenie pozemku do užívania a to parc. č. EN 496/2 z dôvodu
vysporiadania stavebného pozemku, na ktorom bol v roku 1957 postavený rodinný dom. Rozhodnutím
zo dňa 26. augusta 1969 žiadateľovi bol pridelený pozemok do osobného užívania a zároveň uzavrel
dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemkov. Na základe žiadosti E. T. zo dňa 12. 5. 1976 o
pridelenie stavebného pozemku parc. č.  EN 497/4 o výmere 807 m2 do užívania Okresný národný výbor
dňa 28. januára 1977 rozhodol o pridelení pozemku a následne Mestský národný výbor v H. uzavrel so
žiadateľkou dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku.

Podľa výpisu z uznesenia Rady MNV E. vyhotoveného dňa 27.3.1964 E. T. bol odpredaný stavebný
pozemok vo vlastníctve Čsl. štátu - MNV E. zapísaný vo vložke pozemkovej knihy k.ú. E. č. 2229 parc.
č. e 496 o výmere 113 m2,  493 o výmere 300 m2. Listom zo dňa 17.01.1957 adresovaným MNV E. E.
B. s manželkou L., rod. T. požiadal o pridelenie pozemku s. U. k pozemku s. M. T. č. parcely 568, ktorý
by slúžil ako stavebný pozemok k individuálnej výstavbe.

Dňa 29.03.1995 bola notárskym úradom JUDr. Igorom Čabrom pod č. N 213/1995 vyhotovená notárska
zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, do ktorej bolo pojaté vyhlásenie M. T., nar. XX.XX.XXXX
a D. T., rodenej H., nar. XX.XX.XXXX o vydržaní, v ktorom uviedli, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
parciel č. 496 - o výmere 1793 m2, č. 497/2 - o výmere 4766 m2, ktoré sú zapísané v zápisnici č. 2229
k. ú. E. v celosti. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodili z právneho titulu prídelu pred viac ako
desiatimi rokmi a reálnej deľby s tým, že tieto nehnuteľnosti užívajú dobromyseľne a nerušene po dobu



viac ako 10 rokov. Prílohu notárskej zápisnice tvorila identifikácia parciel vyhotovená Správou katastra
Poprad dňa 23.03.1995 pod č. 156/95 P, podľa ktorej  parcele pozemkovo-knižnej vložky č. 2229 č. 570
o výmere 641 štvorcových siah zodpovedajú združené pozemky podľa stavu v katastri nehnuteľností
parc. č. 496 - orná pôda o výmere 2305 m2, z ktorej časť parcely 512 m2 bola vykúpená podľa GP
č. 103,116-25-920-57/426, zostatok vo výmere 1793 m2-  orná pôda v užívaní štátnych majetkov E..
Identifikácia sa týkala aj parciel č. 571, 572/B s tým, že týmto zodpovedá parcela parc. č. 497/2  - orná
pôda o výmere 4766 m2 rovnako v užívaní štátnych majetkov E..

Podľa písomného  záznamu dňa 18.08.1986 na Mestskom národnom výbore v H. sa uskutočnilo za
prítomnosti pracovníkov ONV a MsNV jednanie týkajúce sa návrhu štátneho majetku n.p. Poprad na
dosocializáciu poľnohospodárskej pôdy v k. ú. H. - E., ktorá je v súkromnom užívaní - pôdy na parc. č.
246 o výmere 0,1876 á užívateľky P. T., parcelu č. 247 o výmere 0,1602 á užívateľa L. E. s manželkou,
parcely č. 248 o výmere 0,3305 á užívateľa A. J. a parcely č. 249 o výmere 0,2796 á vlastníka pozemku
a užívateľa R. E.. L. E. a P. T. so zriadením práva užívania ŠM n. p. nesúhlasili. Parcely č. 246 až 249 sa
mali nachádzať vedľa seba v blízkosti honu Štátneho majetku  Poprad parc. č. 245.  Rozhodnutím ONV
zo dňa 15.05.1987 adresovaným P. T. bolo zriadené právo užívania v poľnohospodárskej pôde k. ú. E.
p. č. 246 o výmere 0,1876 ha s účinnosťou od 1.1.1988 štátnemu majetku n. p. Poprad. Rozhodnutím
uvedeného orgánu zo dňa 01.12.1990 bolo právo užívania poľnohospodárskej pôdy s účinnosťou od
15.12.1990 štátnemu majetku zrušené na základe žiadosti vlastníka.

Dňa 14.06.2004 vyhotovil Ing. O. B. písomné čestné prehlásenie, podľa ktorého v r. 1979 až 1991
pracoval na štátnom majetku Poprad a do jeho pracovnej náplne patrila právna agenda a agenda
pôdneho fondu. V r. 1990 štátny majetok pridelil P. T. v k. ú. E. ornú pôdu ako náhradu za jej pozemky
združené do veľkovýrobných honov. Pridelené pozemky sa nachádzali za rodinným domom p. B. a mali
väčšiu šírku spomedzi ostatných. Navrátená jej bola roľa, ktorá bola v jej vlastníctve a ďalšia pôda. Podľa
jeho vedomostí túto pôdu odvtedy v celosti užívala P. T. a jej rodina.

Podľa znaleckého posudku znalca Ing. E. P. zo dňa 12.12.2005  k zisteniu vlastníka k parcele mpč. č
569 zapísanej v PKV 2082  daná parcela tvorí časť parcely  CKN 246/2  a 245/23 podľa GP 06/2004. Z
titulu chybnej identifikácie parcela mpč. 569 nemohla byť predmetom vydržania.

Súd dňa 06.09.2011 vykonal ohliadku na mieste samom, ktorou zistil, že sporné pozemky sú z
podstatnej časti obhospodarované a v čase ohliadky sa na nich nachádza zemiačnisko a strnisko. Za
nehnuteľnosťami odporcov a rod. B. sa nenachádza žiadna miestna komunikácia ani chodník. Stavebné
pozemky a poľnohospodársku pôdu oddeľuje odvodňovací kanál. Sporné pozemky nie sú ohraničené
pevným oplotením. Parcelu 247 a 246 oddeľuje iba motúz.

Svedok A. J. vo svojej výpovedi uviedol, že v mestskej časti E. býval do roku 1980 v časti zv. E., ktorou
bola oficiálne ulica 1. mája, neskôr premenovaná na ulicu G.. V rodičovskom dome č. XX stále býva
jeho matka. Ich susedmi na ulici boli pán B. a ďalej pán T.. Starí rodičia predmetný dom užívali asi
od roku 1952. V roku 1948 jeho starí rodičia R. J. a R. na základe prídelu začali užívať parcelu 248.
Nehnuteľnosť bola v teréne vymedzená medzami. Po smrti starých rodičov sa užívania nehnuteľností
ujali rodičia. Predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania. V roku 1988 v mestskej
časti prebehla dosocializácia, ktorá sa dotkla parc. č. 246 až 249, ktoré sú vyznačené na geometrickom
pláne vyhotovenom Ing. J. na č.l. 44) spisu. Pozemky boli pričlenené k štátnemu majetku a tento ich
začal užívať. V roku 1990 na základe rozhodnutia ONV boli nehnuteľnosti vrátené pôvodným majiteľom.
Pôvodné hranice pozemkov sa v tom čase už nezachovali. Nové rozparcelovanie pozemkov robil Ing. B..
Jeho rodinou užívaná parc. č. 248 bola obnovená v pôvodných hraniciach. Ďalšie parcely boli vymerané
rodine T. v šírke 14 m, pánovi E. v šírke 8 m, rod. T. v šírke 25 m, a pánovi E. v šírke 16 m. O vymeraní
pozemkov bol vyhotovený záznam odovzdaný prítomným. V roku 2004 bola parc. č. 248 prepísaná na
pána E.. Sám túto parcelu nevedel písomne zdokumentovať, čo do vlastníckeho práva. Vlastnú roľu
na danom mieste mal iba pán T.. Ostatným bola pôda odovzdaná ako užívateľom. Nespomenul si, aby
rodina T. nehnuteľnosti na danom mieste užívala pred rokom 1990. Obhospodarovať pozemky na danom
mieste nevidel ani  pána H.. Tento býval na inom konci dediny.

Svedkyňa Ing. O. T. uviedla, že pracuje ako vedúca oddelenia správy majetku Mestského úradu H..
Podľa zákona o majetku obcí k majetku mesta prešli všetky nehnuteľnosti, ktoré boli v správe bývalých
národných výborov. Majetok mesta sa ustálil po vykonaní ROEP v jednotlivých katastrálnych územiach.



Vo veci sporných nehnuteľností mesto začalo konať na základe podnetu pani U. B.. Po jednaní so
zástupcom Slovenského pozemkového fondu, regionálneho pracoviska Poprad mesto prijalo záver, že
v danom prípade sa jedná o poľnohospodársku pôdu, ktorá do vlastníctva mesta neprešla. Spornými
hranicami prechádza hranica intravilánu obce.

Svedkyňa D. T., rodená H. uviedla, že odporcovia sú jej deti. Sporná roľa bola v roku 1948 pridelená
jej rodičom. Na tejto roli rodičia gazdovali. Nemá vedomosť, aby od r. 1948 asi do roku 1967, kedy bolo
započaté s výstavbou nehnuteľnosti na tejto hospodárske družstvo, prípadne štátny majetok. Nakoniec
za stavebný pozemok museli zaplatiť. Pôvodne mal stavať aj jej švagor L. E. a to nad jej stavebným
pozemkom, nakoniec sa rozhodol od výstavby v danej lokalite upustiť a pozemok zostal jej dcére.
Roľa bola užívaná aj po výstavbe rodinného domu. Neskôr sa k nej presťahovali rodičia. Po výstavbe
rodinného domu z ľavej strany nehnuteľnosti postavil nehnuteľnosť p. S. a z pravej strany pán T. a pán
B.. H. T. už t.č. nežije. Pri zriaďovaní stavebnej parcely pána B., tomuto umožnila z ich záhrady užívať
pozemok v šírke 8 m. Spornú roľu poľnohospodárske družstvo nikdy neobhospodárovalo. V k.ú. E. jej
rodičom boli pridelené aj ďalšie pozemky, ktorých je t.č. vlastníčkou, a ktoré užíva poľnohospodárska
spoločnosť.

Svedkyňa Ing. L. E. uviedla, že t.č. užíva nehnuteľnosť vedľa ktorej je rodinný dom jej starej matky P. T..
Za jej rodinným domom sa nachádzajú role, ktoré od roku 1939 a to parcelu 247 vlastnila jej stará matka
a pozemok 246 táto užívala ako náhradné pozemky za iné pozemky v užívaní socialistickej organizácie.
Parcela 245 bola vždy štátnym majetkom. Parcelu 248 užíval pán J. a parc. 249 pán E.. V roku 1988
všetky pozemky začal užívať štátny majetok. Situácia sa zmenila v roku 1990, kedy starej matke bolo
umožnené opäť užívať parcelu 247, 246 a časť parcely 245. Užívanie pozemku vybavoval jej otec Ing.
E. B.. Užívané pozemky mali celkovú šírku 25 metrov. Vľavo bol pridelený pozemok pánovi E. v šírke
8 metrov a vedľa neho pánovi T.. Takto boli nehnuteľnosti užívané do roku 2004. V tomto roku parcely
245 a 246 začal užívať pán T.. Nezhody pretrvávajú od roku 2004. V danom území poľnohospodársku
pôdu neobhospodároval pán H..

Svedkyňa U. B. uviedla, že jej matka P. T. si v roku 1939 zakúpila parcelu 247. Užívala aj parcelu 246.
Parcela 245 bola vždy štátnym majetkom. V roku 1988 všetky pozemky začal užívať Štátny majetok
Poprad. Užívanie parciel od r. 1990 popísala obdobne ako svedkyňa Ing. L. E.. H. H. v lokalite, v ktorej
bývajú neužíval žiadne pozemky.

Svedok R. E. uviedol, že odporcovia sú jeho susedmi. Susedí s rodinou B.. V danej lokalite býva spolu
s bratmi, ktorí majú postavené vlastné rodinné domy. Užíva poľnohospodársku pôdu za jeho rodinným
domom vo výmere 27,05 ha. Nehnuteľnosť zdedil od svojich rodičov. Užívateľom vedľajšej role vľavo
bola pôvodne pani H. a ďalšej role M. T. starší. H. T. užíval rolu na šírku cca 36 m. Na tejto roli pestoval
jačmeň a zemiaky. S M. T. nebol v žiadnom rodinnom vzťahu. Nespomenul si, aby medzi M. T. a pánom T.
existovali nejaké spory. Pri výstavbe rodinného domu pána T., pán T. mu umožnil užívať časť pozemku.
Pôvodne boli pozemky konfiškátmi. Podľa jeho vedomostí pozemok pani H. odkúpil ešte pán H.. Keď
ho v roku 1952 rozoral začalo ho užívať poľnohospodárske družstvo. V osemdesiatych rokoch všetky
pozemky užívalo už družstvo. K sporu po roku 1990 medzi pánom B. a pánom T. došlo z dôvodu, že
pán B. si nameral parcelu aj na pána T.. T. začali pôdu užívať po odsune občanov nemeckej národnosti,
konkrétne po pánovi H.. Pán H. rolu obrábal v období rokov 1948-1952.

Svedok E. B. ml. uviedol, že jeho starou matkou bola P. T., ktorá užívala nehnuteľnosti v k. ú. E., a to
parc. č. 247 zakúpenú v r. 1938 a parc. č. 246, ktorá bola starej matke odovzdaná do užívania po vojne.
V r. 1988 na danom území prebehla dosocializácia a všetky nehnuteľnosti začal užívať štátny majetok.
Nespomínal si, aby na danom mieste užívali pozemky p. H., resp. p. T.. V r. 1990 jeho otec požiadal
Národný výbor o vrátenie pozemkov. Ing. B., následne ich rodine boli vymerané parc. č. 247, 246 a časť
parc. 245, všetko o šírke 25 m. P. T. si nechal vymerať pozemok o šírke 14,60 m a pre p. E. v šírke 8 m.
Takto boli pozemky užívané do r. 2004, kedy p. T. zabral parcelu č. 246.  Od r. 2004 užíva iba parc. č.
247.   Obdobne sa k veci vyjadril svedok E. B. st., ktorý ďalej uviedol, že v r. 1965 spoločne so svojou
manželkou U. B. začal pripravovať výstavbu nehnuteľnosti na pozemku svojich svokrovcov. Nad jeho
stavebným pozemkom sa nachádzali parc. č. 245, 246 a 247. Tieto nehnuteľnosti obhospodároval do
r. 1994, kedy parcelu č. 246 zabral p. T..



Svedok M. F. uviedol, že nie je v príbuzenskom vzťahu ku žiadnemu z účastníkov konania. H. T. je jeho
susedom. V obci E. býva od roku 1958. Pamätá si, že na pozemkoch, ktoré sú predmetom konania,
právni predchodcovia H. T. už oddávna tam niečo sadili. Spolu s H. S. býva vo dvojdome ako ľavý
sused H. T.. Predchodcovia odporcov obhospodárovali pozemky nad ich záhradou. Pozemky neboli
oplotené. Nemá vedomosť o tom, aby  na pozemku niekedy hospodárilo družstvo, prípadne štátny
majetok. Družstvo obhospodárovalo pozemky nad ich nehnuteľnosťou. Rodina T. obhospodárovala aj
časť pozemku nad nehnuteľnosťou rodiny B.. O históriu vlastníckych vzťahov sa nezaujímal.

Svedok D. C. uviedol, že do mestskej časti E. sa presťahoval v roku 1966. Za dedinou bol mlyn, do
ktorého chodil, preto vie, že role, ktoré sa v tom mieste nachádzali, obhospodároval p. M. T.. Mal k
dispozícii malý traktor, ktorý mu svedok občas pomáhal opravovať. P. T. gazdoval na roli v šírke 40 až
50 m a dĺžke 150 m, ktorú mal získať dedičstvom. P. H. osobne nepoznal, avšak poznal ho z videnia.
Sám je otcom p. Z., ktorá vedie s navrhovateľom súdny spor.

Svedok M. R. uviedol, že  odporcov pozná, pretože s ich rodičmi p. M. T. a jeho manželkou spolu robili na
družstve. Role v E. mal svokor p. T. p. H., ktorý keď zomrel, tieto previedol na zaťa. Role sa nachádzali
vedľa cintorína a školy, kde mali postavený rodinný dom. V roku 1959, kedy prišiel do E., menovaní
už kapustnice obrábali.  Ako traktorista rodine T. pomohol po zabezpečení povolenia od družstva. Za
vykonanú prácu neplatili, avšak túto si museli odpracovať. Takáto situácia bola do roku 1965, kedy to
prebrali majetky. Svoju výpoveď upresnil, že užívali to aj v ďalšom období, ale už nebolo možné im z
majetkov poskytnúť mechanizmy. Rodina T. mala najširšiu roľu vo výmere cca 24 m na výsadbu obilovín
a okrem toho mali tam ešte zasadené zemiaky. Rodina B. mala obiloviny posadené na šírke asi 8 m.
Či tam boli posadené zemiaky uviesť nevedel.

Svedok D. P. uviedol, že pozná tak odporcov a poznal rovnako ich rodičov. P. T. mu v minulosti pomáhal
malotraktorom pri oborávaní zemiakov. V minulosti pracoval na JRD, v roku 1965 to prebrali štátne
majetky. Menovaný mal za domom role, na ktorých mu občas vykonával poľné práce. Role neboli
oplotené, ale boli tam určité znaky, ktoré predstavovali hranicu. Boli nimi tzv. sadence, teda veľké
kamene, ktoré mali na vrchu tvar štvorca. Susedom p. T. bol p. E.. Sám mal v prenájme roličku od p. J.,
ktorá sa však nenachádzala v tesnom susedstve p. T.. Nájom ukončil kvôli nezhodám so susedom p. B..

Svedkyňa W. T. uviedla, že pozná odporcov a rovnako poznala aj ich rodičov ako aj p. D. H., ktorý určitú
dobu býval u M. T.. Do mestskej časti E. sa presťahovala v roku 1964 na ul. A.. Sama chodila p. T.
zbierať zemiaky na roli, ktorá sa nachádzala za jeho rodinným domom. Na roľu prechádzala buď cez
nehnuteľnosť rodiny T. alebo povedľa chodníkom. Roľa podľa jej vedomostí bola stále rovnaká. Rodina
B. má roľu užšiu. Vedľa rodiny T. užíval pôdu p. T..

Svedok R. W. uviedol, že v E. býva od roku 1978 na ul. A.. Pri škole užíva roľu, ktorú dal pôvodne
Tatramat svojim zamestnancom. O vlastníckom práve k nehnuteľnostiam sa nezaujímal. Pretože choval
hospodárske zvieratá, vlastníkom vedľajších pozemkov rozvážal maštaľný hnoj a vykonával orbu. Preto
mal vedomosť kto čo užíva. Vie sa vyjadriť iba k času, kedy role zobrali na krátku dobu štátne majetky,
ktoré však po krátkej dobe tieto vrátili späť užívateľom. Predtým ako zobrali role majetky, poslednú roľu
mal p. B.. Po zabratí pozemkov štátnym majetkom a ich vrátení, užívateľom za p. B. už užívali pozemky
p. E. a na kraji p. T.. Tomuto asi 1x priviezol hnoj a 1x mu bol oborať zemiaky. Toto sa udialo ešte za
socializmu. Potom už na tieto miesta nechodil, pretože si zobral ďalšie role v inom katastri. Jeden rok
spolu obhospodároval pozemok s p. B., kde nasadili zemiaky. V tom čase už p. B. mal postavený rodinný
dom. Roľa sa nachádzala sčasti za jeho rodinným domom a sčasti za jeho rodinným domom mal roľu p.
E. a vedľa p. T.. Pred tým ako role zobral štátny majetok mal p. B. užšiu roľu a po vrátení pozemkov sa
mu javila roľa širšia, na ktorej potom spolu gazdovali. Koniec role ohraničoval kameň. Najširšiu poslednú
roľu mal p. T..  Domnieva sa, že tieto udalosti sa odohrali asi okolo roku 1982.

Svedok H. S. uviedol, že odporcovia sú jeho susedmi z ulice po pravej strane. Sám v rodičovskom dome
na ul. A. býval od roku 1965, teda od svojho narodenia asi 23 rokov, následne sa odsťahoval a pred 7
rokmi sa do rodičovského domu opätovne vrátil. Jeho rodičia už nežijú. Rodičia nikdy neužívali role za
ich záhradou. Užívali iba pozemok po koniec záhrady. Podľa jeho spomienok odporcovia a ich rodičia
vždy užívali roľu za záhradami a to aj v časti za ich dvorom. Z druhej strany hranicu užívanej role nijako
nevnímal a z tejto strany roľu užívala ich rodina, a to p. E.. Otec ako riaditeľ Okresnej poľnohospodárskej
správy nepotreboval ešte gazdovať a pred ním sa nikdy nezmienil o veciach súvisiacich s užívaním



poľnohospodárskej pôdy za ich záhradami. Za záhradami bola zriadená poľná cesta, ktorú užívala
aj jeho rodina. V súčasnej dobe jej užívaniu bráni rodina E.. Svedok zároveň popísal súdom mu
predloženú leteckú snímku vyhotovenú v roku 1995 čo do vlastníctva na snímke znázornených stavieb
nehnuteľností.

Svedok R. A. uviedol, že v roku 1976 nastúpil do zamestnania ako správca štátneho majetku Poprad,
hospodárstvo E.. V období rokov 1982-89 bol riaditeľom štátneho majetku Poprad. Mal vedomosť o
všetkej poľnohospodárskej pôde obrábanej štátnym majetkom, teda aj o pôde nachádzajúcej sa v
časti E. za rodinnými domami. V jednom z týchto rodinných domov býval riaditeľ poľnohospodárskej
správy, neskôr tajomník strany pre poľnohospodárstvo - p. S.. Za jeho rodinným domom štátny majetok
pestoval zemiaky, kukuricu. Z dôvodu oznámení p. S. o krádežiach na týchto plodinách bol na tvári
miesta opakovane. Osobne riešil aj sťažnosť p. T., ktorá mala výhrady k paseniu dobytka na pozemkoch
štátneho majetku, kedy tento dobytok  jej mal spôsobovať škodu. Po týchto sťažnostiach sa s p. S.
dohodol, že od konca záhrady rodiny T. budú namontované elektrické oplôtky, ktoré zabránia vznikaniu
dobytka na ich pozemok. Tieto oplôtky boli aj skutočne osadené. V rokoch 1988-89 sa realizovala
socializácia, v rámci ktorej boli rozorané všetky pozemky nachádzajúce sa v tejto časti. V roku 1989 zo
štátneho majetku odišiel a preto k ďalšiemu užívaniu pozemkov sa vyjadriť nevedel. Niektorí občania mali
pozemky v iných častiach obhospodárovaných štátnym majetkom ešte za skoršieho obdobia a v rámci
socializácie týmto ľuďom bola daná do užívania náhrada.  Užívateľom posledného políčka bola rodina
T.. Sťažnosť p. T. riešil asi v roku 1986 alebo v roku 1987. Oplôtky boli v zimnom období demontované.

Svedkyňa Ing. L. E. zotrvala na svojej pôvodnej výpovedi a ďalej uviedla, že sama zabezpečovala
letecké snímky z topografického ústavu, ktoré boli predložené navrhovateľom ako dôkaz. Parcelu č.
246 o pôvodnej výmere 1876 m2 užívala ako náhradný pozemok jej babka P. T. a ďalšia jej rodina. Na
hraniciach parciel boli oplôtky, ktorých osadenie žiadala stará matka. Pozemky spolu s parcelou 247
užívali do socializácie.

N takto  zistený skutkový stav prijal právny názor, že cit.:.

„Právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ako aj zákon č. 141/1950 Zb. pre možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním vyžadovali dobromyseľnú a nepretržitú držbu, pričom za dobromyseľného
sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec
patrí. podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola dobromyselnosť potrebná počas celého behu vydržacej lehoty,
teda desať rokov. Vydržanie bolo prípustné s výnimkou vydržania medzi manželmi a od 01.01.1951
do 31.03.1964 s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115 zákona
č. 141/1950 Zb.) prípustné voči každému. Odporcovia opakovane ako titul  vstupu  do držby uviedli
zámenné zmluvy z roku 1956 resp. 1960 uzavreté D. H., resp. M. T. a vstup do držby rok 1948, prípadne
1956 resp. 1960. Navrhovateľ  preukázal, že prídelom, ani z iného právneho titulu nemohol vstúpiť do
oprávnenej držby k spornej nehnuteľnosti D. H. s manželkou od roku 1948 do roku 1956, ani M. T. s
manželkou v neskoršom období.  Odhliadnuc od výpovede účastníkov, ich susedov a známych a osôb
zainteresovaných na predmete sporu, za ktoré súd považoval výpoveď svedka E. rodiny T. aj rodiny
B. pre jej záujem na pridelení spornej nehnuteľnosti, z čestného prehlásenia Ing. B., rozhodnutia býv.
Okresného národného výboru Poprad a výpovede svedkov J., A. a W. vyplýva, že sporná nehnuteľnosť
bola v r. 1990 daná do užívania rodine T. a právnemu predchodcovi odporcov, svedkovi E. bola daná
do užívania nehnuteľnosť susediaca. Fakticky  spornú nehnuteľnosť začal užívať právny predchodca
odporcov až  v neskoršom období a v r. 2004 bola následne darovaná odporcom. Odporcovia preto
nemôžu byť vlastníkmi spornej nehnuteľnosti titulom vydržania ich právnych predchodcov.

Pre vstup do oprávnenej držby D. H. v roku 1948 právo platné na Slovensku do 31.12. 1950 vyžadovalo
dobromyseľnosť pri nastúpení do držby  a nepretržitosť držby  32 rokov. Žiadna zámenná zmluva
nedeklarovala taký stav čo sa týka spornej nehnuteľnosti čo do jej identifikácie, ktorý by odôvodňoval
dobromyseľnosť pri nástupe do držby.

Pre vstup do oprávnenej držby M. T.  v roku 1956 zákon č. 141/1950 Zb. pre možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním vyžadoval rovnako  dobromyseľnú a nepretržitú držbu. Predložené letecké
snímky sporného územia z rokov 1973 a 1983 závažným spôsobom spochybňujú tvrdenie odporcov o
nepretržitosti užívania parciel mimo rokov tzv. dosocializácie v rokoch 1988-1990, ktorou činnosťou sa
vydržacia doba neprerušuje. Letecké snímky potvrdzujú výpovede svedkov J., A. a W., že do roku 1990



bola poslednou súkromne obhospodarovanou parcelou parcela rod. T. a ostatná poľnohospodárska
pôda bola obhospodarovaná veľkovýrobne. To nevylučuje , že najmenej pred rokom 1973 pôdu mohli
užívať právni predchodcovia odporcov ako členovia družstva ako tzv. záhumienok, čo však nemá žiadnu
príčinnú súvislosť s možnosťou vydržania. Ani predložené stavebné rozhodnutie z roku 1957 nie je
možné vyhodnotiť na prospech odporcov, pretože nedeklaruje spornú parcelu ako vlastníctvo odporcov/
ich právnych predchodcov./ Súdu sa nepodarilo presne zistiť, kedy M. T. po roku 1990 začal opätovne
obhospodarovať spornú poľnohospodársku pôdu, pretože z predložených dôkazov vyplýva, že určitú
dobu mala pôdu užívať rodina T., potom rodina E. a nakoniec rodina M. T.. Súdom nebolo zistené a v
podstate v konaní ani tvrdené, aby od uvedeného roku samotný M. T. s manželkou získali titul na vstup
do oprávnenej držby. Samotné osvedčenie o vydržaní konštatuje, že takýto vstup do oprávnenej držby
bol realizovaný v skoršom období, teda ešte pred rokom 1990.

Pre prípadný vstup do oprávnenej držby v roku 2004 odporcami na základe darovacej zmluvy
sporných nehnuteľností ich právnymi predchodcami nie je splnená zákonná podmienka nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, pretože absentuje oprávnená držba po zákonnú dobu 10 rokov vzhľadom
k tomu, že v roku 2009 bol podaný návrh navrhovateľa na určenie vlastníckeho práva.

Pretože sporná parcela nebola obsiahnutá v osvedčení o vydržaní, čo je zrejmé z predloženej
identifikácie parciel pred vydaním osvedčenia, nemohli sa odporcovia stať vlastníkmi nehnuteľnosti
uplynutím doby stanovenej v § 2/2 zákona č. 293/1992 Zb. platného v čase vydania osvedčenia.
Vlastníkmi sa mohli stať iba vo vzťahu k parcelám v osvedčení uvedeným.\" Nie je sporným, že
nehnuteľnosti zapísané v pozemkovo knižnej vložke 2229 k. ú. E. boli vo vlastníctve štátu. Nehnuteľnosti
zapísané v pozemkovo knižnej vložke 2150 k. ú. E. boli od roku 1943 vo vlastníctve firmy U., rodenej V.
v celku a na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25. apríla 1956 sa stali vlastníctvom M. T. v celosti. Záznam
o tom bol v pozemkovo knižnej vložke vyznačený dňa 20. februára 1959. Nehnuteľnosti zapísané v
pozemkovo-knižnej vložke 2082 boli od roku 1939 vo vlastníctve P. H. v celosti. V roku 1941 parcely č.
569 a 570 boli odpísané zo zápisnice č. 1052 pozemkovej knihy. V roku 1964 na základe rozhodnutia
bývalého ONV zo dňa 19.09.1960 parcela č. 570 bola odpísaná z parcely 2082 a zapísaná do novej
zápisnice č. 2229 pozemkovej knihy. V roku 1956 za prítomnosti zástupcu Miestneho národného výboru
E. a strán JRD Červená Hviezda v E. a M. T. sa uskutočnilo jednanie týkajúce sa pridelenia pozemku M. T.
k stavbe rodinného domu so záverom, že menovaný ako vlastník súhlasil so záberom parciel zapísaných
vo vložke 2150 do spoločného honu JRD a toto uvoľnilo svoje pozemky k stavbe rodinného domu pre M.
T. a jeho švagra L. E. v nezastavanom priestore smerom ku mlynu, kde JRD prestalo obhospodarovať
pôdu. Dňa 11.03.1960 sa  JRD E. a M. T. dohodli na zámennej zmluve, podľa ktorej M. T. dal do
spoločného hospodárenia JRD E. nehnuteľnosti zapísané vo vložke 2150 a JRD E. za uvedené parcely
dávajú menovanému do vlastníctva nezastavaný pozemok v intraviláne obce podľa predchádzajúceho
zamerania geometrického plánu vyhotoveného Okresným národným výborom v H. zo dňa 04.03.1960 a
to zo zápisnice č. 2082 parcelu 570/2 o výmere 630 m2 zastavanej plochy a dvora (katastrálne č. 496/2)
a parcelu zapísanú v zápisnici č. 2082 mpč 570/3 katastrálne číslo 497/4 o výmere 807 m2 na záhradu. K
výmene pozemkov malo dôjsť pri preukázaní M. T. k výstavbe rodinného domu. Okresný národný výbor v
H. rozhodnutím zo dňa 14.09.1968 previedol správu národného majetku v k.ú. E. zapísaného v zápisnici
č. 2082, mpč. 569 patriacej ku parcele č. 496 o výmere 641 štvorcových siah na MNV v E.. Hospodárska
zmluva o prevode správy medzi ONV a MNV E. bola uzavretá dňa 13.11.1973 s tým, že prevádzaná
parcela nebola identifikovaná podľa EN, podľa geometrického plánu č. 103, 116-25-920-57/426 a i. ku
vtedajšej katastrálnej parcele č. 496.  Podľa odôvodnenia nehnuteľností nadobudol štát na základe
nariadenia vlády 104/45 Zb. a uvedená parcela zapadá do stavebného obvodu obce s tým, že k
tejto parcele budú zriaďované práva užívania stavebných pozemkov. Miestny národný výbor v E. dňa
23.09.1969 uzavrel s M. T. a manželkou D. dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku parc.
č. EN č. 496/2 o výmere 658 m2, na ktorej bol postavený dom bez predchádzajúceho majetkoprávneho
vysporiadania. Dňa 24. februára 1977 MNV  v H. uzavrel s E. T. dohodu o zriadení práva osobného
užívania pozemku parc. č. EN 497/4 o výmere 807 m2. Identifikácia parcely č. 497/4-záhrada bola
vykonaná dňa 24.10.1973. Je teda nepochybné, že prvýkrát právni predchodcovia odporcov a to M. T.
s manž. jednali o výmene parciel v roku 1956 v súvislosti s plánovanou výstavbou rodinných domov.
Geometrickým plánom č. 103, 116-25 ako už bolo uvedené, boli vytvorené 3 stavebné parcely pre M.
T., L. E. a E. T., pričom M. T. a E. T. stavby zrealizovali. Parcela č. 497/4 zameraná pre L. E. bola
neskôr pridelená ako záhrada pre E. T., nar. XX.XX.XXXX. Na tejto parcele výstavba rodinného domu
zrealizovaná nebola.



Navrhovateľ preukázal, že sporná nehnuteľnosť, ktorú pôvodne tvorila parcela mpč. 569, zapísaná v
zápisnici č. 2082, bola  na základe zákona 104/1945 Zb.  konfiškovaná. Z časti parcely boli zriadené
stavebné pozemky pre M. T., L. E., (E. T.), E. T. a E. B.. Parcela bola v časti prevedená do Správy
miestneho národného výboru E., ako je to zrejmé z rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru
zo dňa 14.09.1968 za účelom pridelenia záhrady ako parcely 497/4 pre M. T.. Časť nehnuteľnosti,
ku ktorej nebolo zriadené právo osobného užívania pozemku, bola rozhodnutím bývalého Okresného
národného výboru v H. zo dňa 15.05.1987 odovzdaná do užívania pre štátny majetok, n. p. Poprad.

Je pravdou, že podľa príslušných ustanovení Notárskeho poriadku platného v čase vydania osvedčenia
o vydržaní prehlásenie o vydržaní malo ten následok, že  na základe uvedeného prehlásenia sa daná
osoba zapísala do príslušnej evidencie nehnuteľnosti za vlastníka s tým, že ak v lehote 10 rokov
vlastnícke právo nespochybnila tretia osoba, táto osoba sa zapísala ako vlastník nehnuteľnosti. Údaj o
vlastníctve nehnuteľnosti zapísaný na liste vlastníctva je záväzný, pokiaľ sa nepreukáže opak. Právni
predchodcovia odporcov M. T. a D. T. mohli byť na základe osvedčenia o vydržaní parcely 496 o výmere
1793 podľa chybnej identifikácie  zapísaní na liste vlastníctva E KN iba k parcele parc. čísla 570 zapísanej
v PK vložke 2229, nie aj k parcele č. 569 z PK vložky 2082, ktorá je predmetom sporu. K osvedčeniu
nebol doložený geometrický plán, ktorý by vydržané parcely deklaroval podľa údajov v CKN. Jedinou
písomnosťou, ktorá deklaruje užívanie nehnuteľností v predmetnej lokalite nie D. H., ale už M. T., je
dohoda zo dňa 10.12.1964 uzavretá medzi Miestnym národným výborom v E. a M. T. a jeho manželkou
D., podľa ktorej  ornú pôdu M. T., nachádzajúcu sa na parc. č. 496/1 k. ú. E. (koncom záhrady) o
celkovej výmere 42 á a 43 m2, ktorá sa nachádza v strede honu, určeného pre zcelenie pre komplexnú
poľnohospodársku výrobu má  užívať štátny majetok, ktorý bude plniť dodávkové úlohy. Na základe
tejto dohody v prípade zástavby obce v tomto úseku malo byť medzi menovaným a MNV E. prevedené
jednanie s možnosťou povolenia výstavby rodinného domu, prípadne možnej výmeny stavebného
pozemku. Dohoda však neodkazuje na žiadny vlastnícky stav poľnohospodárskej pôdy v príslušnej
evidencii, je všeobecnou a neurčitou. Bola uzavretá po tzv. zámennej zmluve o stavebnom pozemku
M. T.. V čase uzavretej dohody už bol vyhotovený geometrický plán s uvedením hraníc pozemkov na
výstavbu rod. M. T., E. E. a M. T.. Predložené dôkazy svedčia o tom, že právnemu predchodcovi odporcov
D. H. bol vydaný príslušným orgánom výmer a prídelová listina o pridelení nehnuteľnosti, rodinného
domu a poľnohospodárskej pôdy ako bývalého konfiškátu, ktoré menovaný začal užívať a vlastníctvo
k predmetným nehnuteľnostiam je v súčasnej dobe evidované na jeho právnych nástupcoch. Jedná sa
však o nehnuteľnosti na inom mieste v k. ú. E..\"

Poukázal na ustanovenia § 130 ods. 1, 2  §134 ods. 1-4,§100 ods. 2  Občianskeho zákonníka ,§ 2 /1,
7  § 15a zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,  § 70 ods. 1, 2 Zákona o katastri nehnuteľnosti, § 2/1-4 ,
§ 19 zák. č. 293/1992 Zb.  o úprave niektorých vlastníckych vzťahov.

Prvostupňový súd žalobe vyhovel. Poukázal na to, že  odporcovia neuviedli  právny titul pre vstup do
oprávnenej držby, a sú v stave dôkaznej núdze.

Náhradu trov konania súd účastníkom nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľovi ako
úspešnému účastníkovi  prislúcha náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Trovy predstavujúce odmenu právneho zástupcu  súvisiacu
so zastupovaním navrhovateľa v časti konania súd za takéto účelne vynaložené trovy  nepovažoval.
Navrhovateľ ako inštitúcia, ktorej štát zveril plnenie úloh  s odkazom na ust. § 34 ods. 14 zák. č. 330/1991
Zb. v platnom znení, vzhľadom k svojmu materiálnemu a personálnemu vybaveniu, by mala sama
zabezpečiť kvalifikovanú obranu práv a záujmov štátu, čo sa v konečnom dôsledku stalo.  Bolo teda
v možnostiach navrhovateľa účasť v súdnom konaní zabezpečiť kvalifikovanou osobou, pracovníkom
právneho útvaru organizácie. V tomto smere súd poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, nález č. II US 78/03.   Iné trovy konania ako odmena právneho zástupcu
navrhovateľovi nevznikli.

V  súlade s ust. § 2 ods. 2 rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie odporcom, a to
spoločne a nerozdielne.

Proti tomuto rozsudku  v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia. V odvolaní uviedli,
že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní ďalej uviedli, že



prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil spôsob užívania nehnuteľnosti  v 50-tych rokoch minulého
storočia, keď dospel k záveru, že rodinný dom postavený na základe stavebného povolenia z roku 1957
bol postavený na cudzom pozemku. Táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho predloženého dôkazu a
toto tvrdenie  odporuje vtedajším právnym predpisom, keď  stavebné  povolenie ani podľa vtedy platného
stavebného zákona nebolo možné vydať  bez toho, aby boli upravené právne vzťahy k pozemku, na
ktorom mala byť zriadená stavba. V stavebnom povolení nie je vyznačený iný právny vzťah k pozemku
a   žiadateľ o vydanie stavebného povolenia bol považovaný za vlastníka parcely číslo EN 496/2 v
súčasnosti KN C č. 232, takže  tomu  odporuje záver súdu o tom že  M. T. v roku 1956 nemohol  vstúpiť
do oprávnenej držby.

V odvolaní tiež uviedol, že prvostupňový súd svoje tvrdenie opiera o letecké snímky z rokov 1973 a 1983.
Súd nesprávne tieto vyhodnotil a nemôžu byť podkladom k posúdeniu oprávnenosti vstupu do držby v
roku 1956, keďže medzi vydaním stavebného povolenia  a prvou leteckou  snímkou je časový posun viac
ako 17 rokov. Závery súdu o dobromyseľnosti držby sa nezakladajú na relevantných dôkazov, ale iba na
domnienkach, čo je neprípustné, keďže v zmysle § 130 ods. 1 v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka
sa pri pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená.  Až v roku 1969 bolo vlastnícke právo
právnych predchodcov odporcov spochybnené. Tieto dôvody, ako je zrejmé z rozsudku, nie sú známe.
Je však nesporné, že do tejto doby právni predchodcovia odporcov užívali tieto pozemky nerušene ako
vlastné.

Prvostupňový súd letecké snímky nesprávne vyhodnotil, keď konštatoval, že poslednou obrábanou
parcelou bola parcela rodiny T., lebo z týchto snímok je zrejmé, že na všetkých s výnimkou rokov 1989
- 1990 je celá plocha obrobená ako súčasť poľnohospodárskej výbory. Súd pochybil pri vyhodnocovaní
svedeckých výpovedí, keď na jednej strane spochybnil výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech
odporcov a v celom rozsahu si osvojil výpoveď svedkov, ktorí majú eminentný záujem na výsledku
konania.

Je nesprávny jeho právny názor, že samotní odporcovia nemohli splniť podmienky pre vydržanie, keďže
osvedčenie o vydržaní bolo vyhotovené ešte právnymi predchodcami odporcov a vychádza z nesprávnej
identifikácie parciel a teda, že právni predchodcovia nemohli vstúpiť do držby týchto nehnuteľností.
Majú za to, že právny názor je zjavne nesprávny, pretože právni predchodcovia a následne odporcovia
užívali reálne parcely s jednoznačných hranicami vyznačenými v prírode. Pokiaľ aj došlo k nesprávnej
identifikácii parciel, ide o administratívnu chybu, ktorá nemá vplyv na  reálnosť a dobromyseľnosť držby.
Súd ďalej opomenul, že do doby vydržania sa započíta aj doba,  dokedy užívali nehnuteľnosti právni
predchodcovia ako vlastné. Je nesporné, že táto doba začala plynúť najmenej v roku 1995, kedy bolo
vydané osvedčenie v prospech právnych predchodcov odporcov.

Navrhli, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.

Navrhovateľ podal odvolanie proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Navrhol, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok v tomto výroku  a priznal žalobcovi náhradu trov konania. V odvolaní ďalej
uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o neúčelnosti trov konania. Zo strany navrhovateľa ide o účelne
vynaložené trovy, ktoré predstavujú odmenu právneho zástupcu. Občiansky súdny poriadok účelnosť
trov konania  spája s úkonmi účastníkov v konaní, či tieto úkony svojím obsahom viedli k účelnému
uplatňovaniu alebo bráneniu práva.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok
verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie
napadnutého rozsudku  (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku) vo vyhovujúcom výroku.

Z obsahu spisu a po doplnení dokazovania odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods.3 O.s.p.). Prvostupňový súd vychádzal
zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil.



Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany
prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti rozsudku a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa (219 ods. 2 O.s.p.).

Odporcovia  namietajú v podanom odvolaní nedostatočné zistenia skutkového stavu prvostupňovým
súdom  a nesprávny ním prijatý  právny  názor.

Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil  skutkové ani právne vady napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., na ktorý poukazujú odvolatelia, je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých prvostupňový súd   vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132
O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanoveniam
§ 133 až §135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho  interpretoval na
daný prípad.                                           Prvostupňový súd správne právne vec posúdil.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody uvádzané odvolateľmi
nie sú naplnené.

Odvolatelia nesúhlasia so záverom prvostupňového súdu a namietajú nesprávnosť vyhodnotenia
spôsobu užívania pozemkov v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Poukazujú na stavebné
povolenie, z ktorého podľa ich názoru vyplýva, že žiadateľ o vydanie stavebného povolenia bol
považovaný za vlastníka parcely v súčasnosti KN C č. 232. Tento stav podľa ich názoru odporuje záveru
súdu o tom, že právni predchodcovia žalovaných nemohli v roku 1956 vstúpiť do oprávnenej držby.

Zo skutkových okolností nesporne vyplýva, že na parcele EN 496/2 - terajšej KN C č. 232, ktorá nie
je predmetom sporu, bol postavený právnymi predchodcami odporcov rodinný dom. Pozemok nebol
právne vysporiadaný, ako to vyplýva z Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku (č.l. 22
spisu). V roku 1969 bolo zriadené právo osobného užívania k tomuto pozemku vo výmere 658 m2 v
prospech M. a D. T. dohodou registrovanou na Štátnom notárstve RII 305/69. Vo vzťahu k parcele EN
497/4 bolo zriadené právo osobného užívania dohodou registrovanou na Štátnom notárstve R II 85/79 v
prospech E. T.. Skutkovo bolo tiež  zistené, že dňa 04.04.1956 bola uzavretá dohoda (č.l. 20 spisu), podľa
ktorej došlo k zámene pozemkov vo vzťahu k právnym predchodcom odporcov išlo o parcely mpč. 3025,
3541, zapísané v pkv 2150. V roku 1956 došlo k uzavretiu zámennej zmluvy, predmetom ktorej bola
zámena pozemkov mpč. 3025/b a 3541. V roku 1995 notárskou zápisnicou N 213/95, Nz 213/95 zo dňa
29.03.1995 vyhlásili právni predchodcovia odporcov, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemkov
EN 496, 479/2, zapísaných v pozemnoknižnej  zápisnici 2229, kat. úz. E..  Vyhlásili, že vlastnícke právo
k týmto pozemkom odvodzujú z právneho titulu a to  prídelu pred viac ako 10 rokmi a reálnej deľby. K
predmetnému vyhláseniu bola predložená identifikácia parciel, ktoré boli predmetom vyhlásenia, z ktorej
vyplýva, že pre upresnenie rozsahu časti parciel pre majetkové vysporiadanie je potrebné vyhotoviť



geometrický plán (č.l. 15 spisu). Následne boli uzavreté darovacie zmluvy registrované na príslušnej
správe katastra pod. V 2692/04, V 92/04, titulom ktorých nadobudli odporcovia vlastnícke právo.

Vzhľadom na skutkové zistenia vo vzťahu k odvolacej námietke odporcov o nesprávnom vyhodnotení
spôsobu užívania pozemkov v 50-tych rokoch a následne nesprávny právny záver o nesplnení
podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva pre právnych predchodcov odporcov, odvolací súd udáva:

V prvom rade  na základe vykonaných dôkazov je potrebné súhlasiť so záverom prvostupňového
súdu, keďže v období 50-tych rokov nebolo preukázané, aby právni predchodcovia odporcov v tomto
rozhodnom období vstúpili do držby tých pozemkov, ktoré sú predmetom súdneho konania. Z listinných
dôkazov dotýkajúcich sa tohto obdobia (zámenná zmluva z 13.09.1956, dohoda z 04.04.1956) nevyplýva
preukázanie titulu pre vstup do oprávnenej držby vo vzťahu k sporným pozemkom. Predmetom výmeny
boli pozemky na výstavbu rodinného domu, ktoré neboli totožné so spornými pozemkami. Vzhľadom
na zistený skutkový stav k tomuto obdobiu neobstojí odvolacia námietka o nesprávnom závere vo
vzťahu k oprávnenej držbe sporných pozemkov právnych predchodcov odporcov od roku 1956. Podľa
práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 ako aj podľa zákona č. 141/1950 Zb. sa vyžadovala
dobromyseľná a nepretržitá držba pozemku. Za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so
zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom že mu vec patrí. Podľa zákona č. 141/1950
Zb. (§ 115, § 116, § 145) sa vyžadovala dobromyseľnosť pri vstupe do držby ako aj počas celej zákonom
vyžadovanej  vydržacej doby. Odvolatelia nepreukázali vstup do držby a dobromyseľnosť od roku
1956. Stavebné rozhodnutie z roku 1957 nedeklaruje spornú parcelu ako vlastníctvo odporcov resp. ich
právnych predchodcov.

Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke dotýkajúcej sa nesprávnosti záveru prvostupňového súdu o
nesplnení podmienok pre vydržanie s poukazom na vyhlásenie o vydržaní právnych predchodcov
odporcov (č.l. 14 spisu) odvolací súd udáva:

Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 6Co/119/2012 - 749 zo dňa 04. 07. 2013 okrem
iného uviedol, že je na odporcoch v 1. a 3. rade, aby preukázali titul a vstup do držby, resp. udalosť,
ktorá odôvodnene mohla u užívateľa vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom. Tvrdenia právnych
predchodcov odporcov o právnom titule držby vo vyhlásení  uvedené (prídel a reálna deľba, vydržacia
doba), neboli odporcami preukázané. Obstojí tak dôsledne odôvodnený právny záver prvostupňového
súdu vychádzajúci z náležite zisteného skutkového stavu. Tvrdenie odporcov o nepretržitosti užívania
parciel  neboli preukázane.  Správne konštatoval prvostupňový súd že nie vylúčené, že najmenej
pred rokom 1973 pôdu mohli užívať právni predchodcovia odporcov ako členovia družstva ako tzv.
záhumienok, čo však nemá žiadnu príčinnú súvislosť s možnosťou vydržania.

K ďalšej odvolacej námietke, že administratíva chyba, resp. nesprávna identifikácia parciel vo vzťahu
k osvedčeniu o vydržaní nemá vplyv na reálnosť a dobromyseľnosť držby s tým, že vydržacia doba
právnym predchodcom začala plynúť najmenej v roku 1995,  odvolací súd udáva:

Nepochybne parcela mpč. 569 bola pôvodne zapísaná  v pozemnoknižnej zápisnici č. 2082 k. ú. E. v
prospech  čsl. štátu ( na základe konfiškácie majetku  č.d. 2293/1948). V pozemkovo-knižnej vložke č.
2150 k. ú. E.   parcely mpč. 3025/b a 3541, vlastníkom ktorých bol podľa zápisu z roku 1959 M. T. v celosti
na základe kúpnej zmluvy. Parcela č. 570 bola odpísaná z pozemkovo-knižnej vložky 2082 a zapísaná
do pozemkovo-knižnej vložky č. 2229, a to na základe rozhodnutia ONV Poprad zo dňa 19.09.1960.

Časť pozemkov, ktoré  boli predmetom vyhlásenia o vydržaní vznikli aj z tejto  pôvodnej parcely.
Nedôslednosť  právnych predchodcov pri vyhlásení o vydržaní podľa zákona č. 323/1992 Zb.
spočívajúcu v nepredložení geometrického plánu, ktorý by presne identifikoval pozemky, ku ktorým sa
realizovalo osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva znamenala, že predmetom osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní sa tak nestala tá časť zemského povrchu, ktorá bola totožná s pôvodnou
pozemnoknižnou parcelou č. 569, v dôsledku čoho sa táto nestala predmetom vyhlásenia a tak ako
správne konštatoval prvostupňový súd táto parcela nebola obsiahnutá vo vyhlásení o vydržaní a
odporcovia sa tak  nemohli stať jej vlastníkmi.

Podľa § 134, ods. 1 O.z., oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Jedným z



predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že
držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie
veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi
táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery
držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť
objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať
ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický
stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno
o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa
o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a
ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má
žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje.
Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu
nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto
skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ
sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a
o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

V súdnom konaní majú účastníci povinnosť tvrdenia, t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti a
súčasne majú dôkaznú povinnosť, t.j.  povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich
tvrdení o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhodne súd (§ 120 ods. 1,
2 O.s.p.).

„Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval
neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu
svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval\" (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010).

Odvolací súd v zhode s názorom prvostupňového súdu  konštatuje, že odporcovia neuniesli dôkazné
bremeno na preukázanie svojho vlastníctva k pozemkom ktoré sú predmetom súdneho konania
a vlastníctva svojich právnych predchodcov k sporným pozemkom a nepodarilo sa im spochybniť
vlastnícke právo navrhovateľa.

Na záver odvolací súd poukazuje na správne skutkové a právne závery prijaté prvostupňovým súdom.
Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
odporcami v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého



rozsudku. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup v odôvodnení je dostatočne vysvetlený. Odvolací súd z vyššie
uvedených dôvodov potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny vo vyhovujúcom výroku (§ 219,
ods. 1 O.s.p.).

Rozsudok vo vzťahu ku trovám konania  nie je možné považovať za správny. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s tým, že trovy úspešného účastníka nepovažoval za účelné.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného konania je zásada úspechu
vo veci vyjadrená v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka,  že ten,
kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by
mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi,
ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má
hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou sporového civilného procesu, mal by súd vždy pristupovať k
interpretácií a aplikácií § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje vo výnimočnom prípade prelomiť. Túto
požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočné môžu ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa (porovnaj napríklad  R 34/1982).

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či
účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočností a dôkazy pri prvom úkone, ktorý
mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti uplatniť a dôkazy.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný inštitút, ktorý nie
taxatívne, ale indikatívne vypočítava okolností relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie ani
nemôže byť natoľko kauzistické, že by postihlo všetky rozmanitosti života.

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako to dôvodil aj Európsky  súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP\") v rozhodnutí
z 06. 02. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku alebo v rozhodnutí zo dňa 07. 10. 2004 vo veci Baumann
proti Rakúsku (č. 30428/96 alebo 7689/01).

Prvostupňový súd sa však nezaoberal v prejednávanej veci možnosťou aplikácie § 150 O.s.p., ktorá
umožňuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri
rozhodovaní o náhrade trov konania.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je,  aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa,  posudzovaný
ako na strane toho komu má byť náhrada trov priznaná tak aj na strane účastníka ktorý by bol ináč
povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada
predovšetkým na osobné, majetkové pomery, ako aj na ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti
podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj
zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania tak na povinného, ako aj na oprávneného účastníka
z titulu práva na náhradu trov konania.

Výnimočnosť prípadu, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania,  ak
nedôjde k ich priznaniu celkom alebo sčasti znamená teda, že musí ísť o výnimočný prístup, ktorý sa
musí v rozhodnutí aj náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.  Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk  je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom
(porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/67/2010, 4Cdo/231/2012).

Úlohou prvostupňového súdu bude teda opätovne rozhodnúť o trovách konania,  ale sa musí vyporiadať
s možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., zistiť dôsledne či nejde o výnimočný prípad, ale k tomuto



záveru môže dôjsť až po preskúmaní všetkých okolností konkrétnej veci, zistiť osobné, majetkové
a zárobkové pomery  žalovaných, posúdiť okolností uplatnenia žaloby, prihliadnuť na okolnosti v
prejednávanej veci, vzťahy  medzi účastníkmi konania  a až po zistení všetkých okolností relevantných
pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia posúdi či sú splnené
dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods.1 O.s.p. alebo nie.

Keďže sa prvostupňový súd s aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nevyrovnal dôsledne, jeho
rozhodnutie o náhrade trov konania je  z tohto pohľadu predčasné, a preto nepreskúmateľné. Ak
dôjde k záveru, že nie sú splnené podmienky pre aplikáciu  uvedeného ustanovenia, posúdi účelnosť
vynaložených trov právneho zastúpenia.

Za tohto stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písm. f/  O.s.p. a vec  vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/97/2009", "guid": "63b8657a-1ae4-4c6a-a6d7-9f8a7a68987f:92fbc066-e2ab-437e-9f9b-9ecc2d7d93aa", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}