Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/224/2016 z 11. 9. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 11. septembra 2017, sp. zn. 26Co/224/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2316202231.1 Krajský súd Trnava | 26Co/224/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2316202231.1 | 2017-09-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a30de92d-62ce-4588-a88d-234cac4987b1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2316202231.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/224/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316202231
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2316202231.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: Slovak Telekom, a.s., so sídlom
Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Škerlík, ul. J. Ťatliaka
2051/8, Dolný Kubín, proti žalovanému: D. C., nar. XX. J. XXXX, bytom Z. B. XXX/XX, Y., o zaplatenie
866,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15. júna
2016 č. k. 35C/47/2016-57, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania r u
š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 346,96
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 346,96 eur od 26. novembra 2015 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol; žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 115a ods. 2, §
200ea, § 156 ods. 3 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel), § 52
ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 51, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 O. z. (z. č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel), § 44 ods. 1 z. č. 351/2001 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov a § 3 Nariadenia vlády 195/1987 Z. z.. Vecne súd prvej
inštancie dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným
došlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní verejných služieb zo dňa 16. januára 2013 v znení jej dodatku,
ktorú zmluvu treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú a za zmluvu uzatvorenú v zmysle zákona o
elektronických komunikáciách. Dodal, že žalobe je možné vyhovieť len čiastočne a to v časti zaplatenia
dlhu, ktorý vznikol v súvislosti s poskytovaním elektronických komunikačných služieb, keď žalobkyňa
si riadne plnila svoje povinnosti a poskytovala žalovanému služby a žalovaný tieto využíval, avšak
svoju povinnosť platiť si riadne a včas nesplnil. Žalovaný nezaplatil cenu poskytnutých služieb v
celkovej výške 346,96 eur a preto súd prvej inštancie žalobe v časti istiny 346,96 eur vyhovel a
keďže žalovaný bol s plnením v omeškaní priznal žalobkyni i úrok z omeškania v zákonnej výške odo
dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej splatnej faktúry, t. j. od 26. novembra 2015. Pokiaľ ide o
upomienky za oneskorené platby, súd prvej inštancie poukázal na právny záver vyslovený v rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/126/2012, podľa ktorého v spotrebiteľských veciach poplatky
za upomienky umožňujú získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, ktorý prevyšuje skutočné
výdavky žalobkyne za upomienku. Namietal, že nemožno priznať veriteľovi viac ako skutočnú ujmu a
paušálna výška poplatku za upomienku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov plne zapadá
do definície neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by
vyššie uvedené upomienky žalovanému zaslala a preto v tejto časti ani neuniesla dôkazné bremeno.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že nepriznal žalobkyni ani uplatnené nároky vyúčtované ako iné
poplatky a služby a to za neplatenie a prerušenie služby preto, že v tejto časti žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, nepredložila cenník, podľa ktorého si tieto poplatky mohla účtovať, pričom účtovať



by si ich mohla len vtedy, ak ich aj skutočne preukázateľne vykonala. Žalobkyňa nepreukázala, že by
v dôsledku neplatenia bola služba obmedzená a prerušená. Naviac zaplatením uvedených poplatkov
žalovanému ako spotrebiteľovi nebola poskytovaná žiadna služba, práve naopak, poplatky sa javia iba
ako ďalšia sankcia za oneskorenie sa s plnením za dohodnuté služby. Pokiaľ ide o nárok na zmluvnú
pokutu, žalobkyňa ho odvodzuje zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá ako typová je uzatváraná vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy a teda i dojednanie o zmluvnej pokute podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute považoval súd prvej inštancie za
neprijateľné, pretože spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, keď k dodatku ku zmluve bola dojednaná možnosť sankcie v podobe zmluvnej pokuty
výlučne vo vzťahu ku spotrebiteľovi, žalobkyňa nebola nijako sankcionovaná v súvislosti s prípadným
porušením povinnosti, pričom zmluvná pokuta je neprijateľná, nakoľko žalobkyňa odvíja právo na jej
zaplatenie od porušenia záväzku viazanosti, ktorým je aj nesplnenie povinnosti zaplatiť splatné faktúry
za poskytnuté služby, nerozlišuje však, akú cenu poskytnutých služieb spotrebiteľ nezaplatí. Dodal,
že nie je právne významné, že zmluvná pokuta korešponduje so zľavou, ktorú žalovaný dostal na
zariadenie. Súd prvej inštancie považoval dodatky k zmluvám o pripojení v časti dojednania zmluvnej
pokuty za neplatné a preto návrh v tejto časti zamietol. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu vznikol
žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 45%, nakoľko mu však preukázateľne žiadne trovy
nevznikli, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a to v časti,
ktorou bola žaloba zamietnutá a žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania. Dôvodila, že na výzvu
súdu prvej inštancie vyjadrili súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania za predpokladu,
že bude súhlasiť aj žalovaný a že súd nebude mať žiadne pochybnosti alebo nejasnosti týkajúce sa
uplatňovaného nároku alebo jeho časti a pre prípad, že by súd nejasnosti mal, žiadala stanoviť termín
pojednávania. Namietala, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v časti o 519,10 eur s príslušenstvom
odôvodnil len tým, že dojednanie o zmluvnej pokute 439,73 eur považuje za neplatné, pretože zmluva
je typovou zmluvou a v časti o zaplatenie v sume 19,96 eur predstavujúcej 4 poplatky za upomienky
(4 x 4,99 eur) ako aj v časti o zaplatenie 39,60 eur ako poplatok za obmedzenie pre neplatenie (2 x
16,50 eur + 20% DPH) ako i v časti o zaplatenie 19,80 eur ako poplatok za prerušenie služieb pre
neplatenie 19,80 eur (1 x 16,50 eur + 20% DPH) pre neunesenie dôkazného bremena. Dodala, že
súd prvej inštancie neskúmal, či žalovaného možno považovať za spotrebiteľa a neumožnil žalobkyni
konať pred súdom, vyjadriť sa k zamýšľanému zamietnutiu zmluvnej pokuty a poplatkov. Dôvodila, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spočíva v nesprávnom právnom posúdení a súd prvej
inštancie odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, keď rozhodol bez nariadenia pojednávania a
tiež tým, že rozsudok nedostatočne odôvodnil. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že
je nepochybné, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená zmluva, ktorou si dohodli vzájomné
záväzky a ktorá bola neskôr zmenená dodatkom a môže sa javiť, že zmluva je zmluvou spotrebiteľskou,
ale v spotrebiteľskom práve je potrebné riadiť sa princípom, že zásadná a prvoradá aj pred akýmkoľvek
súdom musí byť ochrana tej osoby, ktorá učinila právny úkon s dôverou v určitý druhou zmluvnou stranou
prezentovaný prejav vôle. Žalovaný uzatvoril zmluvu slobodne a okrem možnosti využívať služby získal
aj rôzne benefity, napríklad telefón za 99 eur, ktorého trhová hodnota bola 619 eur, neobmedzený
internet, zľavu 4% z mesačného paušálu, dáta v domácej sieti a za poskytnuté služby zaplatil len jednu
faktúru a aj to až po dobe splatnosti. Správanie, prejav vôle žalovaného svedčia skôr o tom, že nemal
záujem byť spotrebiteľom, ale lacno prísť k telefónu a veľa telefonovať. Dodala, že nie je prípustné
zdôvodniť postavenie zmluvných strán ako dodávateľa a spotrebiteľa len strohým odkazom na § 52 ods.
1 O.z.. Súd sa vôbec nezaoberal tým, či je opodstatnené poskytnúť takú istú ochranu žalovanému ako
spotrebiteľovi, ktorý si zmluvné záväzky plní alebo si ich splnil z väčšej časti. Poukázala na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/53/2012 z 30. mája 2012 i stanovisko ústavného sudcu
JUDr. Milana Lalíka (I. ÚS 547/2012), rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2013 zo dňa
11. marca 2014 majúc za to, že daný spor nie je spotrebiteľským sporom). K zmluvnej pokute dohodnutej
zmluvou dodala, že nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď výška zmluvnej pokuty je v zmysle
§ 544 a nasl. vecou strán a žalobkyňa so žalovaným sa dohodli na zmluvnej pokute 570 eur s tým,
že táto bude klesať v závislosti na dobu, po ktorú bude využívať žalovaný služby, teda má degresívny
charakter. Dodala, že zmluvná pokuta je všeobecne uznávaný inštitút obligačného práva a plní zároveň
viacero funkcií a výška zmluvnej pokuty nemôže dosahovať iba hodnotu benefitov, lebo potom dlžník
by nemal dostatočnú motiváciu na riadne a včasné plnenie záväzkov. Namietala, že veriteľ má vždy
právo na pokutu najmenej vo výške vzniknutej škody, keď v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 32Odo/1299/2006 a rozhodnutie NS SR z 22. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009.



Dodala, že žalovaný uzatvoril zmluvu slobodne, pričom pri jej uzatváraní si mohol vybrať z množstva
ponúkaných balíkov služieb. Nepriznaním zmluvnej pokuty súd fakticky popiera aj zmluvnú voľnosť, čo
ide nad rámec ochrany právnych vzťahov podľa § 3 O.z. a je v rozpore s ústavne garantovanou slobodou
podnikania. Poukázala, že hodnota zabezpečovaného záväzku nie je jedinou funkciou, ktorú zmluvná
pokuta zabezpečuje. Uviedla, že zmluvná pokuta bola dohodnutá nielen slobodne, ale aj v dobe vysoko
konkurenčného prostredia, keď žalovaný si vybral telefón, program s benefitom a zmluvou sa zaviazal
nielen platiť za poskytované služby, ale pre prípad nedodržania záväzku zaplatiť i zmluvnú pokutu.
Uviedla, že i nárok na zaplatenie poplatkov existuje, keďže súčasťou zmluvy je aj cenník a oboznámenie
sa s ním žalovaný potvrdil vyhlásením v zmluve a tiež podpísaním dodatku a ak by si bol žalovaný
plnil záväzky zo zmluvy, žiadny poplatok by nebol povinný uhradiť, pretože žalobkyni by žiadne naviac
náklady neboli vznikli. Dôrazne odmietla aplikáciu ustanovenia § 53 ods. 1 O.z. ako takú, lebo výška
posudzovaných poplatkov predstavuje legitímny nárok na úhradu nákladov spojených so spoplatnenými
úkonmi v zmysle cenníka, ktorým zákazník podpisom zmluvy aj dodatku súhlasil, t.j. samotná výška
poplatkov nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle citovaného ustanovenia. Dodala,
že práva a povinnosti zmluvných strán sú v rovnováhe, keďže úkony spojené s uplatnením nároku
vyplývajúceho zo zmluvy sú spoplatňované výlučne tým spotrebiteľom, ktorí si neplnili svoje záväzky,
pričom žalovaný si spoplatnenia týchto úkonov ako aj svojich záväzkov pri uzatváraní zmluvy musel byť
vedomý. Poukázala na skutočnosť, že poplatky nemôžu byť posudzované ako neprijateľná podmienka.
Namietla, že súdom prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď nenariadenie
pojednávania bolo v rozpore so zákonom, poukázala na ustanovenie § 115a ods. 2 O.s.p. ako i na
znenie dôvodovej správe k novele O.s.p., ktorá vo vzťahu k novému ustanoveniu § 153 ods. 4 uviedla,
že súd musí umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
aby tak dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným; inak by v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky odňal dodávateľovi možnosť konať pred súdom. Jednoznačným úmyslom zákonodarcu
bolo umožniť účastníkovi sporu, ktorou má byť posudzovaná zmluvná podmienka umožniť, aby sa k jej
posudzovaniu súdom vyjadril. Mala za to, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pričom došlo i k nerovnému postaveniu účastníkov konania v spore a podľa jej názoru na nariadení
pojednávania bol aj verený záujem. Dodala, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné, formalistické
s využitím len gramatického výkladu zákonných ustanovení, aj ochrana spotrebiteľa musí mať svoje
medze a nemožno ju poňať ako ochranu za každú cenu. Poukázala na zásadu „pacta suvid servanda“,
ktorá tvorila základ už rímskeho práva. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok, v časti ktorou súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni 346,96 eur s príslušenstvom potvrdil a vo zvyšnej časti, ktorým súd žalobu
zamietol zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že súd potvrdí rozhodnutie žiadala, aby pripustil
proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyni nevyjadril.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa
právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt.§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., ktoré má čiastočný
ekvivalent v § 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce



sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie s potrebou zopakovať dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom na nariadenom
odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyni je v podstatnom
dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zaplatenie
519,10 eur s príslušenstvom zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.
1 a 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 28.
januára 2013 zmluvu o poskytovaní verejných služieb a dodatok k nej podľa zákona č.
351/2011 Z.z. <. o elektronických komunikáciách, ktorej predmetom bolo využívanie služieb verejnej
mobilnej telefónnej siete. Z obsahu zmluvy o pripojení vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú
aj Všeobecné podmienky a Cenník služieb. Na podklade zmluvy o pripojení vyhotovila žalobkyňa
6 žalovaných faktúr zahrňujúcich mesačné poplatky za program paušál, doplatok, obmedzenie, služby,
dáta navyše, platba mobilom, upomienka, prerušenie služby, znížená zmluvná pokuta v celkovej sume
991,35 eur, z ktorej žalovaný 8. januára 2015 uhradil 125,29 eur. Žalovanú sumu žalobkyňa
špecifikovala tak, že suma 217,49 eur predstavuje mesačné poplatky, suma 8,01 eur nehlasové služby,
suma 176,27 eur iné poplatky a služby, suma 19,96 eur upomienky a suma 439,73 eur zmluvnú pokutu,
suma 4,60 eura iné platby.

7. Odvolací súd i po vypočutí advokáta žalobkyne na nariadenom odvolacom pojednávaní sa stotožnil
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že právny vzťah medzi sporovými stranami vyplývajúci
zo zmluvy o pripojení je vzťahom dodávateľa a spotrebiteľa a zmluvu je potrebné posudzovať ako
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. <. Je nesporné, že
žalobkyňa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda
ako dodávateľka v zmysle § 52 ods. 3 O.z. <. a ako podnik v zmysle §§ 42 a 43 zák. č. 351/2011 Z.
z. <. a žalovaný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupoval teda bez ohľadu na svoje nasledujúce správanie ako
spotrebiteľ zmysle § 52 ods. 4 O.z. <. účastník podľa §§ 42 a 43 zák. č. 351/2011 Z.z.. <. Právny vzťah
založený medzi zmluvnými stranami predmetnou zmluvou je teda spotrebiteľským vzťahom a predmetná
zmluva o poskytovaní verejných služieb je zmluvou spotrebiteľskou. Uvedené je dôvodom k tomu, aby
súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom
by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu
neinformovanosti, alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej
zmluvy. Predmetná zmluva a jej dodatok spadá pod súdnu kontrolu prijateľnosti zmluvných podmienok
v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Súd je teda povinný z úradnej povinnosti prihliadať a náležite zhodnotiť
prijateľnosť zmluvných podmienok tejto spotrebiteľskej zmluvy a v prípade ako tomu bolo i v danej veci
ak zamietne žalobu, resp. jej časť z dôvodu neprijateľnosti tej ktorej zmluvnej podmienky je potrebné,
aby o nej i vo výroku svojho rozsudku rozhodol.

8. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 veta prvá O.z. <. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.

9. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. v) O.z. <. v platnom znení, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení,
o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola
upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie.

10. Ustanovenie § 53 O.z. <.sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o
podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon
sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách
pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z
povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania



neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať
sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla (pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak)
obsah zmluvy nemení.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 a 7 Smernice, členské štáty majú zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6). Členské štáty majú
zabezpečiť v záujme spotrebiteľov a konkurentov existenciu adekvátnych a účinných prostriedkov
na prevenciu neustáleho používania nečestných podmienok v zmluvách, ktoré predávajúci alebo
dodávatelia uzatvárajú so spotrebiteľmi (čl. 7).

12. V spojených prípadoch C-240/98 až C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano
Quintero a Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo,
Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, Európsky súdny dvor konštatoval, že účinná ochrana
spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané
podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu určiť z úradnej povinnosti, či je podmienka
nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným
podmienkam.

13. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit.: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované nato,
aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 <. ako nekalú.“.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné vychádzať z toho, že každá spotrebiteľská zmluva
musí byť transparentná. Zmluvné podmienky musia byť formulované jasne a zrozumiteľne nielen
gramaticky, ale aj z toho pohľadu, aby spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných
kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú (rozsudok ESD C-26/13). Ako
správne konštatoval súd prvej inštancie zásada transparentnosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných
obchodných podmienok a Sadzobníka poplatkov. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
majú slúžiť k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru a nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložitej formulovanej
a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o
ktorých predpokladá, že ujdú jeho pozornosti. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, takému konaniu nemožno
priznať právnu ochranu (porovnaj nález ÚS SR I. ÚS 3512/11 <. z 11.11.2013).

15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vôbec nie je zrejmé, či súd prvej inštancie
vzal do úvahy vyššie uvedené. Súd prvej inštancie síce pri zamietnutých nárokoch či ide o upomienky za
oneskorené platby, poplatky za obmedzenie a prerušenie odôvodnil neunesením dôkazného bremena
a neprijateľnosťou zmluvných dojednaní, hoc vo výroku rozsudku o neprijateľnosti nerozhodol.

16. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky odvolací súd uvádza, že upomienka nemôže mať sankčný
charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k
spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Zmyslom upomienok je upozornenie a súčasne výzva pre
dlžníka, aby si (dodatočne) splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Ich účelom by nemalo
byť získavanie majetkového prospechu vo forme akejsi „finančnej sankcie“ voči spotrebiteľovi ako
dlžníkovi, ktorý by prinášal majetkový prospech dodávateľovi. Možné náklady spojené s ich vyhotovením
a zaslaním je potrebné posúdiť. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu,
plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. Podobne za poplatky za prerušenie poskytovania služby pre
neplatenie a za obmedzenie poskytovania služby pre neplatenie sa neposkytuje spotrebiteľovi žiadna
protihodnota, práve naopak, javia sa iba ako ďalšie sankcie za oneskorenie sa s plnením za dohodnuté
služby a sú určené výlučne v prospech dodávateľa služby. Zároveň je nutné mať za preukázané, či
skutočne došlo k prerušeniu či obmedzeniu služby poskytovanej žalobkyňou žalovanému, na aký časový
úsek a aké skutočné náklady jej v súvislosti s vykonaním takéhoto úkonu vznikli. V tejto súvislosti



odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 <. zo dňa 22.
mája 2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú
nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná
(napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá
alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z
omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 <. Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka,
ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v
súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa
za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky
za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie
žalobkyne spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v
danom prípade vo vzťahu k žalovanej) ako poškodzujúce.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie bol názoru, že vyššie uvedené poplatky predstavujú neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. v) O.z. <., čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 5 O.z. <.) a z toho
dôvodu veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto podmienky mal vo výroku rozsudku o tom rozhodnúť.

18. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne odôvodnené,
tak k tomu odvolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva,
že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v
sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II.
ÚS 383/2006 <.); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré
by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157
ods. 2 O.s.p. <. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002 <., II. ÚS 174/04 <., III. ÚS 117/07 <.). Z
práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05 <., II. ÚS 76/07 <.).

19. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa všetky vyššie uvedené
kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. <. v znení účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie.

20. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním
prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z
akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany na
jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách



rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci prípadného využitia riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného
odvolania.

21. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s vyššie uvedenými právnymi a teoretickými
východiskami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil a s ohľadom na hypotézy
aplikovaných právnych noriem svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Závery súdu prvej inštancie
sú príliš všeobecné, nekonkrétne, neobsahujúce jasné úvahy súdu, ktoré viedli k prijatiu takéhoto záveru.
Závery súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti vo veci samej, v časti určenia neplatnosti zmluvnej
podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti, ktoré však nie sú pojaté do výroku rozsudku, nie je preto možné
preskúmať a zaujať k nim relevantné stanovisko.

22. Z dôvodu, že súd prvej inštancie vyššie opísaným nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom pre
jeho povahu a intenzitu (chýbal jasný argumentačný základ, výrok rozsudku týkajúci sa neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať vo vzťahu k uplatňovanému nároku
žalobkyne), keď úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie
s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého
ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde, odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

23. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní rešpektovať právo strán na spravodlivý
proces (zohľadniť pri súhlase strany sporu s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania žiadosť
o stanovenie termínu pojednávania v prípade pochybností alebo nejasností súdu týkajúcich sa
uplatňovaného nároku a následne v prípade existencie takýchto nejasností (napr. v dôsledku
nedoloženia Cenníka) vytýčiť pojednávanie a v súlade s § 181 C.s.p. určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné a ktoré dôkazy súd vykoná), riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa
§ 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, opätovne vec prejednať a rozhodnúť iba v rozsahu, v akom táto zostala
predmetom konania (poplatky, zmluvná pokuta s príslušenstvom a trovy), pričom je potrebné náležite sa
vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite
v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 C.s.p. odôvodniť.

24. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

25. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).