Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/20/2016 z 23. 5. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 23. mája 2017, sp. zn. 18Co/20/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8106228927.2 Krajský súd Prešov | 18Co/20/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8106228927.2 | 2017-05-23 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/193490cd-80a5-471a-b2c8-8c971990e10b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8106228927.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/20/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8106228927
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8106228927.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Daniely Babinovej, v právnej veci žalobcu M.. N. I., nar. X.X.XXXX,
bytom E., ul. D. č. XX, zastúpeného BENČÍK & PARTNERS, Advokátska kancelária, s.r.o., Františkánske
námestie 4, Prešov proti žalovaným l./ KMPT s.r.o., Blagoevova 9, Bratislava, zastúpeného JUDr.
Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, 2./ G. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E.,
H. 7, X./ G. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E., H. č. 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných v X.a 3.rade proti uzneseniu Okresného súdu Prešov
zo dňa 20.7.2015 č. k. 13C/336/2006-587 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Mení uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade tak, že
priznáva žalovanému v 1.rade náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 1.938,38 eur a žalobca
je povinný ju zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Potvrdzuje uznesenie vo výrokoch o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2.a
3.rade okrem výrokov o splatnosti priznanej náhrady trov konania.

Mení uznesenie vo výrokoch o splatnosti náhrady trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými
v 2.a 3.rade tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 2.rade trovy prvoinštančného konania vo
výške 5.609,22 eur do 15 dní od právoplatnosti uznesenia a žalobca je povinný nahradiť žalovanému
v 3.rade trovy prvoinštančného konania pozostávajúce z hotových výdavkov vo výške 240,- eur a trov
právneho zastúpenia vo výške 5.030,41 eur do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1.rade
trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 99,50 eur a z
trov právneho zastúpenia vo výške 7.654,04 eur do 60 dní od právoplatnosti uznesenia. Žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 2.rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
vo výške 5.609,22 eur do 30 dní od právoplatnosti uznesenia a uložil mu tiež povinnosť nahradiť
žalovanému v 3.rade trovy konania pozostávajúce z hotových výdavkov na cestovnom vo výške 240,-
eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 5.030,41 eur do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v znení platnom do 30.6.2016 a priznal žalovaným ako účastníkom, ktorí mali vo veci plný úspech
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by sa náhrada trov konania priznať
nemala podľa § 150 ods. 1 O.s.p., súd nezistil. Žalobca disponoval návrhom, označil žalovaných
účastníkov konania, spochybnil ich právne postavenie, žalovaní sa aktívne a podľa výsledku konania



účelne bránili a žalobca bol vo veci neúspešný. Žalobca tak prostredníctvom náhrady trov konania nesie
zodpovednosť za výsledok konania, ktoré sám inicioval a opačný výklad by bol voči žalovaným v 2.a
3.rade zjavne nespravodlivý. K námietke žalobcu o jeho vnútornom vzťahu k žalovanému v 1.rade,
v ktorom bol spoločníkom a konateľom a ktorého trovy boli platené z výnosov spoločnosti, súd prvej
inštancie zdôraznil, že žalovaný v 1.rade má samostatnú právnu subjektivitu, nemožno uvažovať v
intenciách akéhosi splynutia pohľadávky, žalobca nebol jediným spoločníkom, sám určil predmet sporu a
okruh účastníkov, žalovanému v 1.rade podľa výsledku vznikol nárok na náhradu trov konania a žalobca
je plne zodpovedný za jeho výsledok. Pri určení hodnoty úkonu právnej služby v zmysle vyhlášky č.
655/2004 Z. z. súd prvej inštancie vychádzal z tarifnej hodnoty veci 73.026,62 eur (2.200.000,- Sk)
podľa kúpnej ceny nehnuteľností, o ktorú sa viedol spor v dojednanej napadnutej kúpnej zmluve a
zvolenej ako základ aj vo vyúčtovaní žalovaných. Vychádzal pritom z § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky.
Žalovanému v 1.rade tak priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku
za odvolanie vo výške 99,50 eur a trov právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej služby po 572,61 eur.
U žalovaných v 2.a 3.rade súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov konania z toho, že boli právnym
zástupcom vykonané spoločné úkony právnej služby, keďže obaja boli zastúpení tým istým advokátom
s tým, že odmenu za úkony právnej služby, ktoré boli vykonané do 31.5.2010 v zmysle § 13 ods. 2
vyhlášky, znížil o 20 % a u tých úkonov, ktoré boli vykonané od 1.6.2010, došlo k ich zníženiu o 50 %.
Odôvodnil, za ktoré úkony u žalovaného v 2.rade nepriznal odmenu právneho zástupcu za poskytnutú
právnu pomoc, keď išlo buď o pojednávania, na ktorých účastný tento zástupca nebol, príp. písomné
vyjadrenie z 18.1.2012 nebolo odôvodnené žiadnou zvláštnou procesnou situáciou. Pokiaľ ide o žiadanú
náhradu mzdy za účasť na 6 pojednávaniach u žalovaného v 2.rade vo výške 2.700,- eur, súd prvej
inštancie nezistil rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali náhradu mzdy v takejto výške.
Z rovnakých dôvodov za rovnaké právne úkony a v rovnakej výške súd priznal náhradu trov právneho
zastúpenia aj u žalovaného v 3.rade s tým, že mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia aj za jeden
samostatný úkon právnej služby - písomné vyjadrenie z 3.12.2008, ktoré nebolo odôvodnené žiadnou
procesnou situáciou a bolo predložené do podateľne súdu v deň konania pojednávania. Vo vzťahu k
uplatneným hotovým výdavkom na cestovnom u žalovaného v 3.rade, súd prvej inštancie postupoval
podľa § 73 ods. 1 - 3 vyhlášky č. 543/2005 Z. z.. Uviedol, že žalovaný v 3.rade bola na pojednávanie z
miesta, kde sa dočasne zdržiaval, z P. predvolaný na pojednávanie iba v termíne 7.9.2009 a 2.5.2012.
Vo vzťahu k nákladom na cestovné za spotrebované pohonné hmoty použitím vlastného motorového
vozidla nepreukázal údaje o priemernej spotrebe, keď žalovaný v 3.rade predložil iba časť I. osvedčenia
o evidencii motorového vozidla, kde spotreba uvedená nie je a ani cenu pohonných hmôt v tom-ktorom
období. Žalovaný v 2.rade taktiež na pojednávania z adresy v H. predvolávaný nebol, nepreukázal
ani, že by sa tam zdržiaval, a teda hospodárnosť použitia vlastného motorového vozidla pri ceste iba
jedného žalovaného preukázaná nebola. Súd prvej inštancie tak priznal vo vzťahu k žalovanému v
3.rade náhradu hotových výdavkov spočívajúce v náhrade cestovného v termíne 7.9.2009 a 2.5.2012
2x po 120,- eur s tým, že mu priznával náhradu cestovných výdavkov vo výške cestovného len ako pri
ceste hromadným dopravným prostriedkom podľa potvrdenia o cene cestovného lístka od spoločnosti
SAD E. na trase E. - B. am D.. Žalovanému v 3.rade súd nepriznal ani náhradu ušlého zisku vo výške
2.700,- eur za účasť na pojednávaniach konaných 3.12.2008, 7.9.2009, 29.9.2010, 16.2.2011, 18.1.2012
a 2.5.2012. V tejto súvislosti podľa súdu prvej inštancie žalovaný v 3.rade neuviedol všetky konkrétne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by odôvodňovali základ a výšku týchto náhrad, či išlo o stratu na zárobku
v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom pracovnom vzťahu alebo o zárobkovú činnosť osoby,
ktorá nie je v pracovnoprávnom vzťahu, výšku čistého priemerného zárobku, nepredložil doklady, z
ktorých by bolo zrejmé, ktoré rozhodujúce skutočnosti sa majú preukázať. Vo vzťahu k cudzojazyčným
dokladom, ktoré boli predložené, súd uvádza, že aj pri nich absentuje uvedenie a výpočet konkrétnych
rozhodujúcich skutočností, ktoré by tento nárok odôvodňovali s tým, že v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie bolo rozhodovanie o trovách konania návrhovým konaním. Súd prvej inštancie napokon
uviedol, že pokiaľ ide o písomné podanie žalovaných v 2.a 3.rade z 22.6.2015, ktorými dodatočne
vyčíslili ďalšie trovy konania, stalo sa tak po lehote určenej v ust. § 151 dos.3 O.s.p.. Súd prvej inštancie
napokon zdôraznil, že aj keď žalovaných v 2.a 3.rade zastupoval spoločný právny zástupca, súd ich
právo na náhradu trov konania vyjadril samostatnými sumami, nakoľko žalovaní v 2.a 3.rade spolu
netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo a ich nároky na náhradu trov konania sú samostatnými.
Vzhľadom na celkovú výšku náhrady trov konania súd určil na splnenie tejto povinnosti lehotu 30 dní
podľa § 160 ods. 1 O.s.p..

3. Žalobca vo včas podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak,
že žalovaným v 1., 2.a 3.rade neprizná náhradu trov konania, alternatívne navrhol uznesenie zrušiť



a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukazuje na to, že v prvom rozsudku, ktorý
bol vyhlásený 28.9.2009 sa pri úspechu žalobcu v konaní vyslovilo, že vo vzťahu medzi žalobcom a
žalovanými v 2.a 3.rade sa náhrada trov konania nepriznáva, keď dôvody hodné osobitného zreteľa
súd vtedy videl v tom, že títo žalovaní nezavinili vzniknutý protiprávny stav. Je potrebné prihliadať na
zásadu rovnosti účastníkov konania ustanovenú v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, preto ak súd nepriznal trovy
právneho zastúpenia žalobcovi, v prvom rozhodnutí kedy bol žalobca úspešný, nemal by ich priznať v
prospech žalovaných v 1. až v 3.rade v čase, keď súd žalobu zamietol. Súd mal postupovať podľa zásad
slušnosti a spravodlivosti, podľa slušného a dobromyseľného uváženia a nie podľa prísne formálneho
právneho spôsobu uvažovania a rozhodovania. Žalobca naďalej konštatuje, že v žalovanom prípade
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov podľa § 150 ods. 1 O.s.p.. Žalobca
nezavinil vzniknutý protiprávny stav a nie jeho zavinením skončila daná právna vec pred súdom. Žalobca
podal žalobu len z dôvodu, aby sa spoločnosti žalovaného v 1.rade, v ktorej bol spoločníkom prinavrátil
nehnuteľný majetok v lukratívnom centre E., ktorý žalovaný v 1.rade predal podľa jeho názoru pod
cenu. Žalobca konal v záujme zachovania majetkových hodnôt spoločnosti. Predaj nehnuteľností pod
trhovú cenu bol preukázaný v súdnom konaní znaleckým posudkom. Všeobecná hodnota nehnuteľností
vyčíslená v znaleckom posudku bola 96.700,- eur, čo je 32 % viac v porovnaní s kúpnu cenou za predaj
nehnuteľností, vyčíslenou v kúpnej zmluve. Bol to práve žalovaný v 1.rade, ktorý významnou mierou
prispel svojim konaním - predajom nehnuteľností pod cenu k vzniku súdneho sporu. Súd prvej inštancie
mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať na to, že v prípade úspechu vo veci by žalobca
nezískal žiaden majetkový prospech, ale nehnuteľnosť by sa vrátila do vlastníctva a obchodného majetku
žalovaného v 1.rade, ktorý by po rekonštrukcii nehnuteľností mohol túto využívať na prenájom, zvyšovať
daňové výnosy a v konečnom dôsledku zvyšovať hospodársky výsledok spoločnosti ako daňového
subjektu. Podľa názoru žalobcu sa tak prvoinštančný súd nevyporiadal dostatočne s argumentáciou
žalobcu, ktorá sa týka aplikácie spomínaného zákonného ustanovenia. Žalobca tiež namieta, že súd pri
určení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádzal z hodnoty veci 73.026,62 eur
podľa kúpnej ceny nehnuteľností, o ktorú sa viedol spor. Podľa žalobcu nie je možné určovať základnú
sadzbu tarifnej odmeny podľa kúpnej ceny nehnuteľností, nakoľko žalovaný v 1.rade nezahrnul kúpnu
cenu za predaj nehnuteľností do účtovníctva v plnej výške. V prípadoch určovacích žalôb podľa § 80
písm. c/ O.s.p., aj podľa ustálenej súdnej praxe sa pri určovaní odmeny advokáta za zastupovanie
vychádza z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Predmetom konania je totiž preskúmanie
zákonnosti právneho úkonu a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo povinností, ktoré z neho
vyplývajú. Preto sa mala v tomto prípade tarifná odmena určovať podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky.
Rovnako súd vyrúbil žalovanému v 1.rade za podanie odvolania súdny poplatok vo výške 99,50 eur
podľa položky 1b Sadzobníka súdnych poplatkov. Ak súd pri určení výšky súdneho poplatku za odvolanie
vychádzal z predmetu konania, ktorý nemožno oceniť peniazmi, rovnaké hľadisko mal použiť aj pri
určení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon poskytovanej právnej služby. Je nemysliteľné, aby v
jednom súdnom konaní boli použité odlišné kritériá pre ustálenie hodnoty predmetu konania, z ktorého
sa odvíja výška súdnych poplatkov a výška trov konania. Žalobca zdôrazňuje, že podanou žalobou
podnikol právne kroky proti poškodzovaniu obchodnej spoločnosti - žalovaného v 1.rade, ktorý sa proti
nemu správal diskriminačne. Žalovaný v 1.rade napr. nevyplácal zisk žalobcovi podľa schválených
účtovných uzávierok. Vo viacerých súdnych konaniach, v ktorých ako účastníci vystupovali žalobca
a žalovaný v 1.rade, súd už rozhodol o zneužívaní postavenia väčšinových spoločníkov žalovaného
v 1.rade proti žalobcovi a poukázal na vydané právoplatné rozsudky. Aj keď v čase podpisu kúpnej
zmluvy bol konateľom spoločnosti, on túto zmluvu o prevode vlastníctva nepodpisoval, nemal o tom
vedomosť, tvrdí, že kúpnu zmluvu podpisovala nekompetentná osoba a v žalovanej veci išlo o naliehavý
právny záujem, keď súd mal rozhodovať urgentne a nie v 6-ročnom intervale, čo malo tiež vplyv na
výšku vzniknutých trov. Žalobca rozporuje priznanú náhradu trov konania žalovaným v 1., 2.a 3.rade za
uplatnené úkony právnej služby. Prevzatie zastupovania a prípravu na konanie urobil právny zástupca
žalovaných v 1.a 2.rade v pravom zmysle iba raz, išlo pri oboch klientoch o všetky fakty a skutočnosti
rovnaké. Režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky patrí za jednotlivé úkony bez ohľadu na to,
koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb ide o spoločné úkony, a
preto sa náhrada režijného paušálu nenásobí počtom klientov. V žalovanom prípade podľa žalobcu
nemožno určovať základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa kúpnej ceny nehnuteľností, keďže žalobca
nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Vlastníkom týchto nehnuteľností bol žalovaný v 1.rade
a obchodný podiel žalobcu v tejto spoločnosti v čase podania žaloby bol 25 % na základnom imaní
spoločnosti. Kúpna cena podľa žalobcu tak musí byť ponížená o obchodný podiel žalobcu v spoločnosti
žalovaného v 1.rade a opačný výklad by znamenal, že vo vzťahu k trovám konania bude žalobca platiť
za vlastný neúspech v konaní v rozsahu obchodného podielu 25 %, čo je v rozpore s platným právnym



poriadkom. Medzičasom došlo k prevodu obchodného podielu žalobcu v spoločnosti žalovaného v
1.rade. Žalobca už nie je spoločníkom a nepodieľa sa na majetkovom substráte spoločnosti. V zmysle
týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie aj žalovaní v 2.a 3.rade, ktorí navrhli zmeniť uznesenie
tak, aby žalovanému v 2.rade bola priznaná náhrada trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia vo výške 5.609,22 eur a ušlý zárobok vo výške 2.700,- eur a aby žalovanému v 3.rade
bola priznaná náhrada trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 5.030,41
eur, náhrady ušlého zárobku vo výške 2.700,- eur a náhrady hotových cestovných výdavkov vo výške
2.072,88 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesení. Žalovaní v 2.a 3.rade tvrdia, že súd prvej inštancie
zásadne pochybil v tom, že im nepriznal náhradu ušlého zárobku a náhradu hotových výdavkov, čo
predstavuje vyúčtované cestovné. Boli doložené výpisy z daňových priznaní, fotokópie relevantných
listín v nemeckom jazyku, potvrdenia o cene cestovného lístka SAD Prešov, uplatnené preukázané
náhrady ušlého zisku a iné relevantné a presvedčivé dôkazy, ktoré odôvodňujú priznanie uplatnených
nárokov. Uvádzajú, že ich opakovaná účasť na pojednávaniach bola nevyhnutná vzhľadom na charakter
sporu, kde existovala hrozba, že vyhovením žalobe môže žalobca nadobudnúť nehnuteľnosť, ktorú
žalovaní riadne nadobudli a zaplatili za ňu. Bol teda tu prítomný silný psychologický faktor, ktorý
odôvodňoval ich osobnú účasť na pojednávaniach. Poukazujú na to, že ide o dlhotrvajúci spor,
prvé negatívne rozhodnutie v ich neprospech, hrozba straty majetku, opakované stresy, iné závažné
psychologické ataky mali veľmi negatívny dopad na psychiku každého člena ich rodiny. Myslia si, že
niekto mal záujem na prieťahoch konania, toto konanie bolo manipulované. Poukazujú aj na podozrivú
nečinnosť nimi odvolaného právneho zástupcu. Zo strany žalobcu boli označení ako účastníci konania
na žalovanej strane, aj keď hlavný dôvod boli nezhody a konflikty medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade.
Žalovaní v 2.a 3.rade teda museli aj proti svojej vôli absolvovať stresové konanie, ktorého účastníkmi
byť nemuseli. Nepriznanie trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v danom prípade neprichádza
do úvahy pre nezmyselnosť argumentácie žalobcu. Taktiež určenie lehoty na zaplatenie trov považujú
žalovaní za svojvôľu súdu a rozpor s § 160 ods. 1 O.s.p.. Súd v tejto súvislosti vyšiel v ústrety žalobcovi,
ktorému bez akéhokoľvek odôvodnenia určil tak dlhé lehoty na plnenie. Taktiež uvádzajú, že trovy
konania priznané právnemu zástupcovi patria im ako účastníkom konania. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p..
sa určuje iba platobné miesto, ale iba v prípade, ak v čase rozhodovania o náhrade trov existuje a trvá
splnomocnenie na zastupovanie, v danom prípade tomu tak nie je. Splnomocnenie pre zastupovanie
právnym zástupcom bolo z ich strany odvolané 18.6.2015. V zmysle týchto dôvodov navrhli žalovaní
podanému odvolaniu vyhovieť.

5. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380 a § 381
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania strán sporu sú sčasti opodstatnené.

6. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

9. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu veci.

10. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Účelom citovaného ust. § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami



uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade
trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti
a dôvody hodné osobitného zreteľa. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu, a aby neodporovalo dobrým mravom.

12. V predmetnej veci sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný v 1.rade je výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. E. argumentujúc tým, že žalovaný v 1.rade previedol
nehnuteľnosti v roku 2003 na žalovaného v 2.rade kúpnou zmluvou, ktorá je neplatná, keď podľa jeho
názoru išlo o odpredaj „pod cenu“ a odpredaj vykonala osoba, ktorá na to nebola oprávnená. Žalovaný
v 2.rade preto následne nemohol platne previesť tieto nehnuteľnosti na žalovaného v 3.rade.

13. Žaloba žalobcu bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 13C/336/06-414 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 16.1.2013 č. k. 18Co/71/2012-454. Rozhodnutie súdu,
ktorým sa rozhodlo o veci samej bolo založené na zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu
na žiadanom určení, keďže na strane žalobcu existovala právna možnosť domáhať sa voči konateľom
žalovaného v 1.rade prípadnej náhrady škody či ušlého zisku, a teda nápravu ním tvrdeného stavu bolo
možné dosiahnuť žalobou na plnenie. K námietke, že kúpnu zmluvu uzatvorila neoprávnená osoba,
zaujal odvolací súd stanovisko v predchádzajúcom uznesení z 29.9.2010 č. k. 1Co/192/2009-282 s tým,
že kúpnu zmluvu uzatváral M.. M. J. nie ako štatutárny orgán spoločnosti žalovaného v 1.rade, ale ako
jej zástupca na základe plnej moci udelenej mu predpísaným spôsobom v spoločenskej zmluve, teda
oboma štatutárnymi orgánmi.

14. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne pri stanovení
odmeny právnych zástupcov žalovaných za jednotlivo poskytnuté úkony právnej pomoci. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o
ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

15. Žalobca sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného
v 1.rade. Takýto návrh na začatie konania má charakter určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p. v
znení platnom do 30.6.2016) a za predpokladu úspechu v konaní takéto rozhodnutie je spôsobilé byť
podkladom pre zápis zmeny vlastníckych vzťahov v príslušnom katastri nehnuteľností. Z gramatického,
logického a systematického posúdenia ust. § 9 ods. 1, § 10 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a / citovanej vyhlášky
možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu
peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo
veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje
situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje
peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nemožno tak vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom
regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento
predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny, podobne ako je to pri vyrubovaní súdneho
poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa Zákona o súdnych poplatkoch (zákon č. 71/1992
Zb. v znení neskorších predpisov, do pozor. nález Ústavného súdu I. ÚS 119/2012).

16. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že pri rozhodovaní o vzniknutých
trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré možno z časti akceptovať a ktoré sú dané v okolnostiach prejednávanej veci. Ako už bolo
spomínané, žalobca bol jedným zo spoločníkov a konateľov žalovaného v 1.rade, v prospech ktorého
v konaní požadoval určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré pôvodne patrili tejto spoločnosti a
boli predmetnom sporného prevodu na žalovaných v 2.a 3.rade. Žalobca sa nepodieľal na zmluvnom
prevode týchto nehnuteľností v rámci spoločnosti žalovaného v 1.rade, keď zrejme vzťahy medzi
jednotlivými spoločníkmi a konateľmi boli dlhodobo narušené a prebiehali medzi nimi viaceré súdne
konania, ktoré žalobca v odvolaní aj uvádza. Ako zdôrazňoval žalobca, jeho snahou bolo, aby predmetné
nehnuteľnosti ostali vlastníctvom žalovaného v 1.rade, v ktorom sa v čase začatia konania podieľal



25 % na základnom imaní. Žaloba žalobcu bola právoplatne zamietnutá a z tohto pohľadu celkové
nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu medzi týmito stranami sporu nemôže obstáť. V popísaných
okolnostiach prípadu daných charakterom tejto veci a súvisiacich vzájomných väzbách žalobcu ako
jedného z konateľov a spoločníkov žalovaného v 1.rade, v prospech ktorého sa neúspešne domáhal
určenia vlastníckeho práva, možno akceptovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré sčasti
nemusí byť náhrada trov konania inak úspešnému žalovanému priznaná. Ak žalobca poukazoval na
jeho 25 % - ný podiel na základnom imaní spoločnosti žalovaného v 1.rade, práve v tomto rozsahu ho
zaviazal odvolací súd na náhradu trov žalovaného v 1.rade za svoj neúspech v konaní. Trovy konania
u žalovaného v 1.rade súd prvej inštancie vyčíslil sumou 99,50 eur (zaplatený súdny poplatok) a trovy
právneho zastúpenia pozostávajú zo sumy 7.654,04 eur (spolu 7.753,54 eur), z čoho 25 % predstavuje
sumu 1.938,35 eur.

17. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd tak vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade
napadnuté uznesenie zmenil (§ 388 C.s.p.) vo výroku o trovách konania tak, že priznal žalovanému v
1.rade náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 1.938,38 eur a žalobca je povinný ju zaplatiť do
15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

18. Pokiaľ však ide o vzťah žalobcu a žalovaných v 2.a3.rade, odvolací súd v zhode so súdom
prvej inštancie nezistil relevantné dôvody, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť priznaná.
Je potrebné zdôrazniť, že žalovaní v 2.a 3.rade sú, resp. boli (žalovaný v 2.rade) nadobúdateľmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. E., na základe kúpnej zmluvy z roku 2003, ide o
fyzické osoby, ktoré žalobca označil ako pasívne legitimovaných účastníkov a títo neparticipovali na
problematických vzťahoch žalobcu a spoločnosti žalovaného v 1.rade. S ohľadom na výsledok konania
boli úspešnými stranami sporu a vzniknuté trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
a hotových výdavkov je potrebné považovať za účelne vynaložené na bránenie ich práv. Súd prvej
inštancie správne ustálil okruh úkonov, za ktoré patrí v konaní úspešným žalovaným v 2.a 3.rade
náhrada trov právneho zastúpenia. Pokiaľ ide o žiadanú náhradu ušlého zárobku vo výške po 2.700,-
eur pre žalovaných, z predložených dokladov (č.l. 532 a nasl.) nemožno zistiť rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce ich základ a výšku. Podobne správne postupoval súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
náhrade cestovných nákladov u žalovaného v 3.rade. Podľa obsahu spisu súd prvej inštancie správne
zistil, že žalovaný v 3.rade bol z miesta pobytu v H. predvolaný na pojednávania v dňoch 7.9.2009 a
2.5.2012 a žalovaný v 2.rade z uvádzaného miesta volaný nebol. Žalovaný v 3.rade v tejto súvislosti
nepreukázal údaje o priemernej spotrebe použitého motorového vozidla, preto prvoinštančný súd pri
náhrade týchto výdavkov opodstatnene priznával náhradu zodpovedajúcu výške cestovného pri použití
prostriedku hromadnej dopravy.

19. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2.a 3.rade,
okrem výroku o splatnosti priznávanej náhrady trov konania, potvrdil ako vecne správne postupom
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. Odvolací súd uznal námietky žalovaných v 2.a 3.rade, ktorí nesúhlasili s
dobou splatnosti náhrady trov konania až v rozsahu 30 od právoplatnosti uznesenia. Vzhľadom na výšku
priznaných trov konania žalovaným v 2.a 3.rade mal za opodstatnené stanoviť lehotu na plnenie v trvaní
15 dní (§ 232 C.s.p.). Odvolací súd tak vo výrokoch o splatnosti priznávanej náhrady trov konania vo
vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2.a 3.rade uvádzaným spôsobom zmenil napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie (§ 388 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).