{"guid": "180eb1e8-788d-47b4-b9d7-58839d6d2a02:c880b566-2117-485a-b84f-183ce2e5e2f3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3", "spisova_znacka": "4Co/94/2013", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/94/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 29. januára 2014, sp. zn. 4Co/94/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3", "identifikacne_cislo": "3110202303", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c880b566-2117-485a-b84f-183ce2e5e2f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/94/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110202303
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3110202303.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky R. C., bytom U. XX, M. zastúpenej
JUDr. R. Q., advokátom, so sídlom F. XK, M., proti odporkyni R. V., bytom T. 8, Y., zastúpenej JUDr.
Ing. U. V., advokátkou, so sídlom W.. sv. E. XXXX/XXA, M., o zaplatenie 9.958,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní navrhovateľky a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. novembra
2012, č.k. 11C/19/2010-185 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  rozsudok súdu prvého stupňa  v napadnutej časti  vo výroku, ktorým bol v ostatnej časti
návrh zamietnutý      p o t v r  d z u j e.

Vo výroku o povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke sumu 6974,95 eur so 7,5% úrokom z
omeškania od 02.02.2010 do zaplatenia napadnutej rozsudok súdu prvého stupňa  z m e ň u j e      tak,
že návrh v tejto časti     z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
6.974,95 Eur so 7,5 % ročným úrokom z omeškania od 02.02.2010 do zaplatenia, všetko do 30
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.  V prevyšujúcej časti návrh zamietol.  Na základe vykonaného
dokazovania  dospel súd k záveru, že návrh  je v prevažnej časti dôvodný. Súd mal za preukázané,
že navrhovateľka a právny predchodca odporkyne uzavreli v roku 2005 dohodu o spoločnej dostavbe
rodinného domu právneho predchodcu odporkyne(v súčasnosti odporkyne)  z prostriedkov, ktoré
poskytne nielen právny predchodca odporkyne ale i navrhovateľka. Dohodli sa, že  po odpredaji
dostavaného domu  následne  spoločne kúpia dom v inej lokalite. Právny predchodca odporkyne, T.
V., svojím podpisom dňa 10.11.2005 potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 300.000,- Sk
od navrhovateľky na dokončenie svojho rodinného domu. V dôsledku zhoršenia vzájomných vzťahov
od zámeru o spoločnej kúpe domu upustili, od  takejto dohody odstúpili, prestali spolu žiť ako druh
a družka. Právny predchodca odporkyne, T. V., odhlásil navrhovateľku z trvalého pobytu v Obci T.
a zároveň je dňa 27.02.2008 požiadal, aby sa v lehote dvoch dní z jeho domu odsťahovala. Tieto
skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Navrhovateľka preukázala, že za účelom dokončenia
nedostavaného domu nebohého bol z jej finančných prostriedkov zakúpený materiál, tovary, služby a
vynaložené náklady na ich zabezpečenie v celkovej výške 210.127,60 Sk = 6.974,95 Eur. Na základe
týchto skutočností  mal súd za to, že právny predchodca odporkyne, T. V., nadobudnutím  materiálov,
tovarov, služieb za finančné prostriedky navrhovateľky použitých na dostavbu jeho rodinného domu
získal na úkor navrhovateľky  majetkový prospech z právneho dôvodu ktorý odpadol, teda bezdôvodné
obohatenie,  ktoré musí resp. jeho právny nástupca navrhovateľke vydať.  Pokiaľ ide o vznesenú
námietku premlčania žalobou uplatneného nároku v konaní  bolo preukázané, že k zmene dojednaného
došlo preukázateľne dňa 27.02.2008. Od nasledujúceho dňa 28.02.2008 vzniklo navrhovateľke právo
domáhať sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia od nebohého odporcu, začala plynúť premlčacia
doba. Všeobecná premlčacia doba uplynula dňa 28.02.2010. Nakoľko navrhovateľka podala návrh na



súd dňa 02.02.2010 teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej doby nemožno námietku o premlčaní
uplatneného nároku akceptovať. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z hodnoty
- cien zakúpeného, ktoré zaplatila navrhovateľka  evidujúca doklady o týchto úhradách. Nestotožnil
sa s jej tvrdením, že niektoré doklady zostali u nebohého,  nakoľko je nepravdepodobné, že by si
vzhľadom na zhoršenie vzťahov, vedomá si nutnosti preukázania úhrad ponechala po skončení vzťahu
s nebohým len ich časť. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno čo do rozsahu bezdôvodného
obohatenia,  nepreukázala bez pochybností, že nebohý sa bezdôvodne obohatil v rozsahu celej
žalovanej sumy. Súd preto uložil odporkyni zaplatiť  navrhovateľke sumu 6.974,95 Eur (210.127,60Sk),
ktorá bola  preukázateľne použitá na nákup toho čo poskytla  jej právnemu predchodcovi, T. V., na
zrealizované úpravy jeho domu. V ostatnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.  Nestotožnil sa preto
s tvrdením navrhovateľky, že nebohý odporca uznal žalobou uplatnený nárok.  Po oboznámení sa s
jeho zápiskami popisujúcim negatívny postoj k nároku a nátlak zo strany navrhovateľky v spojení so
zdravotným stavom nebohého možno konštatovať, že  kladnú odpoveď nebohého na otázku právneho
zástupcu navrhovateľky či uznáva uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, nemožno považovať za
uznanie spĺňajúce náležitosti uznávacieho prejavu. Predovšetkým nebol riadne konkretizovaný dôvod
keďže navrhovateľka uplatňovala svoj nárok titulom pôžičky.   Pokiaľ ide o námietky odporkyne o
neodkázanosti nebohého na zdroje navrhovateľky súd mal za to, že v súvislosti s vyššie uvedeným
nie je táto skutočnosť právne relevantná. Vzhľadom na uvedené závery súd v predmetnej veci
nedoplnil dokazovanie vykonaním dôkazov navrhovaných odporkyňou. Naviac pokiaľ ide o návrh
na výsluch sestry nebohého za účelom preukázania neprevzatia peňažných prostriedkov nebohým
od navrhovateľky je potrebné pripomenúť, že  pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho
ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho)  sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nakoľko právny predchodca odporkyne nesplnil svoj záväzok
voči navrhovateľke riadne a včas  dostal sa  do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd preto priznal
navrhovateľke aj úrok z omeškania vo výške v súlade s uplatneným návrhom, ktorá bola  uplatnená v
zákonom stanovenom rozsahu. Súd nemal za preukázanú  skutočnosť, že nebohý sa zaviazal  uhradiť
navrhovateľke  finančné prostriedky,  ktoré mu na rekonštrukciu (dostavbu) jeho domu dňom 10.11.2008.
Vzhľadom na rozpory vo výpovediach svedkov, keď svedok R. tvrdil, že pri rozhovore navrhovateľky a
nebohého bol prítomný len on sám, nekričali navzájom  na seba a svedkyňa M. uviedla, že sa strhla
hádka, navrhovateľka kričala na nebohého, pričom  aj svedkyňa  bola prítomná pri tom ako prisľúbil
vrátiť peniaze do uvedeného dátumu,  súd považoval  ich tvrdenie o vrátení dňom 10.11.2008  za
nedôveryhodné. Keďže nebolo nesporne preukázané  kedy navrhovateľka vyzvala nebohého na vrátenie
bezdôvodného obohatenia súd  priznal navrhovateľke úrok z omeškania odo dňa podania žaloby a
v ostatnej časti uplatnený úrok zamietol.  Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1,2, ň
458 ods. 1, § 559 ods. 2, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 120 ods. 1 O.s.p.  O náhrade trov konania
súd rozhodne podľa §151 ods.3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
rozhodnutím.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a odporkyňa.

Navrhovateľka podala odvolanie proti výroku, ktorým bol v ostatnej časti (t.j. časti o zaplatenie 2983,05
Eur s prísl.) návrh zamietnutý. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že jej návrhu
súd v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej
časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.  Namietala, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci.
Mala za to, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne ustálené, že žila v spoločnej domácnosti spolu
s právnym predchodcom odporkyne, T. V., že spolu plánovali spoločnú budúcnosť a že mala k dispozícii
finančné prostriedky z vyporiadania zaniknutého BSM, ktoré právnemu predchodcovi odporkyne, T.
V., priebežne poskytovala na účely rekonštrukcie rodinného domu, ktorého bol výlučným vlastníkom.
Poukázala na listinný dôkaz - prehlásenie právneho predchodcu odporkyne zo dňa 10.11.2005, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že T. V. potvrdil, že od nej prevzal sumu 300.000 ,- Sk a ďalej na tú skutočnosť, že
na pojednávaní dňa 06.05.2011 sa právny predchodca odporkyne, T. V., vyjadril, že sa nebráni žalovanú
sumu zaplatiť a uplatnenú pohľadávku uznal čo do základu a výšky. Vytýkala súdu prvého stupňa, že
tieto okolnosti súd prvého stupňa nechal bez povšimnutia.  Dôvodila, že ďalšieho pochybenia sa súd
prvého stupňa dopustil, keď vzniknutý právny vzťah posúdil ako bezdôvodné obohatenie a nie ako
pôžičku, hoci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že bola preukázaná existencia všetkých
zákonných znakov pôžičky. V tomto smere poukázala na výpoveď dvoch svedkov, pred ktorými ústne



právny predchodca odporkyne sa zaviazal, že pôžičku splatí do 10.11.2008, pričom nielen ona, ale aj
svedkovia priebeh stretnutia opisujú v podstatných veciach totožne a pokiaľ súd prvého stupňa poukázal
na drobné rozdiely, tieto sú spôsoboené časovým odstupom od udalostí, ako aj rozdielnym vnímaním
deja rôznymi osobami (posúdenie, či išlo o hádku alebo iba o rozhovor výmenou názorov je individuálne).
Na základe týchto dôkazov mal súd prvého stupňa vec právne posúdiť ako pôžičku s dohodnutou lehotou
splatnosti do 10.11.2008 a jej návrhu vyhovieť v celom rozsahu.  Ďalej namietala, že i keď súd prvého
stupňa vec posúdil ako bezdôvodné obohatenie, nesprávne ustálil jeho výšku, keď vychádzal iba  z
tých dokladov, ktoré mala k dispozícii. Vytýkala súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy, za akých
okolností musela opustiť spoločnú domácnosť, že časť dokladov mal logicky u seba právny predchodca
odporkyne, T. V., a pokiaľ tento výšku uplatnenej sumy nespochybňoval,  bolo potrebné si osvojiť ju
ako zhodné tvrdenie účastníkov konania, ktoré je podopreté jednak vyjadrením právneho predchodcu
odporkyne, T. V., na pojednávaní dňa 06.05.2011, svedeckými výpoveďami a písomným vyhlásením zo
dňa 10.11.2005.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky v podstate navrhla rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť.  Nestotožnila sa s názorom
navrhovateľky, že prehlásenie zo dňa 10.11.2005 spĺňa základné pojmové znaky pôžičky. Naviac
navrhovateľka v konaní nepreukázala, že došlo aj k reálnemu odovzdaniu žalovanej sumy právnemu
predchodcovi odporkyne, T. V.. Skutočnosť, prečo súd prvého stupňa nemal za preukázané, že právny
predchodca odporkyne, T. V., sa zaviazal uhradiť finančné prostriedky navrhovateľky dňom 10.11.2008,
ako malo vyplynúť z výpovedí svedkov je dostatočne, presne a jasne odôvodnená v napadnutom
rozsudku, kde sa súd prvého stupňa vyporiadal s dôkazmi - výpoveďami svedkov. Pokiaľ sa týka „uznania
dlhu“ právnym predchodcom odporkyne, poukázala na zápisky právneho predchodcu odporkyne, z
ktorých vyplýva, že navrhovateľka sa svojráznymi spôsobmi snažila od neho vymáhať rôzne finančné
čiastky z titulu údajnej pôžičky, neštítila sa vyhrážania vypálením domu, či fyzickým ublížením.  Právny
predchodca odporkyne, T. V., mal z navrhovateľky dlhoročný strach a z jej praktík sa obával o svoje
fyzické, či duševné zdravie.  Preto pokiaľ sa týka „uznania dlhu“, súd prvého stupňa správne ustálil,
že prejav právneho predchodcu odporkyne, T. V., nemožno považovať za uznanie dlhu, keďže nespĺňa
náležitosti uznávacieho prejavu. Poukázala na to, že právny predchodca odporkyne, T. V., zomrel ešte
pred svojou výpoveďou vo veci samej, k veci sa nemohol vyjadriť, ostali po ňom len zápisky, ktoré
našla jeho sestra po jeho smrti a ktoré sú súčasťou spisu. Z týchto zápiskov vyplýva, že pri odchode
navrhovateľky z domácnosti právneho predchodcu odporkyne, T. V., si navrhovateľka vzala všetky
bločky a ako uviedla policajtom „má aj navyše“. Tieto doklady však nepreukazujú tú skutočnosť, že sa
jedná o materiály, tovary a služby za finančné prostriedky navrhovateľky použité na dostavbu rodinného
domu právneho predchodcu odporkyne. Mala za to, že nárok navrhovateľky je nedôvodný a už v čase
podania žaloby bol tento premlčaný aj čo do súdnym návrhom uplatneného dôvodu, aj z dôvodu,
ktorý kvalifikoval súd prvého stupňa. Spôsob, akým sa súd prvého stupňa vysporiadal so vznesenou
námietkou premlčania - t.j. rozhodnutia na základe hypotézy, súdom prvého stupňa predpokladaného
javu, pokladala za svojvoľný a nezákonný.

Odporkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľke
vyhovel, navrhla ho zmeniť tak, že návrh navrhovateľky odvolací súd v celom rozsahu zamietne.
Namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že právny predchodca odporkyne, T. V., v
priebehu konania dňa 03.08.2011 zomrel, ešte pred jeho riadnou výpoveďou. K veci sa nemohol
vyjadriť, ostali po ňom iba zápisky - intímna spoveď, ktorú našla jeho sestra po jeho smrti. Z týchto
zápiskov je zrejmé, že vzťah navrhovateľky a právneho predchodcu odporkyne, T. V., bol komplikovaný,
navrhovateľka právneho predchodcu odporcu, T. V., vydierala a vyhrážala sa mu. Nútila ho, aby si
zobral úver, vyhrážala sa mu podpálením domu a nikdy mu žiadne peniaze nedala. Ďalej poukázala
na to, že právny predchodca odporkyne, T. V., odporkyňa i právna zástupkyňa počas celého konania
namietali premlčanie nároku. Mala za to, že navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že ňou
požadovanú finančnú čiastku právnemu predchodcovi odporkyne skutočne odovzdala. Uviedla, že
právny predchodca odporkyne, T. V., mal svoje vlastné finančné prostriedky, ktoré získal z predaja
záhrady, z DDP Stabilita i z pracovného pomeru. Rovnako mala za to, že doklady - bločky predložené
navrhovateľkou nepreukazujú, že sa jedná o materiál, tovar, služby použité na dostavbu rodinného
domu právneho predchodcu odporkyne.  Ak navrhovateľka investovala do nehnuteľnosti právneho
predchodcu odporkyne, T. V., mala si tieto finančné prostriedky vymáhať spôsobom na to zákonom
určeným a v lehote na to zákonom danej.  Vytýkala súdu prvého stupňa, že za nesporné považoval



skutočnosti (preukázaná dohoda právneho predchodcu odporkyne a navrhovateľky v roku 2005 o
spoločnej dostavbe rodinného domu právneho predchodcu odporkyne z prostriedkov, ktoré poskytli
nielen právny predchodca odporkyne, ale i navrhovateľka, z dohody právneho predchodcu odporkyne a
navrhovateľky, že po odpredaji dostavaného domu následne spoločne kúpia rodinný dom v inej lokalite,
v dôsledku zhoršenia vzájomných vzťahov od zámeru spoločnej kúpy domu upustili, od takejto dohody
ustúpili, prestali spolu žiť ako druh a družka, právny predchodca odporkyne, T. V., svojím podpisom
dňa 10.11.2005 potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 300.000,-Sk od navrhovateľky
na dokončenie svojho rodinného domu, právny predchodca odporkyne, T. V., odhlásil navrhovateľku
z trvalého pobytu v obci a zároveň ju požiadal dňa 27.02.2008, aby sa v lehote dvoch dní z jeho
domu odsťahovala), hoci vychádzali len z tvrdenia navrhovateľky.  Právny predchodca odporkyne, T.
V., v konaní vypočutý nebol a odporkyňa, ktorá ako jeho dedička do konania vstúpila, nemohla mať
o uvedenom vedomosť.  Ak mal súd prvého stupňa za to, že „ k zmene dojednaného“ - dohody
predpokladanej súdom došlo dňa 27.02.2008, toto nie je pravdou. Ako vyplýva z upozornenia Obce Y.
zo dňa 02.04.2007, ktoré do spisu ako prílohu k žalobe doložila navrhovateľka, už v roku 2007 mala
navrhovateľka zrušený trvalý pobyt u právneho predchodcu odporkyne, T. V., potom, čo od neho odišla.
K údajnej „zmene dojednaného“ - dohody predpokladanej súdom, došlo teda oveľa skôr, ako uvažuje
súd prvého stupňa. Poukázala na to, že sa sama navrhovateľka uviedla, že od právneho predchodcu
odporkyne, T. V., odišla po konflikte v auguste 2006 a asi po piatich mesiacoch sa k nemu vrátila.
Ďalej uviedla, že na pojednávaní dňa 04.09.2012 navrhovateľka predložila výpisy z účtu, ktoré mali
preukazovať jej tvrdenie, že „dlžnú“ sumu právnemu predchodcovi odporkyne, T. V., požičiavala tak,
že túto vyberala z účtu a následne mu hotovosť dávala.  Z predložených výpisov z účtu vyplýva, že
navrhovateľka zo svojho účtu vybrala  v termíne od 11.07.2005 do 30.11.2005 sumu 285.000,-Sk, napriek
tomu svoj nárok oprela o prehlásenie právneho predchodcu odporcu zo dňa 10.11.2005. Výpisy z účtu
však len preukazujú, že navrhovateľka peniaze z účtu vybrala, na aký účel boli použité, nie je zrejmé.
Blokové doklady predložené navrhovateľkou na poslednom pojednávaní z rokov 2005- 2006 v celkovej
výške 205.757,57 Sk, t.j. 6829,90 Eur, podľa jej názoru nepreukazujú skutočnosť, že sa jedná o materiály,
tovary a služby za finančné prostriedky navrhovateľkou použité na dostavbu rodinného domu právneho
predchodcu odporkyne, T. V..  Znalecké dokazovanie na preukázanie uvedených skutočností, či iný
listinný dôkaz (napr. fotografie) navrhovateľka nepredložila, ani nenavrhla. Ďalej vytýkala súdu prvého
stupňa, že priznal navrhovateľke nároky vyplývajúce z dokladov typu: 16.01.2006 - Seko Dapa na sumu
213,- Eur - vešiak, kefa, váza, špáradlá, 24.01.2006 - REBYT na sumu 812,-Sk - úplne nečitateľný
doklad, 30.08.2005 - ČS- na sumu 853,-Sk benzín (tankovanie), potvrdenie zo dňa 10.01.2005, ktorým
R.  V. potvrdzuje prevzatie sumy v hotovosti 11.000,-Sk od N. Y., potvrdenie bez dátumu a určenia
osôb, ktorým R. V. potvrdzuje prevzatie hotovosti 15.000,-Sk za strešný materiál, potvrdenie zo dňa
08.10.2005, ktorým Jozef Králech potvrdzuje prevzatie sumy - hotovosti vo výške 20.000,-Sk od C. Y..
Mala za to, že návrh navrhovateľky bol v čase podania žaloby premlčaný aj čo do súdnym návrhom
uplatneného dôvodu, aj z dôvodu, ktorý kvalifikoval súd prvého stupňa.  Spôsob, akým sa súd prvého
stupňa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania považovala za svojvoľný a nezákonný. Uplatnila
si náhradu trov prvostupňového konania vo výške 2163,60 Eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom
konaní vo výške 261,75 Eur.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že z vykonaného dokazovania je nesporné,
že T. V. poskytla sumu 300.000,-Sk, ktorá bola použitá na rekonštrukciu rodinného domu, ktorý bol v
jeho výlučnom vlastníctve. O tom, že došlo k odovzdaniu peňazí svedčí i písomné prehlásenie T. V. zo
dňa 10.11.2005, z ktorého jednoznačne vyplýva, že T. V. potvrdil, že od nej prevzal sumu 300.000,-Sk,
pričom túto skutočnosť a pravosť svojho podpisu nikdy nespochybnil. Rovnako i na pojednávaní dňa
06.05.2011 sa jasne vyjadril, že sa nebráni jej žalovanú istinu v plnej výške, t.j. 9.958,-Eur zaplatiť a uznal
jej pohľadávku čo do základu a výšky.  Proti tomuto vyjadreniu T. V. nič nenamietala ani jeho právna
zástupkyňa osobne prítomná na pojednávaní, ktorá naopak iniciatívne navrhla, aby bola odporcovi
poskytnutá lehota na realizáciu predaja nehnuteľnosti so zámerom získať prostriedky na jej vyplatenie.
Nepoprela, že jej vzťahy s T. V. boli zlé, avšak skutočnosť, že jej dlhuje 300.000,-Sk nebola medzi
nimi sporná. Pokiaľ odporkyňa v odvolaní namietala premlčanie uplatneného nároku, túto námietku
nepovažovala za dôvodnú, mala za to, že sa s ňou dostatočne skutkovo i právne vysporiadal súd prvého
stupňa. Z listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca ju dňa 27.02.2008 odhlásil z trvalého pobytu
v jeho dome v I. T. a vyzval ju, aby sa do dvoch dní zo spoločnej domácnosti odsťahovala. Z tohto
kroku právneho predchodcu odporkyne je zrejmé, že došlo k hlbokému narušeniu ich vzťahov a že
predchádzajúca dohoda, v zmysle ktorej si mali spoločne kúpiť dom na Orave, alebo v Kysuciach za



tohto stavu už neplatila. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že od nasledujúceho dňa,
t.j. od 28.02. jej vzniklo právo domáhať sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia a pokiaľ bola žaloba
podaná dňa 02.02.2010, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej doby, takejto úvahe súdu prvého
stupňa nie je možné nič vytknúť, pokiaľ bude uplatnený nárok právne kvalifikovaný ako bezdôvodné
obohatenie.  Opätovne však poukázala na skutočnosť, že podľa jej názoru je potrebné uplatnený
nárok právne kvalifikovať ako pôžičku s dohodnutou lehotou splatnosti do 10.11.2008, ako vyplýva zo
svedeckých výpovedí Y. M. a Ing. Y. R..  Obranu odporkyne, ktorou sa snaží spochybniť skutočnosť, že
ňou poskytnuté finančné prostriedky boli použité na investície do nehnuteľnosti, ktorá bola vo výlučnom
vlastníctve právneho predchodcu odporkyne, T. V., označila za účelovú, ktorá nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.  Vytýkala súdu prvého stupňa, že jej nepriznal celú uplatnenú sumu s odôvodnením,
že nepreukázala dokladmi použitie celej žalovanej sumy, nakoľko časť dokladov ostala u právneho
predchodcu odporkyne. Tento stav je podľa jej názoru pomerne logický, pretože časť výdavkov platil
priamo V. z peňazí, ktoré mu predtým poskytla a teda mal k dispozícii relevantné doklady o úhrade. Mala
za to, že objektívna nemožnosť preukázať, na čo konkrétne bola použitá suma, ktorú nesporne od nej
T. V. prevzal, jej nemôže byť pričítaná na ťarchu.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky
nie je dôvodné a odvolanie odporkyne je dôvodné.

Predmetom konania v preskúmavanej veci bol návrh navrhovateľky, ktorým sa proti právnemu
predchodcovi odporkyne, T. V., domáhala zaplatenia sumy 9958 eur s príslušenstvom z titulu pôžičky. V
priebehu konania pôvodný odporca T. V., dňa 03.08.2011 zomrel. Ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve
vydaného súdnym komisárom Mgr. Y. E. zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 15D/32/2011, Dnot 134/2011
dedičkou po poručiteľovi T. V. je matka R. V., s ktorou súd prvého stupňa v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p.
ďalej konal ako s odporkyňou.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na zistení, že návrh navrhovateľky je v prevažnej časti
dôvodný. Mal za preukázané, že navrhovateľka a právny predchodca odporkyne uzavreli v roku
2005 dohodu o spoločnej dostavbe rodinného domu právneho predchodcu odporkyne z prostriedkov,
ktoré poskytne nielen právny predchodca odporkyne, T. V., ale i navrhovateľka. Právny predchodca
odporkyne, T. V., svojím podpisom dňa 10.11.2005 potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo
výške 300.000,-Sk od navrhovateľky na dokončenie svojho rodinného domu. V dôsledku zhoršenia
vzájomných vzťahov od zámeru o spoločnej kúpe domu upustili, od takejto dohody odstúpili, prestali
spolu žiť ako druh a družka. Právny predchodca odporkyne, T. V., odhlásil navrhovateľku z trvalého
pobytu v Obci T. a zároveň ju dňa 27.02.2008 požiadal, aby sa v lehote dvoch dní z jeho domu
odsťahovala. Navrhovateľa, podľa názoru súdu prvého stupňa preukázala, že za účelom dokončenia
nedostaveného domu právneho predchodcu odporkyne, T. V., bol z jej finančných prostriedkov zakúpený
materiál, tovary, služby a vynaložené náklady na ich zabezpečenie v celkovej výške 210.127,60 Sk,
t.j. 6974,95eur. Súd prvého stupňa mal za to, že právny predchodca odporkyne, T. V., za finančné
prostriedky navrhovateľky použitých na dostavbu jeho rodinného domu získal na úkor navrhovateľky
majetkový prospech z právneho dôvodu, ktorý odpadol, teda bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451
ods. 1,2. § 458 ods. 1 Obč. zák., ktoré musí, resp. jeho právny nástupca navrhovateľke vydať. So
vznesenou námietkou premlčania sa súd prvého stupňa vysporiadal tak, že pokladal za preukázané,
že došlo k zmene dojednaného, a to dňa 27.02.2008, kedy právny predchodca odporkyne, T. V., vyzval
navrhovateľku, aby opustila jeho nehnuteľnosť a od tohto dátumu začala plynúť premlčacia doba. Pokiaľ
ide o výšku bezdôvodného obohatenia, vychádzal súd prvého stupňa z hodnoty - cien zakúpeného, ktoré
zaplatila navrhovateľka evidujúca doklady o týchto úhradách.

Odvolací súd sa so skutkovými závermi i právnym posúdením nároku navrhovateľky ako bezdôvodného
obohatenia stotožňuje. Za nesprávne však považuje právne posúdenie daného nároku z hľadiska
vznesenej námietky premlčania.

Navrhovateľka aj v odvolaní trvala na tom, že právny vzťah medzi ňou a právnym predchodcom
odporkyne, T. V., je potrebné posúdiť ako pôžičku, keď z vykonaného dokazovania podľa jej názoru
jednoznačne vyplýva, že bola preukázaná existencia všetkých zákonných znakov pôžičky. Odvolací súd
má však za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, keď vykonaným dokazovaním nebolo



spoľahlivo preukázané, že poskytla pôžičku právnemu predchodcovi odporkyne, T. V.. Pri takomto
závere vychádzal odvolací súd zo skutkových zistení súdom prvého stupňa.

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa
zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Obč. zák.). Pre uzavretie
zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia
zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Táto zmluva je zmluvou reálnou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje
nielen skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, ale aj záväzok dlžníka, ktorým sa
zaväzuje vrátiť veci rovnakého druhu veriteľovi. Pokiaľ teda aj v podanom odvolaní navrhovateľka
tvrdí, že právnemu predchodcovi odporkyne, T. V., predmetnú finančnú hotovosť reálne odovzdala
a k tomuto svojmu tvrdeniu predložila ako dôkaz písomné prehlásenie zo dňa 10.11.2005, v konaní
nebolo preukázané, t.j. navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, že
sa odporca zaviazal, že peniaze vráti. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že právny predchodca odporkyne,
T. V., sa ústne v prítomnosti dvoch svedkov (M., Ing. R.) zaviazal, že dlh zaplatí v lehote do 10.11.2008,
táto okolnosť  aj podľa názoru odvolacieho súdu nebola v konaní preukázaná pre rozporuplnosi v
ich výpovediach. Z obsahu spisu vyplýva, že vzťah navrhovateľky a právneho predchodcu odporkyne,
T. V., bol komplikovaný, plný hádok a rozchodov. Ak súd prvého stupňa mal za to, že  „k zmene
dojednaného“ - dohody o vrátení dlhu došlo dňa 27.02.2008, odvolací súd sa s týmto názorom súdu
prvého stupňa nestotožňuje. V tomto smere poukazuje na v upozornenie Obce Y. zo dňa 02.04.2007,
ktoré do spisu ako prílohu k žalobe predložila navrhovateľka, že už v roku 2007 mala navrhovateľka
zrušený trvalý pobyt u právneho predchodcu odporkyne, T. V., po tom, čo od neho odišla. Sama
navrhovateľka uviedla, že od právneho predchodcu odporkyne, T. V., odišla po konflikte v auguste 2006
a asi po piatich mesiacoch sa k nemu vrátila. Za tejto situácie nemožno dospieť k tomu záveru, že
„k zmene dojednaného“ medzi navrhovateľkou a právnym predchodcom odporkyne, T. V. - dohode
predpokladanej súdom prvého stupňa  o vrátení dlhu došlo dňa 28.02.2008, keď z obsahu spisu vyplýva
len toľko, že spolužitie navrhovateľky a právneho predchodcu odporkyne, T. V., ukončili v tento deň.
Keďže v danej veci nebola podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná existencia všetkých zákonných
znakov pôžičky, neobstojí ani námietka navrhovateľky uvádzaná v odvolaní, že právny predchodca
odporkyne, T. V., sa na pojednávaní dňa 06.05.2011 vyjadril tak, že sa nebráni navrhovateľke žalovanú
sumu vrátiť.  Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala, že medzi ňou a právnym
predchodcom odporcu, T. V., došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a keďže nepreukázala ani iný právny
dôvod poukázania žalovanej sumy právnemu predchodcovi odporkyne, T. V., súd prvého stupňa správne
kvalifikoval nárok navrhovateľky ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného z právneho
dôvodu, ktorý odpadol. Nesprávne však posúdil vznesenú námietku premlčania právnym predchodcom
odporkyne v danej veci.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 prvá veta Obč.
zák.).

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe ustanovenej v tomto zákone
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Obč. zák.).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Obč. zák.).

Podľa § 122 ods. 2 Obč. zák. koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na
deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota
začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.



V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú
subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že
pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený
sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba
nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa
o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru),
ako takýto jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je
pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.  Uvedené
znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
(§ 107 ods. 1 OZ), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie vyvodiť.

Ako vyplýva z obsahu spisu, právny predchodca odporkyne, T. V., prevzal dňa 10.11.2005 od
navrhovateľky finančnú čiastku 300.000,-Sk a bytové doplnky na dokončenie svojho rodinného domu.
Keďže v predmetnej veci právny predchodca odporkyne vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné
skúmať začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá pre daný vzťah prichádzala do
úvahy ( v zmysle § 101 Obč. zákonníka) a ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ust. § 563 Obč. zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z toho treba vyvodiť, že veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy,
keď mohol ( z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. O plnenie dlhu mohol
teda požiadať hneď, ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci
deň po vznik právneho vzťahu  z bezdôvodného obohatenia. Už v tomto okamihu boli navrhovateľke
známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j.
komu plnila a v akej výške. V prejednávanej veci tak posledný deň dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby pripadol na 10.11.2007, pričom navrhovateľka svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnila na
súde až dňa 02.02.2010, t.j. po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Uplatnením námietky
premlčania zo strany právneho predchodcu odporkyne, T. V., došlo k zániku súdnej vymáhateľnosti
nárokov navrhovateľky. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že právny predchodca odporkyne, T. V., na
pojednávaní dňa 06.05.2011 uznal uplatnenú pohľadávku čo do základu a výšky, táto neobstojí.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také
uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Uznanie dlhu je
samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Ak totiž dôjde k súdnemu sporu o takto uznaný dlh,
súd predpokladá jeho existenciu v čase uznania. Nie je potrebné dokazovať vznik záväzku ani jeho
trvanie v čase uznania. Na to, aby uznanie dlhu malo také účinky, je potrebné, aby dlžník písomne
uznal, že zaplatí dlh, ďalej je potrebné, aby priamo v písomnom uznaní bol dlh určený, čo do dôvodu a
rozsahu. Možnosť uznania dlhu je právom dlžníka voči veriteľovi, nie je to však jeho povinnosť. Uznanie
dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva
veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne
úkony je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie
dôvodu dlhu a jeho výšky. Vzhľadom na to, že uznanie dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou
neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky
daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Obsahom vyhlásenia dlžníka v listine o uznaní dlhu
musí byť prísľub dlžníka, že dlh zaplatí.



Z uvedeného je zrejmé, že z prejavu právneho predchodcu odporkyne na pojednávaní dňa 06.05.2011
nemožno vyvodiť, že došlo k písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky,
pretože v tomto prejave nie je zachytený prísľub zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky, preto
nemožno hovoriť o tom, že týmto prejavom došlo zo strany právneho predchodcu odporkyne, T. V., k
uznaniu pohľadávky navrhovateľky.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol
nárok navrhovateľky zamietnutý, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku o
povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke sumu 6974,95 eur s príslušenstvom podľa § 220  O.s.p.
zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietol.

O náhrade  trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa, nakoľko
v napadnutom rozsudku nebolo rozhodnuté o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie    n i e     j e     p r í p u s t n", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/19/2010", "guid": "32e2b5fe-4187-465c-9d68-4cd1709f9b73:79458d5a-9223-418c-b5e2-336034ec8908", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}