Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/60/2013 z 17. 12. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. decembra 2013, sp. zn. 11CoP/60/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2512210014.2 Krajský súd Trnava | 11CoP/60/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2512210014.2 | 2013-12-17 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 75 ods. 1 ZoR, § 78 ods. 1 ZoR, § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/866b554c-af5f-484c-b100-a3fc671e30bc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2512210014.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/60/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512210014
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2512210014.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o mal. deti: P. Y., nar. XX.XX.XXXX a W. Y., nar. XX.XX.XXXX,
obe bytom u otca a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko
Hlohovec, deti rodičov, matka: Q. G. (predtým Y.), nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, t.č. ÚVTOS a ÚVV
Ilava, Mierové nám. 1, Ilava, občianka SR a otec: B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.. U. XXXX/XX, Z.,
občan SR, o zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 7. marca
2013 č. k. 10P/118/2012 - 97 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenil svoj rozsudok sp.zn. 9C/134/2009-111 z 28. apríla
2010 v časti o výživnom na maloleté deti tak, že s účinnosťou od 1. septembra 2012
(čiže odo dňa necelý týždeň predchádzajúceho dňu rozhodnutia) matke zvýšil výživné k mal. P. a mal.
W. zo sumy 30 % životného minima patriaceho nezaopatrenému dieťaťu na sumu 100 eur mesačne
u každého s účinnosťou od 01.09.2012, ktorú sumu matka uložil platiť vždy do 15. dňa toho - ktorého
mesiaca vopred k rukám otca; nedoplatok na zročnom výživnom u každého z mal. detí vo výške 600
eur povolil matke splácať v splátkach po 20 eur mesačne na každé dieťa spolu s bežným výživným pod
stratou výhody splátok a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods.1 a § 78
ods. 1,3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom
názorom o zmene pomerov, ktorá nastala od právoplatnosti posledného rozhodnutia o výživnom v máji
2010 do dňa vyhlásenia tohto rozsudku 7.03.2013, ktoré uplynuli od poslednej úpravy výživného na
strane detí i na strane rodičov. Zistil, že deti úmerne veku vyrástli, nemajú zdravotné problémy, sú žiakmi
základnej školy, otec im v škole platí mesačne stravu a poplatky za školský klub, kupuje všetky školské
potreby, platí všetky školské poplatky. Ďalšie výdavky má otec so stravou detí a oblečením, praním,
žehlením a pod. Prihliadal na to, že matka si neplní vyživovaciu povinnosť riadne a včas ani v súdom
určenej zákonnej minimálnej sume, celú starostlivosť a výchovu detí zabezpečuje otec. Matka zmenila
svoj osobný stav, vydala sa, ani jednému z rodičov nevznikla ďalšia vyživovacia povinnosť. Už počas
rozhodovania o výživnom pri rozvode mala vyživovaciu povinnosť i k mal. U., ktorej biologickým otcom
nie je otec maloletých detí. Matka bola v čase posledného rozhodovania o výživnom na rodičovskej
dovolenke, poberala rodičovský príspevok 164,22 eur mesačne a rodinné prídavky na jedno dieťa po
21,25 eur mesačne a toho času je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá žiadny príjem. Otec mal
pri poslednom rozhodovaní o výživnom netto mesačný príjem v sume 332 eur, v súčasnosti ho má netto
mesačne cca 374,80 eur. Ako vodič nevykonáva pracovné cesty do zahraničia, ako ich vykonával v
čase posledného rozhodovania z dôvodu potreby zabezpečenia starostlivosti o deti. Jeho príjem je
obdobný, v základnej mzde dokonca vyšší a na druhej strane sa príjem matky znížil. Oproti poslednému
rozhodnutiu o výživnom došlo u otca k zvýšeniu majetku, niekoľko v súčasnosti vlastní byt kúpený na
hypotéku. Otec prezentoval mesačné výdavky s týmto bytom i platenie hypotéky, pričom uvádzal že v
byte nebýva ani ho neprenajíma, ktorému tvrdeniu prvostupňový súd neuveril, mal za to, že otec má



istý príjem aj z prenájmu tohto bytu. Alternatívne pokiaľ reálne otec byt neprenajíma (hoci len
za platenie mesačných platieb a pokrytie splátky na hypotéky), toto jeho konanie je treba hodnotiť ako
dobrovoľné vzdávanie sa príjmu. Výkon trestu odňatia slobody na strane matky vyhodnotil tak, že táto
sa práve svojim konaním dostala do väzenia, ktoré konanie matky vyhodnotil tak, že matka sa vzdala
bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, keď vychádzal
zo zistenia, že je vyučená kuchárka či čašníčka, nemá vážne zdravotné problémy a pokiaľ by nebola
vo výkone trestu, nič by jej nebránilo hľadať a nájsť si zamestnanie. Z uvedeného dôvodu mal súd za
to, že návrh otca na zvýšenie výživného je dôvodný. Otec podal návrh na súd 31.8.2012, žiadal zvýšiť
výživné od podania návrhu a keďže bol návrh doručený po 15 dni v mesiaci, súd zvýšil výživné od
prvého dňa nasledujúceho mesiaca, t.j. od 01.09.2012. Výživné žiadal zvýšiť na každé dieťa na sumu
100 eur, ktorú sumu prvostupňový súd považoval za dôvodnú, ktorú by matka, ak by nebola vo výkone
trestu mala možnosť si ako čašníčka či cukrárka zarobiť, a z ktorej by bola schopná platiť výživné po
100 eur mesačne na každé dieťa. V konečnom dôsledku deti majú právo na životnú úroveň svojich
rodičov, nemôžu byť sankcionované za neprávne konanie svojej matky a pokiaľ si matka nebude platiť
výživné na deti, bude ho otec dostávať ako náhradné výživné, t.j. za tejto situácie matka môže takýmto
jediným spôsobom (súhlasom so zvýšením výživného) pomôcť svojim deťom, aby mal otec na ne viac
finančných prostriedkov na zabezpečenie ich výživy, výchovy či kultúrny rozvoj, uspokojovanie aspoň
vôbec základných životných funkcií. Pri rozhodovaní o zvýšení výživného súd vo výroku ponechal slovné
spojenie vo všeobecnosti 30 % a nie konkrétnu sumu, lebo k 1.7. každého roka sa táto suma mení a v
pôvodnom rozsudku bolo minimálne výživné tiež špecifikované len percentuálnym vyjadrením. Nakoľko
vyživovaciu povinnosť zvýšil od 01.09.2012 a prihliadajúc na to, že matka si túto neplní vôbec, má
nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1.9.2012 do 28.2.2013 (lebo súd rozhodol do 15. dňa
v mesiaci) u každého dieťaťa v sume 600 eur (výpočet: 6 mesiacov x 100 eur pre jedno dieťa). Súd
povolil matke splácať nedoplatky na každé dieťa po 20 eur mesačne spolu s bežným výživným. Zároveň
súd zmenil rozsudok, v ktorom sa naposledy rozhodovalo okrem iného o výživnom na deti.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len matka a navrhla ho zrušiť (a zrejme i vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie). Namietala predovšetkým tým, že jej finančná situácia a otec detí
si je tejto vedomý, ako aj toho, že je toho času vo výkone trestu odňatia slobody, keď je právoplatne
odsúdená na 8 rokov. Je si vedomá toho, že sa do tejto situácie dostala sama svojím neuváženým a
nezodpovedným konaním, avšak svoje chyby môže napraviť až po návrate z väzenia, keď sa jej podarí
zamestnať a začať viesť riadny život.. Uviedla tiež, že svoj osobný stav nezmenila, tak ako sa to uvádzalo
v rozsudku súdu prvého stupňa, že je vydatá.

Opatrovník navrhol napadnutý rozsudok so všeobecným názorom jeho vecnej správnosti potvrdiť. Otec
maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol taktiež rozsudok potvrdiť z dôvodu, že jeho
zaujíma len záujem maloletých detí, pričom zlú finančnú situáciu si zapríčinila matka sama svojou
nekalou činnosťou.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. ( Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení ) v medziach odvolania matky celú vec
(pretože odhliadnuc od napadnutia rozsudku v celom rozsahu predmetom konania bolo výlučne zvýšenie
výživného, o ktorom konanie šlo začať i bez návrhu a v takom konaní súd nebol viazaný návrhmi
účastníkov vrátane tých odvolacích) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní odvolacieho súdu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry
súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký
závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné
procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu
možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).



Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva
zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl.
Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale
i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu
odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky tzv. finálneho
produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia.
To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn.
I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005),
v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu
a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným
a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej
uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
(za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak
sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci šlo práve o prípad zaťaženia napadnutého rozsudku
takouto vadou.

Súdu prvého stupňa predovšetkým nešlo nevytknúť, že vôbec neodôvodnil, aký (a či vôbec)
mal z pohľadu dôvodov pre zmenu výživného ustálenú napadnutým rozsudkom význam podstatnej
zmeny pomerov na strane rodičov oproti predchádzajúcej úprave a to najmä matky, ktorá je vo výkone
trestu a teda jej zárobkové a majetkové možnosti sú z toho pohľadu značne, ak nie úplne obmedzené,
pretože objektívne nie je schopná dosahovať príjmy svojou prácou, čo však nie je možné vyhodnotiť,
ako vzdanie sa bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, pretože matka už za svoje
protiprávne konanie potrestaná bola. Zo strany prvostupňového súdu neboli zvažované reálne možnosti
povinnej osoby (matky) jej uloženú povinnosť platenia výživného v rozsahu 100 eur na každé dieťa
plniť (napr. možnosť dosahovania príjmu vo výkone trestu), preto v tomto smere je rozhodnutie
nelogické a kontraproduktívne. Možnosť pričítania k tiaži povinnej osoby, objektívnu nemožnosť plniť
svoju vyživovaciu povinnosť voči svojím maloletým deťom v dôsledku výkonu trestu by eventuálne
prichádzala do úvahy v prípade ak by trestné skutky smerovali voči druhému rodičovi resp. deťom, kde
by túto objektívnu nemožnosť nebolo možné pričítať na ťarchu maloletých detí.



Súd prvého stupňa len všeobecne pomenoval kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (v súlade s
ust. § 75 ods. 1 Zák. o rodine ) a to odôvodnených potrieb výživou oprávnených, ktorým v intenciách
prejednávanej veci boli primárne maloleté deti P. a W., sekundárne však i ďalšie deti matky a to P. nar.
v roku XXXX a U. nar. XX. X. XXXX, na ktoré pri určení výživného nebolo prihliadané, pričom u matky
si bolo treba predbežne vyriešiť aj otázku jej vzájomnej vyživovacej povinnosti s jej terajším manželom,
keď z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že sa opäť vydala.

Odvolací súd poznamenáva, k argumentácii prvostupňového súdu, že pokiaľ si matka nebude platiť
výživné na deti, bude ho otec dostávať ako náhradné výživné, že táto je v poriadku, keď v zmysle zákona
o poskytovaní náhradného výživného pre dieťa, ktoré upravuje zákon č. 201/2008 Z.z. o náhradnom
výživnom sa toto poskytuje vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej
dohody, najviac však vo výške 1,2-násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa, avšak tu
je potrebné uviesť, že pri určení výživného je potrebné postupovať vždy v súlade so zákonom, kde v
tomto sú rozhodujúce kritériá pre určenie výživného ustanovené v § 75 ods.1 Zák. o rodine, pričom je
alibistické v tomto smere povinnosť rodiča paušálne prenášať na štát.

Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho,
aby bol celkom zvrátený výsledok konania na súde prvého stupňa a tiež bez toho, aby odvolací súd
aj nesplnenú povinnosť súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu
nahradil vlastnou aktivitou v tomto smere.

To z dôvodu nutnosti zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov
(i pre zásadnú neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) neprichádzalo do úvahy a naplnený tak
bol dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. f/ (čiastočne inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O. s. p.

Preto bolo rozhodnuté tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania
bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a
až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda
konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.