{"guid": "17fcaf06-963c-485f-becb-4c72bcd1406a:ac9b87cc-1742-43f6-b7e8-c97179fcd971", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1", "spisova_znacka": "6Co/185/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/185/2014 z 24. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. novembra 2014, sp. zn. 6Co/185/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1", "identifikacne_cislo": "8113221220", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Štefan Huljak", "sudca_id": 1309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-huljak-1309", "datum_vydania": "2014-11-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac9b87cc-1742-43f6-b7e8-c97179fcd971", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/185/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113221220
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113221220.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Antónie Kandravej a členov
senátu v právnej veci navrhovateľky: Q. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., ul. P. XX, právne zastúpenej:
JUDr. Jozef Karabaš, advokát so sídlom Sabinov, Ružová 10, proti odporcovi: Rapid lite životná
poisťovňa, a.s. Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, právne zastúpeného: JUDr. Gabriel Gulbiš,
advokát so sídlom Košice, Němcovej 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/191/2013-137 zo dňa 11.04.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Žalovaný  j e    p o v i n n ý     zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške uvedenej v písomne
vyhotovenom rozsudku na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jozefa Karabaša, advokáta v lehote 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov  (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Zamieta
návrh na prerušenie konania.

Zrušuje   rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/1568/2012
zo dňa 19.01.2012,

Odporca je povinný  nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške, ktorá bude uvedená v písomnom
vyhotovení tohto rozsudku na účet jeho právneho zástupcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že  skutkovo mal za preukázané, že účastníci konania uzavreli
poistnú zmluvu, na základe ktorej bolo dojednané poistenie  na dobu 10 rokov. Ďalej vychádzal zo
skutkových zistení, podľa ktorých podaním zo dňa 07.04.2008 oznámil odporca navrhovateľovi zánik
poistenia z dôvodu doručenia žiadosti navrhovateľa na zrušenie poistnej zmluvy. Odporca si uplatnil voči
navrhovateľovi právo na zaplatenie sumy 168,45 Eur na Arbitrážnom súde v Košiciach s poukazom na
Všeobecné obchodné podmienky.

Ďalej zo zistení, že rozhodcovský súd - Arbitrážny súd v Košiciach  vydal rozhodcovský rozsudok
19.01.2012, ktorým zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy 168,45 Eur a trov rozhodcovského
konania vo výške 276,- Eur. Ďalej vychádzal z tvrdenia navrhovateľa, podľa ktorého pri uzatváraní
poistnej zmluvy mu nebolo objasnené ako sa budú riešiť prípadné spory medzi zmluvnými stranami,
nebol upozornený na rozhodcovskú doložku ani na to, že prípadné spory by mali byť prerokované pred
iným orgánom než súdom.



Prvostupňový súd tak prijal na takto zistený skutkový stav právny názor, podľa ktorého zmluva uzavretá
medzi účastníkmi - poistná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Mal za to že pri uzatváraní zmluvy nebola
individuálne a osobitne dojednaná zmluvná podmienka vo vzťahu k rozhodcovskej doložke. Podľa jeho
názoru išlo o vopred pripravenú podmienku, ktorej obsah nebolo možné meniť na základe rokovania
strán. Poukázal na to, že navrhovateľ nebol oboznámený o rozdiele medzi rozhodcovským konaním
a súdnym konaním a ani nemal vzhľadom na svoje skúsenosti s takýmito zmluvami dôvod sa sám
dopytovať na tieto okolnosti odporcu. Práve tieto okolnosti mu mal vysvetliť odporca, čo preukázateľne
nespravil.

Poukázal na ustanovenie § 52 ods. 1, § 52 ods. 3, § 52 ods. 4, § 53 ods. 1,§  53 ods. 2, 53 ods. 3, §
53 ods. 4 písm. h), § 53 ods. 5, zákona číslo 40/1964  Zb. Občiansky zákonník, § 40 ods. 1, § 41 ods.
1 zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Návrh na prerušenie konania, ktorý bol podaný odporcom zamietol prvostupňový súd a  odôvodnil to tým,
že podľa jeho názoru nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p. Mal za to, že predložený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 499/2012
zo dňa 10. 07. 2013, ktorý odporca pripojil k návrhu na prerušenie konania sa týka iba procesných
nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti,  ktorej  porušenie
znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv odporcu.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému
navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške
204,10 Eur ako odmena za poskytnutú právnu službu.

Proti tomuto  rozsudku  v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Navrhol,  aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a
priznal odporcovi náhradu trov konania, ktoré dodatočne vyčísli.

V odvolaní ďalej uviedol,  že poistnú zmluvu navrhol navrhovateľovi uzavrieť tretí subjekt nezávislý
od odporcu a to  sprostredkovateľka poistenia  J. N.. Prvostupňový súd vôbec vo svojom rozhodnutí
nezdôvodnil ako sa vyrovnal s dôkazom odporcu a to záznamom sprostredkovateľky poistenia, inak
blízkej príbuznej osoby. Zo záznamu totiž jednoznačne vyplýva, že sprostredkovateľka informovala
navrhovateľku s alternatívnou formou riešenia sporov pred súdom rozhodcovským. Súd tento
označený dôkaz nepodrobil žiadnemu súdnemu prieskumu, a preto jeho rozhodnutie je arbitrárne a
nepreskúmateľné.

V odvolaní ďalej uviedol, že súd konal v rozpore, keď pripísal tvrdeniam a výpovedí navrhovateľa
najvyššiu dôkaznú váhu a nehodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré predložil a označil odporca a
ktoré dobrovoľne podpísal samotný navrhovateľ na znak súhlasu so svojou prejavenou vôľou a právnym
úkonom, teda uzavretím poistnej zmluvy.

Je nespochybniteľné, že vstupoval odporca do poistného vzťahu s navrhovateľom ako informovaným
spotrebiteľom, pričom predložil aj listinný dôkaz a to záznam o požiadavkách a potrebách klienta k
poistnej zmluve zo dňa  08.11.2007.

Poukazuje na to, že rovnako ako navrhovateľ, tak aj on vstupoval do základného poistného vzťahu
ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi
navrhovateľom a sprostredkovateľom poistenia a to vrátane rozhodcovskej doložky. Súd tieto okolnosti
nepodrobil náležitému súdnemu prieskumu tým, že nehodnotil správne záznam sprostredkovateľa
poistenia a nepovažoval ani za potrebné vypočuť ho. Jediným argumentom a určite nie dôkazom v
konečnom dôsledku zostalo pre navrhovateľa a súd vo veci preukázania ich tvrdenia o tzv. neprijateľnej
podmienke v podobe rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve len dôkaz spočívajúci vo formálnom
porovnaní textu rozhodcovskej doložky v zmluve s textom obsiahnutým v § 53 ods. 4 písm. r) zákona
číslo 40/1964 Zb. Bezpochyby je zrejmé, že ustanovenie § 53 ods. 4 má demonštratívne vymedzenie
vyvrátiteľnej právnej  domnienky, že uvedené ustanovenia sú neprijateľnými podmienkami, neide však



o taxatívne vymedzenie vždy neprijateľných podmienok tak ako sa to snažil vo viacerých judikátov
vsugerovať právnickej verejnosti najmä Krajský súd v Prešove.

Súd k argumentom však nezaujal žiadne stanovisko, vyhlásil dokazovanie za skončené.   Je teda
evidentné, že ak by zákonodarca chcel vytvoriť v §  53 ods. 4 tzv. čiernu listinu vždy neprijateľných
podmienok, použil by inú formuláciu, napríklad je vždy neprijateľná a podobne čím by postuloval
nevyvrátiteľnú domnienku.

Má za to, že ani indikatívne určenie, že podmienka v  zmluve je textovo obdobná podmienke uvedenej
v § 53 ods. 4 nezbavuje spotrebiteľa a najmä súd k povinnosti postupom podľa § 53 ods. 10 na základe
vykonaného dokazovania stanoviť konkrétne skutkové a právne závery, ktoré by ho odôvodnene viedli
k právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach danej zmluvy.

V odvolaní uviedol, že súd bez toho, aby konfrontoval súd tieto účelové tvrdenia navrhovateľa s jeho
písomnými prejavmi na listinných dôkazoch predložených odporcom súdu  a to najmä s písomným
prejavom v  zázname o potrebách klienta kde jednoznačne potvrdil navrhovateľ, že mu boli vysvetlené
zrozumiteľne jasne a úplne všetky skutočnosti o všeobecných poistných podmienkach a ďalších
náležitostiach poistnej zmluvy,  spôsob mimosúdneho riešenia sporov  rozhodol v rozpore s § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka,  kedy tento deklaratórny zhodný prejav vôle učinil navrhovateľ pred uzavretím
poistnej zmluvy.

Poukazuje tiež na to, že sa prvostupňový súd vyhol povinnosti vykonať riadne  test primeranosti
podmienky v zmysle § 53 ods. 10 a tak je napadnuté súdne rozhodnutie prekvapivé pre odporcu a
arbitrárne. Záznam o potrebách klienta nebol produktom žiadnej formulárovej zmluvy,  bol produktom
navrhovateľa  ktorý týmto spôsobom osvedčil správny priebeh sprostredkovania poistenia v súlade s
príslušným zákonom č. 340/2005 Z.z.

Súd bol povinný ďalej preskúmať rozpor vo výpovedi účastníka, teda navrhovateľa s rozporom alebo s
obsahom písomného prejavu vôle, ktorý bol obsiahnutý v listinnom dôkaze.  V prípade Korčovská ESD
dôrazne upozornil dopytujúci  sa Okresný súd v Prešove v bode 2 svojho výroku na jeho povinnosť
konať pred konštatovaním neprijateľnosti podmienky najprv podľa článku 3 až 4 smernice, tak, aby mal
dostatočné skutkové a právne závery ku vysloveniu tohto svojho názoru. Súd nesprávne právne posúdil,
keď zistil skutočný stav veci že odkaz v osobitných zmluvných dojednaniach na text v časti XV. VPP
logicky nerobí osobitné zmluvné dojednania súčasťou PP, ale naopak text uvedeného článku sa stáva
súčasťou osobitných zmluvných dojednaní.

Nesprávny je právny záver súdu prvého stupňa, ktorý ani dôkladne neposudzoval hlavný právny vzťah
a to vzťah poistný medzi navrhovateľom a odporcom a nijako sa nevenoval jeho zániku v druhom roku
po uzavretí poistnej zmluvy, ktorá mala trvať dlhší čas. Súd riadne svoje rozhodnutie nezdôvodnil, keď
sa nevyporiadal so všetkými namietanými tvrdeniami odporcu.

V odvolaní ďalej uviedol, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru,
pokiaľ považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú, pretože nebola individuálne dojednaná. Zo
znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že bola predtým vysvetlená navrhovateľovi tretím nezávislým
subjektom, a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný
úkon oboch strán v spore. V záujme podpory svojich tvrdení dosiahnutia právnej istoty v rozhodovaní
súdov v obdobných veciach rovnako poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 10CoE/51/2011,  ako aj na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle
ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu  aj princíp právnej istoty. Súd nesprávne
vyhodnocoval aj postup sledovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme konania v rámci ktorého
nejasne arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to
v rozhodnutí nezdôvodnil.

V odvolaní tiež uviedol, že vznáša námietku zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu  v Prešove JUDr.
U. P. s odkazom na § 15 ods. 1 O.s.p.



Proti výroku o trovách konania uviedol že právny záver je nesprávny a to z dôvodu, že úspech v
spore je možné vysloviť až po konečnom rozhodnutí vo veci samej, pretože aj eventuálnym zrušením
rozhodcovského rozsudku samotný spor o plnenie nie je ešte meritórne rozhodnutý.

K podanému odvolaniu odporcu sa navrhovateľ nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli súdu a na  webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred rozsudok
a verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými odporcom v odvolaní
bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená
v čl. XV. VPP odporcu, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom
prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná
podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa navrhovateľka domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa
17.07.2013 na Okresnom súde Prešov s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej
vo Všeobecných poistných podmienkach.

Rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/1568/2012 zo dňa 19. 01.
2012 jej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu odporcovi vo výške 168,45 Eur a trovy rozhodcovského



konania vo výške 276,- Eur. Tento rozsudok jej bol doručený 18. 06. 2013. Zo skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že odporca uzatvoril s navrhovateľkou dňa 08. 11. 2007 poistnú
zmluvu, pričom k zániku poistného vzťahu došlo 07. 04. 2008 na základe listu odporcu zo dňa 07.
04. 2008, ktorým bola predmetná poistná zmluva zo strany odporcu na žiadosť navrhovateľa zo dňa
03.04.2008 zrušená.

Súd prvého stupňa zistil, že príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej
doložky uvedenej v časti XV. VPP podmienok, aby všetky spory s odporcom riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní, ako aj s poukazom na osobitné zmluvné dojednanie tvoriaceho súčasť VPP.

Navrhovateľka vo výpovedi poukazovala, že poistné podmienky neboli riadne vysvetlené. Nebol jej
objasnený spôsob, kto má riešiť prípadne spory medzi zmluvnými stranami, nebola upozornená na
rozhodcovskú doložku, ani na to, že prípadne spory by mali byť prerokované pred iným organom než
súdom.   Sprostredkovateľka aj keď to bola jej nevesta jej povedala základne veci o poistení, nepovedala
jej nič o tom, že spory bude riešiť nejaký iný súd. Nebola zvlášť upozornená na nejaké ustanovenia
všeobecných poistných podmienok.

Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 vydaný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/1568/2012, ktorý ukladal
navrhovateľke zaplatiť sumu 168,45 Eur a trovy rozhodcovského konania 276,- Eur.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách  vychádza  nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú  smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že  súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ,  a teda  nad rámec  zoznamu podmienok  uvedených v   prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú  sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej  formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú  nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že  o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce  spotrebiteľ  podľa nej má možnosť
vybrať si   medzi rozhodcovským  a štátnym súdom, ale  ak by podľa tejto doložky  začalo rozhodcovské
konanie  na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý



mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne  v
rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: <http://www.lexforum.sk/247>  Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul\" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ  môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle  dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle  navrhovaného ustanovenia považovaná
za  neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo  smernice,  na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu  vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1 ods.1, čl. 2 písm.b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku,  možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane
rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi  význam
rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá,
podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie  na
výber rozhodnúť sa  (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný  spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky. Odvolateľ sa bráni



tým, že navrhovateľka bola  dostatočne poučená a táto skutočnosť vyplýva zo  Záznamu o potrebách
klienta.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a  procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že  si takýto proces vyjednal spotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou  dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy
spotrebiteľov ( čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod  písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“  v prílohe smernice.

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v §
53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,
nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž,
je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd  ani najmenej
nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako



konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano,  Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o  rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky  a
má  poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od  spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom  individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh  dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.)..



Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské
zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné  a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom
konaní  a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ  nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy  dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo



odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne  nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní  je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný   náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná  súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej
podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa  týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005  2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„Smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že  OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane odporcu je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu,  ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť , že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa)  vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že odporca si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Navrhovateľ  nemal možnosť ovplyvniť  obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol  dodávateľom (odporcom) vopred pripravený a na jej
obsahu navrhovateľ nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
odporcu, že ide o individuálny návrh  navrhovateľa  na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom
konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená  vopred a spotrebiteľ preto nebol



schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú odporca poukazoval v odvolaní,  že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa navrhovateľ rozhodol osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si navrhovateľ individuálne želá.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde navrhovateľ nemal na výber
možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že navrhovateľ individuálne dojednal rozhodcovskú doložku. Na tejto okolnosti nič
nemení ani to, že
predmetné poistenie bolo dojednané sprostredkovateľom poistenia v zmysle zákona č. 340/2005 Z.z.
Sprostredkovateľ poistenia je totiž osobou, ktorá reprezentuje poisťovňu, koná v jej záujme a v jej
prospech, čo znamená, že samotná okolnosť takejto formy dojednávania poistného vzťahu nemôže byť
na ujmu hodnotenia zmluvných podmienok dojednaných pri tomto poistení v zmysle Smernice Rady č.
93/13/EHS.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného odporcu nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
navrhovateľovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej
zmienky. Preto tvrdenie odporcu o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
navrhovateľ) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

K námietke odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré  najmä
z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia a eventuálneho odňatia možnosti odporcovi konať pred
súdom odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa venoval dostatočnú pozornosť okolnosti, ako
bola rozhodcovská doložka v predmetnej poistnej zmluve a súvisiacich listinách  naformulovaná,
analyzoval jej umiestnenie vo všeobecných poistných  podmienkach, ako aj v osobitných zmluvných
dojednaniach a správne konštatoval umiestnenie predmetnej rozhodcovskej doložky, ako aj jej
formulovanie v rámci všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaní. Je
potrebné predovšetkým konštatovať, že osobitné zmluvné dojednania sú vlastne súčasťou všeobecných
poistných podmienok, aj keď sú tieto osobitne podpísané, avšak z pohľadu priemerného spotrebiteľa,
ako je to v prípade navrhovateľa, nevymykajú sa tieto  osobitné zmluvné dojednania osobitným
spôsobom z rámca všeobecných poistných podmienok a predovšetkým z charakteru vopred pripravenej
predformulovanej zmluvnej podmienky. Dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa potvrdilo, že
žalobca nemal možnosť takto formulovanú podmienku nijakým spôsobom ovplyvniť a ako bolo vyššie
naznačené, zodpovednosti v tomto smere sa žalovaný nemôže zbaviť ani s poukazom na pôsobenie
sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej zmluvy v zmysle zákona č. 340/2005
Z.z. Práve táto okolnosť, teda pôsobenie sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej
zmluvy, je dôkazom toho, že tieto  predložené doklady, teda všeobecné poistné podmienky a ich súčasť
v podobe osobitných zmluvných dojednaní, nebolo možné meniť.

V danej veci je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci napr. trovy rozhodcu (276,-
Eur) prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 168,45 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje
neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
navrhovateľom a odporcom.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do



všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V  tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05, Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (odporca) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie
„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa).

K námietke odvolateľa že  sa prvostupňový súd nezaoberal testom primeranosti predmetnej
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie a v tomto smere správne poukázal na okolnosť, že predmetná zmluvná podmienka prináša
značnú nerovnováhu do vzťahu medzi účastníkmi konania.  Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na
test primeranosti uvedený v článku 4 Smernice č. 93/13/EHS, najmä v podobe brania do úvahy
povahy služby, všetkých špecifických okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy a všetkých
ďalších podmienok zmluvy vo vzájomných súvislostiach v čase uzavretia zmluvy, bolo jeho dôkazným
bremenom v priebehu konania, aby preukázal, že z tohto pohľadu  rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka nie je neprimeraná, a preto nemôže byť kvalifikovaná ako neprijateľná. Prvostupňový súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne zhodnotil aké  ťažkosti,  rozhodcovské konanie môže
navrhovateľovi ako priemernému spotrebiteľovi priniesť z pohľadu uplatňovania jeho práva, ako aj
istú mieru pochybností o nezávislosti rozhodcovského orgánu, pokiaľ jednoznačnú ingerenciu pri jeho
voľbe alebo kreovaní má len žalovaný ako dodávateľ. Nemožno preto konštatovať, že by predmetná
zmluvná podmienka v podobe dojednania rozhodcovskej doložky prešla v pozitívnom slova zmysle
testom primeranosti v zmysle článku 4 Smernice č. 93/13/EHS a obstála z pohľadu dodržania predpisov
na ochranu spotrebiteľa.

Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej
veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov súdu prvého stupňa nemožno konštatovať osobitosť
dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci správne postupoval pokiaľ
návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v nadväznosti
na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.

V súvislosti s odvolacou námietkou odporcu vo vzťahu k sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. U.
P. z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k odporcovi, odvolací súd túto námietku považoval
za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom vo veci prejednania
predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

So zreteľom na uvedené preto napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (vrátane správneho
výroku o trovách konania § 219 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224  ods. 1  O.s.p. V odvolacom
konaní navrhovateľka nevyčíslila  trovy  konania  v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku,  a preto sa  jej trovy nepriznali (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. § 151
ods. 1 ods. 2 O.s.p.).



Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/191/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "2f69e019-b8c6-4d4f-9703-c40f6a97330a:4bdcab0c-35d6-4ac8-90d7-02fbc538ca7f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1", "spisova_znacka": "10CoE/109/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/109/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1"}, {"guid": "87052ca4-9c14-4220-b271-b635baacc14d:3cf0fc59-f4d7-4c96-88b4-d56e397bc8d6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1", "spisova_znacka": "10CoE/153/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/153/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1"}, {"guid": "93b529b5-9c9f-4d38-ae71-88ca5f7b7438:7307c211-e8d8-4fe7-aadb-57f9bb2f2e76", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8111204512.1", "spisova_znacka": "10CoE/51/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoE/51/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8111204512.1"}], "citovane_v": [{"guid": "c729eab5-9483-429c-a960-0286f82c42a3:23d30cf9-02f8-4d7f-8ee7-a02c4cfd1a44", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7613205838.2", "spisova_znacka": "6Co/444/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/444/2015 z 26. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7613205838.2"}]}