Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/518/2012 z 22. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. októbra 2013, sp. zn. 11Co/518/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:1011201008.1 Krajský súd Trnava | 11Co/518/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:1011201008.1 | 2013-10-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva Citované ustanovenia: § 663 OZ, zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d81800a6-59a0-49d7-ac96-d37a5b79adb1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:1011201008.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/518/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201008
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:1011201008.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a členov senátu
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. Martina Mrázová, správca
konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, proti žalovaným:
1. Z. K., nar. X.X.XXXX a 2. M. K., X.XX.XXXX, obaja bytom G. X, Y., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaných: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu: Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, zastúpeného advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., so sídlom
Námestie Matice Slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o zaplatenie 135,36 eur s prísl., na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/135/2011-91 zo dňa 20. septembra 2012,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov
odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia vo výške 29,08 eur do rúk jeho advokáta do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovaným sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovaných domáhal
zaplatenia 135,36 eur s poplatkom z omeškania ako nájomného za byt obývaný žalovanými (ďalej tiež len
„byt žalovaných“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovaného úpadkyne (TAZ
a.s. v likvidácii, t. č. v konkurze). Žalovaným nepriznal náhradu trov konania a vedľajšiemu účastníkovi
priznal náhradu trov konania vo výške 264,63 eur, ktorú uložil žalobcovi zaplatiť k rukám jeho zástupcu.
Právne takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 123, § 125 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2 a § 663
Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“),
§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. (o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), 14 ods. 1 písm. a/
zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom a účinnom do 31. júla 2000 (zákona o konkurze a vyrovnaní,
ďalej len „ZKV“), § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. (zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ďalej
tiež „ZKR“) a § 120 ods. 1 a 3 a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“); vecne potom tak, že žalobe nebolo možné
vyhovieť, ak ako predbežnú otázku si bolo treba vyriešiť, komu patrilo postavenie prenajímateľa bytu
žalovaných v rozhodnom období (za ktoré sa požadovalo nájomné). Tu žalobca síce predložil oznámenie
katastra potvrdzujúce jeho zápis ako vlastníka bytu žalovaného, avšak už rozsudkom Okresného súdu
Trnava z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007 - 653 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Trnave z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008 - 767 (ďalej tiež „vo vylučovacom spore“)



došlo k zamietnutiu žaloby takéhoto účastníka podanej proti vedľajšiemu účastníkovi z prejednávanej
veci a sledujúcej vylúčenie nehnuteľností (vrátane bytu žalovaných) zo súpisu všeobecnej podstaty
úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom (TAZ š.p. v konkurze). Tým bolo treba považovať za
vyvrátený obsah zápisu v katastri a zároveň i za potvrdenú existenciu práva vymáhaného žalobou na
strane vedľajšieho účastníka (nie teda žalobcu), pričom ak žalobcovi nepatrilo postavenie vlastníka ani
prenajímateľa bytu žalovaných a v konaní nepreukázal opak, nepreukázal ani svoju vecnú (tzv. aktívnu)
legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy. V časti trov konania bol rozsudok odôvodnený právne opäť
len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovaných a vedľajšieho
účastníka na jeho strane.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie len žalobca a navrhol, aby ho (rozsudok)
odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie (a prizná mu tiež náhradu trov konania). Mal za to, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napádaný rozsudok vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že
on (žalobca a odvolateľ) už 8. júna 2000 vykonal súpis majetku patriaceho do podstaty úpadkyne, ktorej
je správcom, pričom do súpisu zaradil tiež byt žalovaných. Nesúhlasí (žalobca) s tvrdením súdu, že
otázka oprávnenosti zaradenia predmetných vecí do konkurznej podstaty žalobcu nemôže byť v zásade
iným súdom (v inom konaní) posúdená odlišne ako vo vylučovacom spore a preto i záver súdu prvého
stupňa o vlastníckom práve (resp. prenajímateľských oprávneniach) k bytu žalovaných (rozumej
v rozhodnom čase - pozn. odvolacieho súdu) na strane Mgr. Ing. Korytára považuje za nesprávny.
Vo vylučovacom spore nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
tvoriacim predmet sporu oboch správcov, keďže vo výroku rozhodnutia z takého konania (rozsudku
zamietajúceho žalobu) súd autoritatívne ustálil len to, že nevylučuje veci (vrátane bytu žalovaných) z
konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p. a nie aj to, že vlastníkom takýchto vecí v predmetnom období
(do vydania takéhoto rozhodnutia) bol niekto iný ako žalobca. Podstatou oprávnenia podľa § 14 písm.
a) ZKV je o. i. oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky (napr. ju prenajímať a
inkasovať nájomné) a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci a to až do doby,
pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V
prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a. s. v likvidácii potom dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení
vecí zo súpisu podstaty a oprávnenie nakladať s majetkom podstaty (teda aj s bytom žalovaných) preto
svedčí žalobcovi. Ak byt bol zaradený aj do súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ š.p., avšak žalobca
tak urobil skôr, práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty majú svedčiť
jemu (žalobcovi, odvolávajúcemu sa v tomto smere i na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave z 29. januára 2009 sp zn. 1CoKR/17/2008), ak navyše do marca 2009 bol ako vlastník
predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností vedený on (žalobca). Preto je názoru, že žalovaní si
nesplnili povinnosť nájomcu, plynúcu mu z príslušného ustanovenia O. z. a je namieste uloženie mu
splnenia takejto povinnosti súdom.

Vedľajší účastník navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti
(všetci) preto, že v konaní bolo dostatočne preukázané zaplatenie nájomného za obdobie sledované
žalobou Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi (žalovaní), resp. tiež preto, že zápis v katastri a i vykonanie prvého
súpisu inak sporného majetku jedným zo správcov v konkurze zakladajú len vyvrátiteľnú domnienku
existencie príslušného práva k spísanej veci na strane správcu, ktorý tak urobil, rozhodnutiami
viacerých orgánov vrátane rozhodnutí vo vylučovacom spore však takáto domnienka a tým aj žalobcom
absolutizovaná priorita bola vyvrátená (vedľajší účastník).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolania žalobcu
celú vec (keď rozhodnutie o trovách konania, taktiež odvolaním spochybnené, malo povahu rozhodnutia
závislého na rozhodnutí vo veci samej), a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu
nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie veci
odvolacím súdom na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne
správny a odvolaniu žalobcu tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech.



Žiada sa uviesť, že (navzdory presne opačnému názoru odvolateľa) nebol dôvod, pre ktorý by sa
odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou týmto do odôvodnenia
napádaného rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť najmä
záver o tom, že žalobca nebol v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný). Pre správnosť
takýchto dôvodov aj pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom (ktorou
objektívnou presvedčivosťou samozrejme nie je ambícia presvedčiť absolútne kohokoľvek, teda i
niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na akékoľvek možné vysvetlenia) by tak
odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však aktuálna právna úprava
odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa celkom
logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu (a práve tam takto poskytnúť
i iný pohľad na vec), tým je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej
ním prejednávanej veci aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania (tu bez ohľadu na to, či ide aj o
vecnú polemiku s názormi súdu prvého stupňa z jeho rozhodnutia, alebo len o zotrvávanie na vlastných
stanoviskách a ich opätovné podsúvanie ďalšími podaniami). Z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa
potom odvolaciemu súdu javí potrebné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in
fine) ešte nasledovné :

Už v rámci prejednávania iných druhovo totožných vecí toho istého žalobcu (hoc aj skôr pri zaoberaní sa
procesnou otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva Mgr. Ing. Pavla Korytára v konaniach vedených
žalobcom z prejednávanej veci proti nájomcom bytov v domoch, o oprávnenosť zaradenia ktorých do
súpisu majetku jednotlivých úpadcov sa títo sporia, resp. sporili) tunajší odvolací súd získal vedomosť
(§ 121 O. s. p.) o tom, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii,
Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21.
decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt
žalovaných (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr Okresný súd
Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (v konkurznej veci úpadcu TAZ š.p., ktorého správcom je Mgr.
Ing. Pavol Korytár) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr.
Pohovejovi) nakladať aj s obytným domom, v ktorom sa nachádza aj byt žalovaných, pričom Krajský
súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim
uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol.
V odôvodnení takého (zmeňujúceho) uznesenia je potom ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu
na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým prvým správcom v rovine sporu
žalobcu a Mgr. Ing. Pavla Korytára bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej)
žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči Mgr. Ing. Pavlovi
Korytárovi (ktorou bol začatý vylučovací spor) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka
skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
68Cbi/10/2000, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce
na základe žaloby sledujúcej vylúčenie vecí (rozumej i domu s bytom žalovaných) zo súpisu podstaty
vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu
Trnava sp. zn. 13C 279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom).
Aj v čase vydania vyššie označeného (resp. i priblíženého) uznesenia Krajského súdu v Bratislave v
konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd
Trnava (v konaní sp. zn. 44Cbi/6/2007) zamietol a jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v
Trnave (ten v konaní jeho sp. zn. 21CoKr/4/2008) potvrdil; pričom neskôr ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky (i keď ten až po uplatnení práva v tejto konkrétnej veci, ako bude uvedené i neskôr) pre snahu
žalobcu zvrátiť takýto pre neho nepriaznivý výsledok konania pred nižšími súdmi nenašiel pochopenie
(keď uznesením z 18. februára 2010 sp. zn. 6Obdo/38/2009 dovolania žalobcu i obchodnej spoločnosti
M Y K A spol. r.o. Žilina ako vedľajšej účastníčky na jeho strane odmietol).

Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaných do súpisu
majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného Mgr. Ing. Pavlom Korytárom (ďalej
len „druhým správcom“), v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom
na strane druhého správcu. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu
súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania, opäť
por. § 121 O. s. p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale
i z vecných dôvodov (o čom sa možno pomerne jednoducho presvedčiť i oboznámením sa s



príslušným rozsudkom súdu prvého stupňa z vylučovacieho sporu); ale tiež z toho, že treba považovať
za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie o ďalšej
excindačnej žalobe vedené na žalujúcej strane druhým správcom (teda že by tu mohla existovať situácia,
v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k
veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a aj druhého
správcu tretej osobe).

I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v
poradí prvým správcom na strane takejto osoby, a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom
význam aj v tejto konkrétnej veci malo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za
obdobie predchádzajúce zamietnutiu žaloby vo vylučovacom spore došlo až po rozhodnutí o takejto
žalobe spôsobom vyznievajúcim v neprospech žalobcu. Pretože sa tak stalo v situácii, v
ktorej platby vymáhané žalobcom už žalovaní zaplatili druhému správcovi a otázkou podržania si práva
odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden
súd nezaoberal; nebol dôvod ustupovať ani od toho v minulosti tunajším súdom vysloveného záveru, že
vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie a
dosiaľ preukázateľne neskončeného) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam
s druhovo totožným predmetom - v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie
a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe (pokiaľ k takému rozhodnutiu
pravda dôjde), si je nutné vyriešiť a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období (v čase,
za ktorý sa požaduje zaplatenie nájomného) prislúchalo postavenie vlastníka, resp. prenajímateľa bytu
žalovaných.

Takouto otázkou sa súd prvého stupňa zaoberal a poskytol na ňu tiež odpoveď, ktorú i podľa
tunajšieho odvolacieho súdu treba považovať za korektnú. Pominúc možnosť existencie vlastníckeho
práva a naň naviazaných oprávnení k bytu žalovaných na strane tretej osoby (odchylnej od žalobcu
aj druhého správcu, či celkom presne od oboch úpadcov reprezentovaných ich správcami) totiž
zamietnutie excindačnej žaloby jedného správcu je praktickým svedectvom oprávnenosti zaradenia
veci do súpisu správcom druhým. Neúspech snahy jedného zo správcov docieliť vylúčenie veci zo
súpisu vykonaného jeho konkurentom má tak aj druhú stranu obraznej mince, ktorou je (pri zamietnutí
excindačnej žaloby i pre jej vecnú neopodstatnenosť) záver o neexistencii žalobou tvrdeného práva
na strane neúspešného žalobcu spojený s vyvrátením spoľahlivosti podkladov majúcich nasvedčovať
opaku - vrátane prípadného zápisu v katastri (tu por. i §§ 67 a 78 zákona č. 7/2005 ZKR, ako i § 7
katastrálneho zákona - tu inak zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Práve taký výsledok konania vo vylučovacom spore bol tým, čo spôsobovalo, že na zaradenie bytu
žalovaných do súpisu druhým správcom bolo treba nazerať ako na oprávnené. I ak by potom mala
nastať inak celkom výnimočná situácia sporenia sa správcov, z ktorých žiaden by so žalobou o vylúčenie
veci zo súpisu podstaty vykonaného jeho konkurentom nemal uspieť, usudzovať na ňu by šlo len v
prípade zamietnutia i druhej excindačnej žaloby (tej z konania Krajského súdu v Bratislave jeho sp. zn.
68Cbi/10/00). Pretože ale tu o takýto prípad nešlo (o excindačnej žalobe správcu TAZ š.p., nasmerovanej
proti žalobcovi z prejednávanej veci ešte rozhodnuté nebolo), za osobu disponujúcu všetkými
atribútmi vlastníckeho práva k bytu žalovaných musel byť považovaný úpadca reprezentovaný druhým
správcom (TAZ š.p.), resp. takýto správca (Mgr. Ing. Pavol Korytár). Nakoľko potom aj rozhodnutie
súdu vyporiadavajúce sa so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu (v rámci konkurzu) má len deklaratórny
charakter, teda povahu rozhodnutia iba konštatujúceho existenciu práva žalobcu k veci vylučujúceho
oprávnenosť jej zaradenia do súpisu vykonaného žalovaným či naopak neexistenciu takého práva
spojenú so záverom o oprávnenosti súpisu, nie je tu prakticky žiaden priestor pre
argumentáciu, podľa ktorej by v čase predchádzajúcom rozhodnutiu o excindačnej žalobe mal byť
právny stav iný (v takomto čase totiž môže panovať nanajvýš neistota o tom, na koho strane
je právo, ktorej odstráneniu slúžia práve žaloby popierajúce oprávnenosť zahrnutia konkrétnych vecí či
majetkových hodnôt do súpisu).

Ak by napokon už uvedené vyššie aj nemalo platiť v čase, v ktorom by za riadneho chodu vecí a nebyť
oboch konkurzných konaní, ako aj sporu správcov, mali žalovaní plniť, rozhodujúcim z pohľadu úspechu



požiadavky nastolenej žalobou v prejednávanej veci muselo byť, že skorší stav právnej neistoty o tom,
komu prislúcha status veriteľa pohľadávky na nájomné, bol odstránený skôr, než sa žalobca rozhodol
vymôcť od žalovaných takto už len domnelú pohľadávku (uplatnenú až v čase, v ktorom žalobcovi muselo
byť zrejmé, že oprávnenosť súpisu vykonaného ním samotným bola popretá neúspechom jeho žaloby
voči druhému správcovi).

Žaloba za takejto situácie bola preto celkom bez nádeje na úspech a súd prvého stupňa rozhodol
vecne správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol. Nakoľko na vecnú správnosť bolo treba usúdiť
aj u rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Pri takomto výsledku konania boli v odvolacom konaní plne úspešnými žalovaní a vedľajší účastník
na ich strane a boli to tak oni, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však žalovaná 2. návrh na priznanie týchto trov nepodala (§
151 ods. 1 O. s. p.), v čom bolo treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva a zo spisu sa
vznik žiadnych trov žalovanej v odvolacom konaní nepodával, o trovách odvolacieho konania
bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Žalovanému 1. odvolací súd priznal
náhradu trov konania vo výške 35,52 eur titulom trov právneho zastúpenia s nasledujúcou špecifikáciou:
1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 23,24 eur, 1krát režijný paušál vo výške 7,63 eur
a DPH 4,65 eur. Vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 37,04 eur titulom trov právneho zastúpenia s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej služby
(vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 23,24 eur, 1krát režijný paušál vo výške 7,63 eur a DPH. Podľa § 149
ods. 1 O.s.p. súd žalobcovi uložil zaplatiť túto náhradu zástupcom tak žalovaného 1., ako aj vedľajšieho
účastníka.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.