Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/114/2015 z 22. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. mája 2018, sp. zn. 7Co/114/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1513216450.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/114/2015 | ECLI:SK:KSBA:2018:1513216450.1 | 2018-05-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea4443cf-f4a7-4740-a2ad-5d096cfe704d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1513216450.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/114/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513216450
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1513216450.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: A.. X.. Š. Z.,
P.., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, D., zastúpeného: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,
s.r.o., IČO: 36 860 522, so sídlom Námestie M. Benku 15, Bratislava proti žalovanému: News and
Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava (predtým SPOLOČNOSŤ
7 PLUS, a.s.), zastúpenom: SCHWARZ advokáti, s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská
40, Bratislava a Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, so sídlom Einsteinova 25, Digital Park II,
Bratislava (advokát určený na doručovanie písomností), o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.10.2014, č.k.
6C/178/2013-107, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

V odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 7Co/114/2015 sa pokračuje
namiesto žalovaného: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s., IČO: 31 347 291, so sídlom Panónska cesta 9,
Bratislava s jeho právnym nástupcom: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom
Einsteinova 25, Bratislava.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33 000 eur titulom neoprávneného
zásahu do ochrany jeho osobnosti uverejnením nepravdivých a difamačných výrokov v týždenníku,
ktorého vydavateľom je žalovaný.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 11, § 12 ods. 1, 2 a 3, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že dospel k záveru, že
hodnotiace úsudky obsiahnuté v článku vychádzajú z reálneho faktického základu, neobsahujú urážlivé,
útočné alebo neslušné vyjadrenia a nemožno z nich vyvodiť záver, že žalobca sa obohatil na privatizácii.
Vychádzal z toho, že v prípade žalobcu išlo o verejne činnú osobu, ktorá bola povinná strpieť kritiku,
týkajúcu sa okolností privatizácie. Uviedol, že článok sa venoval prioritne inej osoby a v konaní bolo
preukázané, že žalobca bol trestne stíhaný, a to práve v súvislosti s jeho verejnou funkciou, pričom
trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený s tým, že nebolo
rozhodujúce a zásadné, či sa jednalo o skutok, ktorý mohol byť inak opísaný alebo špecifikovaný. Vo
vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme konštatoval, že žalobca túto nepreukázal a neuniesol dôkazné
bremeno v tom, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, pracovnom a



rodinnom živote. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi
náhradu trov konania v sume trov právneho zastúpenia.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s
právnym posúdením, podľa ktorého súd prvej inštancie vyhodnotil výroky uverejnené v článku ako
hodnotiace úsudky a nie ako skutkové tvrdenia, pričom ich nepravdivosť bola v konaní preukázaná.
Poukázal na to, že skutkové tvrdenie je opisom skutočného deja alebo statického faktu, pričom
objektivitu, či presnosť takéhoto popisu je možné verifikovať v rámci dokazovania, pričom pri nepresnosti
alebo neúplnosti reprodukcie faktov môže dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti (pravdu
skresľujúce údaje). Naopak, hodnotiaci úsudok je výhradne tlmočením osobného postoja autora
myšlienky alebo názoru, pričom aj tieto by mali vychádzať z určitých faktov. V tejto súvislosti odkázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/61/2000, rozsudky ESĽP (vo veci Lingens proti Rakúsku,
Pedersen a Baadsgard proti Dánsku, Feldek proti Slovensku, Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu).
Tvrdil, že žalované výroky sú skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť a nepresnosť sa v konaní preukázala
a bolo nimi výrazným spôsobom zasiahnuté do jeho práv a chránených záujmov. V súvislosti so
skúmaním zásady proporcionality či práva na slobodu prejavu poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 152/08, v ktorom bola riešená otázka skúmania primeranosti zásahu do práva
na ochranu osobnosti na základe trojstupňového testu proporcionality a na odporúčanie Benátskej
komisie, s tým, že difamačné fakty je treba posudzovať pod zorným uhlom mnohých hľadísk (závažnosť
obvinenia, povaha informácie a uváženie, do akej miery je problém záležitosťou verejného záujmu,
zdroj informácie, vynaložené úsilie na overenie pravdivosti informácie, status informácie, naliehavosť
záležitosti a vyžiadanie komentára od sťažovateľa). Podľa jeho názoru nemohol žalovaný požívať
ochranu práva na slobodu prejavu s ohľadom na uvedené kritériá. Namietal, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s porušením práva na ochranu osobnosti, a to práva na informačné sebaurčenie, ktorého
podstatou je možnosť rozhodnúť sa, či informácie, údaje, záznamy alebo prejavy osobnej povahy, budú
a za akých okolností sprístupnené iným. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.),
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (387 ods. 1 C.s.p.)

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal ospravedlnenia a
náhrady nemajetkovej ujmy od žalovaného, ktorý ako vydavateľ týždenníka N. X dní uverejnil v čísle 38
dňa 14.9.2011 článok na str. 24 až 26 s názvom „P. K. s podtitulom „K. N.W. J. K. Ž. Š. V. K. V. fotografiu
žalobcu s podtextom „Š. Z.: D. K. K. F. R. K. I. N. V. T., O. K. N. a vetu: „RV. O. C. N. J. K. N. U. T. I. D.
N. F. R. K. Š. Z. O. Ď. A. Ľ., J. D. V. U. I. N. N. U. A. H.“.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z.,
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).



10. Podľa § 64 C.s.p. ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

11. Podľa § 65 ods. 1 C.s.p. právny nástupca podľa § 63 a 64 prijíma stav konania ku dňu zániku
procesnej subjektivity svojho predchodcu.

12. Podľa § 65 ods. 2 C.s.p. procesné lehoty sa zánikom procesnej subjektivity prerušujú.

13. Podľa § 65 ods. 3 C.s.p. právnemu nástupcovi podľa odseku 1 začne plynúť nová procesná lehota
doručením uznesenia podľa § 63 alebo § 64.

14. V priebehu odvolacieho konania došlo k zlúčeniu spoločnosti žalovaného (SPOLOČNOSŤ 7 PLUS,
a.s.) so spoločnosťou News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281,
so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, na základe ktorého spoločnosť SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s.
zanikla (výmazom z Obchodného registra), a to s právnym nástupcom - spoločnosťou News and Media
Holding, a.s. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom
pôvodného žalovaného.

15. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

18. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

19. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď z vykonaného
dokazovania vyvodil nedôvodnosť nároku žalobcu. Žalobca v odvolaní primárne namietal nesprávne
vyhodnotenie dotknutých výrokov zo strany súdu prvej inštancie ako hodnotiacich úsudkov. Je však
potrebné dať do pozornosti, že v danej veci sa tvrdený zásah do práva na ochranu osobnosti odvíjal
od dvoch výrokov použitých v predmetnom článku. Prvým výrokom bol podtext pod fotografiou žalobcu
v znení: „Š. Z.: D. K. K. F. R. K. I. N. V. T., O. K. N.. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že ide o hodnotiaci úsudok. Je potrebné mať na zreteli, že hodnotiaci úsudok vyjadruje
subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z
hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných, teda subjektívnych kritérií, t.j. ide o
určitú voľnú interpretáciu skutočnosti. Zároveň, tak ako správne uviedol žalobca vo svojom odvolaní,
skutkové tvrdenie (na rozdiel od hodnotiaceho úsudku) je možné verifikovať, existenciu faktov možno
preukázať, t.j. dokázať ich pravdivosť. Vo vzťahu k hodnotiacim úsudkom nemožno uvedenú požiadavku
(dokázať ich pravdivosť) naplniť. Práve pri uvedenom výroku možno konštatovať, že nemožno spoľahlivo
dokázať jeho pravdivosť, nakoľko obsahuje subjektívny názor, hodnotenie určitých faktov, a to tak pri



formulácii „...D. K. K. F. R. K....“ ako aj pri formulácii „...I. N. V. T., O. K. N....“.. Výrok pritom vychádza
z reálnych skutočností, keďže žalobca zastával v rozhodujúcom období najvyššiu riadiacu funkciu vo
Fonde národného majetku a počas doby jeho pôsobenia v tejto funkcii došlo k privatizácii Slovenských
liečebných kúpeľov Piešťany, a.s. (pričom privatizačné rozhodnutie ako prezident FNM aj podpísal),
čo vyplynulo aj z vykonaného dokazovania. Vo vzťahu k spôsobilosti vyvolať zásah do osobnostných
práv žalobcu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil , že v prípade
žalobcu ide o osobu verejného záujmu, ktorá je povinná strpieť vyššiu mieru spoločenskej kritiky, a to
v čase, keď prebiehal proces privatizácie ako celospoločensky významnej udalosti. V danom prípade
bolo tiež podstatné (a súd prvej inštancie na to v odôvodnení rozsudku poukázal), že samotný článok
sa primárne týkal inej osoby ako žalobcu, neobsahoval urážlivé, útočné alebo neslušné vyjadrenia a
nemožno z nich vyvodiť úsudok, že by sa žalobca na privatizácii obohatil. Ak teda odvolateľ poukázal
na test proporcionality a ďalšie kritériá potrebné pri skúmaní prípustnosti a oprávnenosti zásahu do
osobnostných práv, odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd, i keď stručným spôsobom, zohľadnil
všetky podstatné okolnosti, ktoré sa pri posudzovaní tvrdeného zásahu majú zohľadniť. Vo vzťahu k
privatizácii možno nepochybne konštatovať, že išlo o celospoločensky významnú a sledovanú tému,
ktorá mohla byť ako vec verejná v plnej miere podrobená kritike a informovaniu zo strany médií (test
legitimity). V článku išlo primárne o tému, týkajúcu sa J. K. zainteresovaného na predmetnej privatizácii,
a to v súvislosti s jeho požiadavkou o odškodnenie za trestné stíhanie, pričom privatizačné procesy a
v tomto kontexte aj žalobca boli spomenuté s cieľom ozrejmiť okolnosti, z ktorých vychádzala hlavná
téma článku (test nevyhnutnosti). Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade žalobcu išlo o osobu verejného
záujmu; zároveň vo vzťahu k privatizácii išlo o otázku verejného záujmu; v osobe žalovaného ide o
vydavateľa tlače, ktorý vzhľadom na úlohu tlače je nositeľom slobody prejavu s právom informovať
verejnosť o dôležitých otázkach verejného záujmu; nešlo o taký zásah, ktorý by sa primárne týkal
žalobcu; informácia bola zverejnená v čase, keď osoba, ktorej sa článok týkal, žiadala o odškodnenie
za trestné stíhanie súvisiace s privatizačnými kauzami a informácie o žalobcovi boli okrajové, a to na
dokreslenie skutkových okolností predchádzajúcich trestnému stíhaniu a žiadosti o odškodnenie; výroky
uvedené v článku neboli podané urážlivým alebo vulgárnym spôsobom (test proporcionality).
Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie zohľadnil podstatné kritériá pri posudzovaní tvrdeného
zásahu do osobnostných práv žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť aj na
samotnú výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že kvôli podozreniu z trestného činu sprenevery manažmentu
Piešťanských kúpeľov a politickým tlakom podpísal rozhodnutie o privatizácii Piešťanských kúpeľov až
v októbri 1996. Pripustením určitého politického pozadia v procese privatizácie samotným žalobcom
sa podľa názoru odvolacieho súdu vylúčila neprimeranosť zásahu do jeho osobnostných práv, keď ako
prezident Prezídia Fondu národného majetku v čase rozhodovania o privatizácii Piešťanských kúpeľov
musel niesť určitú mieru zodpovednosti za rozhodovanie orgánu, ktorý reprezentoval (a ako prezident
privatizačné rozhodnutie podpísal), a to aj napriek tomu, že v samotnom procese rozhodovania hlasoval
proti predmetnej privatizácii. V tomto kontexte potom slovné spojenie „N. I., O. K. N.“ nemožno považovať
za neprimeraný zásah do osobnostných práv žalobcu.

22. Pokiaľ ide o druhý výrok („W. O. C. N. J. K. N. U. T. I. D. N. F. R.Á. K. Š. Z. O. Ď. A. Ľ., J. D. V. U.
I. N. N. U. A. H.), odvolací súd dáva do pozornosti, že i keď prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí
výslovne nešpecifikoval, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, z kontextu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je však zrejmé, že predmetný výrok posúdil ako skutkové tvrdenie, čo možno
vyvodiť zo slovného spojenia, že žalobca bol v článku spomínaný v súvislostiach, ktoré boli pravdivé,
keďže bolo preukázané, že bol trestne stíhaný, a to práve v súvislosti s jeho verejnou funkciou, pričom
trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vo vzťahu
k danému výroku zaoberal jeho pravdivosťou, čo je možné iba pri skutkových tvrdeniach. Zároveň
vyvodil, že nebolo rozhodujúce a zásadné, že skutok mohol byť opísaný alebo špecifikovaný inak. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu časť informácie („obžalovaní“), ktorá nebola pravdivá, resp. bola pravdu
skresľujúca vo vzťahu k žalobcovi (ktorí nebol obžalovaný, ale obvinený), nemohla byť spôsobilá vyvolať
zásah do jeho osobnostných práv. Rozlišovanie, či bol niekto obvinený alebo obžalovaný, nie je z
pohľadu čitateľa a adresáta informácie podstatné, naviac, primárnou informáciou výroku bolo, že trestné
stíhanie bolo zastavené (aj voči žalobcovi), nie informácia, či bol obvinený alebo obžalovaný.

23. Na záver odvolací súd konštatuje, že aj v otázke požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, t.j. že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že bola v značnej
miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, pracovnom a rodinnom živote, ktorý záver ani
nebol zo strany žalobcu v odvolaní bližšie namietaný.



24. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj správne
právne posúdil.

25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o
trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).