Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/99/2013 z 31. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 31. júla 2013, sp. zn. 11CoE/99/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3805202192.1 Krajský súd Trenčín | 11CoE/99/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3805202192.1 | 2013-07-31 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2e0eac1-9cf4-4327-96c8-eaa2216147df Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3805202192.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/99/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3805202192
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3805202192.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. S., naposledy bytom W.,
S. E. XX, zastúpený v konaní opatrovníkom: Z. V., súdna tajomníčka Okresného súdu Prievidza, pre
vymoženie 952,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 28. januára 2013, č.k. 16Er/209/2005-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, čo
odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 58 ods. 1, 41 ods.
2 Exekučného poriadku, na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 586/2003
Z.z. o advokácii. Uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 10. februára 2005 navrhol vykonanie
exekúcie voči povinnému pre vymoženie istiny vo výške 28.700,- Sk s príslušenstvom, na podklade
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 23. októbra
2004 spísaná notárom Q.. Q. K. na notárskom úrade v A.. Poverenie na vykonanie exekúcie
bolo súdnemu exekútorovi J.. Q.. K. V. udelené dňa 13. júna 2005. Z predloženého návrhu oprávneného
vyplýva, že exekúcia sa má vykonať na podklade notárskej zápisnice, podľa ktorej prítomný účastník
V.. C. K., advokát, so sídlom D., vyhlásil za osobu povinnú na základe splnomocnenia obsiahnutého v
Zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 03. júna 2004, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej
výške 32.914,- Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 28.700,- Sk a zvyšok príslušenstvo (úrok
z omeškania vo výške 0,25 % denne, poplatok z úveru, trovy právneho zastúpenia a trovy za spísane
notárskej zápisnice), ktorý v celosti splatí najneskôr do 02. novembra 2004. Povinný ďalej
prostredníctvom horeuvedeného splnomocneného zástupcu vyhlásil takýmto spôsobom aj súhlas s tým,
aby sa notárska zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., v prípade
neuhradenia dlhu do lehoty splatnosti. K notárskej zápisnici je pripojená aj zmluva o úvere uzavretá
medzi oprávneným a povinným. Súčasťou zmluvy je aj splnomocnenie povinného udelené advokátovi
V.. C. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. zostatku v
prípade čiastočného splnenia dlhu a jeho príslušenstva. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že v tomto
exekučnom konaní návrh na vykonanie exekúcie podal na základe plnomocenstva zo dňa 02.
januára 2004 Q.. V. V., advokát. Prvostupňový súd mal z iných exekučných spisov v obdobných
veciach oprávneného za preukázané, že v čase krátko predchádzajúcom uzatvoreniu zmluvy o úvere
a udeleniu splnomocnenia na uznanie dlhu osobou povinného dané V.. C. K. dňa 03. júna 2004, bol
V.. C. K. zároveň splnomocneným Q.. V. V. na zastupovanie pri všetkých právnych



úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom spoločnosti, vrátane podávania
návrhov na začatie konania pred súdmi a súdnymi exekútormi na základe plnej moci zo dňa 02. januára
2003. Podľa súdu prvého stupňa došlo v tomto prípade k rozporu s ustanovením § 16 písm. a) zákona
č. 132/1990 Z.z., resp. s ustanovením § 21 písm. a) zákona č. 586/2003 Z.z. Zmluva o
úvere bola uzavretá dňa 03. júna 2004 a v ten istý deň udelil povinný aj splnomocnenie advokátovi V..
C. K.. V.. C. K. zastupoval oprávneného na základe splnomocnenia zo dňa 02. januára
2003 až do 31. októbra 2003, kedy nadobudla účinnosť výpoveď uvedeného plnomocenstva. Notárska
zápisnica je spísaná 23. októbra 2004. Z časového hľadiska a v súlade s ust. § 21 písm. a) zákona č.
586/2003 Z.z. bolo preto povinnosťou V.. C. K. odmietnuť poskytnutie právnych služieb povinnému a
neprijať splnomocnenie povinného na úkony, okrem iného i na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu
a súhlase s jej vykonateľnosťou. Takáto plná moc a úkony uskutočnené na základe tohto splnomocnenia
sú v rozpore aj s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda sú podľa § 39 Občianskeho
zákonníka neplatné. Tak uznanie dlhu ako aj vyhlásenie o exekučnom titule vo forme notárskej zápisnice
je jednostranný právny úkon, ktorým z hľadiska hmotnoprávneho povinná osoba uznáva svoj dlh voči
veriteľovi, čo do dôvodu a výšky a z hľadiska procesného vyhlasuje za splnenia ďalších podmienok, že
súhlasí, aby sa notárska zápisnica stala exekučným titulom. Podľa názoru prvostupňového súdu takýto
prejav vôle je v rozpore so záujmami zastúpeného (povinného), keďže V. C. K. dlhodobo a
opakovane poskytoval oprávnenému právne služby vo veciach súvisiacich s vecou povinného.
Ide o nespôsobilé zastúpenie a právne úkony urobené takýmto zástupcom sú v rozpore s § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka a následne podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Podľa názoru súdu
prvého stupňa je preto notárska zápisnica nespôsobilým exekučným titulom, pretože za povinného
vyhlásila vôľu osoba, ktorej záujmy vzhľadom na to, že zastupovala v relatívne krátkom čase pred týmto
úkonom dlhodobo v obdobných veciach aj osobu oprávneného, sú v rozpore so záujmami zastúpeného,
t.j. povinného. S poukazom na horeuvedené skutočnosti, s prihliadnutím aj na základné
ustanovenia § 2 a 3 O.s.p., súd prvého stupňa notársku zápisnicu neuznal ako spôsobilý exekučný titul
a preto v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu
trov exekúcie, o ktorých prvostupňový súd následne rozhodne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného
poriadku po právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho
mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a
hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi. Vo svojom odvolaní oprávnený namietal, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.),
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ako
aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že prvostupňový súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak
bol podľa zákona povinný urobiť a tak nedodržal procesný postup upravený v § 57 ods. 5 veta druhá
Exekučného poriadku. Na základe uvedeného prvostupňový súd odňal sťažovateľovi možnosť konať
pred súdom, a preto oprávnený požiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej zastával názor, že súd
prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. K revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad



exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými právnymi
predpismi. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá
je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul
vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Mal za to, že
exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo
do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval
všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to
najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol,
že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok,
bez reálneho zistenia skutočného stavu. K tvrdeniu súdu, že plnomocenstvo v notárskej zápisnici je
neprijateľná podmienka uviedol, že týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti
či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Súčasne bol toho názoru, že
plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka a rovnako nie je ani zmluvným ustanovením, pričom naň nemožno aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka.
Plnomocenstvo taktiež považoval za dostatočne určité a zrozumiteľné. Povinný taktiež mohol svoj dlh
uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo totiž o budúce právo, t.j. právo, ktoré
by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na §
574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o záver
súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného uviedol, že tento záver nijakým spôsobom nevyplýva
z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol
na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej
zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a
žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej namietal, že exekučný súd založil svoje
rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom tento svoj záver podporil
tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe avšak bez toho, aby uviedol, z akého publikovaného rozhodnutia
vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V závere upozornil na to, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie oprávnený
poukázal na § 135 O.s.p., v zmysle ktorého je všeobecný súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, pričom dal do pozornosti
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 zo dňa 14. marca 2012.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Bol toho názoru, že prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v
smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie
má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom
na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:



Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach judikoval, že
Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať
všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže
sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť
skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa
uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie
je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10,
bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor
Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa
len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My
Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú
posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Odvolací súd následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť z týchto dôvodov:

Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje
k povinnosti, alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2
Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať
exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a
čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v
dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10. februára 2005, ktorý bol
doručený súdnemu exekútorovi Q.. J.. K. V. dňa 18. februára 2005, domáhal vykonania exekúcie
proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ
XXXXX/XXXX zo dňa 23. októbra 2004, v ktorej povinný, zastúpený V.. C. K., uznal čo do základu aj do
výšky dlh voči oprávnenému pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho
zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice a zároveň vyhlásil, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice a s exekúciou.

Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a
súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným
titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané V.. C. K., advokátom, ktorý konal na základe
splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere zo dňa 03. júna 2004.



Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetná zmluva o úvere medzi oprávneným
a povinným bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah nebol individuálne
dojednaný a povinný ani tento obsah nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca
si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený
oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal
možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej
formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu
vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho
záväzku. Navyše odvolací súd má z úradnej činnosti za preukázané, že v zmluve vopred takto určený
advokát vystupoval aj ako zástupca oprávneného na zastupovanie pri právnych úkonoch spojených
s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že
zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou
úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného
splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon
urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica
spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym
aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Odvolací súd zároveň zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je
i neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto
zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi
oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto
podmienky zo strany spotrebiteľa, teda povinného. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že predložená zmluva uzatvorená medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle
odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na
škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež
podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle ustanovenia
§ 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych
vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany
spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou
účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté
v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. V zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka tak bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať normy chrániace spotrebiteľa.

Námietku zo strany oprávneného, že predmetná notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo
strany súdu prvého stupňa už pri udelení poverenia, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Súd je
kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že
exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak, ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (R 58/1997).

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa nedodržal procesný postup, keď v rozpore
s ustanovením § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 nenariadil na
prejednanie veci ústne pojednávanie odvolací súd uvádza, že novelou č. 335/2012 s účinnosťou
od 1. januára 2013 bolo zrušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. V zmysle § 58 ods. 2
Exekučného poriadku v platnom znení, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť
pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa
§ 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku. Prvostupňový súd napadnuté rozhodnutie vydal dňa 28.
januára 2013, teda už za účinnosti vyššie uvedenej novely, a teda v predmetnom prípade, keď exekúciu
vyhlásil za neprípustnú s exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nebol
povinný s poukazom na § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení nariadiť na prejednanie
veci ústne pojednávanie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd zastáva právny názor, že



súd prvého stupňa postupoval správne a svojím postupom neodňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .