Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoE/135/2015 z 15. 2. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 15. februára 2016, sp. zn. 19CoE/135/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8715204081.1
Krajský súd Prešov | 19CoE/135/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8715204081.1 | 2016-02-15 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Poistenie
Citované ustanovenia: ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eaa17a28-9cbd-4ef2-a64d-75c72378b01b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8715204081.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoE/135/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715204081
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715204081.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom
Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, proti povinnej: Y. Y., bytom U. č. XXX, štátnej občianke Slovenskej
republiky, o vymoženie 32,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Poprad č. k. 12Er/216/2015-20 zo dňa 09.07.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 44 ods. 2 z.č. 233/1995 Z.z. (Exekučného poriadku), § 45
ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, §§ 52 ods. 1, 3, 4; 53 ods. 1 veta prvá; ods. 4 písm. r), ods.
5; 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že povinná s oprávneným uzavreli dňa 27.02.2009 poistnú zmluvu č. 4482390006, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné poistné podmienky a osobitné zmluvné dojednania k poistnej
zmluve č. 02/2008. V bode 3 je zakotvená rozhodcovská doložka v nasledujúcom znení : „Poistník
(poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne
svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho
konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV.
časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“

V bode 4. sa zmluvné strany dohodli, že za účelom realizácie osobitného práva poistníka individuálne
ovplyvniť poistný vzťah v súlade s potrebami účastníka môže poistník v lehote 30 dní od podpisu poistnej
zmluvy písomne odmietnuť ustanovenie časti XV. Všeobecných poistných podmienok.

Z bodu XV. VPP vyplýva, že všetky spory sa rozhodnú rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní.

Ďalej sú ustanovené pravidlá výberu a zriadenia rozhodcovského súdu. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky arbitrážny súd odvodil svoju právomoc konať a rozhodovať vo veci.

Je nepochybné, že v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá
zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v
rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je
preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú typovú zmluvu.

Súd sa preto zameral na skúmanie, či zmluva spolu so svojimi neoddeliteľnými súčasťami neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky, v súvislosti s čím konštatoval, že rozhodcovská doložka uzavretá s



povinnou ako spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí
byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Neprijateľná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a s takouto spája ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka sankciu neplatnosti.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nie je zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti ( §40a
Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
Rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými
stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená
platná rozhodcovská zmluva.

V danom prípade sa jedná o tzv. výhradnú rozhodcovskú doložku, teda ktorá nedáva možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a riadnym občianskym súdnym konaním, ale už z jej samotného znenia je zrejmé,
že vylučuje možnosť spotrebiteľa obrátiť sa na všeobecný súd. Spotrebiteľ tak nemá možnosť voľby, ale
musí sa podrobiť rozhodcovskému konaniu jednak v prípade, keď konanie iniciuje dodávateľ, ale aj v
prípade, ak by bol navrhovateľom on.

Obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku,
ktorú je s poukazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľná, a preto neplatná.

V danom prípade nie je možné vybrať si medzi prejednaním veci všeobecným súdom a rozhodcovským
súdom, čo ešte viac odôvodňuje posúdenie takejto doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Predmetná rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok (na
návrh dodávateľa) mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre
exekútora. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul,
v skutočnosti znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, a to aj
keby bol navrhovateľom on sám. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa vo všetkých sporoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom.

Ak v rozhodcovskom konaní bola vec prejednaná na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
exekučný titul v tomto konaní nemožno považovať za súladný so zákonom, na základe takéhoto
exekučného titulu nie je možné viesť exekučné konanie. Rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať
a vydať exekučný titul a takto vydaný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný. Na základe takéhoto
exekučného titulu nie je možné viesť exekučné konanie.

Na zistených skutočnostiach nič nemení ani fakt, že podľa dohodnutých ustanovení má poistník
do 30 dní možnosť odmietnuť rozhodcovské konanie. Nakoľko rozhodcovská doložka ako aj toto
ustanovenie je súčasťou formulárového znenia VPP a osobitných zmluvných dojednaní, bez možnosti
individuálne ovplyvniť ich obsah, je viac ako pravdepodobné, že spotrebiteľ, rovnako ako nebol dôrazne
upozornený na následky rozhodcovskej doložky, tak nebol upozornený ani na túto možnosť odmietnutia
rozhodcovského konania.

Vzhľadom na uvedené rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať a vydať exekučný titul a na
základe takéhoto exekučného titulu nie je možné viesť exekučné konanie. Boli splnené podmienky



na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol,
že prvostupňový súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu ústavného
práva oprávneného uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 2 Listiny. Exekučný titul musí
z hľadiska materiálnej vykonateľnosti obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného,
presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu
na plnenie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje právny predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo
rozhodnutie - exekučný titul vydané, t. j. zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje
oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní vyplýva, že exekučný súd je oprávnený preskúmať, či rozhodcovský rozsudok
má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a), b), a teda či bol vydaný vo veci, o ktorej sa už
predtým právoplatne rozhodlo na súde alebo v inom rozhodcovskom konaní. Ďalšie dôvody šetrenia
dôvodov predstavujúcich materiálnu stránku exekučného titulu nie sú exekučnému súdu zverené.
Ani z judikatúry EÚ, prípad C-40/08 Asturcom, nemôže exekučný súd čerpať oprávnenie na taký
postup, aký zvolil. Súd si nad rámec zákona z vlastnej iniciatívy zaobstaral a vykonal ďalšie listinné
dôkazy, a to bez účasti oprávneného, čím súd prekročil svoju právomoc a porušil čl. 2 ods. 2 a čl.
144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny. Tieto listinné dôkazy súd hodnotil a na ich základe
sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým a právnym
zisteniam vyjadriť, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom. Postup exekučného súdu bol
neeurokonformný a protiústavný. Oprávnenému bolo tiež odňaté právo na zákonného sudcu, lebo v
zmysle zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch títo nevykonávajú dokazovanie. Justičný čakateľ
prekročil svoje právomoci. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, táto bola dojednaná v súlade s ust.
§§ 3 a 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Účastníci  sa dohodli, že vzájomné spory sa prejednajú
najprv, a teda prednostne v rozhodcovskom konaní a až v prípade nespokojnosti niektorej strany sa
môžu žalobou domáhať preskúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku. Povinná nebola povinná
podpísať Osobitné zmluvné dojednania a mohla v lehote 30 dní od XV. časti Všeobecných poistných
podmienok odstúpiť bez toho, aby bol zvyšok poistného vzťahu akékoľvek dotknutý. Táto možnosť je
jednoznačne v prospech spotrebiteľa - povinnej. V čase uzavretia poistnej zmluvy zákon neukladal
oprávnenému povinnosť informovať povinnú o rozdieloch medzi konaním na všeobecnom súde a
rozhodcovským konaním. Oprávnený si uplatňuje právo navrhnúť vykonať tie dôkazy, ktoré bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia prvostupňového súdu, a to Záznam o potrebách
a požiadavkách klienta. Z preskúmavaného rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený
rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia. Súd
v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Dôvody zistenia, že
v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah, a preto je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského
práva aj v rámci exekučného konania, v ktorom je okruh účastníkov vymedzený v § 37 Exekučného
poriadku a nie je dôvod pre podporné použitie Občianskeho súdneho poriadku, ale ani okolnosti
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia ako takej exekučný súd riadne nezdôvodnil. Napadnuté
uznesenie je nepreskúmateľné.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia
§ 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v
tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda
ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide
o štandardnú formulárovú zmluvu.



K odvolacej námietke oprávneného, že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, že realizujú svoje oprávnenia vyplývajúce im z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a že exekučný súd je oprávnený preskúmavať, či rozhodcovský rozsudok má nedostatky
uvedené v ust. § 40 ods. 1 písm. a), b) Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom ďalšie dôvody
šetrenia dôvodov predstavujúcich materiálnu stránku exekučného titulu nie sú exekučnému súdu
zverené, odvolací súd konštatuje, že podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky
právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že
rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné
prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi
účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v
podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi
účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie
buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa
vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom
zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom  (čl. 125 ods. 1
písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené  vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe
nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie §
45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú
právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona rozhodcovskom
konaní je potrebné na účely § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému
súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p.
a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do
jeho materiálnej právoplatnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57
Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom
konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní je potrebné považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému
súdu jeho skúmanie.

Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní  je i eurokonformný.



Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012  v právnej veci toho istého
oprávneného, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol:

„Skúmaním platnosti rozhodcovskej  doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej  veci,  t. j. vo  veci  vyplývajúcej
zo  spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“

„Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo §
40 ods.1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského
konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým  aj  právomoc rozhodcovského súdu  v konkrétnej    veci (pretože inak by
tieto  ustanovenia  strácali  svoj  zmysel -  boli  by   nadbytočné),  v   spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu..“

„Dôvodom pre záver o neprijateľnosti  a tým aj neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala  nevyváženosť  v
právach    a povinnostiach   zmluvných    strán  v     neprospech
povinnej. Je tomu tak v prípade, keď rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá
už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár)
„Všeobecné poistné podmienky pre životné  poistenie ....“  a teda aj rozhodcovská  doložka obsiahnutá
v XV. časti  týchto podmienok. Na  tomto fakte nič nemení
skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného
formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú
doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach“.

Vychádzajúc z uvedeného záveru Najvyššieho súdu SR odvolací súd konštatuje, že nie je možné
považovať rozhodcovskú zmluvu podpísanú toho istého dňa, ako bola podpísaná poistná zmluva, a to
na vopred pripravenom formulári, za individuálne dojednanú.

Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne dojednanú
rozhodcovskú doložku, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v skutkovom stave. Podľa
oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky,
keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú
v Osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo



by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská
doložka bola uzavretá medzi účastníkmi individuálne.

Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je
zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti - Rozhodcovské konanie.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z
určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní
zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej
kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si
povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných
podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu „individuálne
dojednaného zmluvného ustanovenia“.

Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak tak
vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre spotrebiteľa.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za
individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).

Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce
niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej
zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované
docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly,
čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých
obchodných praktikách“, články 5 a nasl.

Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách
postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani tušenia a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“
odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana
práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial,
Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá
predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality
života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že
oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových
zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo
slabšej vyjednávacej pozície (porov. rozsudok súdneho dvora  MOSTAZA CLARO , bod. 25), by rovnako
nemali byť žiadne pochybnosti.

Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný
režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj
pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber
a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú



doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore
s platným právom.

Za správny považuje odvolací súd aj zistenie prvostupňového súdu, že v danom prípade sa jedná o
tzv. výhradnú rozhodcovskú doložku, čo vyplýva z jej znenia - čl. 1 XV. časti Všeobecných poistných
podmienok a jednoznačne z tejto rozhodcovskej doložky nevyplýva, že vzájomné spory sa prejednajú
najprv, a teda prednostne v rozhodcovskom konaní a až v prípade nespokojnosti niektorej strany sa
môžu žalobou domáhať preskúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku.

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie, odvolací
súd konštatuje, že oprávnenému ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť
konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť
na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných
dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín
jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom
vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto
smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné
odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.

Zároveň oprávnený mal právo reagovať na rozhodnutie prvostupňového súdu podaním odvolania a
odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu.

K odvolacej námietke oprávneného, že vydaním napadnutého uznesenia justičným čakateľom došlo
k odňatiu práva oprávneného na zákonného sudcu, odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 5
písm. g) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch oprávňuje vyššieho súdneho úradníka
rozhodovať na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní s výnimkou schválenia príklepu súdom.
Keďže zákon nevylučuje vyššieho súdneho úradníka (justičného čakateľa) z rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, justičný čakateľ, ktorý vydal napadnuté
uznesenie bol oprávnený (a zároveň povinný) postupovať v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a vykonať všetky potrebné úkony za účelom preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie ako aj rozhodcovskej doložky z hľadiska jej platnosti, keďže exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd rozhodol správne. Oprávnený
neuviedol v odvolaní žiadnu takú relevantnú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zrušenie
napadnutého uznesenia.

Odvolací súd odmieta argumenty oprávneného, že rozhodcovská doložka bola v tomto prípade
jednoznačne dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka v zmysle ust. § 53 zák. č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka. V súlade s tým, čo odvolací súd na podporu správnosti rozhodnutia
prvostupňového súdu uviedol, nemožno totiž očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde
bolo porušené právo, ako sa to stalo aj  v prípade predmetnej poistnej zmluvy.

Preto odvolací súd a s doplnením dôvodov v súvislosti s odvolacími námietkami uznesenie
prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.