{"guid": "17ad158f-e5f4-4cf9-a9bc-886025cc1e17:18624c85-a705-45c6-afaa-c95e8d8fbbb5", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1", "spisova_znacka": "7Co/4/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/4/2012 z 18. 4. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. apríla 2012, sp. zn. 7Co/4/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1", "identifikacne_cislo": "8110204084", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 400, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-400", "datum_vydania": "2012-04-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18624c85-a705-45c6-afaa-c95e8d8fbbb5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110204084
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8110204084.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu SKP, k.s. so sídlom v Banskej
Bystrici, na ul. Lazovnej č. 64, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze\",
so sídlom v Sládkovičove, na ul. Košútskej č. 1342, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Konečným,
advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, na ul. Hurbanovej č. 14A proti žalovanému S. J., naposledy
bývajúcemu v N., na ul. F. č. XX, v konaní zastúpenému opatrovníčkou K. D., súdnou tajomníčkou
Krajského súdu v Prešove, o zaplatenie 588,92 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 12.10.2011, č.k. 10C 47/2011 - 111 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á   p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e
p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v prejednávanej veci ide o spor, v rámci ktorého došlo k
postúpeniu pohľadávok voči spotrebiteľom na subjekt v úpadku,  za ktorý uplatňuje pohľadávky správca
konkurznej podstaty. Pôvodne išlo o pohľadávku  spoločnosti Slovak Telekom, a.s. zo spotrebiteľskej
zmluvy o pripojení a poskytovaní  verejnej telefónnej služby. Z hľadiska  súdnej kontroly nekalých
obchodných praktík boli preskúmané podmienky uzavretej zmluvy majúcej nepochybne charakter
zmluvy spotrebiteľskej. Preto platí, že ak sa uplatňuje  právo po  použití nekalej obchodnej praktiky, súd
môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo  uplatňuje
po použití nekalej obchodnej praktiky. Konaním v rozpore s dobrými mravmi  sa na účely zákona o
ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v platnom znení (ďalej len ZOS) rozumie najmä konanie, ktoré je
v rozpore s vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, pričom využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku,
výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 ZOS).

Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho
osobitne  taxatívnym spôsobom vypočítavá nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností
považujú za nekalé a tieto sú uvedené v prílohe č.1 k ZOS.



Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky uvedené v prílohe od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j.
bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to 1.) či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej
starostlivosti a 2.) či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr. uzavrieť
zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a pod. U praktík, ktoré nie sú uvedené v prílohe je teda pre záver o
nekalosti dôležitá existencia  uvedených dvoch aspektov.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 ZOS).

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ ZOS).

Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky
na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak
neurobil (§ 2 písm. r/ ZOS).

V prejednávanej veci bola opakovane pohľadávka postupovaná a posledným postupníkom je úpadca.
Dôsledkom postúpenia pohľadávky je zmena na strane veriteľa bez zmeny obsahu práva na plnenie
(pohľadávky). Môže sa zdať, že postúpenie pohľadávky ako také, nemôže  mať za následok  zhoršenie
postavenia dlžníka, avšak práve predmetná vec je typická tým, že to tak vždy nie je a aj postúpenie
pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods.
2 ZOS). Nekalé obchodné praktiky sú pritom v zákone uvedené len indikatívne čo je zrejmé so slova
„najmä“ („Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä...“, § 7 ods. 4 ZOS).

Súd považuje postup dodávateľa ako postup v rozpore s  úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti,
ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa  pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti
(nedostatok odbornej starostlivosti). Zámer  dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na
subjekt v úpadku hodnotí súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto
zákonného inštitútu, a to  jednak  nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel
konkurzného konania, obchádzanie poplatkového zákona),  ako aj potenciálne  riziko, že takéto konanie
naruší správanie spotrebiteľa. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je za uvedených okolností v
rozpore s dobrými mravmi a preto absolútne neplatné (§ 39 OZ). Nekalá obchodná praktika predstavuje
zákonom zakázané konanie (§ 7 ods. 2 ZOS), pričom práve takéto  konanie malo byť prostriedkom k
získaniu aktívnej legitimácie žalobcu. Súd v prejednávanej veci musel prihliadať na takúto nekalú činnosť
a žalobu zamietnuť pre nedostatok  aktívnej legitimácie.

Základným účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je dôkladné a úplné speňaženie majetku
úpadcu a čo najúplnejšie uspokojenie veriteľov, pričom je absolútne neobvyklé, že  subjekt, ktorý
je v konkurze, aktívne nadobúdal pohľadávky  a následne ich na súde uplatňoval prostredníctvom
správcu. V tomto ohľade sa súd nestotožňuje s vyjadrením žalobcu, ktorý citoval ustanovenia § 86
ods. 1 - 4 uvedeného zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keďže tieto ustanovenia upravujú výkon
činnosti súvisiacich s podnikateľskou činnosťou úpadcu a nie odplatné skupovanie pohľadávok, tak ako
to realizoval žalobca. Vymáhanú pohľadávku nadobudol úpadca od spoločnosti MEDIATION KMCH,
s.r.o. Právny zástupca žalobcu JUDr. Pavol Konečný bol spoločníkom oboch dotknutých obchodných
spoločností. JUDr. Pavol Konečný  bol spoločníkom úpadcu, konateľom a spoločníkom spoločnosti,
od ktorej úpadca získal vymáhanú pohľadávku a aktuálne v mene správcu vo viacerých konaniach
zastupuje úpadcu. Predmetné personálne prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa čestnému
plneniu povinností a úcte k právam iných (§ 1 O.s.p.) a rovnako priečiace sa zásadám poctivého
obchodného styku (§ 265 Obch. zák.).



Žalobca vykonáva štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské subjekty vykonávajúce
správu a vymáhanie pohľadávok. Týmto postupom tak dochádza k neoprávnenému zvýhodňovaniu
žalobcu oproti ostatným podnikateľským subjektom obchádzaním zákona. Obchádzanie zákona spočíva
vo vylúčení záväzného pravidla (platenia súdneho poplatku) použitím prostriedku, ktorý sám o sebe
nie je zákonom zakázaný (konkurz), avšak je použitý za tým účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy
k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti by mohol nastať stav, kedy by správcovia
vymáhali pohľadávky rôznych subjektov bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika náhrady trov
konania. Rozpor so zásadou poctivého obchodného styku je úplne jednoznačný, nakoľko akceptovaním
len doslovného výkladu § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. sa navodzuje stav absolútnej
deformácie podnikateľského prostredia vo sfére (súdneho) vymáhania pohľadávok. Žalobca totiž vo
veľkom množstve konaní vymáha pohľadávky bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom táto
povinnosť ostatné subjekty podnikajúce v danej oblasti výrazne zaťažuje a znevýhodňuje. Hoci často
ide o minimálne súdne poplatky, s poukazom na veľké množstvo takýchto súdnych konaní, získava
žalobca neprimeranú a účelovú výhodu. Zároveň je nutné poukázať na to, že žalobcu reálne nezaťažuje
ani hrozba náhrady trov konania, čo ešte viac zvýrazňuje deformáciu voľnej súťaže na trhu vymáhania
pohľadávok, pretože aj v prípade neúspechu v spore a priznaní náhrady trov konania protistrane, si
ich táto nebude môcť uplatniť inak, ako v rámci konkurzného konania, čo vzhľadom na už existujúcu
insolventnosť úpadcu a prednostné práva iných veriteľov robí toto potencionálne oprávnenie skôr len
fiktívnym, ako reálnym. Naproti tomu, právny zástupca žalobcu buď získa trovy konania vyplatením od
protistrany, alebo mu bude odmena vyplatená správcom konkurznej podstaty, čo pri nízkej vymožiteľnosti
predmetných pohľadávok (dlžníkmi sú osoby často zdržujúce sa na neznámom mieste alebo ide o osoby
bez „zexekuovateľného“ majetku) robí výrazne otáznym vôbec celkový efekt z takéhoto postupu správcu.

V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že zmyslom právnej úpravy § 4 ods. 2 písm. m/ zákona
č. 71/1992 Zb. je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť, bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou,
tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu“ úpadcu. To znamená iniciovať konanie o vrátenie majetku späť
do podstaty. Prebiehajúce konanie rozhodne nevykazuje znaky takéhoto postupu, naopak ide o vstup
správcu do ďalších súdnych konaní vo vzťahu k pohľadávkam (odhliadnuc od problematickosti ich
vymoženia) nadobudnutých až po vyhlásení konkurzu. Úpadca zároveň nemôže mať žiadne záruky, že
nadobúdané pohľadávky budú  bonitné a vymožiteľné.

Postúpenie pohľadávky na subjekt v konkurze je nekalou obchodnou praktikou z dôvodov, ktoré súd už
vyššie uviedol a taktiež je nepochybné, že takýmto konaním dochádza k obchádzaniu zákona, konkrétne
zákona o súdnych poplatkoch a taktiež k ukráteniu dlžníka v prípade jeho úspešnosti v spore, pretože
prípadná úhrada trov konania v prospech žalovaného je skutočne iba v teoretickej rovine.

Výrok o trovách konania bol odôvodnený ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť
tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené.

Ako dôvod uviedol, že zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 1 upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti
výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnickych osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a
označovanie výrobkov cenami. Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb,
ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na
území  Slovenskej republiky. Účelom ZOS je predovšetkým vymedziť obsah a rozsah práv spotrebiteľa
a k nim korešpondujúcich povinností dodávateľov, ktorí v trhovom prostredí predávajú, dovážajú,
resp. inak dodávajú svoje tovary a služby spotrebiteľovi, ako aj vymedzenie úloh verejnej správy pri
kontrole spotrebiteľských vzťahov a dodržiavaní tohto predpisu. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
možno súhlasiť s názorom, že postúpením pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi zostávajú
spotrebiteľovi všetky práva priznané mu ZOS ako tak aj všetky námietky s týmito právami spojené a
to aj vo vzťahu k postupníkovi. Takéto námietky však musia mať pôvod v prvotnom právnom vzťahu



spotrebiteľa s dodávateľom. Ide teda o prípady, kde práva spotrebiteľa so spotrebiteľského vzťahu
boli dodávateľom v rámci jeho povinností vymedzených ZOS porušené a takéto námietky zostávajú
spotrebiteľovi zachované aj voči právnemu nástupcovi dodávateľa. Nemožno však súhlasiť s názorom,
že postupníkovi pohľadávky, ktorý v žiadnom smere nenapĺňa zákonnú definíciu pojmu dodávateľ,
by v dôsledku postúpenia takéhoto majetkového práva, ktoré v čase postúpenia nebolo zaťažené
žiadnymi nedostatkami na strane dodávateľa v zmysle ZOS, mali v dôsledku postúpenia vzniknúť
povinnosti dodávateľa vo vzťahu k dlžníkovi postúpenej pohľadávky a to bez ohľadu na skutočnosť, že
tento je spotrebiteľ. Inými slovami povedané je mylný a nesprávny názor, podľa ktorého postúpením
určitého konkrétneho majetkového práva postupník takejto pohľadávky, pôvodne síce vzniknutej so
spotrebiteľského vzťahu, nastupuje generálne namiesto dodávateľa do všetkých jeho práv a povinnosti,
ktoré vymedzuje ZOS vrátane možnosti naplnenia znakov vymedzených pre správanie dodávateľa
označené ako nekalá obchodná praktika. V takomto konkrétnom prípade sa totiž jedná o singulárnu

sukcesiu postupovaného práva, ktoré súdom uvádzané povinnosti dodávateľa bez ďalšieho na
postupníka neprenáša, pričom opodstatnené námietky spotrebiteľa, ktoré majú základ v pôvodnom
záväzkovom vzťahu mu zostávajú prirodzene zachované. Jedná sa teda najmä o námietky proti
neprijateľným zmluvným podmienkach, voči preukázateľne neprimeraných sankciám a podobne.
Povinnosti dodávateľa v zmysle ZOS však takýmto postúpením vo všeobecnosti na postupníka
neprechádzajú, nakoľko takáto súdom želaná, avšak logiku postrádajúca konštrukcia je už len z povahy
veci nezmyslom, nakoľko je možné si len ťažko predstaviť, že subjekt obchodujúci na trhu pohľadávok by
mal byť v zmysle názoru prvostupňového súdu schopný spotrebiteľovi zabezpečovať všetky podmienky
vymedzené ZOS vo vzťahu k tovaru alebo službe.

Obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná
komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho priamo spojené s propagáciou, ponukou,
predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Postúpenie pohľadávky možno síce charakterizovať ako
určité konanie, avšak v tomto okamihu jeho totožnosť s pojmom obchodná praktika dodávateľa v zmysle
ZOS končí. Obchodná praktika v zmysle ZOS má predstavovať také konanie dodávateľa, ktoré je
priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku, teda s činnosťou dodávateľa
adresovanou spotrebiteľovi za účelom dosiahnutia, resp. maximalizácie zisku dodávateľa z takéhoto
konania. Postúpenie pohľadávky sa takýmto charakterom nevyznačuje, nakoľko je jednoznačné, že
zmenou v osobe veriteľa pohľadávky nemôže byť sledovaný a dosiahnutý taký účel, ktorým by si
dodávateľ klamlivým, zavádzajúcim resp. dezinformujúcim konaním a správaním vo výsledku zvyšoval
predaj svojich produktov v neprospech spotrebiteľa a tým poškodzoval jeho práva, čo je v zmysle ZOS
hlavným účelom úpravy nekalých obchodných praktík.

Postúpením pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu dodávateľ nesleduje zhoršenie právneho
postavenia spotrebiteľa, ale prevod postupovanej pohľadávky v bežnom obchodnom styku, ktorá v
dôsledku protiprávneho konania dlžníka vznikla a ktorá ho ekonomicky negatívne zaťažuje na tretí
subjekt, ktorý sa v rámci svojej obchodnej činnosti väčšinou špecializuje na uplatnenie takýchto práv.
Takýmto subjektom bol v čase pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok aj úpadca teda spoločnosť,
ktorá sa v rámci predmetu svojej činnosti zaoberala prevažne obchodovaním s pohľadávkami a ich
uplatňovaním. V dôsledku obchodnej činnosti úpadcu v čase pred konkurzom bola uzatvorená aj
rámcová zmluva o postupovaní pohľadávok zo dňa 11.11.2007.

Správca úpadcu s prihliadnutím na ustanovenie § 7 zákona o konkurze a reštrukturalizácii s odbornou
starostlivosťou zistil všetky dostupné informácie na vyhodnotenie rozhodnutia uzavrieť zmluvu o
postúpení pohľadávky, ktorej účel sa spochybňuje a podriaďuje pod zákonom nedovolené konanie v
podobe tzv. nekalej praktiky. Správca si v tomto procese rozhodovania zabezpečil tak posudky odborne
spôsobilých osôb v tejto oblasti ako aj vyjadrenia príslušných orgánov   v konkurze, pričom právnu
súladnosť svojho postupu, ako aj jeho pozitívny vplyv na vyhlásený konkurz a jeho veriteľov niekoľkokrát
podrobne zdôvodnil. Konanie správcu v prejednávanej veci bolo až nadštandardne súladné s odbornou
starostlivosťou.



Súdne uplatnenie pohľadávok úpadcu voči jeho dlžníkom je až sekundárnym prejavom potreby ich
uplatnenia správcom  v čase, keď už hrozí obava o právne znehodnotenie týchto práv, resp. ak je
zo správania dlžníka nepochybné, že jeho vôľa plniť dobrovoľne v žiadnom smere nenastane. Inak
ako súdnym uplatnením a prípadným následným exekučným vymáhaním majetkovým práv úpadcu po
tom, čo dlžníci majetkových práv zostávajú v mimosúdnej fáze uplatňovania nečinní, nemá správca pri
zachovaní odbornej starostlivosti inú možnosť dosiahnuť speňaženie  a čo možno najvyššie uspokojenie
majetkových nárokov veriteľov úpadcu ako hlavnej podmienky začatia a výkonu týchto činností. V takto
začatých súdnych konaniach je samozrejme každý účastník oprávnený dať sa zastúpiť advokátom,
účasťou ktorého vznikajú každej sporovej strane trovy konania, ktoré je neúspešná strana povinná
nahradiť úspešnej protistrane.

Hlavnou podmienkou možnosti a právnej dovolenosti pokračovať vo výkone niektorých podnikateľských
činností úpadcu, resp. prevádzkovaní podniku je dosahovanie výnosu z takýchto činností, ktorý je v
konečnom dôsledku pripísaný v prospech príslušnej podstaty za účelom uspokojenia veriteľov úpadcu.
Náhrada trov úspešných účastníkov sporových konaní so správcom je  v tomto prípade považovaná
za náklady pokračovania týchto činností. Ak by teda správca v podmienkach realizácie jeho činnosti a
v ktoromkoľvek štádiu dospel k výsledku, že tieto náklady presahujú výnosy a teda nie je možné trovy
účastníkov riadne uspokojovať, musel by takúto činnosti bezodkladne ukončiť a ďalej v týchto činnostiach
nepokračovať. Dozor nad plnením týchto zákonných predpokladov vykonáva po celú dobu výkonu
týchto činnosti konkurzný súd, ktorému správca pravidelne zasiela hodnotenie celkových ekonomických
výsledkov týchto činností. Uvedená skutočnosť je zároveň aj odpoveďou na otázku celkového efektu
zo zvoleného postupu správcu, ktorú vyslovil súd pri svojom odôvodnení, pričom pri tomto hodnotení
by bola vhodná jednoznačne vyššia, než priemerná úroveň povedomia subjektu práva. Za uvedeného
predpokladu a rovnako za okolnosti, že priemerný subjekt práva je schopný právne zhodnotiť prípadnú
alternatívu, že mu môže byť náhrada trov konania zaplatená len pomerne, mal by byť zároveň schopný
dospieť aj k záveru, že v prípade dvojročného výkonu činnosti správcu v zmysle § 86 ods. 4 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii budú jeho nároky uspokojené v celosti. Navyše v prípade drobných sporov,
kde je najčastejším účastníkom konania spotrebiteľ vo všeobecnosti platí, že obava z čiastočného alebo
dokonca žiadneho uspokojenia náhrady trov konania úspešného účastníka (spotrebiteľa) tu existuje
vždy. Platí totiž ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch
neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Základným predpokladom použitia ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je existencia zákona vo
význame  objektívneho práva, ktoré právny úkon svojím obsahom alebo účelom obchádza a tak vedie
vo svojom výsledku k jeho nedodržaniu. Snaha správcu za zmluvne výhodných podmienok nadobudnúť
do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu nie je možné považovať
za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného, resp. nežiadúceho, nakoľko takýto postup
je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Pokiaľ prvostupňový súd tvrdí opak mal by
to aj patrične skutkovo podložiť, nakoľko z obsahu súdneho spisu a vykonaných dôkazov žiadny iný
záver nevyplýva.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením §214 ods.2
O.s.p. a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.



V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
bola uzatvorená štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva. Uzatvorením zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 14.12.2009 ( č.l. 3 spisu) podľa ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka
sa charakter tohto právneho úkonu nezmenil. Účelom postúpenia pohľadávky je, aby došlo k zmene
veriteľa a nie aby nastala zmena aj v obsahu postúpenej pohľadávky, ktorá by mohla zhoršiť postavenie
spotrebiteľa ako dlžníka. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na obsah pohľadávky.
Charakter pohľadávky vyplývajúci z práva spotrebiteľského sa teda nezmenil ani tým, že sa pohľadávka
postúpila na iný subjekt.

V prejednávanej veci pôvodným veriteľom postúpenej pohľadávky bola spoločnosti Slovak Telekom a.
s.. Táto spoločnosť na základe odovzdávacieho protokolu zo dňa 11.9.2009 ( č.l. 13 spisu) postúpila
spoločnosti MEDIATION KMCH s.r.o. aj pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Stalo sa tak v súlade s
rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi týmito subjektami dňa 22.7.2009. V tom
čase konateľom a spoločníkom spoločnosti MEDIATION KMCH s.r.o. zaoberajúcej sa obchodovaním
s pohľadávkami a ich uplatňovaním bol terajší právny zástupca žalobcu JUDr. Pavol Konečný. JUDr.
Pavol Konečný pôsobil v čase uzatvorenia rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 11.11.2007
( č.l. 86 až 89 spisu) medzi spoločnosťou MEDIATION KMCH s.r.o. a úpadcom ako spoločník úpadcu.
Táto rámcová zmluva, od ktorej žalobca odvodzuje svoju povinnosť uzatvárať jednotlivé zmluvy o
postúpení pohľadávok sa však nemohla vzťahovať na pohľadávku uplatňovanú v konaní, nakoľko
spoločnosť MEDIATION KMCH s.r.o. v čase uzatvorenia rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007 túto
pohľadávku k dispozícii nemala. Nadobudla ju až v priebehu roku 2009 čo je zrejmé z odovzdávacieho
protokolu o postúpení pohľadávok spísaného dňa 11.9.2009. Ak následne spoločnosť MEDIATION
KMCH s.r.o., predmetom činnosti ktorej je i obchodovanie s pohľadávkami a ich uplatňovanie, krátko po
získaní spornej pohľadávky túto dňa 14.12.2009 postúpila úpadcovi, záver o nekalosti takéhoto konania
porušujúceho účel konkurzného konania a zhoršujúceho postavenie žalovaného ako spotrebiteľa je
správny.

Cieľom zmlúv o postúpení pohľadávok bolo vyhnúť sa plneniu poplatkovej povinnosti vo veľkom
množstve sporov, nakoľko zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 4 ods. 2 písm. m/ priznáva správcovi oslobodenie
od poplatkov. Rovnako akékoľvek riziko spojené s neúspechom v spore bolo prenesené na úpadcu, čím
sa zhoršilo postavenie žalovaného ako spotrebiteľa pri prípadnom vymáhaní priznaných trov konania.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z
občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Postúpenie pohľadávky na subjekt v konkurze
predstavuje nekalú obchodnú praktiku nepožívajúcu súdnu ochranu.

V dôsledku uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods.1 a ods.2 O.s.p.
napadnutý rozsudok potvrdil

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods.
1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/47/2011", "guid": "6553441e-ad84-470c-9b3e-b9930b30a2cc:49257cc7-6e24-408e-801e-80c03686c241", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}