{"guid": "17ab4d6e-8c9c-4507-810c-4f4eefa57c7d:800c6cc0-586c-497b-b8e4-8c8c6fbc6600", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1", "spisova_znacka": "8CoE/103/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/103/2012 z 6. 8. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. augusta 2012, sp. zn. 8CoE/103/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1", "identifikacne_cislo": "3107212201", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Eva Bíróová", "sudca_id": 1284, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-biroova-1284", "datum_vydania": "2012-08-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 45 ods. 1 písm. c) ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "nazov": "§ 45 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/800c6cc0-586c-497b-b8e4-8c8c6fbc6600", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/103/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107212201
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3107212201.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. F., bytom Y. XXX/XX, H. T. H., o vymoženie 559,85 eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
č.k. 4Er/2379/2008-20 zo dňa 12. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a  zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 6763/06 zo dňa 21.12.2006,  ktorým
bol povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 13.06.2006 medzi oprávneným a
povinným. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len
„ VPPÚ“). V čl. 17 VPPÚ sa nachádza rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, Trnavská cesta
č. 70, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu. Súd konštatoval, že zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy  s poukazom  na
§ 52 a nasl. Obč. zák. a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z okolností utvárania zmluvy a s
ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Ide tak
o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú
kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd citoval § 52
ods. 1, 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 Obč. zák., čl. 169 ods. 1 Zmluvy o
fungovaní EÚ, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHs z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a poukázal na rozsudky Súdneho dvora (ES)  vo veci C-240/98 zo dňa
27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, a vo veci C-168/05 zo dňa
26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38. Ďalej uviedol, že podľa
vnútroštátneho práva sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1
prvá veta Obč. zák. nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Obč. zák.).
Ust. § 53 ods. 4 Obč. zák. obsahuje len príkladný, t.j. neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto
výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne



v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom
výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou.
Súd pritom vychádzal    z teleologického výkladu, teda z príslušného prameňa práva ako celku s
akcentom na jeho ciele a zmysel. Svoj názor o neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej doložky súd
oprel o to, že spotrebiteľ  sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť
ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj VPPÚ. Povaha zmluvy je adhézna, spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok, resp. odmietnuť, pričom obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale
na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady
93/13/ES. Použitie smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu. Keďže zmyslom, cieľom a
účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne
takú úroveň ochrany, aká je stanovená  smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je
povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý
výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor             o neprimeranej povahe predmetnej
rozhodcovskej doložky súd podporil aj o stanoviskom Súdneho dvora (ES)  vo veci C-243/08 zo dňa
04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40. V rozhodovanej veci na základe
dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Zriaďovateľom rozhodcovského súdu je podnikateľ založený v zmysle Obchodného
zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy uzatváral
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme
bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie
ktorých bude prislúchať odmena, čo môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Podľa § 58 ods. 1 Ex. por.
exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd
obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu, podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie
okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného tak vyplýva, že súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Súd je preto povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul, bez ktorého existencie nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade
rozhodnutie súd opiera práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. Ďalej poukázal na § 45 zákona č.
244/2002 Z. z.                         o rozhodcovskom konaní a uviedol, že exekučný súd je pri
postupe podľa toho zákonného ustanovenia oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby
materiálne právoplatný nebol - môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002
Z. z.               o rozhodcovskom konaní, môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v
§ 268 O.s.p. (resp. v súčasnom § 57 Ex.por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Exekučný súd môže samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v
rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1. zákona č. 244/2002 Z. z.   o rozhodcovskom konaní), či v tej
istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde
o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i
doslovné znenie ustanovenia  § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom
inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, avšak súd konštatoval, že pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka
nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Ďalej uviedol, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka až v hrubom nepomere          v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom



vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky
nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o
výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života
bežných ľudí nezaväzovali. Zdôraznil význam rozhodcovskej doložky, pričom uzavrel, že  požiadavka
na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom, vrátane princípu dobrých mravov, je plne
opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci (nález ÚS ČR IV. ÚS
174/02). Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a  táto je
v rozpore  príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Obč. zák., ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS.     S poukazom na uvedené skutočnosti súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Túto skutočnosť
argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu
indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia
cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozhodcovského súdu a nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods.
2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný
systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie
účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. d/ O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec
zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený
princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.
Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na
podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil



skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná
pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona       o spotrebiteľských
úveroch. Rovnako poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Zdôraznil
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp . zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004 zo dňa
21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005. Taktiež sa vyjadril k dôvodnosti a  primeranosti
poplatku za úver a poplatku za zaslanie upomienok.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal
a  stotožňuje sa so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom
rozsahu na ne poukazuje v zmysle  ust. § 219 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere zo dňa 13.06.2006 je potrebné
posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa
rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany.
Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť
individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň
rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom
dôsledkom toho je, že sú neplatné.

V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku a zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nezistil odvolací súd rozpor       s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie
procesnej pasivity povinného. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdiť podľa  § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Er/2379/2008", "guid": "a1c8c8fc-dcab-4623-a150-b28c24a703d1:3d07117b-a29a-4121-b772-cb26e94157a9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}