Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/216/2012 z 20. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 20. decembra 2012, sp. zn. 9CoE/216/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4112207908.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/216/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4112207908.1 | 2012-12-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7866ae2e-1e43-41a3-9b16-92b6966ce848 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4112207908.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/216/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112207908
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4112207908.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a. s. so sídlom Piešťany,
Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpeného JUDr. Petrom Pečeným, advokátom so sídlom Holíč,
Náměstí sv. Martina 9, proti povinnej: Q. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., W. XXX/X, o vymoženie sumy
964,25 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa
3. mája 2012, č. k. 18Er/273/2012-9, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Adriany Juhásovej so
sídlom Exekútorského úradu: Matuškova 1, Trnava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo
dňa 20. 02. 2012 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2
Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), §
45 ods. 1, 2, § 35 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon
o rozhodcovskom konaní), § 25 ods. 1, 2 Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm.
a), b), § 3 ods. 2 Zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods.
1 prvá veta Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Preskúmaním spisového materiálu zistil, že
oprávnený s povinnou uzavrel zmluvu o úvere č. 3802013747 a na ňu nadväzujúci revolvingový úver č.
5807169889 a tieto zmluvy tvoria skutkový a právny základ exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok. Po posúdení veci považoval za podstatné, že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Následne preskúmaním všeobecných úverových
podmienok oprávneného zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v hlave
15 Záverečné ustanovenia, v § 18 je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v
zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy
je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné
strany delegovali takúto právomoc. Dodal, že rozhodcovská doložka sa v takejto forme často vyjadrí len
v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Veriteľ
môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu,
ktorý si sám zvolil a vylúčil tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Bol toho názoru, že na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči
nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Svoj názor oprel o to, že rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. S



poukazom na uvedené ustálil, že takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v
štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou podmienkou v zmysle §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Okrem toho ustálil, že
neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Taktiež poukázal na skutočnosť, že priamo z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní.
Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho
dvora. Takýto výklad považoval aj v súlade so smernicou Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom dodal, že uvedená smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku Zák. č. 150/2004 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník
a okrem toho aj sama smernica má tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre SR a slúži aj ako
interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Na základe uvedených skutočností
mal za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní, a preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním
jeho zmeny a vydania poverenia. Odôvodil ho tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané na
nesprávnom právnom posúdení veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Namietal, že záver súdu o tom, že povinný nemohol ako spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy, ktorú
uzatvoril s dodávateľom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. K tomuto záveru podľa neho súd
dospel bez toho, aby skúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké
pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto pripomienky odmietol. S týmto názorom sa stotožnil
aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 23 Cdo 1201/2010 z 26. 10. 2010, v ktorom konštatoval, že
súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmlúv a aj ochrana spotrebiteľa má svoje
medze. Dodal, že povinný s oprávneným dobrovoľne uzatvoril úverovú zmluvu, pričom k
návrhu úverovej zmluvy nemal žiadne pripomienky. Povinný mal čas na rozmyslenie a nebol na neho
vyvíjaný žiaden nátlak. Preto bol toho názoru, že úverová zmluva, ako aj rozhodcovská doložka,
ktorá je včlenená do všeobecných podmienok je v súlade s § 4 ods. 1, 2 Zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Okrem toho zdôraznil, že pred vydaním rozhodcovského rozsudku rozhodca
vyzval povinného k súčinnosti, poučil ho o následkoch nedodržania tejto výzvy, pričom povinný túto
výzvu prevzal dňa 19. 05. 2011 a v stanovenej lehote na výzvu rozhodcu nereagoval. S poukazom na
uvedené uviedol, že práva povinného neboli nijako ukrátené. Zároveň dodal, že povinný mal k dispozícii
tiež niekoľko inštitútov, ktorými mohol dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, pričom
ani jeden z nich nevyužil. Naviac zastal názor, že na tomto mieste došlo zo strany SR k
nesprávnej transpozícii dotknutého ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Z jeho
pohľadu preto rozhodcovskú doložku nebolo možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
zmluvy o úvere. Okrem toho mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa úplne popiera zmysel a účel
rozhodcovského konania, t.j. umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy
od konaní, ktoré sa dajú pred rozhodcom vyriešiť k spokojnosti oboch sporových strán. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31. 07. 2008, sp. zn. 32 Cdo 2282/2008, v ktorom najvyšší
súd výslovne konštatuje, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich
zmluvy budú rozhodované vybraným rozhodcom žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených
súkromným subjektom, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom. Na základe vyššie uvedeného dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi SR a je platne dojednaná, pričom vyvoláva
s ňou spojené právne účinky. Záverom uviedol, že predmetným zamietavým rozhodnutím mu bude
objektívne zamedzené domôcť sa reálne vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne
existuje.

Povinná sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadrila.



Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 15. 02. 2012, kedy došiel
súdnej exekútorke JUDr. Adriane Juhásovej návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
- Rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom, sp. zn. PEC-TRIO-KAP
12/2011 zo dňa 27. septembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 10. 2011 a vykonateľnosť
dňa 23. 10. 2011. Súdna exekútorka doručila súdu prvého stupňa dňa 05. 03. 2012 návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom. Následne
oprávnený po výzve súdu predložil súdu aj úverovú zmluvu a úverové podmienky oprávneného.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o
rozhodcovskom konaní) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného
poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými podmienkami exekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného
konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad



rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie
poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť
povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré
môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve,
nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formulácia rozhodcovskej doložky, obsiahnutá
v hlave 15., § 18 úverových zmluvných podmienok oprávneného, neumožňuje dať klientovi možnosť
neprijať rozhodcovskú doložku, nakoľko rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky,
drobným ťažko čitateľným písmom, čo značne sťažuje oboznámenie sa s úverovými podmienkami
veriteľa, na ktoré zmluva odkazuje. Okrem toho zmluva je podpisovaná v čase nižšej bdelosti klienta,
kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov a nepredpokladá, že by sa dostal
s ich platením do omeškania. Naviac rozhodcovská doložka nespĺňa ani požiadavku písomnej formy,
ktorá je klasifikovaná jej neplatnosťou, pretože nebola podpísaná účastníkmi zmluvného vzťahu. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť
považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému



súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci
rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani
žiadny výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bolo presne
stanovené, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované
jediným rozhodcom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.