Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/308/2018 z 25. 2. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. februára 2019, sp. zn. 4Co/308/2018, ECLI:SK:KSTN:2019:3617203437.2 Krajský súd Trenčín | 4Co/308/2018 | ECLI:SK:KSTN:2019:3617203437.2 | 2019-02-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc92cf75-2532-4b1e-8d09-60befe3f5c6d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3617203437.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/308/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3617203437
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3617203437.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcov 1/ Y. a 2/ F., proti žalovaným:
1/ V.2/ N.3/ M.
4/ L.5) Y.6/ F.7/ W.8/ Y.9/ Y.10/ N.11/ E.12/ U.13/ E.14/ N.
15/ T.16/ C.17/ K.18/ C.19/ Y.20/ I.21/ Q.22/ X.23/ F.24/ M.25/ Z.26/ V.27/ V.28/ U.29/ Y.30/ Q.31/ V..32/
N.33/ A.34/ H.35/ Y.36/ N.37/ Y.38/ Z.
39/ Y.40/ Y.41/ Y.42/ C.43/ F.44/ X.45/ A.46/ A.47/ A.48/ A.49/ X.50/ U.51/ N.52/ J.53/ Z.54/ Q.55/ Z.56/
T.57/ N.58/ F.59/ H.60/ C.61/ E.62/ Y.63/ C.64/ J.65/ Y.66/ E.67/ V.68/ S.69/ L.70/ E.71/ L.72/ Y.(žalovaní
1/ až 24/ a 72/ vlastníci bytov v bytovom dome súpisné číslo XXX/XX, žalovaní 25/ až 44/ vlastníci
bytov v bytovom dome súpisné číslo XXX/XX. a žalovaní 45/ až 70/ vlastníci bytov v bytovom dome
súpisné číslo XXX/XX, pričom žalovaní 1/ až 70/ a 72/ sú v konaní v súlade s § 8b ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov /ďalej len
"ZoVB"/ zastúpení žalovaným 71/), žalovaný 71/ zastúpený v konaní E., o určenie neplatnosti rozhodnutí
prijatých na písomnom hlasovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/
proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 31. mája 2018, č. k. 6C/38/2017-349, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. p o t v r d z u j e .

Žalovanému 71/ proti žalobcom 1/, 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie. Výrokom II. žalovaným 1/
až 70/ a 72/ nepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania. Výrokom III. rozhodol,
že žalovaný 71/ má proti žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%, vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením súdny úradník. Výrokom IV. súd zamietol návrh žalobcov 1/ a 2/ doručený
súdu dňa 14.05.2018 označený ako „Oslobodenie od trov konania /návrh na priznanie/“. Výrokom V. súd
zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. júla 2017
č. k. 6C/38/2017-62. Výrokom VI. súd vrátil žalobcovi 1/ Y. I., bytom T., J.. L. XXX/XX súdny poplatok
za žalobu vo výške 92,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému platby súdnych poplatkov L..
V odôvodnení uviedol, že žalobcovia v 1. a v 2. rade sa domáhali žalobou podanou proti žalovaným v
1. až v 72. rade (pôvodne proti žalovaným v 1. až v 16. rade, v 19. až v 71. rade, pričom namiesto
pôvodných žalovaných v 17. a v 18. rade súd koná s ich dedičmi) určenia, že rozhodnutia prijaté na
písomnom hlasovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov uvedené v zápisnici zo dňa 30.05.2017,
zverejnené dňa 31.05.2017 v bytovom dome na ul. J., 65, 67 v podmienkach daného bytového domu
sú neprípustné, predstavujú neprimeraný zásah do vlastníckych práv vyplývajúcich z spoluvlastníctva
k spoločným častiam domu, a preto sa zrušujú v každom bode a zastavujú obnovu bytového domu.
Písomným podaním zo dňa 04.05.2018, doručeným súdu dňa 04.05.2018 žalobcovia v 1. a v 2. rade



vzali žalobu späť a navrhli zrušiť nariadené neodkladné opatrenie. Späťvzatie žaloby bolo súdu doručené
pred prvým pojednávaním vo veci. Predbežné prejednanie sporu nebolo pred doručením späťvzatia
žaloby súdu otvorené. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1,
§ 256 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Súd prvej
inštancie uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ vzali pred otvorením predbežného prejednania sporu alebo pred
začatím pojednávania žalobu späť, preto súd konanie zastavil, pričom ani prípadný nesúhlas žalovaných
by nemal žiadne právne následky. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným 1/ až 70/ a 72/
nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznal. Rozhodol tak z dôvodu, že zo spisového
materiálu vyplýva, že žalovaným 1/ až 70/ a 72/ žiadne trovy nevznikli. Uvedení žalovaní sú v spore
zastúpení zákonným zástupcom na základe zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v platnom znení a úkony za nich v spore robil ich zástupca, ktorý je zároveň žalovaným 71/.
Hoci žalobcovia späťvzatím žaloby zavinili zastavenie konania, pri aplikácii ustanovenia § 256 ods. 1
CSP súd nepoužil doslovný výklad (podľa ktorého by mal náhradu trov konania protistrane priznať), ale
riadil sa zmyslom a účelom tohto ustanovenia, použijúc základné princípy civilného sporového konania,
najmä čl. 17. Ak by súd rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania uvedeným žalovaným,
hoci je už v tejto fáze konania zrejmé, že im žiadne trovy nevznikli, musel by rozhodnúť o ich výške
negatívnym spôsobom, čo by bolo zbytočné, nehospodárne a zbytočne by zaťažovalo strany sporu.
Preto súd uvedeným žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd pri rozhodovaní prihliadal
aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení zo dňa 28.02.2018
sp. zn. 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu
spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Len pre úplnosť
súd dodáva, že z plnej moci na č.l. 90 nevyplýva, že by ju udelil žalovaný 71/ aj v mene žalovaných 1/
až 70/ a 72/ (zastúpeným má byť „H.“, teda žalovaný 71/), preto súd vychádza z toho, že zvoleným
zástupcom je právne zastúpený len žalovaný 71/. Súd však priznal žalovanému 71/ nárok na náhradu
trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne. Vychádzal pritom z toho, že žalobcovia 1/
a 2/ svojím späťvzatím žaloby procesne zavinili zastavenie konania. Zo spisu vyplýva, že žalovanému
71/ v spore vznikli trovy, najmä v súvislosti s právnym zastúpením. Preto mu súd proti žalobcom 1/ a 2/
nárok na ich náhradu priznal. O výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, súdny úradník. Súd priznal nárok žalovanému 71/ proti žalobcom
ako solidárnym dlžníkom, pretože v spore tvoria procesné spoločenstvo (keďže podali spoločnú žalobu).
Žalobcovia doručili súdu dňa 14.05.2018 podanie označené ako „Oslobodenie od trov konania /návrh na
priznanie/“. Z podania vyplýva, že žalobcovia navrhujú priznať im „oslobodenie od trov konania“. Civilný
sporový poriadok inštitút oslobodenia od trov konania nepozná. Súd preto podanie žalobcov posúdil v
súlade s čl. 11 a § 124 ods. 1 CSP podľa jeho obsahu ako návrh na rozhodnutie o trovách konania podľa
§ 257 CSP. Súd obsah podania žalobcov posúdil a dospel k záveru, že na rozhodnutie o trovách konania
podľa ustanovenia § 257 CSP v posudzovanom spore dôvod nie je, preto procesné podanie
žalobcov ako nedôvodné zamietol. Súd nezistil žiaden výnimočný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre
ktorý by nemal žalovanému 71/ priznať nárok na náhradu trov konania. Osobné, zárobkové a majetkové
pomery žalobcov sami osebe takým dôvodom nie sú. Inak by platilo, že osoby s určitými majetkovými
pomermi by mohli žalovať kohokoľvek bez akejkoľvek procesnej zodpovednosti v prípade ich neúspechu
v spore, čo zjavne zákonodarca dosiahnuť nechcel. Rozhodnúť podľa § 257 CSP je možné len celkom
výnimočne a toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Výnimočnosť by mala spočívať nielen
v sociálnom postavení strany sporu, ale aj v iných okolnostiach, napríklad v jej procesnom postoji, v
predmete sporu, prípadne v iných okolnostiach. Súd prihliadal aj na právny názor vyslovený v rozhodnutí
Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov
konania podľa § 150 OSP (teraz § 257 CSP) nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba
všeobecným záverom o charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní
vzájomných susedských vzťahov účastníkov a poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Bolo by nespravodlivé, ak by žalovaný 71/ mal sám znášať
náklady spojené s tým, že sa v spore proti žalobcom účelne bránil. Súd prihliadal aj na to, že žalobcom
nič nebránilo (pokiaľ boli presvedčení o skutkovej a právnej opodstatnenosti podanej žaloby) zotrvať na
nej. Dôvody, pre ktoré žalobu vzali späť, ktoré uviedli v späťvzatí, súd považuje len za účelové a ničím
nepodložené. Ak by boli na žalobe zotrvali a v spore by boli úspešní, mali by nárok na náhradu trov
konania proti protistrane práve oni. Žalobca v 1. rade zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50
eur. Konanie sa týmto rozhodnutím zastavilo pred prvým pojednávaním. Preto súd žalobcovi zaplatený
súdny poplatok vrátil. V súlade s § 11 ods. 4 ZoSP sa poplatok vracia krátený o 6,70 eur, teda sa vracia
vo výške 92,80 eur (99,50 eur - 6,70 eur). Poplatok žalobcovi vráti prevádzkovateľ systému súdnych



poplatkov, ktorým je L.. Keďže žalobca číslo účtu pre účely vrátenia súdneho poplatku neuviedol a súdu
známe nie je, v rozhodnutí sa neuvádza.

2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku III. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/. Uviedli, že
vo veci samej mal súd rozhodnúť až po ukončení policajného vyšetrovania pre podozrenie z trestného
činu v súvislosti s plnomocenstvami predloženými súdu a pre podozrenie z falšovania podpisov na
hlasovacích lístkoch, podozrenie z falšovania podpisov v zmluve o výkone správy, neprítomnosťou
nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov na schôdzi. Za závažný procesný nedostatok považujú to, že
súd prvej inštancie v napadnutom uznesení uviedol, žalovaných, ktorí už nežijú, či súdom uvedeného
nevlastníka C. K., voči ktorým súd nemôže vydať rozhodnutie. Zo spisu vyplýva, že súd ani nezisťoval
dedičov, a to z procesných nedostatkov, lebo keby doručil žaloby žalovaným, túto skutočnosť by
sa dozvedel, keď by sa zásielka vrátila ako nedoručená. Súd uvádzal aj žalovaných, ktorí nie sú
vlastníkmi bytov, a to žalovaní 16/, 57/, 52/. Uviedli, že na základe nesprávneho postupu súd dospel k
nesprávnym zisteniam, že žalobcovia spôsobili zastavenie konania a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko dôvodom späťvzatia žaloby žalobcami boli
práve tieto vytýkané nedostatky. V konaní bola vznesená námietka zaujatosti, súd vo veci nekonal,
došlo k prieťahom v konaní. Súd čakal na doklady od žalovaného 71/, ktoré nemal podľa názoru
žalobcov v poriadku. Prieťahy v konaní vznikli podľa názoru žalobcov práve z dôvodu, že žalovaný
71/ nemal uzavretú platnú zmluvu o výkone správy s vlastníkmi bytov a nevedel ju súdu predložiť.
Žaloba bola vzatá späť i pre vyhrážanie sa vysťahovaním zo strany žalovaného 71/, ako i z dôvodu,
že konanie by i tak neprebehlo zákonným spôsobom. Hneď na začiatku bol porušený zákon, keď o
námietke zaujatosti nerozhodoval NS SR. Žalobcovia ďalej v odvolaní argumentovali skutočnosťami
týkajúcimi sa merita veci, ako i priebehu konania. Argumentáciu k meritu veci žalobcovia doplnili aj
podaním zo dňa 20.06.2018 označenom ako „Doplnenie odvolania...“.V závere poukázali na právny
názor vyslovený v rozhodnutí ÚS SR zo 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 263/2016, podľa ktorého účastník
konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá strana musí brániť svoje práva v súdnom
konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto
procesnej činnosti. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný
proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený
dôvodne hájiť svoje práva. Zdôraznili, že žalobcovia sa dôvodne domáhali spravodlivosti. Žalobcovia sa
nestotožňujú s výrokom súdu, že späťvzatie žaloby bolo účelové a ničím nepodložené, keď práve naopak
majú za to, že všetky svoje tvrdenia podložili. Žalobcovia sa domnievajú, že pri okolnostiach hodných
osobitného zreteľa treba skúmať najmä sociálne, majetkové, osobné a ďalšie pomery strán, ako aj dopad
povinnosti nahradiť trovy konania na povinnú stranu sporu. Žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd zmenil
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku III. tak, že žalovaný 71/ nemá proti žalobcom nárok
na náhradu trov konania, a po doplnení záverov polície o podozrení so spáchania trestného činu žiadajú,
aby odvolací súd rozhodol o veci samej podľa platného práva.

3. Žalovaný 71/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ uviedol, že sa nestotožňuje
s argumentáciou žalobcov a odvolaním napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a aj
spravodlivé, keďže žalobcovia podali zjavne nedôvodnú žalobu a následne písomným podaním zo
dňa 04.05.2018, doručeným súdu dňa 04.05.2018, vzali žalobu späť dobrovoľne, slobodne, vážne a
zrozumiteľne a navrhli zrušiť aj nariadené neodkladné opatrenie v tejto veci. Žalobcovia späťvzatím
žaloby procesne zavinili zastavenie konania. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí komplexne a
dostatočne vysporiadal s dôvodmi vyslovenia výroku III. uznesenia. Žalovaný 71/ navrhol, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako skutkovo a právne správne
potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

4. Žalobcovia 1/, 2/ v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného 71/ uviedli, že popierajú tvrdenia
žalovaného 71/ v celom rozsahu a trvajú na svojom odvolaní a jeho doplnení zo dňa 20.06.2018. Uviedli,
že vyjadrenie žalovaného 71/ nemožno považovať za vyjadrenie k meritu veci, pričom jeho vyjadrenie je
podľa žalobcov právne irelevantné. Namietajú, že žalovaný 71/ nemusel podávať vyjadrenie k odvolaniu
žalobcov, pričom zo strany žalovaného 71/ išlo len o to, aby si mohol uplatniť trovy konania. Žalobcovia
podali žalobu dôvodne, späťvzatie žaloby zo dňa 04.05.2018 žalobcovia odôvodnil okrem iného svojou
obavou o stratu obydlia a svojich finančných prostriedkov. Žalobcovia nezavinili zastavenie konania.
Podľa názoru žalobcov, súd prvej inštancie mal prihliadnuť k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom strán konania, pričom bolo potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery



oprávnenej strany a tiež okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v
konaní. Žalobcovia majú za to, že predložili argumenty aj dôkazy potrebné na posúdenie existencie, či
neexistencie prípadov hodných osobitného zreteľa. Súd mal podľa žalobcov prihliadať aj na skutočnosť,
aké dôkazy predložil žalovaný 71/ v súvislosti s písomným hlasovaním, ktoré sú teraz predmetom
policajného vyšetrovania.

5. Žalovaní 1/-70/ a 72/ sa k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ písomne nevyjadrili.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a §
380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutom výroku III. podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdiť.

7. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolanie žalobcov 1/, 2/ smeruje len proti výroku
III. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto preskúmaval vec len v rozsahu
podaného odvolania žalobcov vo výroku III., a preto vo zvyšnej časti napadnutého uznesenia súd prvej
inštancie vo výrokoch I., II., IV.,V., a VI., nebolo uznesenie súdu prvej inštancie odvolaním napadnuté,
nadobudlo právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.

8. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia.
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť
meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku
späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú
zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj
na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je
potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania.

13. V dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami zo dňa 04.05.2018, doručenom súdu prvej inštancie
dňa 04.05.2018, došlo v predmetnej veci k zastaveniu konania, čo v prípade rozhodovania o nároku
na náhradu trov konania, vzhľadom na uvedenú zásadu procesného zavinenia zastavenia konania
znamená povinnosť súdu preskúmať zodpovednosť pri zastavení na oboch stranách. Súd však nemôže
skúmať, či bola žaloba podaná dôvodne, nakoľko súd už nerozhoduje o podanej žalobe v merite veci.
V zásade teda v predmetnej veci platí, že pokiaľ došlo k prejavu vôle, a to k späťvzatiu žaloby v zmysle
§ 256 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu protistrane, t.j. v predmetnej veci žalovanému 71/, ktorému ako
jedinému zo žalovaných vznikli trovy konania. Pokiaľ však došlo k späťvzatiu žaloby, ako je uvedené
vyššie, súd preskúma, či k späťvzatiu žaloby nedošlo v dôsledku správania žalovaného, t. j. žalovaného
71/, (ktorému súd prvej inštancie v dôsledku spätvzatia žaloby náhradu trov konania priznal). Preto
argumentáciu žalobcov 1/, 2/ uplatnenú v odvolaní a v doplnení odvolania týkajúcu sa merita veci, a
prípadnej dôvodnosti podanej žaloby je potrebné v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov
konania vyhodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko táto nepreukazovala také správanie žalovaných, ktoré by
odôvodňovali späťvzatie žaloby žalobcami.

14. Žalobcovia späťvzatie žaloby zo dňa 04.05.2018 odôvodnili nasledovne: Dôvodili tým, že z
ich strany došlo k uvedomeniu si dôvodov nečinnosti súdu a prieťahov v konaní, či skutočnosti,
že podpredsedníčka súdu je manželkou podpredsedu predstavenstva L. T., ktorý je správcom
v predmetnom bytovom dome. Ďalej argumentujúc invaliditou žalobcov, nedostatkom finančných



prostriedkov, psychickým vyčerpaním a obavou o stratu svojho obydlia, poškodenia zdravia, či obavou
o svoj život.

15. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné pričítať zavinenie za zastavenie konania žalovaným,
a teda ani žalovanému 71/. Žalovaní po podaní žaloby svojim konaním nevyhoveli tomu, čoho sa
žalobcovia 1/, 2/ svojou žalobou domáhali. Aj samotní žalobcovia 1/, 2/ vo svojom späťvzatí žaloby
neargumentujú správaním žalovaných, ktoré by k ich späťvzatiu žaloby viedlo, keď namietali
len postup súdu, prieťahy súdu, či zaujatosť (o ktorej námietke zaujatosti bolo rozhodnuté), či
svoju sociálnu a zdravotnú situáciu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, z ktorého vyplýva, že pokiaľ nebolo preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného (v danej veci žalovanými), ktorý
sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi správaním žalovaného vo vzťahu
k žalobnej požiadavke (petitu); čo znamená, že v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení
konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejavu
vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. Preto v danej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že
späťvzatie žaloby zavinili žalobcovia 1/ a 2/ a v dôsledku čoho preto patrí nárok na náhradu trov konania
žalovanému 71/, ktorému ako jedinému zo žalovaných vznikli trovy konania.

16. Aj v prípade, že došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, a teda trovy konania
sú povinní platiť žalobcovia, súd môže výnimočne podľa § 257 CSP žalovaným náhradu trov konania
nepriznať, resp. neuložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Ustanovenie § 257 CSP z hľadiska náhrady
trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti
za zavinenie. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v
konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za
ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie
a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie
musí byť aj náležite odôvodnené.

17. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, v danej veci nevzhliadol dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by nebolo možné žalovanému 71/ priznať nárok na náhradu trov konania, pričom sa
stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, t. j. že osobné, zárobkové a majetkové pomery žalobcov
sami osebe dôvodom hodným osobitného zreteľa nie sú. V konaní nebolo preukázané, nakoľko nedošlo
k meritórnemu preskúmaniu žaloby, že žalovaní svojim konaním dali príčinu k tomu, aby si žalobcovia
svoje práva museli uplatniť na súde. Pokiaľ žalobcovia boli presvedčení o dôvodnosti podanej žaloby, nič
im nebránilo v konaní pokračovať. Ak žalobca podá žalobu, ktorú následne zoberie späť bez toho, aby sa
o žalobe meritórne rozhodlo, a tak posúdila dôvodnosť podanej žaloby, tak si musí byť vedomý aj toho, že
vzhľadom na takýto výsledok konania, ktorým je jeho zastavenie, môže byť povinný zaplatiť žalovanému,
ktorý svojim konaním nezavinil zastavenie konania, účelne vynaložené trovy konania spojené s jeho
obranou, ktoré mu počas konania vznikli. Rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania
podľa § 257 CSP je výnimočné, ak niet pochybností o tom, že v konaní sú dôvody hodné osobitného
zreteľa, čo sa v danom prípade nepreukázalo.

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/- 72/. Trovy odvolacieho konania
však vznikli len žalovanému 71/, a preto odvolací súd priznal žalovanému 71/ proti žalobcom 1/, 2/ nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).