Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/316/2018 z 18. 12. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. decembra 2019, sp. zn. 13Co/316/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6917212656.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/316/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6917212656.1 | 2019-12-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb9ad899-356a-4f41-9576-a1ca63788b25 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6917212656.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/316/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6917212656
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6917212656.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra
Kvietka a sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu U. U.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. H. XXXX/XX, Z. H., právne zastúpená JUDr. Vladimírom Sidorom,
advokátom so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593 proti žalovanému POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 700,- Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9Csp/289/2017 - 51
zo dňa 09.04.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „prvoinštančný
súd“) rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 700,- Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 700,- Eur od 10.12.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku k rukám žalobcu (prvý výrok). Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok). Žalovaného zaviazal zaplatiť štátu na
účet Okresného súdu v Rimavskej Sobote súdny poplatok vo výške 42,- Eur, v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia (tretí výrok).

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 52, § 53 ods. 1, 4 písm. a/, ods. 5, 6, § 52a ods. 1, 2, § 37
ods. 1, § 39 § 451 ods. 1, 2 § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ OZ“), podľa
ustanovenia § 2 písm. g/ § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (ďalej len „ZoSÚ“) a podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že dňa 17.07.2015 žalobca uzavrel
so žalovaným zmluvu u spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný
poskytol žalobcovi úver vo výške 800,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s odplatou pri poskytnutí
finančných prostriedkoch a úrokom spojeným so spotrebiteľským úverom v sume 700,- Eur, t. j. spolu
sumu vo výške 1.500,- Eur. Zmluva o úvere sa úročila ročnou úrokovou sadzbou vo výške 59,50%,
pričom odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola vo výške 224,- Eur, čo predstavovalo ročnú
percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 28%. Úrok bol vo výške 59,50% ročne z
poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu 476,- Eur. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku



1.500,- Eur do 17.06.2016, čo bol aj termín konečnej splatnosti úveru. Výška priemernej ročnej RPMN
bola 25,88%. V ten istý deň bola uzavretá medzi stranami sporu aj dohoda o plnení v splátkach, kde
bolo dohodnuté, že zmluva o úvere sa mení tak, že žalobca sa zaviazal žalovanému uhradiť celkovú
čiastku vo výške 1.500,- Eur v 12-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 125,- Eur, splatných
vždy do 25-tého kalendárneho dňa v mesiaci počnúc dňom 25.08.2015. Okresný súd pri rozhodovaní
vychádzal z toho, že zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným má charakter spotrebiteľskej
zmluvy v zmysle § 52 OZ, keďže na jednej strane ju uzavrel žalovaný ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a žalobca ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení zo zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Prvoinštančný súd uviedol, že pre posúdenie nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je podstatné posúdenie jeho nároku v dvoch rovinách,
a to prvej rovine, či úver poskytnutý žalobcovi žalovaným je možné vyhodnotiť ako úver poskytnutý bez
úrokov a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere, prípadne správne uvedenie týchto
údajov a druhá rovina spočívala v posúdení toho, či zmluvu o úvere možno vyhodnotiť ako neplatný
právny úkon z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi, ako aj z dôvodu jeho neurčitosti za preukázania
situácie, či celková odplata za poskytnutý úver je primeraná, alebo či sa prieči dobrým mravom a či nejde
o neurčitý právny úkon.

4. Súd prvej inštancie posúdil všetky námietku žalobcu, ktoré sa týkali obligatórnych náležitosti zmluvy
o úvere v zmysle ZoSÚ, pričom dospel k záveru, že v zmluve o úvere bol uvedený údaj o RPMN v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čoho následkom v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ je, že
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K tomuto záveru súd prvej inštancie dospel
na základe toho, že RPMN v zmysle § 2 písm. i/ ZoSÚ predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru,
pričom celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g/
ZoSÚ sú všetky náklady úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Prvoinštančný súd konštatoval, že nakoľko v
zmluve o úvere boli úroky uvedené vo výške 59,50% ročne a údaj o RPMN je vo výške 28 % t. j. je
nižší, pričom tento údaj mal v sebe zahŕňať nie len úroky, ale aj všetky poplatky, ktoré spotrebiteľ musel
zaplatiť. Z tohto dôvodu údaj o RPMN nemôže byť nižší ako výška úrokov, ktorá je jeho súčasťou. Z
predloženého dôkazu zo strany žalobcu o výpočte RPMN podľa kalkulačky nachádzajúcej sa na stránke
MF SR je skutočná výška RPMN 636,97%, pričom žalovaný tento výpočet RPMN nespochybnil.

5. Okresný súd konštatoval, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 800,- Eur na obdobie jedného
roka, kde celkovo mal zaplatiť navýšenie - odplatu 700,- Eur, teda spolu mal zaplatiť 1.500,- Eur.
Podľa názoru súdu prvej inštancie mal žalobca za obdobie jedného roka zaplatiť navýšenie takmer
vo výške 100% poskytnutých peňažných prostriedkov , ktorú skutočnosť považoval ako absolútne
neprimeranú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Poukázal na to, že priemerná úroková
sadzba u obchodných bánk bola v čase uzavretia zmluvy o úvere vo výške 7,33%, ktorý údaj žalovaný
nespochybnil. Následne súd prvej inštancie uviedol, že úroky vo výške 59,50% 8- násobne prevyšovali
mieru úrokov obchodných bánk, čo je podľa názoru okresného súdu absolútne neprijateľné, neprimerané
a v rozpore s dobrými mravmi, a preto takýto právny úkon nemohol požívať súdnu ochranu a považoval
ho za neplatný s poukazom na ustanovenie § 39 OZ. Rovnako bol prvoinštančný súd toho názoru,
že žalovaný v zmluve o úvere použil aj nekalú obchodnú praktiku, keď uviedol, že úver je poskytnutý
za úroky vo výške 59,50% ročne z poskytnutého úveru, kde úroky predstavovali sumu 476,- Eur a
ďalej bol žalovaný ako spotrebiteľ povinný zaplatiť odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo
výške 224,- Eur. Okresnému súdu nebolo preto zrejmé ako žalovaný rozlišoval odplatu pri poskytnutí
peňažných prostriedkov od dohodnutých úrokov, keďže požadovaná odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkov a dohodnutý úrok spĺňajú tú istú funkciu, a to odplatu pre žalovaného ako veriteľa za
poskytnutie finančných prostriedkov. Zo strany žalovaného išlo len o zahmlievanie toho, že v skutočnosti
išlo o úroky v oveľa vyššej výške ako 59,50%, čo samo o sebe boli veľmi vysoké úroky, a takto by museli
byť v zmluve o úvere uvedené úroky vo výške 87,50%. Na základe neplatného právneho úkonu došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keďže získal majetkový prospech plnením
z neplatného právneho úkonu v zmysle § 451 ods. 2 OZ, ktoré bol povinný vydať vo výške 700,- Eur.
Taktiež priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 1, 2 OZ v spojená s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
priznal zákonné úroky z omeškania od 10.12.2017 do zaplatenia, t. j. od 5-tého dňa nasledujúceho po
zaslaní výzvy žalovanému e-mailovým podaním. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP,
a zároveň zaviazal žalovaného na úhradu súdneho poplatku v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992



Zb., nakoľko žalobca bol v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. oslobodený od platenia súdnych
poplatkov.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nakoľko súd
prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím mal žalovanému odňať možnosť konať
pred súdom. V tomto smere poukázal na judikatúru ESĽP napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994,
stanovisko komisie vo veci E.R.T c/a Španielsko z roku 1993 a nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z
12.05.2004. K zmluve o úvere uviedol, že úrok vo výške 59,50% ročne vzhľadom na povahu a podmienky
úverového vzťahu v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných
prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi. S poukazom na rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo 95/2005, bol toho názoru, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú
výšku úrokov odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa názoru žalovaného slovenská
právna úprava v oblasti úverov účtovaniu poplatku výslovne nebráni, pričom v čase uzavretia zmluvy
o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola
stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Pri posudzovaní
odplaty sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho
záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalovaný v odvolaní poukázal
na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora pod sp. zn. XI ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012 v ktorom Spolkový
súd judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. Odmieta, že zmluvná
podmienka uvedená v zmluve o úvere t. j. „administratívny poplatok za administratívne náklady na
vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou“ je neprijateľná zmluvná podmienka. V tomto smere poukázal na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady
93/13/EHS z 05.04.1993, ktoré bolo do nášho právneho poriadku implementované prostredníctvom
ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, pričom podľa názoru žalovaného je vylúčené, aby súd preskúmaval
primeranosť dojednania, ktoré je cenovým dojednaním. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 391
ods. 1 CSP, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalovanému náhradu trov konania.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Podľa
názoru žalobcu odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré je vecne správne, vychádza zo zisteného skutkového stavu, na ktorý súd prvej
inštancie správne aplikoval právne normy a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. K
odvolacej námietka žalovaného týkajúcej sa výšky úrokovej sadzby poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.
5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012. Taktiež uviedol, že žalobcovi nie je zrejmé z akého dôvodu žalovaný v
odvolacom konaní rieši neprijateľnosť administratívneho poplatku, keďže táto otázka nebola predmetom
rozhodnutia okresného súdu.

8. Žalovaný vo svojej odvolacej replike zo dňa 28.08.2018 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zotrval na
svojom odvolaní v celom rozsahu a s tvrdeniami žalobcu v jeho vyjadrení nesúhlasil a zotrval na svojom
odvolacom návrhu.

9. Žalobca sa k odvolacej replike žalovaného nevyjadril.

10. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 CSP, preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu
odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



13. Námietka žalovaného týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia je podľa presvedčenia
odvolacieho súdu nedôvodná, nakoľko odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má
náležitosti v zmysle § 220 CSP a žalovaný neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančného súdu. Okresný súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním. Rozsudok súdu
prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

14. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skúmal dôvodnosť žaloby žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia v dvoch rovinách, a to v prvej rovine, či úver poskytnutý žalovaným
bolo možné vyhodnotiť ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov pre absenciu niektorej z
obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ a druhej rovine týkajúcej sa
toho, či by bolo možné vyhodnotiť zmluvu o úvere ako neplatný právny úkon z dôvodu jeho rozporu s
dobrými mravmi. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že v prípade, ak súd prvej inštancie dospel k
záveru, že v zmluve o úvere nebol správne uvedený údaj o výške RPMN, čoho dôsledkom v zmysle §
11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ je bezúročnosť a bezpoplatnosť zmluvy o úvere tak, ako to správne konštatoval
aj prvoinštančný súd, nebolo potrebné, aby okresný súd skúmal nárok žalobcu aj v druhej rovine. Takýto
záver samostatne odôvodňuje v tomto prípade nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zo strany žalovaného t. j. na vrátenie toho, čo žalobca zaplatiť nad sumu istiny poskytnutej na základe
zmluvy o úvere. Nebolo potrebné, aby boli kumulatívne splnené obe roviny t. j. či zmluva o úvere
obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle ZoSÚ a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam o tom, že
v zmluve o úvere bola nesprávne uvedená výška RPMN vo výške 28%. Do hodnoty RPMN sú zahrnuté
údaje o celkových ročných nákladov, ktorá obsahuje úroky a všetky poplatky, ktoré spotrebiteľ musí
zaplatiť, a preto výška RPMN nemôže byť nižšia ako hodnota zmluvných úrokov, ktoré boli vo výške
59,50% ročne. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov z
dôvodu nesprávne uvedenej výšky RPMN v zmluve o úvere s týmto záverom súhlasí aj odvolací súd, a
preto žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Účelom právnej
úpravy obsiahnutej v ZoSÚ v čase uzavretia zmluvy bolo, aby spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej
zmluvy mal všetky potrebné informácie k posúdeniu výhodnosti poskytovaného úveru. Odvolací súd
zdôrazňuje, že ZoSÚ vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti.
Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu
zo spotrebiteľského úveru.

14. Napriek vyššie uvedenému odvolací súd k námietke žalovaného týkajúcej sa výšky zmluvných
úrokov považuje za potrebné uviesť, že výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov je potrebné
hodnotiť nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle určeného zákonného ustanovenia, ale aj z
toho hľadiska, či takto dojednaná odplata neodporuje všeobecnej predstave primeranosti zachovania
základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené, teda okrem iného aj na zachovaní
zásady ekvity. Je nepochybné, že neprimerane vysoký úrok je v rozpore s dobrými mravmi. V súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou, všeobecné súdy pri skúmaní primeranosti zmluvných úrokov aj
zo strany nebankových subjektov, prihliadajú na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek v čase kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere. V tomto smere
odvolací súd prisvedčil súdu prvej inštancie, že s ohľadom na zistenú úrokovú sadzbu v čase uzavretia
zmluva o úvere, ktorú žalovaný neprimerane navýšil až o 52,17 % (59,50% /úroková sadzba zo zmluvy
o úvere/ - 7,33% /priemerná úroková sadzba bánk v rozhodnom období/) je táto v neprospech žalobcu
ako spotrebiteľa, a preto ju správne vyhodnotil, že bola v rozpore s dobrými mravmi.

15. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

16. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (druhý výrok),
keďže tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má postavenie spotrebiteľa, ktorý je od súdnych poplatkov
oslobodený, správnym je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
súdny poplatok.



17. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť.

18. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).