Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/297/2014 z 29. 9. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. septembra 2015, sp. zn. 15Co/297/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6713208767.1
Krajský súd Banská Bystrica | 15Co/297/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6713208767.1 | 2015-09-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/edf6a70f-b0ff-4e24-b1a8-c191dc1f1586
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6713208767.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/297/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713208767
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6713208767.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcu I. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N. rad XXX/
XX, XXX XX R., zast. advokátskou kanceláriou Ulianko & partners s. r. o., so sídlom vo Zvolene, Nám.
SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého pred súdom
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava I, o zaplatenie
1 448,38 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
6C/106/2013 - 91, zo dňa 09. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  z r u š u j e  a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom  okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 448,38
eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 03. 05. 2013 do zaplatenia, a to do
10 dní od právoplatnosti rozsudku.  Zároveň zaviazal žalovaného k povinnosti nahradiť žalobcovi  trovy
konania v sume 505,64 eur s DPH na účet právneho zástupcu žalobcu.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd popísal skutkový stav, a uviedol, že zákonom č. 412/2012 Z. z.
bol zákon č. 514/2003 Z. z. zmenený, pričom daný zákon nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2013. Pretože
touto novelou nebolo dané prechodné ustanovenie a ide o procesnoprávny predpis, pretože upravuje
zastupovanie Slovenskej republiky, tak pre ďalšie konanie od 01. 01. 2013 sa aplikuje znenie dané
novelu - zákonom č. 412/2012 Z. z.  Okresný súd  vyhodnotil, že vecne pasívne legitimovaný vystupovať
v konaní na strane žalovaného je Generálna prokuratúra SR  ako orgán konajúci v mene Slovenskej
republiky. Aj napriek tomu, že žalobca pôvodne v žalobe označil za pasívne legitimovaného Ministerstvo
vnútra SR, ktorému aj podal žiadosť o predbežné prerokovanie - zmenou zákona došlo k zmene
konajúceho orgánu v mene Slovenskej republiky, a preto súd konal  následne s Generálnou prokuratúrou
SR.  Splnomocnený zástupca Generálnej prokuratúry SR namietal svoju legitimitu vystupovať v mene
Slovenskej republiky v tomto konaní na strane žalovaného.  V tomto smere poukázal na ust. § 15,
§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.  Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že
žalobca listom zo dňa 31. 10. 2012 žiadal o prerokovanie nároku na náhradu škody titulom vzniknutých
trov obhajoby v trestnom konaní sp. zn. 1T/37/2011   Okresného súdu Zvolen. Súd mal k dispozícii
aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia zn. 2010/27-GR zo dňa 19. 11. 2013, ktoré slúžili pre podklad
pre vystavenie faktúry  za poskytnutú právnu službu pri obhajobe žalobcu  v konaní 1T/37/2011. V
odôvodnení svojho rozhodnutia  prvostupňový súd bližšie popísal uvedené úkony. V závere svojho
rozhodnutia  prvostupňový súd  uviedol „pokiaľ ide o podrobnejšie právne zdôvodnenie, súd odkazuje
na rozsudok Okresného súdu Žilina 18C/194/2012, ktorý je voľne prístupný na internetovej stránke
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v časti                  ‘súdne rozhodnutia' “. O trovách konania
rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 149 O. s. p.  Svoje rozhodnutie oprel o
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, § 1 ods. 1 písm. a)  zák. č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, §
2 zák. č. 514/2003 Z. z.,  a § 4 ods. 1 písm. a) a písm. b)  citovaného zákona v znení od 01. 01. 2013.



Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý
rozsudok Okresného súdu Zvolen zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade,
ak by Krajský súd v Banskej Bystrici napriek argumentácii uvedenej v odvolaní žalovaného potvrdil
rozsudok okresného súdu, žiadal, aby odvolací súd  vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku
skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu  rozsudku je prípustné,  pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu najmä s prihliadnutím na otázku zastupovania štátu vo veciach
náhrady škody v prípade, ak škoda bola spôsobená uznesením o vznesení obvinenia.  Odvolanie
podal z dôvodu, že prvostupňový súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.  Okresný
súd Zvolen svojím rozsudkom priznal  nárok na náhradu škody, keď v odôvodnení rozsudku popísal
priebeh celého trestného konania, neoznačil žiadne rozhodnutie za nezákonné,  v odôvodnení svojho
rozhodnutia na strane 6 štvrtý odsek uviedol, že navrhovateľ žiadal nárok na náhradu škody titulom
vzniknutých trov obhajoby. Otázne zostáva, ktoré rozhodnutie považuje okresný súd za nezákonné, a
teda z akého titulu priznal žalobcovi nárok na náhradu škody.  Keďže Okresný súd Zvolen neoznačil
v celom svojom rozhodnutí žiadne rozhodnutie za nezákonné,  nemohol následne skúmať aj ďalšie
zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody a tými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Samotná skutočnosť, že niekto bol oslobodený spod
obžaloby ešte nezakladá bez skúmania ďalších zákonných podmienok  nárok na náhradu škody. V tomto
rozsahu považuje rozhodnutie okresného súdu za formálne, nedostatočne odôvodnené a následne aj
nepreskúmateľné. Okresný súd  sa v ďalšom dosť neštandardne vysporiadal aj s otázkou pasívnej
legitimácie, či procesnej spôsobilosti konať v mene štátu.  Poukázal aj na označenie žalovaného v
rozsudku Okresného súdu Zvolen, ktorý znie: „proti žalovanému Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky“. V súlade s citovaným odôvodnením rozhodnutia nie je možné v žiadnom prípade dospieť k
záveru, že ide o zjavnú chybu v písaní, t. j. že  okresný súd len opomenul uviesť Slovenskú republiku.
Okresný súd totižto za pasívne vecne legitimovaného v zmysle odôvodnenia považuje práve Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky. V tomto rozsahu považuje rozhodnutie okresného súdu za rozhodnutie
vydané v rozpore s platnou právnou úpravou, ktorým sa rozhodol Okresný súd Zvolen zaviazať
žalovaného, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou vecne pasívne legitimovaný, a ktorého
za žalovaného neoznačil ani žalobca. Pasívne legitimovaným je štát, t. j. Slovenská republika, ktorú
žalobca vo svojom návrhu aj riadne označil.  Žalovaný sa však vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 10. 2013
vyjadroval k procesnej spôsobilosti konať  v mene žalovaného, čo je dosť podstatný rozdiel. Okresný súd
sa vznesenými námietkami zo strany žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 18. 10. 2013 vôbec nezaoberal.
Okresný súd  bližšie nezdôvodnil ako dospel k záveru, že má konať v mene Slovenskej republiky práve
Generálna prokuratúra SR.  Rozhodnutie okresného súdu je absolútne nepreskúmateľné a dokonca aj
arbitrárne. V závere svojho odvolania žalovaný  uviedol, že si dovoľuje poukázať na absolútnu aroganciu
súdnej moci vyjadrenú v rozhodnutí, keď uviedol „pokiaľ ide o podrobnejšie právne zdôvodnenie, súd
odkazuje na rozsudok Okresného súdu Žilina 18C/194/2012, ktorý je voľne prístupný na internetovej
stránke Ministerstva spravodlivosti SR v časti ‘súdne rozhodnutia' “. Tento záver okresného súdu je
absolútne v rozpore s platnou právnou úpravou.  Slovenská republika neaplikuje precedentné právo, a
teda rozsudky iných okresný súdov, nech by boli založené  aj na obdobných skutkových okolnostiach, v
prejednávanej veci nemôžu mať na daný špecifický prípad žiadnu právnu relevanciu ani dopad.  Zostáva
otázne, čo si má účastník konania pod týmto výrokom predstaviť a čoho sa podrobnejšie  právne
zdôvodnenie má týkať.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného  písomne vyjadril. Navrhol napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu potvrdiť ako vecne a právne správny a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho  konania. S
odvolaním žalovaného nesúhlasí a považuje ho za nedôvodné. Má za to, že z napadnutého rozhodnutia
je absolútne jasné, ktoré rozhodnutie súd v danom prípade považoval za nezákonné, ako aj to, proti
ktorému subjektu napadnuté rozhodnutie smeruje.  Nedostatky, na ktoré žalovaný poukázal je podľa
názoru žalobcu možné považovať maximálne za zjavné chyby v písaní v zmysle ust. § 164 O. s. p.
Napadnuté rozhodnutie zároveň spĺňa aj podmienku jeho preskúmateľnosti.  Uviedol, že za nezákonné
rozhodnutie naďalej považuje uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej
polície PZ zo dňa 01. 12. 2009, sp. zn. ČVS: ORP-778/OVK-ZV-2008, ktorým policajt podľa § 206 ods.
1 Trestného poriadku rozhodol o stíhaní jeho osoby ako obvineného z prečinu „útoku na verejného
činiteľa“ podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.  Opätovne poukázal na žalobu podanú v tejto
veci, na jej obsah a odôvodnenie, ako aj na súčasnú ustálenú judikatúru v právne identických veciach
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 08. 2010, sp. zn. 4Mcdo 15/2009, Nález Ústavného súdu SR
č. II.ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011). Má za to, že boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti
za škodu.  Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vzhľadom na zmenu zákona č. 511/2003 Z. z. nie je ďalej pasívne



legitimovaným v tomto  smere, ani s touto argumentáciou nie je možné sa stotožniť. V právnom štáte
je neprijateľná tzv. pravá retroaktivita, a teda nemožno od právnych subjektov očakávať, aby vopred
poznali budúcu právnu úpravu a zároveň im nemožno niečo prikazovať alebo zakazovať spätne, keď už
nemajú možnosť svoje konanie zmeniť tak, aby bolo v súlade so zákonom. Tak isto nemožno od právnych
subjektov požadovať, aby niesli zodpovednosť za absenciu prechodných ustanovení v súvislosti so
zmenou zákona č. 514/2003 Z. z.  Poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn.
18C/194/2012 ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/126/2013, v ktorom
uznesení vyslovil názor, že na to, aby vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci v
mene štátu konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, musia byť splnené kumulatívne podmienky,
a to, aby  v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník
policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru,
alebo povereného príslušníka policajného zboru a zároveň nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu. Tieto podmienky však splnené neboli.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa  ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa §
221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ods. 2).

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia okresného súdu dospel k záveru, že
rozhodnutie okresného súdu nie je riadne odôvodnené, tak ako to ukladá ustanovenie § 157 O. s. p.
a v dôsledku toho nie je preskúmateľné súdom vyššieho stupňa. Námietka odvolateľa je teda v tomto
smere v plnom rozsahu dôvodná.

Požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jedným zo základných atribútov spravodlivého
procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu.  Rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody,  na základe
ktorých je založené.  Z každého rozhodnutia súdu musí byť jednoznačne zrejmé, z akej skutočnosti súd
pri rozhodovaní vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil.  Z právneho posúdenia
má byť zrejmé, ako  príslušné právne normy, ktoré súd  v prejednávanom prípade aplikoval, konajúci súd
vykladá v spojitosti s danou vecou a nie je postačujúce, keď súd právne normy bez ďalšieho iba cituje.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia  odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba uviesť, že uvedená námietka navrhovateľa je v plnom rozsahu
dôvodná.  Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia,  je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho  súdu pre ľudské práva  ako aj z rozhodnutí  Ústavného súdu SR totiž vyplýva, že  tak
základné právo podľa čl.  46 ods. 1 Ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.  Ústavný súd SR  vo svojej judikatúre  opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesno-právnom
a hmotno-právnom rámci.   Procesno-právny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho  a
spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. Ústavy SR  a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z
týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods.
1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj  povinnosť súdu, presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1             O. s. p.  m.m. I.
ÚS 243/2007), pričom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia                 (§ 157 ods. 2 O. s . p. ) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami  pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.  Súd pritom musí súčasne



vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.  s.  p.); obdobne, napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04,  III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09,  I. ÚS. 501/11).  Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak)  s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. 04.
1993,  séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p.

Za arbitrárny, resp. nedostatočne  zdôvodnený  treba považovať rozsudok  súdu                         aj v
situácii, keď súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,                    ktoré v danej
veci prichádzajú do úvahy  (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. 02. 2006).

Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa,  nespĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., a preto ho nemožno považovať za
preskúmateľný, odôvodnený,  pretože je zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia  je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie. Ak rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, tým sa v konečnom dôsledku okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práva zvoleným spôsobom, odňala účastníkovi konania
možnosť  náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.  Podľa názoru odvolacieho
súdu je takouto vadou postihnuté i konanie  prvostupňového súdu v danej veci, preto odvolací súd
rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Súd  v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie a konkrétne  nezdôvodnil, prečo takto rozhodol. Naviac,
priznané úroky  z omeškania  vôbec v rozhodnutí prvostupňový súd neodôvodnil.

Pokiaľ sa týka námietky  žalovaného, že prvostupňový súd  zle označil subjekt žalovaného v hlavičke
prvostupňového rozhodnutia, tu odvolací súd  je toho názoru, že sa v danom prípade jedná o chybu
v písaní pri vyhotovovaní  súdneho rozhodnutia. Žalobca správne označil  v žalobe  žalovaného, a
to „Slovenská republika“. To, že sa jedná o chybu pri písaní rozhodnutia vyplýva, aj z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia, kde opakovane uvádza „. . . vystupovať  v konaní na strane žalovaného je
Generálna prokuratúra SR ako orgán konajúci v mene SR“ (č. l. 5 posledný odsek). Námietku odvolateľa
teda v tejto časti odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Rozsudok neobsahuje žiadne skutkové závery a ani len zmienku o základných predpokladoch pre
priznanie uplatnených nárokov, ktoré pri rozhodovaní mali byť prvoradé, pretože na základe uplatneného
nároku sa mal  súd zaoberať predpokladmi pre vznik škody. Námietka žalovaného, že  z rozhodnutia
nevyplýva,  ktoré rozhodnutie považuje za nezákonné, a teda z akého titulu priznal žalobcovi nárok na
náhradu škody je teda dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd
v ďalšom konaní  dôsledne posúdi po náležitom vykonaní dokazovania žalobu žalobcu, následne vykoná
náležité právne posúdenie veci, pričom zistený skutkový stav, vykonané dokazovanie, ako aj právne
posúdenie veci bude obsiahnuté aj v odôvodnení rozhodnutia.  Nie je dostatočné, ak odôvodnenie
všeobecne odkazuje na rozsudok Okresného súdu Žilina 18C/194/2012, s tým, že je voľne prístupný na
internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR v časti „súdne rozhodnutia“.

Podľa § 224 ods. 3 O. s. p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov celého
konania.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.