{"guid": "17803eb4-04a9-4429-a28b-7aad91415118:1a0723df-7c24-4d57-a5f0-1c6ad0fd1a59", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2", "spisova_znacka": "19Co/922/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/922/2014 z 18. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. mája 2016, sp. zn. 19Co/922/2014, ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2", "identifikacne_cislo": "3209202454", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2016-05-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "nazov": "§ 389 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a0723df-7c24-4d57-a5f0-1c6ad0fd1a59", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/922/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209202454
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3209202454.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľov 1/ U., 2/ U.,
navrhovatelia 1/ a 2/ zastúpení E. proti odporcovi R., zastúpeného E., o určenie vlastníctva, na odvolanie
navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21. októbra 2014,
č.k. 4C/112/2009-542, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím, v poradí druhým rozsudkom, zamietol návrh              navrhovateľov 1/, 2/, ktorým
sa domáhali určenia, že Z. P. - R.,                          nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, bol ku dňu
smrti vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej               na LV č. XXX v kat. úz. B. ako pozemok s parcelným
číslom XXXX lesný pozemok                  o výmere 57.223 m2. Po oboznámení obsahu spisu, doplnení
dokazovania v odvolacím súdom naznačenom smere a vykonaní ďalšieho dokazovania, súd prvého
stupňa zistil, že z listu vlastníctva č. XXX, k.ú. B. vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti parc. registra „C“
č. XXXX, výmera 57.223 m2 - lesné pozemky je odporca. Z predloženého Úradného osvedčenia a
úmrtného listu (čl. 16 až 21), z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn.  29D/256/2005 je
zrejmé, že Z. P.-R. zomrel XX.XX.XXXX vo Y.                        a navrhovateľka 1/ (bytom H.) a navrhovateľ
2/ (bytom R.) sú zákonnými dedičmi po Z. P. - R..  Okresný súd posudzoval, či navrhovatelia, ako do
úvahy pripadajúci dedičia po Z. P.-R., majú v predmetnom konaní naliehavý právny záujem na takomto
určení, t. j. na určení, že vyššie uvedená nehnuteľnosť bola ku dňu smrti vo vlastníctve poručiteľa Z.
P.-R.. Navrhovatelia 1/ a 2/ svoj nárok na určenie, že Z. P.- R. bol ku dňu smrti vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti, odôvodňujú tým, že túto nehnuteľnosť nadobudol Z. P.- R. na základe darovacej zmluvy
od svojej matky dňa 01.07.1919 (nehnuteľnosť vedenú ako parcela č. XXXX - les o výmere 57.223
m2            v kat. úz. B., zapísanú v PKV č. X v kat. úz. B.). Vlastníctvo nadobudol konštitutívne zápisom
do pozemkovej knihy dňa 03.07.1919. Z. P.- R., teda ich právny predchodca, za života s predmetnou
nehnuteľnosťou nenakladal, nepreviedol ju             na tretiu osobu, ani ju nedaroval, a teda až do
svojej smrti bol jej výlučným vlastníkom, o čom svedčí aj zápis v pozemnoknižnej vložke č. X., k.ú. B..
V súčasnosti je na liste vlastníctva ako vlastník tejto nehnuteľností zapísaný odporca. Po vykonanom
dokazovaní  sa nepreukázalo tvrdenie odporcu, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania, bola
zabraná v zmysle zákona č. 215/1919 Zb. zo dňa 16.04.1919 o zabraní veľkého majetku pozemkového
(tzv. záborový zákon), a že sporná nehnuteľnosť podliehala revízii, ktorá prebehla podľa zákona č.
142/1947 Zb. o revízií prvej pozemkovej reformy. S uvedeným sa stotožnil aj odporca. Ani po doplnení
dokazovania v smere, ktorý naznačil odvolací súd, sa nepodarilo konfiškačné rozhodnutie - Rozhodnutie
Predsedníctva SNR č. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 (prípadne iné rozhodnutie o konfiškácii majetku vo



vlastníctve osoby  Z. P. R.) zadovážiť, zabezpečiť. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že právny
predchodca navrhovateľov opustil nehnuteľnosti v k.ú. B. v roku 1945 (v marci 1945  spolu s manželkou a
deťmi). Zo zápisnice Miestneho národného výboru v V. číslo X.XXX/XX zo dňa 21.06.1945 (č.l. 158-160),
ktorá bola spísaná vo veci  zaistenia majetku, ktorý podľa vyhl. č. 24 zo dňa 10.03.1945 bol navrhnutý
na konfiškáciu podľa nariadenia             zo dňa 27.02.1945 číslo 4 Sb. n. SNR vyplýva bydlisko
vlastníka, a to, že adresa Z. P. R. je od 27.03.1945 neznáma a ďalej tiež, že majetok vlastníka v obci -
katastrálnom území - B., ktorý bol dnešným dňom (21.06.1945) zaistený, a že majetok vlastník opustil
dňa 27.03.1945 (evakuoval s rodinou na neznáme miesto). Z listiny označenej ako XXXX osobný popis
vlastníka - Príloha k návrhu na konfiškáciu majetku (č.l. 161 - 162) vyplýva, že Z. P. R. sa narodil dňa
XX.XX.XXXX v V., okres V., bydlisko V., štátna príslušnosť československá, užíval v rodinnom styku jazyk
nemecký, maďarský, francúzsky a anglický, priznal pri poslednom sčítaní ľudu národnosť maďarskú,
ďalej sú v tejto listine opísané dôvody a dôkazy, pre ktoré treba vlastníka majetku považovať za zradcu
alebo nepriateľa slovenského národa. Zo zápisnice Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy, sekcia „B“ pozemková reforma                  v L. (č.l. 166 - 168) zo dňa 13.06.1946  o
prevzatí lesného majetku býv. majiteľov Z. P.-R., obyv. F. do držby a úžitku Československé štátu
(Ústredného riaditeľstva štátnych lesov). Ide o lesné nehnuteľnosti, ktoré ležia v kat. území B., J.,
J., E.. Predmetný majetok bol rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej národnej rady skonfiškovaný
podľa nariadenia čís. 104/1945 Sb.n. SNR. Tento lesný majetok sa dnešným dňom (13.06.1946)
preberá a prideľuje podľa § 11 nariadenia čís. 104/1945 Sb.n. SNR do držby a úžitku Ústredného
riaditeľstva štátnych lesov, spolu s okrajovými enklávami. Zo všetkých týchto dôkazov vyplýva, že
právny predchodca navrhovateľov spĺňal podmienky, aby celý jeho majetok bol skonfiškovaný, a že
ku konfiškácii majetku právneho predchodcu navrhovateľov (a to aj v katastrálnom území B., kde sa
nachádza sporná nehnuteľnosť) došlo. Uvedené mal súd preukázané z listín predložených odporcom a
listín Slovenského národného archívu a štátnych archívov, ktoré vo veci zabezpečil súd. Z listiny na č.l.
172 vyplýva, že Exponovaná inšpekcia štátnych lesov pod č. XXXX-II. - XXXX dňa 12.11.1946 zaslala
povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy VII. odbor L. hlásenie prevzatia skonfiškovaných
majetkov, týka sa skonfiškovaných majetkov prevzatých                     do vlastníctva štátu a majetkov
pod vynútenou správou  na meno Z. P. - R., F., V. s dátumom prevzatia 13.06.1946. Ďalší listinný dôkaz
-  Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia A-VIII. Ústredné riaditeľstvo štátnych
lesov upozornilo odbor II./B povereníctvo a pôdohospodárstva pozemkovej reformy, že z lesného
konfiškátu Z. P. - R. na F. nedávajú k dispozícii žiadnu čiastku pre drobný prídel, pre občanov Obce
B., alebo M. alebo okolí obce týchto konfiškátov a tieto majetky zostávajú v celosti štátu. Povereníctvo
SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu pod č. VIII./6-1669/1945 zo dňa 31.07.1945 zaslalo
prezídiu povereníctva SNR                pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu - oddelenie B
Zápisnicu zo dňa 21.06.1945 napísanú v V. o zaistení majetku Z. P. - R. 100 % pre lesné hospodárstvo
F., vrátane k.ú. B. s tým, že vlastník opustil majetok dňa 27.03.1945 - evakuoval s rodinnou na neznáme
miesto, bol navrhnutý na konfiškáciu podľa nariadenia           zo dňa 27.02.1945 č. 4 Sb. SNR. Ďalší
listinný dôkaz - Povereníctvo SNR                                     pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu dňa 17.08.1945 pod číslom VIII/6/-1908/1945 zaslalo prezídiu Povereníctva SNR Návrh na
konfiškáciu lesného majetku Z. P.-R. „F.“ so Zápisnicou na  zaistenie jeho majetku s tým, že navrhuje vo
zvláštnej klauzule ustanoviť, že konfiškácii podliehajú všetky pôdohospodárske majetky  postihnutých ,
teda aj majetky z tej - ktorej príčiny v súpise neuvedené. Z. P. - R. bolo zaslané dňa 03.01.1946 pod č.
XXXXXXX/XX-X/B upovedomenie, že predsedníctvo SNR                   na svojom zasadnutí 14.08.1945
sa uznieslo na návrh Povereníctva pre pôdohospodárovo                 a pozemkovú reformu predložený po
dohode s Povereníctvom pre veci vnútorné, že sa konfiškuje podľa ods. 1/A, 1/D § 1 Nariadenia SNR
zo dňa 23.08.1945  č. 104/1945 Sb. NSR s okamžitou platnosťou a bez náhrady pre účely pozemkovej
reformy všetok pôdohospodársky majetok Z. P. - R. a Y. J., rodenej L. C. P. - R. v Obci E.. Taktiež z listín
doručených súdu Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Štátnym archívom v X., ktorý doručil súdu
osvedčené kópie spisov Čd 387/1948, Čd 984/1946 a Čd 155/1962, z ktorých vyplýva, že Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“, pracovná skupina pre pozemkovú reformu v
V. navrhuje Okresnému súdu v Topoľčanoch v pozemkovej knihe vyznačiť, že nehnuteľnosti Z. P. R.
v celosti boli konfiškované. Taktiež z listín, ktoré súd zabezpečil po vrátení veci odvolacím súdom,
konkrétne zo spisu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Slovenský národný archív onačeného ako
Spis Finančnej prokuratúry            v L. Ln 2/26-IV a Spis Finančnej prokuratúry v L. Ln 2/19-IV je zrejmé, že
majetok osoby Z. P.-R. bol konfiškovaný. V listine tohto spisu zo dňa 18.01.1947, označenej ako Koncept
I. vec Z. P.-R., V. - konfiškát, Žaloba proti R.. J. pre Kčs 1.500.000 je uvedené, že „všetky nehnuteľnosti
Z. P. R. boli rozhodnutím Predsedníctva SNR čís. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 skonfiškované podľa
nar. čís. 104/1945 Sb. n. SNR.“ A ďalej sa v tejto listine uvádza:                „Je právne irelevantné, že v



spomenutom rozhodnutí (ktorého odpis v prílohe zasielam) je uvádzané len kat. úz. E. a nie aj kat. úz. V.,
pretože kritériom pre vyslovenie konfiškácie pre vyslovenie konfiškácie podľa cit. nar. je národnosť toho
ktorého vlastníka.“ Ďalej konfiškácia, ktorá nastáva zo zákona, konkrétne  konfiškácia majetku osoby Z.
P. R., vyplýva aj listinného dôkazu - zo znenia listiny zo spisu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
onačeného ako Spis Konfiškačné rozhodnutie UP SNR č. 7387/1945  zo dňa 03.12.1945 (k č. 1812)
1945-I/B zo dňa 17.08.1945), konkrétne z listiny zo dňa 17.08.1945 Úradu predsedníctva Slovenskej
národnej rady č. 1812/1945-I./B. nazvaného „Rozhodnutie o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku“
adresovaného Národnému výboru  v V., v ktorej sa uvádza že „Podľa rozhodnutia predsedníctva SNR zo
dňa 07.08.1945, vyneseného na návrh Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu,
podaný v dohode s Povereníctvom pre veci vnútorné, konfiškuje sa v zmysle nariadenia č. 4/ 1945
Sb.n. SNR dňom 01.03.1945 pôdohospodársky majetok Z. P.-R. a Y. J. rod. L. v kat. území V.-E. ako
majetok osôb národnosti nemeckej. Skonfiškované nehnuteľnosti Vám dnešným dňom na tvari miesta
odovzdajú zástupcovia povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu                 v
L., aby ste tieto použili na zriadenie hospodárskej školy a pre ciele pozemkovej reformy. Pôdu túto
rozdeľte podľa ustanovení § 5 uvedeného nariadenia spravodlivo a podľa zásad demokratických, aby
ste takto pôdu nepriateľov Československej republiky odovzdali do držby a úžitku slovenského ľudu.“
Na základe týchto dôkazov a na základe, že konfiškácia nastávala ex lege a súčasne tiež ex tunc, čo
je dané právnou povahou a dikciou § 1 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR a nariadenia
SNR č. 4/1945 Sb. n SNR                      („s okamžitou platnosťou a bez náhrady ... sa konfiškuje“) a
v súvislosti ustanoveniami upravujúcimi ich účinnosť, majetok právneho predchodcu navrhovateľov 1/
a 2/ konfiškáciou nadobudol odporca, resp. jeho predchodca Československý štát. Iný skorší spôsob
nadobudnutia vlastníctva odporcom, resp. jeho predchodcom v konaní nebol preukázaný,                a
ani nevyplýva z listín preukazujúcich vlastníctvo v tom čase, t. j. pozemnoknižnej vložky          č. X
k.ú. B.. Ak boli podmienky konfiškácie splnené, nastala konfiškácia ipso iure,             bez ohľadu na
existenciu rozhodnutí vyslovujúcich, že ku splneniu týchto podmienok došlo. Nevyžadovalo sa vydanie
deklaratórneho aktu, tento musel byť vydaný iba v prípade, ak bola vec sporná, predovšetkým, ak
požiada o rozhodnutie vlastník dotknutej nehnuteľnosti, alebo ak pochybnosti má konfiškačná komisia
(predtým Povereníctvo Slovenskej národnej rady    pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu a vtedy
o jeho návrhu rozhodlo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady). Administratívne rozhodnutie o tom, či
spadá určitá osoba (jej majetok) pod konfiškačný režim, však skutočne bolo treba len vtedy, ak nastala
pochybnosť. Pre každý jednotlivý prípad toto rozhodnutie nutné nebolo. Pokiaľ pochybnosť nebola
ani               na strane príslušného orgánu verejnej správy, ani na strane osoby postihnutej konfiškáciou
(právny predchodca navrhovateľov opustil republiku v priebehu 2. svetovej vojny. 27.03.1945), nebolo
nutné v takomto prípade vydávať rozhodnutie o konfiškácii.  Konfiškačné dekréty ex lege založili právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, štát konfiškáciou nadobúdal vlastníctvo ipso iure, t. j. bez intabulácie.
Aj keď v priebehu konania odporca listinami preukázal, že vo veci konfiškácie majetku právneho
predchodcu navrhovateľov bolo vydané o konfiškácii administratívne rozhodnutie, toto rozhodnutie
sa ani po doplnení dokazovania nepodarilo súdu zabezpečiť a nepreložili ho ani účastníci konania.
Právna istota všetkých osôb, ako i zachovanie nevyhnutnej  autority štátu vyžadujú, aby právoplatné
rozhodnutia súdu, či správneho orgánu, na ktorých základe bola určitá osoba pozbavená vlastníctva
veci, boli nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcna bez ohľadu na to, či
písomné vyhotovenie takéhoto aktu existuje doposiaľ.                 V opačnom prípade by totiž bolo
možné uplatniť tvrdenie o jeho vadách, tiež po tom, ako uplynula lehota na jeho skartovanie, alebo
boli zničené, alebo stratené, čo sa javí ako i prípad danej veci. Súčasný, v katastri zapísaný vlastník
nielen pre dlhú dobu, ktorá uplynula od straty vlastníckeho práva osoby, resp. jej právnych nástupcov,
ktorí sa ho dnes prostredníctvom tejto určovacej žaloby domáhajú, by bol spochybnením dôležitosti a
závažnosti zápisov v katastri  jednostranne znevýhodnený, lebo vo väčšine prípadoch nemôže vyhovieť
požiadavkám                 na preukázanie skutočností, ktoré nastali pred viac ako polstoročím. Z listinných
dôkazov, nachádzajúcich sa v spise, jednoznačne vyplýva, že štát potom, ako na základe konfiškácie
nadobudol vlastníctvo, toto prevzal (vrátane nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto súdneho konania)
dňa 13.06.1946 (podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR), t. j. v období rokov 1945 - do 25.02.1948, čo
znamená, že reštitučné predpisy na uvedenú vec nedopadajú a nie je právne významné skúmať vzťah
reštitučných predpisov (lex specialis) a Občianskeho zákonníka (lex generalis) vyjadrený v zásade lex
specialis derogat legi generali. V rámci reštitúcie nie je možné získať späť vlastnícke právo k majetku,
ktorý bol skonfiškovaný, lebo by šlo o neprípustné rozširovanie reštitučných dôvodov o ďalšie dôvody,
ktoré nemajú oporu v reštitučných predpisoch, zmiernenie následkov majetkových krívd spôsobených
konfiškáciu reštitučné predpisy neupravujú, a teda neumožňujú. Ani po doplnení dokazovania súdom -
dopytom na archívy, súdu nebola predložená listina a nepredložili ju ani účastníci konania,             a to



rozhodnutie Predsedníctva SNR č. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 (prípadne iné rozhodnutie), z ktorého
by bolo možné vyvodiť pochybnosť, že právny predchodca navrhovateľov  nepatril medzi osoby, ktorých
majetok sa konfiškuje, a ktorý majetok (všetok majetok) bol osobe Z. P. R. aj skonfiškovaný ako osobe
nemeckej národnosti, ako vyplýva z vyššie uvedených listín. Aj v tejto súvislosti okresný súd však
poukazuje, že ak by tu aj taká pochybnosť bola, nie je o tejto pochybnosti v súčasnosti oprávnený
konať súd,             a to práve z dôvodu, že orgány, ktoré mohli rozhodnúť o tom, či sa konfiškácia na
určitú osobu alebo majetok vzťahuje, boli výlučne administratívne orgány a režim konfiškácie nespadal
do právomoci súdu v tom zmysle, či sú podmienky konfiškácie splnené alebo nie. Okresný  súd mal
vykonaným dokazovaním preukázané, že majetok (všetok majetok) osoby Z. P. R. bol skonfiškovaný
štátom na základe nariadení č. 4/1945 Sb.n. SNR              a č.104/1945 Sb. n SNR a štátom aj prevzatý,
a to dňa 13.06.1946, o čom svedčí listina Zápisnica Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy, sekcia „B“ pozemková reforma v L.  (č. l. 166 - 168) zo dňa 13.06.1946 o prevzatí lesného
majetku                  býv. majiteľov Z. P.-R., obyv. F. do držby a úžitku Československé štátu (Ústredného
riaditeľstva štátnych lesov). Okresný súd mal v konaní preukázané i to, že o tom, že právny predchodca
navrhovateľov (jeho majetok) spadá pod konfiškačný režim, bolo vydané rozhodnutie, a to na základe
listín nachádzajúcich sa v Slovenskom národnom archíve ako spis Finančná prokuratúra č. Ln 2/65-
IV - Najvyšší súd v Brne k číslu Co II 353/49, spis Finančná prokuratúra č. Ln 2/19-IV, spis Finančná
prokuratúra č. Ln 2/26-IV, Konfiškačné rozhodnutie UP SNR č. 7387/1945 zo dňa 03.12.1945 (k č. 1812)
1945-I/B zo dňa 17.08.1945), ktoré preukazujú, že takéto rozhodnutie bolo skutočne vydané (a proti
ktorému vzhľadom na § 1 ods. 3 nar. č. 4/1945 Sb.n. SNR (ktorý platil v čase vydania tohto rozhodnutia)
opravný prostriedok  nebol  prípustný a sťažnosť na Najvyšší správny súd vylúčená a takéto rozhodnutie
bolo možné doručovať aj verejnou vyhláškou, vzhľadom                 na ustanovenia o doručovaní vtedy
platných predpisov,  konkrétne vládne nariadenie                      č. 8/1928 Sb. (správny poriadok), keďže,
ako bolo v konaní preukázané, právny predchodca navrhovateľov 27.03.1945 územie štátu opustil a od
tohto dňa jeho adresa bola neznáma).             Na základe týchto skutočností a zisteného skutkového
stavu veci je okresný súd názoru, že navrhovatelia na požadovanom určení nemajú naliehavý právny
záujem i z toho pohľadu, že právne vzťahy navrhovateľov a ich právneho predchodcu boli dotknuté
pred takmer siedmimi desiatkami rokov, nie v súčasnosti, resp. v blízkej minulosti a prostredníctvom
žaloby                     o určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním aktov, v dôsledku ktorých právo zaniklo,
uvádzajú do neistoty súčasného vlastníka, pričom žaloba určovacia je nástrojom prevencie              a nie
nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany, ktoré vo svojej dobe neboli právnym
predchodcom navrhovateľov využité (keďže ako v konaní bolo preukázané, opustil územie štátu na
neznáme miesto a svojho vlastníckeho práva sa nedomáhal). Okresný súd mal preukázané, že právny
predchodca nevyužil žiadne právne prostriedky na ochranu vlastníckeho práva. Právny predchodca
musel vedieť, že konfiškácia jeho majetku nastane, keďže, ako bolo v konaní preukázané, k národnosti
(k nemeckej alebo maďarskej národnosti), s ktorou sa konfiškácia spájala a vo vzťahu k takejto osobe
nastala, sa prihlásil pri sčítaní ľudu. Neobstojí tvrdenie navrhovateľov, že o tom, že ani oni, ani ich
právny predchodca, nemali vedomosť, že majetok ich právneho predchodcu podliehal konfiškácii, a
teda, že majetok sa stal vlastníctvom štátu práve na základe konfiškácie. Otec navrhovateľov spolu
s rodinou opustil územie Československého štátu už v čase, keď nariadenie č. 4/1945 Sb. N. SNR
bolo účinné. Návrhom navrhovateľov má byť spochybnená zákonnosť pred 70-timi rokmi realizovaných
verejnoprávnych postupov (ktoré vtedy neboli žiadnym spôsobom napádané, spochybňované), čo nie
je možné považovať za  nastolenie právnej istoty na strane navrhovateľov, ale za narušenie právnej
istoty na strane súčasného vlastníctva. V tejto súvislosti okresný súd poukazuje, že akékoľvek úvahy o
správnosti, resp. nesprávnosti ustanovení nariadenia nie sú namieste, pretože sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky. Prijatie Ústavy z 01.09.1992 neznamenalo okamžitý vznik právneho
poriadku, ktorý by vo všetkých smeroch a oblastiach po novom reguloval vzťahy v Slovenskej republike,
ale ústavodarca sa priklonil k princípu recepcie (prevzatiu) dovtedajšieho právneho poriadku, pričom
prechodné a záverečné ustanovenie Ústavy v čl. 152 ods. 1 ustanovuje, že ústavné zákony, zákony a
ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú
Ústave. Keďže orgánom oprávneným rozhodovať                    v týchto veciach je ústavný súd, ktorý dosiaľ
nevyslovil nesúlad týchto nariadení s Ústavou, tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku. Okresný súd
vyslovil názor, že ak by bolo v záujme, aby bolo možné aj po tak dlhej dobe umožniť dotknutým osobám
domôcť sa opätovne prinavrátenia vlastníckeho práva (ktoré bolo na základe konfiškácie odňaté), takúto
možnosť by upravovali priamo reštitučné predpisy, čo sa však nestalo a obdobie konfiškácií podľa nar.
č. 4/1945 a č.104/1945 Sb. n. SNR do rozhodného obdobia pre uplatnenie práv              na základe
reštitučných predpisov uvedené nie je.  Právna istota všetkých osôb a zachovanie nevyhnutnej autority
štátu vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutia súdu, či správneho orgánu, na ktorých základe určitá



osoba nadobúda, alebo je pozbavená vlastníctva veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou,
majúcou účinky do budúcna bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje.
V opačnom prípade by totiž bolo možné uplatniť tvrdenia o vadách v zapätí potom, čo prebehla doba
ich skartácie, boli zničené, alebo stratené. V konkrétnom prípade nič neranilo právnemu predchodcovi
navrhovateľov, ako osoby pozbavenej vlastníctva (na základe zákona), domáhať sa svojich práv v tom
čase, keď k tomu malo dôjsť a preukázať tak, že nespĺňa podmienky                               pre
pozbavenie vlastníctva celého majetku podľa nariadení o konfiškácii majetku. Sám právny predchodca
navrhovateľov však žiadnym spôsobom nespochybnil, že nie je osobou, na ktorú sa vzťahujú nariadenia
o konfiškácii majetku a nespochybňujú to ani samotní navrhovatelia           v tomto konaní a z tohto okresný
súd ustálil, že za stavu - skonfiškovaného majetku právneho predchodcu, na základe čoho sa bez
pochybnosti stal odporca, resp. jeho právny predchodca 01.03.1945 vlastníkom spornej nehnuteľnosti
a túto nehnuteľnosť aj prevzal dňa 13.06.1946, nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov
na určení, že v čase smrti (1973) bol ich právny predchodca vlastníkom spornej nehnuteľnosti, a to z
dôvodu, že takmer 30 rokov predtým bol vlastníctva tejto nehnuteľnosti pozbavený na základe zákona
(o konfiškovaní )             a nikto predtým (ani sám právny predchodca navrhovateľov) nevyužil
možnosť domáhať sa odstránenia zásahov do svojho vlastníckeho práva podľa vtedy platných predpisov
a ani teraz. V súčasnosti navrhovatelia svojím návrhom nespochybňujú v konaní preukázaný dôvod
odňatia vlastníckeho práva ich právneho predchodcu, okrem toho, že oni sami nedisponujú konfikačným
rozhodnutím (s odôvodnením, že sa v archívoch nenachádza), čo ale neznamená, že neexistovalo, a o
existencii ktorého svedčia nespočetné listinné dôkazy, vykonané v tomto konaní - listiny z obdobia do
25.02.1948. Za takéhoto skutkového                         a právneho stavu nie je možné zvrátiť predmetný stav
prejednaním určovacej žaloby, ktorý spôsob si zvolili navrhovatelia, a to aj vzhľadom na platný systém
reštitučných predpisov, pretože, ak by to tak bolo, umožňovali by to priamo tieto reštitučné predpisy.
Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že do evidencie nehnuteľnosti bol odporca zapísaný (a to
nulitným právnym aktom, ako tvrdia navrhovatelia) ako vlastník neskôr, v období                            rozhodnom
pre uplatnenie práv vyplývajúcich z reštitučných predpisov, keďže toto vlastnícke právo nadobudol už
dňom 01.03.1945 na základe zákona. I z obsahu samotnej listiny - Prídelovej listiny  zo dňa 03.10.1961
vyplýva, že ide o prídel konfiškovaného majetku, keďže vo svojom znení obsahuje odkaz na predpisy o
konfiškáciách (platných v čase jej vydania,              t. j. nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR). Prídelová listina
ako taká nie je právny akt, na základe ktorej dochádza k odňatiu vlastníctva pôvodnému vlastníkovi,
ale je iba titulom na pridelenie majetku, pričom štát mohol prideľovať len taký majetok, ktorý v čase
prídelu už vlastnil. Teda, ak by aj v konaní bolo preukázané, že prídelová listina bola nulitným právnym
aktom (ako tvrdia navrhovatelia) a štát by nenadobudol vlastnícke práva na jej základe, v takom prípade
by bolo možné pripustiť, že vlastníctvo nadobudol bez právneho dôvodu, prichádzala by do úvahy
aplikácia reštitučných predpisov, avšak za podmienky že štát toto vlastníctvo inak a skôr nenadobudol,
ale odporca - R., resp. jeho predchodca, vzhľadom na vykonané dokazovanie, toto vlastníctvo nadobudol
v období (do 25.02.1948), na ktoré sa predpisy o náprave spáchaných majetkových krívd nevzťahujú.
Aj keď sa navrhovatelia bránili, že v prípade vlastníckeho práva ide o právo, ktoré sa nepremlčuje, v
konaní nepreukázali, že im toto vlastnícke právo v súčasností patrí, minimálne svedčí a v súčasnosti
majú naliehavý právny záujem na takom určení, keď toto vlastnícke právo na základe zákona (o
konfiškácii) svedčí odporcovi. Samotná skutočnosť, že odporca je v súčasnosti vedený ako vlastník
spornej nehnuteľnosti bez ďalšieho nepreukazuje, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe, a že ich postavenie bez tohto určenia neisté. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
O.s.p. má preventívny charakter, prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať
stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno
dospieť iným spôsobom, avšak náprava musí byť prípustná. Okresný súd je názoru, že to tak nie je
práve z toho dôvodu, akým spôsobom                a kedy odporca, ktorý je v súčasnosti vlastníkom spornej
veci, vlastníctvo nadobudol, a to              na základe zákona a je názoru, že len na základe zákona,
nie rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní na základe podanej žaloby (dedičov osoby, ktorá
bola pozbavená vlastníctva  o tom, či tu právny vzťah alebo právo podľa ust. §  80 písm. c) O.s.p.), by
bolo možné toto vlastníctvo tejto osobe prinavrátiť, čo sa však do dnešného dňa, vzhľadom na samotný
platný systém reštitučných predpisov nestalo (reštitučný zákon zmiernenie následkov majetkových krívd
spôsobených konfiškáciou neupravuje, a teda neumožňuje). Na základe týchto skutočností okresný
súd návrh zamietol. Aj keď podľa ustálenej judikatúry, ak súd zamieta žalobu na určenie, či tu právo
alebo právny vzťah je, alebo nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení
je vylúčené, aby súd súčasne preskúmal žalobu z vecnej stránky, okresný súd poukázal, že vzhľadom
na okolnosti tejto veci bolo potrebné                         pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu
zaoberať sa tiež niektorými otázkami, majúcimi vzťah k meritu veci. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil



ust. § 1 až 5, § 14 nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 4/1945 Sb., § 1 ods. 1, ods.
2, ods. 3, ods. 3a, ods. 7, § 26 ods. 1, ods. 2 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., § 80 písm. c) O.s.p. O
trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 1, ods. 7, § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom 1/, 2/
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 100 % s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie                  navrhovatelia 1/, 2/
a domáhali sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ich návrhu v celom rozsahu
vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) O.s.p. Vytýkali súdu prvého stupňa jeho
názor, že na požadovanom určení nepreukázali naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.
Uviedli, že súd prvého stupňa si nad rámec svojich zákonných oprávnení prisvojil právomoc posudzovať,
čo je a čo nie je primeranou dobou na uplatňovanie si vlastníckych práv súdnou cestou s tým, že podanie
vlastníckej žaloby nie je ohraničené žiadnou lehotou, možno ju teda podať kedykoľvek, a to s poukazom
na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie
súdu prvého stupňa, že k zásahu do ich vlastníckych práv došlo v dávnej minulosti, je bezprecedentný a
právne neodôvodniteľný svojvoľný postup bez opory v zákone a v judikatúre. Podľa ich názoru, pokiaľ je
odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník a neexistuje žiadny iný spôsob, ako sa domôcť
ochrany svojho vlastníckeho práva okrem určovacej žaloby, je z publikovanej judikatúry jednoznačné,
že existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/56/2003, 7Cdo/2075/1994, 4Cdo/49/2003 a zdôraznili povinnosť
súdu vec riadne prejednať a rozhodnúť, koho v rámci určovacej žaloby považuje za vlastníka, a to bez
ohľadu na to, či k zásahu do vlastníckych práv došlo v blízkej minulosti alebo pred desiatkami rokov.
Poukazovali na ďalšiu judikatúru k ust. § 80 písm. c) O.s.p. v Súbore rozhodnutí súdov Českej republiky -
C.H. Beck pod číslom R 221/2001, Zborníka stanovísk, správ a rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí
NS ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, zväzok IV. strana 176. Ďalej uviedli, že ich nárok na určenie
vlastníctva odvodzujú okrem iného od zápisu v pozemnoknižnej vložke č. X, k.ú. B., z ktorého vyplýva,
že ich právny predchodca dňa 03.07.1919 nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, a že o svoje
vlastníctvo neprišiel minimálne do roku 1964, do ktorého sa vykonávali zápisy do pozemkovej knihy.
Prídelová listina, vydaná ONV V. a zapísaná pod č.d. XXXX/XXXX, sa netýka spornej parcely č. XXXX.
Mali za to, že pokiaľ ich právny predchodca je ako vlastník nehnuteľností zapísaný v pozemnoknižnej
vložke, ktorá je nesporne verejnou listinou a odporca je zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva,
ide o prípad tzv. duplicitného vlastníctva, kedy zápis svedčí dvom rôznym osobám. V tejto súvislosti
poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/163/2005, z ktorého
vyplýva, že v prípade duplicitného zápisu je vždy daný naliehavý právny záujem            na požadovanom
určení vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedenú judikatúru a skutkový stav danej veci  vyslovili
jednoznačný záver, že je daná existencia naliehavého právneho záujmu na určení ich vlastníckeho
práva. V tomto videli pochybenie súdu prvého stupňa a dôvod              na zrušenie napadnutého
rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Napriek záveru, že          na požadovanom určení nie je
daný naliehavý právny záujem, súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že sporná
nehnuteľnosť bola ich právnemu predchodcovi skonfiškovaná, ktorý záver nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Za nesprávny považovali záver súdu prvého stupňa, že na konfiškáciu majetku nebolo
potrebné vydať administratívne rozhodnutie, čo je v rozpore s právnymi predpismi, ktoré v roku 1945
upravovali problematiku konfiškácií a tento záver súdu prvého stupňa hodnotia ako snahu za každú cenu
pomôcť odporcovi v legalizácii jeho vlastníckeho práva, keď zo samotného priebehu konania vyplýva,
že odporca nedisponuje žiadnym právnym titulom, na základe ktorého vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti nadobudol. Trvali na tom, že majetok ich právneho predchodcu nebol skonfiškovaný a
vytýkajú súdu prvého stupňa, že neustálil, na základe ktorého konkrétneho právneho predpisu malo
dôjsť ku konfiškácii, keď na konfiškáciu lesného majetku sa vzťahovalo Nariadenie predsedníctva SNR
č. 4/1945 Zb. zo dňa 27.02.1945, účinné od 01.03.1945, ktoré bolo zrušené nariadením SNR č. 104/1945
zo dňa 23.08.1945,  ktorých zásadný rozdiel je vo vymedzení príslušnosti štátnych orgánov, ktorí mali
o konfiškácii rozhodovať. Podľa nariadenia č. 4/1945 Zb. o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby
nemeckej, či nemeckej národnosti za zradcov a nepriateľov slovenského národa, ako aj o tom, či možno
pripustiť výnimku z konfiškácie, rozhodovalo Predsedníctvo SNR                   na návrh Povereníctva SNR
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu po dohode s Povereníctvom SNR pre veci vnútorné a proti
jeho rozhodnutiu sa nepripúšťal žiadny opravný prostriedok a ani sťažnosť na Najvyšší správny súd.
Podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. rozhodovalo taktiež spočiatku Predsedníctvo SNR, avšak novelou
tohto nariadenia                   č. 64/1946 Sb. a č. 89/1947 Sb. o konfiškácii rozhodovala konfiškačná



komisia kreovaná podľa § 1 ods. 8 citovaného nariadenia, ktoré rozhodnutie bolo možné napadnúť
odvolaním na Zbor povereníkov (§ 1 ods. 13 nariadenia č. 104/1945 Sb.), ktorý mohol rozhodnutie
komisie potvrdiť, zmeniť, alebo zrušiť a na návrh Povereníka pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
mohol povoliť odklad až do konečného rozhodnutia (§ 1 ods. 14 citovaného nariadenia). Pokiaľ súd
prvého stupňa neustálil ani len základnú vec, podľa ktorého konkrétneho právneho predpisu mal byť
majetok ich otca skonfiškovaný, zaťažil konanie vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku. Ďalšieho pochybenia sa súd prvého stupňa dopustil tým, že bez ďalšieho konštatoval, že
ich právny predchodca spĺňal podmienky na konfiškáciu, pričom na uvedený záver nevykonal žiadne
dokazovanie, nezisťoval, aký jazyk užíval ich právny predchodca v rodinnom styku, nezisťoval, či bol po
vyhlásení autonómie Slovenska organizovaný v maďarskej alebo nemeckej politickej strane a už vôbec
nezisťoval, k akej národnosti sa prihlásil pri poslednom sčítaní ľudu. Napriek tomu dospel k záveru, že
podmienky na konfiškáciu ich otec spĺňal. O tom, že súd prvého stupňa podmienky konfiškácie neskúmal,
svedčí i fakt, že v jednej časti odôvodnenia uvádza, že ich otec mal nemeckú národnosť a v druhej
uvádza, že mal národnosť maďarskú. Dotazník, z ktorého súd prvého stupňa vychádzal z č.l. 161 až
162, nevyplňoval ich otec, nakoľko tento bol vydaný 22.06.1945 a oni zo Slovenska odišli v marci 1945.
Popierali akúkoľvek protištátnu činnosť ich otca počas vojny, uvádzanú v dotazníku a mali          za
to, že tento bol vyhotovený účelovo, s cieľom získať majetok ich otca a tento dotazník nie je žiadnym
dôkazom preukazujúcim splnenie podmienok na konfiškáciu, žiadne iné dôkazy splnenie podmienok na
konfiškáciu sa v spise nenachádzajú. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, čo je odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. Názor súdu prvého stupňa,
že ku konfiškácii dochádzalo priamo                 zo zákona, nebolo potrebné vydávať konfiškačné
rozhodnutie, v každom jednotlivom prípade, ale iba vtedy, ak nastali pochybnosti o tom, či konkrétna
osoba spĺňa podmienky                   na konfiškáciu, je mylné a v priamom rozpore so znením nariadenia
č. 4/1945 Sb., ako aj nariadenia č. 104/1945 Sb., ktoré priamo a explicitne stanovovali, ktorý orgán o
konfiškácii rozhoduje a minimálne v určitom časovo úseku bol proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie
prípustný aj opravný prostriedok. Právny názor súdu, že vlastníctvo osoby mohlo prejsť                na
štát i bez vydania deklaratórneho konfiškačného rozhodnutia, nemá oporu v publikovanej judikatúre. V
tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/110/2000, z
ktorého vyplýva, že aj na konfiškačné konanie sa vzťahovali ustanovenia správneho poriadku (vládneho
nariadenia č. 8/1928 Sb.). V citovanom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že v zmysle dekrétu č. 108/1945
Sb. konfiškačné nariadenia síce pôsobili ex lege, zároveň sa však muselo právoplatne rozhodnúť o
tom, že určitá osoba, či už fyzická alebo právnická, je zradcom alebo nepriateľom republiky, pričom
rozhodovať o tom prislúchalo v dekréte ustanovenému správnemu orgánu v správnom konaní, ktoré
podliehalo inštančnému preskúmaniu a nadobúdalo právoplatnosť. Správne rozhodnutie bolo zásadnou
podmienkou condictio sine qua non konfiškácie, bez splnenia ktorej o konfiškovaný majetok zrejme
nešlo. Preto súd prvého stupňa pochybil, keď zaujal opačný právny názor. Ďalej vytýkal súdu prvého
stupňa, že prijal záver, ktorý mal nepriamo vyplývať z archívnych listín, že došlo ku konfiškácii majetku
ich právneho predchodcu. Mali za to, že je neprípustné, aby z korešpondencie medzi vtedajšími
štátnymi orgánmi vyvodil záver, že majetok ich otca podliehal konfiškácii, pokiaľ sa nenašlo rozhodnutie
príslušného správneho orgánu. Listinami, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, nemožno nahradiť
samotné konfiškačné rozhodnutie, o to viac, že v týchto listinách sú zjavné rozpory. Napríklad v koncepte
povereníctva                          pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. 255/47-I/B sa
uvádza, že všetky nehnuteľnosti Z. P. - R. boli rozhodnutím predsedníctva SNR č. 7387/1945 zo dňa
14.08.1945 skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Sb., pričom takéto rozhodnutie ani teoreticky
nemohlo byť vydané, pretože nariadenie č. 104/1945 Sb. bolo publikované v zbierke zákonov dňa
23.08.1945 a správny orgán o takomto nariadení dňa 14.08.1945 nemohol mať vedomosť. Ďalším
zmätočným dôkazom je list povereníctva SNR zo dňa 17.08.1945                                 č.
VIII/6/1908/1945, označený ako návrh na konfiškáciu lesného majetku Z. P. - R., keď tento návrh zo dňa
17.08.1945, doručený úradu predsedníctva SNR dňa 13.09.1945, vylučuje možnosť, že by konfiškačné
rozhodnutie bolo vydané skôr, t. j. dňa 14.08.1945, ako vyplýva z predchádzajúcej listiny. I tento návrh
spochybňuje právny názor súdu prvého stupňa, že na konfiškáciu nebolo potrebné vydať rozhodnutie,
keď zo samotného návrhu vyplýva, že Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
žiada o vydanie rozhodnutia podľa § 1 ods. 3 nariadenia č. 4/1945. O tom, či bolo návrhu                      na
konfiškáciu vyhovené, však v tomto konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz. Existenciu konfiškačného
rozhodnutia nemožno vyvodiť ani z upovedomení nachádzajúcich sa                         na č.l. 478 a 479,
ani prípisu adresovanému Národnému výboru v V. zo dňa 17.08.1945 č. 1812/1945-I/B, nachádzajúca
sa na č.l. 507, ktorá sa odvoláva na konfiškačné rozhodnutie predsedníctva SNR zo dňa 07.08.1945.
O neexistencii konfiškačného rozhodnutia svedčí i fakt, že citované listiny sa odvolávajú minimálne



na rozhodnutia z troch rôznych dátumov, a nakoľko o konfiškácii rozhodovalo predsedníctvo SNR, je
vylúčené, aby jeden štátny orgán rozhodoval 3 x v troch rôznych konaniach o jednej a tej istej osobe, a
keďže sa konfiškačné rozhodnutie po jeho vyhotovení zasielalo viacerým inštitúciám, majú za to, že v
rámci súdom vykonávaného dokazovania by sa minimálne v jednom z archívnych fondov našlo, pokiaľ
by bolo existovalo. Rozpory v nepriamych dôkazoch, na ktoré poukazujú, svedčia v prospech záveru, že
konfiškačné rozhodnutie na majetok ich právneho predchodcu nebolo nikdy vydané, resp. je vylúčené,
aby z takýchto dôkazov bol vyvodený záver o existencii konfiškačného rozhodnutia. Pre prípad, že
by odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením veci, navrhli, aby podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
proti potvrdzujúcemu rozsudku pripustil dovolanie na otázku 1) ak došlo k zásahu do vlastníckych práv
pôvodného vlastníka pred niekoľkými desiatkami rokov, je potrebné uprednostniť princíp právnej istoty na
strane žalovaného, zapísaného v katastri nehnuteľností ako vlastník, alebo poskytnúť ochranu žalobcovi,
resp. jeho právnym nástupcom odvolávajúcim sa na zákonom stanovenú nepremlčateľnosť vlastníckeho
práva, 2) dochádza podľa nariadenia SNR č. 4/1945 Sb.,             resp. nariadenia SNR č. 104/1945
Sb. ku konfiškácii i bez vydania deklaratórneho administratívneho rozhodnutia, osvedčujúceho splnenie
podmienok na konfiškáciu?. Záverom uviedli, že ich odvolanie smeruje i proti výroku o trovách konania ,
domáhali sa aplikácie           ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a vytýkali súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal
existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa svedčiacich v prospech nepriznania náhrady trov
konania odporcovi. Dôvody pre použitie citovaného zákonného ustanovenia videli v mimoriadnych
okolnostiach danej veci, keď predmetom konania je majetok, ktorý preukázateľne patril ich právnemu
predchodcovi, a pokiaľ by sa aj preukázalo, že jeho vlastníkom je štát, tak je nesporné, že štát vlastníctvo
získal bezodplatne, t. j. bez poskytnutia akejkoľvek protihodnoty ich otcovi a tento majetok niekoľko
desaťročí užíva. Bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, ak by štát bez akéhokoľvek pričinenia
získal majetok veľkej hodnoty a oni by museli platiť trovy konania v nemalej výške. Ďalším dôvodom
pre nepriznanie náhrady trov konania je ich vysoký vek a podlomené zdravie s tým, že u nich je
jediným príjmom starobný dôchodok, z ktorého si zabezpečujú krytie všetkých životných potrieb, vrátane
zdravotnej starostlivosti. Pre odporcu - štát, ktorý zadarmo získal majetok veľkej hodnoty, nepredstavujú
trovy konania veľkú položku a ide na jeho strane de facto o jediné výdavky, ktorý v súvislosti so získaním
majetku má, a preto považujú za spravodlivé, aby znášal svoje trovy. Záverom uviedli, že súd porušil ich
ústavné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto rozsudok v demokratickom a právnom štáte nemôže obstáť.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa               § 219 ods. 1 O.s.p.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno v zmysle  ust. § 205 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia. V
preskúmavanej veci navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní vytýkali súdu prvého stupňa predovšetkým,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d)
O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v mylnej aplikácii (výkladu)
právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav
vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a
dodržiavania procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.

Uplatnením tohto odvolacieho dôvodu možno súdu prvého stupňa vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
odvolacieho súdu je v prípade odvolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, posúdiť,
či súd prvého stupňa                      na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, a či ho
aj správne interpretoval.



Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý
nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 132 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,                  na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len
zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie,
nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľmi 1),
2) vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľov 1), 2) vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred
súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci mimoriadne
rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej
súvislosti a odôvodil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie,
uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky navrhovateľov 1/, 2/, uvedené v podanom odvolaní, preto
nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli totiž
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie                  vo
veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
dodáva odvolací súd nasledovné:

V danej veci sa navrhovatelia domáhajú určenia, že ich právny predchodca bol ku dňu svojej smrti, t. j.
XX.XX.XXXX vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX                                  v k.ú. B., parc.
č. XXXX - lesné pozemky o výmere 57.223 m2, ktorý návrh odôvodňujú tým, že ich právny predchodca
bol výlučným vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti až do svojej smrti, o čom svedčí zápis v pozemkovej
knihe - pkn. vložka č. X pre k.ú. B. a tvrdia, že citovaná nehnuteľnosť nebola po roku 1945 postihnutá
konfiškáciou (s poukazom na zápisy              v pozemkovej knihe ) s tým, že potvrdzujú, že ostatné
nehnuteľnosti, ktoré vlastnícky patrili ich starej matke C. P. - R., boli postihnuté Benešovými dekrétmi
a boli skonfiškované a o tieto nehnuteľnosti nemali nikdy záujem. Tvrdili, že sporná nehnuteľnosť
nebola nikdy skonfiškovaná podľa Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., ani Nariadenia Predsedníctva SNR
č.4/1945 Sb., nakoľko uvedené listiny sa nenašli v archívoch, a preto je potrebné konštatovať, že ich
právny predchodca - otec, bol nerušeným vlastníkom sporných nehnuteľností až do dňa svojej smrti.
Tvrdili, že sa nemohli o vlastnícke právo uchádzať,           a tým o vydanie nehnuteľnosti žiadať v rámci
reštitučných zákonov, nakoľko nespĺňali podmienku štátneho občianstva a trvalého pobytu, a preto im
svedčí možnosť uplatniť vlastnícke právo s poukazom na § 126 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v danej veci podstatné jednoznačne ustáliť, kedy, v ktorom období
došlo k prevzatiu sporných nehnuteľností štátom. Pokiaľ by došlo                        k prevzatiu nehnuteľnosti
štátom v období od 25.02.1948 do 31.12.1989, t. j. v období  označovanom ako obdobie neslobody,
existoval by podľa reštitučných zákonov (zákona                  č. 87/1981 Zb., zákon č. 480/1991 Zb.,
zákon č. 229/1991 Zb.) nárok oprávnených osôb domáhať sa vydania veci. V prípade, že by oprávnené
osoby nespĺňali podmienky uvedené reštitučnými zákonmi (podmienka občianstva a trvalého pobytu),
bola by daná ich možnosť domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, nič
by nebránilo tomu, aby sa svojho vlastníckeho práva domáhali, opierajúc sa o všeobecné predpisy
občianskoprávne, nakoľko existencia špeciálnych reštitučných predpisov nevylučuje                    v takomto
prípade postup podľa všeobecných právnych predpisov. Tento záver je nesporný              a vyplýva



z početných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky i
Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré  poukazovali navrhovatelia.

V danej veci súd prvého stupňa jednoznačne ustálil, že právny predchodca navrhovateľov opustil
nehnuteľnosti na území bývalej ČSR v k.ú. B. pred koncom             2. svetovej vojny 27.03.1945. Od tejto
doby nehnuteľnosti prevzal štát a prostredníctvom rôznych svojich organizácií ich užíval a spravoval,
čo nespochybňujú ani navrhovatelia, tvrdia však, že štát prevzal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ štát prevzal  nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto
súdneho konania                    v období rokov 1945 - do 25.02.1948, v ktorom období bola Československá
republika považovaná za demokratický štát, reštitučné predpisy na uvedenú vec nedopadajú a nie je
právne významné skúmať vzťah reštitučných predpisov (lex specialis) a Občianskeho zákonníka (lex
generalis)  vyjadrený v zásade lex specialis derogat legi generali.

Žaloba o určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka v spojení              s  § 80 písm.
c) O.s.p. bola a je nástrojom ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi, ide o žalobu
svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavom neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho
výkonu a jej význam je rýdzo prakticky - nastolenie istoty v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je
potrebné viac než u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Musí byť vždy daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, t. j. musí byť preukázané, že bez súdom vysloveného určenia
bolo by ohrozené právo navrhovateľov, alebo by sa ich právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že
buď musí ísť u navrhovateľov o právny vzťah už existujúci alebo o takú procesnú alebo hmotnoprávnu
situáciu, v ktorej by objektívne mohol byť ich existujúci právny vzťah ohrozený, prípadne neisté ich
postavenie a mohli by byť vystavení konkrétnej ujme. Pokiaľ niekto o sebe tvrdí, že je vlastníkom veci,
resp. že jeho právny predchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci, vrátane nehnuteľností, nemôže
uplatňovať svoje právo inak ako vlastníckou žalobou.                   Z hľadiska ochrany vlastníckeho
práva nemôže byť v inej situácii vlastník, ktorý je zapísaný                v katastri nehnuteľností a vlastník,
ktorý zapísaný nie je.

Napriek tomu, že je možné previesť zmenu v zápisoch vlastníckych práv                      k nehnuteľnostiam
na základe rozhodnutia o určovacej žalobe, prípadne vykonať dedičské konanie na základe rozhodnutia
súdu v danej veci, nie je bez ďalšieho daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. To platí
práve tam, kde právne vzťahy navrhovateľov k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými
desiatkami rokov nie dnes a nestali sa neistými v súčasnosti, prípadne blízkej minulosti, ale práve
prostredníctvom návrhu                        na určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním aktov,
na základe ktorých právo ich právneho predchodcu zaniklo, je uvedené v neistotu právo súčasného
vlastníka. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie, ale nástrojom, ktorým majú byť nahradené
právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité (do 25.02.1948), alebo neúspešné                                    a
spochybnená zákonnosť pred  70-timi rokmi uskutočnených verejnoprávnych postupov                     a
v skutočnosti nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane navrhovateľov, ale k jej narušeniu na strane
súčasného vlastníka, čo správne konštatoval i súd prvého stupňa. Právna istota všetkých osôb, ako
i zachovanie nevyhnutnej  autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutia súdu, či správneho
orgánu, na ktorých základe bola určitá osoba pozbavená vlastníctva veci, boli nespochybniteľnou
právnou skutočnosťou majúcou účinky do budúcna bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto
aktu existuje doposiaľ. V opačnom prípade by totiž bolo možné uplatniť tvrdenie o jeho vadách, tiež
po tom ako uplynula lehota na jeho skartovanie, alebo boli zničené, alebo stratené, čo sa javí ako i
prípad danej veci. Súčasný, v katastri zapísaný vlastník, nielen pre dlhú dobu, ktorá uplynula od straty
vlastníckeho práva osoby, resp. jej právnych nástupcov, ktorí sa ho dnes prostredníctvom určovacej
žaloby domáhajú, by bol predovšetkým dlhotrvajúcou deformáciou vlastníckeho práva, práva držby a
vydržania a tiež spochybnením dôležitosti a závažnosti zápisov v katastri  jednostranne znevýhodnený,
lebo vo väčšine prípadoch nemôže vyhovieť požiadavkám                na preukázanie skutočností, ktoré
nastali pred viac ako polstoročím, o čom nesporne svedčí i toto súdne konanie. Konštrukcia bremena
tvrdenia a bremena dôkazného v rámci občianskeho súdneho konania v dnešnej dobe by tak nad mieru
ospravedlniteľnú zaťažila stranu, ktorá by bola takýmito tvrdeniami napadnutá.

Ak je určovacou žalobou napádaná konfiškácia (jej proces, účinky, zákonnosť) podľa Benešových
dekrétov alebo Nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady  č. 4/1945 o konfiškovaní a
urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa zo dňa 27.02.1945, resp. Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o



konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a
nepriateľov Slovenského národa zo dňa 23.08.1945, prípadne akty revízie prvej pozemkovej reformy,
je potrebné zdôrazniť, že bremeno dôkazné tu zaťažovalo vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý
sa proti konfiškácii bránil v tom zmysle, že bolo na ňom, aby preukázal, že u neho nie sú zákonné
podmienky             pre konfiškáciu majetku dané, a to v okamihu konfiškácie. Prostredníctvom požiadavky
určenia vlastníckeho práva sa však on alebo jeho potomkovia tohto zákonného bremena zbavujú a
prenášajú ho na druhú stranu, ktorá sa tak stáva znevýhodnenou stranou sporu.  Pokiaľ by bol v zásade
mimo vymedzený rámec časový i vecný, pripustený prieskum verejnoprávneho postupu, ktorý bol titulom
pre prechod vlastníckeho práva, znamenalo by to priznať všeobecným súdom oprávnenia, ktoré v dobe
vydania uvedených aktov nemali, čo znamená, že súdom neprislúchalo zaoberať sa otázkou konfiškácie,
a to ani predbežne.

Odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 1 ods. 1 Nariadenia Predsedníctva SNR                  č.
4/1945, podľa ktorého s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy
pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej národnosti, osôb
maďarskej národnosti, ktoré 01.11.1938 nemali československú štátnu príslušnosť, osôb maďarskej
národnosti, pokiaľ prevyšuje výmeru             50 ha, zradcov a nepriateľov slovenského národa
akejkoľvek národnosti. V ods. 3 citovaného ustanovenia je vymedzené, že o tom, ktoré osoby treba
považovať za osoby nemeckej, či maďarskej národnosti , za zradcov a nepriateľov slovenského národa,
rozhodne Predsedníctvo SNR na návrh Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu,
podaná                    po dohode s Povereníctvom SNR pre vnútorné veci. Z ods. 4 citovaného nariadenia
vyplýva, že rozhodnutím Predsedníctva SNR podľa ods. 3 považuje sa majetok takejto osoby                   za
skonfiškovaný podľa ods. 1 dňom účinnosti tohto nariadenia (01.03.1945), proti  tomuto rozhodnutiu
opravný prostriedok nie je prípustný a sťažnosť na Najvyšší správny súd sa vylučuje.

Je pravdou, že Nariadenie Predsedníctva SNR č. 4 /1945 Sb. bolo týmto Nariadením SNR č. 104/1945
Sb. zrušené (§ 26 ods. 1), avšak úkony, rozhodnutia a opatrenia učinené podľa tohto nariadenia
ostávajú v platnosti a odo dňa vyhlásenia tohto nariadenia (104/1945) ďalšie pokračovanie v prípadoch
právoplatne nedokončených treba konať podľa ustanovení tohto nariadenia. Z tohto dôvodu, pokiaľ sa
v niektorých listinných dôkazoch uvádza Nariadenie Predsedníctva SNR č.4 /1945 Sb. a v niektorých
Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb., je potrebné konštatovať, že sa jedná o kontinuálne právne predpisy,
ktoré na seba nielen časovo, ale i obsahovo nadväzujú, novšie nariadenie ponecháva v účinnosti všetky
úkony, rozhodnutia a opatrenia, ktoré boli predchádzajúcim opatrením vykonané. V tomto smere bola
námietka navrhovateľov 1/, 2/ nedôvodná.

Ust. § 1 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa
pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve
osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, osôb maďarskej národnosti bez ohľadu na
štátnu príslušnosť, zradcov a nepriateľov slovenského               a českého národa a Československej
republiky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti., atď... Z ust. § 1 ods. 4 vyplýva, že pre posúdenie
príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúci, najmä jazyk používaný v rodinnom
styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29.09.1938, alebo priznanie
národnosti                   pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929. O tom, ktoré osoby treba považovať za
osoby nemeckej, či maďarskej národnosti alebo za zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého
národa a Československej republiky ........ rozhoduje  najneskôr do 30.06.1948 konfiškačná komisia (§1
ods. 7) . Ak o tej istej osobe rozhodne komisia v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne
s konečnou platnosťou Sbor povereníkov. Rozhodnutím komisie  alebo Sboru povereníkov považuje
sa majetok za skonfiškovaný dňom 01.03.1945, proti rozhodnutiu sa sťažnosť na Najvyšší správny súd
nepripúšťa.

Konfiškácia majetku podľa dekrétov č. 12/1945 Sb., č. 108/1945 Sb., ako i Nariadenia Predsedníctva
SNR č. 4/1945 Sb. a Nariadenia SNR 104/1945 Sb. bola zákonným aktom, ktorý nie je možné
posudzovať z hľadiska vád na nich viaznucich, právnych (deklaratórnych rozhodnutí), pokiaľ to nie je
vyslovene zákonom pripustené. Ku konfiškácii spravidla dochádzalo priamo zo zákona bez právneho
konania, ak bol vlastník veci ako osoba, ktorej majetok konfiškácii podliehal zo strany štátnych orgánov
označený, a pokiaľ on sám nenavrhol, aby bolo v správnom konaní rozhodnuté, alebo vydanie takéhoto
deklaratórneho rozhodnutia neuznal za potrebné sám správny orgán. Tvrdenia o vadách v konfiškačnom
konaní samo osebe nie je spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu



vlastníckeho práva nie je správny akt, ale dekrét, resp. nariadenie samotné. Poskytnutím ochrany
tvrdenému vlastníckemu právo, ktoré zaniklo pred  70-timi rokmi,  by tak bola narušená právna istota
osôb, ktoré v priebehu tejto doby vlastníctvo k veci                   (bez ohľadu na to, či sa jedná o nehnuteľnosť
zapísanú v katastri nehnuteľnosti alebo nie) nadobudli od štátu, alebo od predchádzajúceho vlastníka a
môžu sa spoliehať len na zásadu dôvery v katastrálny zápis.

Pokiaľ osoba, ktorej bol na základe konfiškácie odňatý majetok,  štátom sa nedomáhala ochrany na
súde (prinajmenšom v rokoch 1945 - 1948 tu takáto možnosť bola), alebo nebola úspešná, nemôže
po uplynutí mnohých desaťročí, kedy svoje právo nevykonávala, legitímne očakávať, že by mohlo
dôjsť k obnoveniu jej vlastníckeho práva. Česká a Slovenská republika, ako nástupcovia bývalej
Československej republiky, sú povinní hájiť právne záujmy osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, a teda
predovšetkým  záujem               na tom, aby súčasný právny stav nebol spochybňovaný a nevznikala
neistota z hľadiska vlastníctva, eventuálne platnosti ďalších majetkových prevodov. Je potom daná
pochybnosť, či je možné  napadnúť (mimo špeciálne zákony) vlastnícke právo osôb, ktoré ho nadobudli
od štátu, prípadne vlastníctvo štátu cestou spochybnenia právnych skutočností nastali                    v
minulosti, skôr než došlo k deformácii právneho poriadku (po 25.02.1948), a to bez ohľadu na to,
či bol prechod vlastníctva premietnutý do zápisov vo verejných registroch k tomu účelu určených
(pozemkových knihách, kataster nehnuteľností a podobne) alebo nie. Nie je tak možné pred materiálnym
vlastníctvom, podloženým zápisom v katastri nehnuteľností nastalom pred mnohými desaťročiami,  dať
prednosť formálnemu vlastníckemu právu, keď sú namietané pochybnosti o jeho zániku len preto, že
následne k uvedenej deformácii došlo.

Navrhovatelia tvrdili, že ku konfiškácii majetku, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, nedošlo,
pokiaľ neboli splnené zákonné podmienky konfiškácie, predovšetkým pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie príslušného orgánu podľa nariadenia s tým, že konfiškácia nastávala ex lege a tiež ex tunc,
ale až po splnení zákonných podmienok                         a naopak, pokiaľ uvedené rozhodnutie neexistovalo,
prípadne sa nenašlo a nenadobudlo právnu moc, ku konfiškácii nedošlo.

Podľa názoru odvolacieho súdu nutnosť vydať rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky konfiškácie,
nastupovala len v prípadoch pochybností, či už ohľadne osoby vlastníka (ak nebolo isté, či spadá do
okruhu osôb, ktorých majetok bol konfiškovaný) alebo ohľadne vymedzenia majetku, ktorý konfiškácii
podliehal. Z ustanovení Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. ani z ustanovení Nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb. nevyplýva nič, čo by potvrdzovalo nevyhnutnosť vydania rozhodnutia pre každý
jednotlivý prípad. Je nesporné, že orgány, ktoré mohli rozhodnúť o tom, či sa konfiškácia na určitú osobu
alebo majetok vzťahuje, boli výlučne administratívne orgány a režim konfiškácie nespadal do právomoci
súdu v tom zmysle, či sú podmienky konfiškácie splnené alebo nie. Administratívne rozhodnutie o tom,
či spadá určitá osoba (jej majetok) pod konfiškačný režim, však skutočne bolo treba len vtedy, ak nastala
pochybnosť. Pre každý jednotlivý prípad toto rozhodnutie nutné nebolo. Pokiaľ pochybnosť nebola ani
na strane príslušného orgánu verejnej správy, ani na strane osoby postihnutej konfiškáciou (právny
predchodca navrhovateľov opustil republiku v priebehu 2. svetovej vojny dňa 27.03.1945, kedy bolo
už vydané Nariadenie Predsedníctva SNR č.4/1945 Sb. zo dňa 27.02.1945 a musel mu byť známy
jeho obsah), nebolo nutné v takomto prípade vydávať rozhodnutie o konfiškácii.                 V
takomto prípade postačilo rozhodnutie Predsedníctva SNR o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby
nemeckej, či maďarskej národnosti, oznámenie o konfiškácii                             a prevedenie
súpisu konfiškovaného majetku na základe zistených podkladov konfiškačnou komisiou, ktoré úkony
boli v danej veci nepriamymi dôkazmi osvedčené. Konfiškácia nastávala ex lege a súčasne tiež ex tunc.
Je to dané právnou povahou a dikciou § 1 ods. 1 Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a § 1
ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.  („s okamžitou platnosťou a bez náhrady ... sa konfiškuje“) a ich
účinnosť od 01.03.1945. Ak však boli podmienky konfiškácie splnené, nastala konfiškácia ipso iure, bez
ohľadu                      na existenciu rozhodnutí vyslovujúcich, že ku splneniu týchto podmienok došlo.

Konfiškácia vyvoláva absolútny zánik vlastníctva doterajšieho vlastníctva a súčasne nové originálne
nadobudnutie vlastníctva k veciam vlastníkom novým, v danom prípade štátom. Z princípov spojených s
povahou konfiškácie plynie, že  právne účinky konfiškácie nastávajú okamžikom jeho právnej záväznosti,
teda dňom účinnosti Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a  Nariadenia SNR č.104/1945 Sb.,
t. j. 01.03.1945.



Z uvedeného vyplýva, že citované nariadenia výslovne nevyžadujú vydanie deklaratórneho aktu
(Nariadenie Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb.), tento musí byť vydaný iba v prípade, ak je vec sporná,
predovšetkým, ak požiada o rozhodnutie vlastník dotknutej nehnuteľnosti, alebo ak pochybnosti má
samotná komisia (Nariadenia SNR č.104/1945 Sb.). Je pravda, že uvedené nariadenia, ani ostatné
konfiškačné dekréty sa nezaoberali závažnou otázkou intabulačného princípu, niet však pochybnosť o
tom, že konfiškácia nastávala, ak boli splnené jej podmienky zo zákona, a teda jej právnym dôvodom
bol zákon sám. Je potom možné dospieť k záveru, že konfiškačné dekréty ex lege založili právny dôvod
nadobudnutia vlastníctva, ktoré sa nadobúdalo len intabuláciou a podľa názoru, že štát konfiškáciou
nadobúdal vlastníctvo ipso iure, t. j. bez intabulácie, býva argumentované i analógiou                   so zákonom
č. 142/1947 Sb. (podľa § 6 ods. 1 vyplýva, že štát nadobúda vlastníctvo dotknutých nehnuteľností bez
toho, aby bolo treba intabulácie).

Pokiaľ súd prvého stupňa  z množstva listinných  dôkazov opatrených pečiatkou Slovenského národného
archívu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (koncept č. 255/47-I/B zo dňa 18.01.1947, z ktorého
vyplýva, že Povereníctvo pre pôdohospodárstvo                            a pozemkovú reformu adresovalo
Finančnej prokuratúre v L.  na ich dožiadanie                 zo dňa 02.01.1947 č. Ln-2/19-IV v súvislosti so
žalobou proti R. týkajúcu sa Z. P.-R., V. - konfiškát podanie, v ktorom oznámilo, že v spore ako žalujúca
strana má vystupovať O. a nie správa majetku pre pozemkovú reformu z dôvodu, že všetky nehnuteľnosti
Z. P. - R. boli rozhodnutím predsedníctva SNR č. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 skonfiškované podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. s tým, že opis tohto rozhodnutia sa pripája            a výslovne sa konštatuje, že
kritériom pre vyslovenie konfiškácie podľa citovaného predpisu je národnosť vlastníka a nie je významné
uvedenie všetkého jeho majetku podľa katastrálnych území, listinný dôkaz vydaný Okresným národným
výborom v V. č. D3-219/1945 zo dňa 24.08.1945, adresovaný povereníctvu SNR pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu v L., obsahuje výkaz skonfiškovaných lesných majetkov v okrese V., v ktorom je
uvedený i majetok Z. P. - R. v k.ú. B., Okresný národný výbor pod č. 10.615/45 povereníctvu SR pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu oznámil konfiškovaný majetok podľa nariadenia č. 104/1945,
kde pod bodom 7 je majetok P. - R. Z., V., z ktorého čiastka leží v chotári obce B., Okresný národný výbor
v V. pod č. D3-340/1945 zo dňa 02.01.1946 zaslal povereníctvu SNR               pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu sekcia AVII. výkazy konfiškovaných lesných majetkov v okrese V., v ktorom sa pod
bodom 17 nachádza Z. P. - R.              a pod bodom 3 Z. P. - R., F., G., k.ú. B., z ďalšieho listinného dôkazu -
Zápisnice povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia B pozemková reforma v L. dňa
13.06.1946 o prevzatí lesného majetku bývalých majiteľov Z. P. - R. obyvateľa F. vyplýva, že v uvedený
deň došlo                          k prevzatiu lesných majetkov tohto vlastníka aj vrátane k.ú. B.,  listinného dôkazu
- Exponovaná inšpekcia štátnych lesov pod č. 8222-II. - 1946 dňa 12.11.1946 zaslala povereníctvu
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy VII. odbor L. hlásenie prevzatia skonfiškovaných majetkov,
týka sa skonfiškovaných majetkov prevzatých                            do vlastníctva štátu a majetkov pod vynútenou
správou  na meno Z. P. - R., F., V. s dátumom prevzatia 13.06.1946, listinného dôkazu - Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia A-VIII. Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov upozornilo
odbor II./B povereníctvo a pôdohospodárstva pozemkovej reformy, že z lesného konfiškátu Z. P. - R.
na F. nedávajú k dispozícii žiadnu čiastku pre drobný prídel, pre občanov Obce B., alebo M. alebo
okolí obce týchto konfiškátov a tieto majetky zostávajú v celosti štátu, listinného dôkazu - Povereníctvo
SNR                                        pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu pod č. VIII./6-1669/1945
zo dňa 31.07.1945 zaslalo prezídiu povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
- oddelenie B Zápisnicu  zo dňa 21.06.1945 napísanú v V. o zaistení majetku Z. P. - R. 100% pre
lesné hospodárstvo F., vrátane k.ú. B. s tým, že vlastník opustil majetok dňa 27.03.1945 - evakuoval
s rodinnou na neznáme miesto, bol navrhnutý               na konfiškáciu podľa nariadenia zo dňa
27.02.1945 č. 4 Sb SNR, listinného dôkazu - Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu dňa 17.08.1945 pod číslom VIII/6/-1908/1945 zaslalo prezídiu Povereníctva SNR Návrh na
konfiškáciu  lesného majetku Z. P.-R. „F.“ so Zápisnicou na  zaistenie jeho majetku s tým, že navrhuje vo
zvláštnej klauzule ustanoviť, že konfiškácii podliehajú všetky pôdohospodárske majetky  postihnutých,
teda aj majetky z tej - ktorej príčiny v súpise neuvedené, listinného dôkazu -  Z. P. - R. bolo zaslané
dňa 03.01.1946 pod č. 1019745/45-1/B upovedomenie, že Predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí
14.08.1945 sa uznieslo na návrh Povereníctva pre pôdohospodárovo a pozemkovú reformu predložený
po dohode                               s Povereníctvom pre veci vnútorné, že sa konfiškuje podľa ods. 1/A, 1/
D § 1 Nariadenia SNR zo dňa 23.08.1945 č. 104/1945 Sb. NSR s okamžitou platnosťou a bez náhrady
pre účely pozemkovej reformy všetok pôdohospodársky majetok Z. P. - R. a Y. J., rodenej L. C. P. - R. v
Obci E. a doplnených listinných dôkazov -  Spis Finančnej prokuratúry v L. Ln 2/26-IV a Spis Finančnej
prokuratúry v L. Ln 2/19-IV - v listine tohto spisu zo dňa 18.01.1947 označenej ako Koncept I. vec Z. P.-



R., V. - konfiškát, Žaloba proti R.             pre Kčs 1.500.000 je uvedené, že „všetky nehnuteľnosti Z.
P. R. boli rozhodnutím Predsedníctva SNR čís. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945 skonfiškované podľa nar.
čís. 104/1945 Sb.n. SNR.“ a ďalej sa v tejto listine uvádza: „Je právne irelevantné, že                       v
spomenutom rozhodnutí (ktorého odpis v prílohe zasielam) je uvádzané len kat. úz. E. a nie aj kat. úz. V.,
pretože kritériom pre vyslovenie konfiškácie pre vyslovenie konfiškácie podľa cit. nar. je národnosť toho
ktorého vlastníka.“ Ďalej konfiškácia, ktorá nastáva zo zákona, konkrétne o konfiškácii majetku osoby Z.
P. R., vyplýva aj listinného dôkazu - zo znenia listiny zo spisu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
onačeného ako Spis Konfiškačné rozhodnutie UP SNR č. 7387/1945 zo dňa 03.12.1945               (k č. 1812)
1945-I/B zo dňa 17.08.1945), konkrétne z listiny zo dňa 17.08.1945 Úradu predsedníctva Slovenskej
národnej rady č. 1812/1945-I./B. nazvaného „Rozhodnutie                       o konfiškácii pôdohospodárskeho
majetku“ adresovaného Národnému výboru v V., v ktorej sa uvádza že „Podľa rozhodnutia predsedníctva
SNR zo dňa 07.08.1945, vyneseného na návrh Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu, podaný v dohode              s Povereníctvom pre veci vnútorné, konfiškuje sa v zmysle nariadenia
č. 4/ 1945 Sb.n. SNR dňom 01.03.1945 pôdohospodársky majetok Z. P.-R. a Y. J.,              rod. L. v kat.
území V. - E. ako majetok osôb národnosti nemeckej. Skonfiškované nehnuteľnosti Vám dnešným dňom
na tvari miesta odovzdajú zástupcovia povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
v L., aby ste tieto použili na zriadenie hospodárskej školy a pre ciele pozemkovej reformy. Pôdu túto
rozdeľte podľa ustanovení § 5 uvedeného nariadenia spravodlivo a podľa zásad demokratických, aby
ste takto pôdu nepriateľov Československej republiky odovzdali do držby a úžitku slovenského ľudu.“,
dospel k záveru, že majetok osoby Z. P.-R. bol konfiškovaný, odvolací súd sa s jeho záverom stotožňuje.

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny
súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného     z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods.
1 O.s.p.).

V sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak
povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky, spojené s ich nesplnením     v podobe
vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy.

Dôkazné bremeno ako  procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní  spočíva v
zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku
ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia účastníka, tento dôkazné bremeno
neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj                      v takých prípadoch, keď neboli
preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú
v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety O.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná
vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

V danej veci sa navrhovatelia 1/, 2/ svojho nároku domáhali titulom darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1919,
na základe ktorej ich právny predchodca získal spornú nehnuteľnosť                od svojej matky s
tým, že tvrdili, že uvedenej nehnuteľnosti sa konfiškácia netýkala, pretože neexistuje o nej právoplatné
rozhodnutie.  Je potrebné zdôrazniť, že súdom ani v minulosti, ani v súčasnosti, a to ani v konaní o
ochranu vlastníctva neprináležalo posudzovať existenciu predpokladov konfiškácie podľa príslušných
právnych predpisov.



Otázku splnenia povinnosti tvrdenia, povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd riešiť
so zreteľom na individuálne okolnosti danej prejednávanej veci.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že odporca uniesol dôkazné bremeno
a množstvom nepriamych dôkazov preukázal, že sporná nehnuteľnosť bola skonfiškovaná v zmysle
Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a Nariadenia SNR                 č. 104/1945 Sb.
Napriek tomu, že konkrétne konfiškačné rozhodnutie sa nenašlo, opakovane sa však v listinných
dôkazoch nachádza číslo, pod ktorým rozhodnutie o konfiškácií vydané bolo Predsedníctvom SNR
č. 7387/1945 zo dňa 14.08.1945, ktoré rozhodnutie bolo Úradom predsedníctva SNR  č. 1812/1945-
I./B. oznámené Národnému výboru v V. nazvané „Rozhodnutie o konfiškácií pôdohospodárskeho
majetku“, v ktorom sa uvádza, že „Podľa rozhodnutia predsedníctva  SNR zo dňa 07.08.1945,
vyneseného na návrh Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, podaný v dohode
s Povereníctvom pre veci vnútorné, konfiškuje sa v zmysle nariadenia č. 4/ 1945 Sb.n. SNR dňom
01.03.1945 pôdohospodársky majetok Z. P.-R. a Y. J. rod. L.                       v kat. území V. -
E. ako majetok osôb národnosti nemeckej“, rovnaké skutočnosti sú uvádzané i v ďalších listinných
dôkazoch s tým, že je uvádzaný i majetok právneho predchodcu navrhovateľov 1/, 2/ v k.ú. B., ktorý
bol zápisnične prevzatý dňa 13.06.1946 s tým, že právnemu predchodcovi navrhovateľov bolo dňa
03.01.1946                           pod č.1019745/45-1/B oznámenie o konfiškácii, atď. (ostatné listinné dôkazy
sú podrobne popísané v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia).

Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní tvrdili, že žiadny z dôkazov  vykonaných pred súdom
prvého stupňa nevyvrátil ich tvrdenie o neexistencii rozhodnutia o konfiškácii,  odvolací súd opätovne
zdôrazňuje, že pokiaľ návrh na určenie vlastníckeho práva, podaný navrhovateľmi takmer 70 rokov
po uskutočnení verejnoprávnych postupov konfiškácie a 36 rokov po smrti ich právneho predchodcu,
pričom odporca - R., resp. jej právni predchodcovia sa od roku 1945 považovali za vlastníkov tejto
nehnuteľnosti  na základe konfiškácie v zmysle Nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. a
Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., právna istota osôb, ako aj nevyhnutnej autority štátu  vyžadujú, aby
rozhodnutie  správneho orgánu, resp. doposiaľ účinný právny predpis, ktorý je súčasťou Slovenského
právneho poriadku, na základe ktorého určitá osoba nadobudla alebo bola zbavená vlastníctva veci,
bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to,
či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť
vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť
bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad ospravedlniteľnú mieru
zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacím návrhom
napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v
takomto konaní zaťažuje toho, kto konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že                             ku
konfiškácii nedošlo. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky.

Pokiaľ navrhovateľmi tvrdená skutočnosť v konaní preukázaná bez akýchkoľvek pochybností nebola,
neuniesli navrhovatelia bremeno, následkom čoho je ich neúspech                    v tomto súdnom konaní.
Preto navrhovatelia nedôvodne namietali, že ich tvrdenie o neexistencii konfiškačného rozhodnutia v
konaní vyvrátené nebolo, keď významné v danej veci bolo len to, že navrhovatelia svoje tvrdenie o tom,
že sporná nehnuteľnosť nebola konfiškáciou dotknutá, nepreukázali.

Z týchto dôvodov krajský súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f), písm. d)
O.s.p. daný nebol, a preto rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

K odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ ohľadne výroku o trovách konania a k aplikácii               ust. § 150
ods. 1 O.s.p. odvolací súd dodáva nasledovné:

V sporovom konaní sa otázka náhrady trov konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci
(§ 142 ods. 1 O.s.p.). Len výnimočne môže súd v konaní úspešnému účastníkovi nepriznať náhradu
trov konania. Občiansky súdny poriadok v § 150 ods. 1 O.s.p. priznáva súdu možnosť zmierniť dôsledky
náhrady trov konania (neprimeranú tvrdosť zákona a jeho dopady na povinného účastníka), avšak iba
pokiaľ sú splnené predpoklady uvedené                 v tomto ustanovení. Súd tak môže výnimočne nepriznať
náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal náhradu trov celkom
alebo sčasti. Predmetné ustanovenie tak v nadväznosti na § 1 O.s.p. napomáha zabezpečiť spravodlivú
ochranu práv             a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov,



na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb a docieliť tak, pokiaľ možno, spravodlivú
ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti  za výsledok vždy neumožňuje. Ustanovenie § 150 ods.
1 O.s.p. umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti
prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie
jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie                       o náhrade trov konania. Úvaha súdu,
či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia
všetkých relevantných okolností konkrétnej veci, vrátane okolností demonštratívne uvedených v druhej
vete § 150 ods. 1 O.s.p.

Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na
základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi
konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej
situácii. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.
Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať i sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je
potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať                     na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala
povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia
dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť
i na postoj účastníkov v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí teda zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania, a aby neodporovalo dobrým mravom.

V danej veci sa navrhovatelia podaným návrhom domáhali určenia, že nehnuteľnosť, k.ú. B., LV č. XXX,
parcela č. XXXX, bola ku dňu smrti ich právneho predchodcu Z. P. R. ( XX.XX.XXXX) v jeho vlastníctve,
ktorý návrh bol v celom rozsahu zamietnutý. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne aplikoval ust. §
142 ods. 1 O.s.p.                na trovy konania s tým, že odporca bol vo veci plne úspešný.

Pokiaľ navrhovatelia  1/, 2/ videli dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie                    ust. §
150 ods. 1 O.s.p. v okolnostiach danej veci a tvrdili, že štát bezodplatne získal majetok veľkej hodnoty,
ktorý patril ich právnemu predchodcovi a v tejto skutočnosti videli dôvody hodné osobitného zreteľa,
odvolací súd môže len konštatovať, že uvedená okolnosť, keď štát nadobudol uvedené nehnuteľnosti
na základe Nariadenia Predsedníctva SNR č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov, ako aj nepriateľov slovenského národa
zo dňa 23.08.1945, resp. Nariadenia predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. zo dňa 27.02.1945 o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa v roku 1945, nie je možné konštatovať, že by štát získal majetok veľkej hodnoty v
rozpore s dobrými mravmi, a že táto okolnosť by bola dôvodom pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Je
potrebné tiež zdôrazniť, že citované zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť použiť moderačné právo
a prihliadnuť k osobitným okolnostiam danej veci alebo pomerom účastníkov, nestanovuje však súdu
povinnosť citované ustanovenie aplikovať v každom prípade.

Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/, dlhodobo žijúci mimo územia Slovenskej republiky,  občania K. republiky,
resp. N., poukazovali na svoje nepriaznivé finančné a zdravotné pomery, odvolací súd len konštatuje,
že tieto skutočnosti súdu preukázané neboli, a preto, i napriek tomu, že navrhovatelia 1/, 2/ sú v
dôchodkovom veku, nemal odvolací súd za to, že by dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie
výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p. mohli spočívať v osobných, majetkových, sociálnych, prípadne
iných pomeroch navrhovateľov 1/, 2/.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu i vo výroku o trovách konania ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 151 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.



K návrhu navrhovateľov 1/, 2/, aby odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie na
dovolacie otázky: 1) Ak došlo k zásahu do vlastníckych práv pôvodného vlastníka pred niekoľkými
desiatkami rokov, je potrebné uprednostniť princíp právnej istoty na strane žalovaného, zapísaného v
katastri nehnuteľností ako vlastník, alebo poskytnúť ochranu žalobcovi, resp. jeho právnym nástupcom,
odvolávajúcim sa na zákonom stanovenú nepremlčateľnosť vlastníckeho práva?, 2) Dochádza podľa
nariadenia SNR č. 4/1945 Sb., resp. nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. ku konfiškácii i bez vydania
deklaratórneho administratívneho rozhodnutia, osvedčujúceho splnenie podmienok na konfiškáciu?,
odvolací súd len konštatuje, že v danej veci nemal za splnené predpoklady stanovené v § 238 ods. 3
O.s.p. pre pripustenie dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, keď mal za to, že nejde po právnej stránke o otázku zásadného významu, ktorá doposiaľ
riešená nebola.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/112/2009", "guid": "4632d108-59bf-45c1-a028-82aae44e976b:f9c3fa1d-0eff-4c65-9ccf-d4b196eeb02f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "7a5e2f3d-8d8a-404b-8fd5-46d3158f6716:0b532f35-517a-47ac-a3d4-c8102108e6e2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1", "spisova_znacka": "15Co/1/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/1/2023 z 29. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1219205153.1"}, {"guid": "aa758ff4-7c15-45e9-b202-1e287b5618a1:bc8ce72a-0bec-47c3-8efc-9956f8ff5e58", "ecli": "ECLI:SK:OSKN:2025:4224203302.4", "spisova_znacka": "6C/74/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 6C/74/2024 z 18. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2025-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSKN:2025:4224203302.4"}]}