Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/42/2014 z 28. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. mája 2014, sp. zn. 4To/42/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4413010690.1 Krajský súd Nitra | 4To/42/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4413010690.1 | 2014-05-28 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: § 364 ods. 1 písm. a) zákona č. 224/2010 Z. z., predpis č. 224/2010 Z. z., § 319 zákona č. 224/2010 Z. z., § 188 ods. 1 zákona č. 224/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d057c28-6174-4e11-b35e-7ad48642ce07 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4413010690.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/42/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413010690
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4413010690.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a sudcov
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci proti obžalovanému R. F., pre zločin lúpeže
podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného Nikolasa Farkasa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo 27.03.2014, sp. zn. 3T/180/2013, na verejnom zasadnutí konanom v
Nitre dňa 29.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku s a odvolanie obžalovaného R. F. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný R. F. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným zo zločinu lúpeže
podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek
1 písmeno a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
dňa 26.06.2013, v čase o 22,00 h. pred bránou rodinného domu č. 18, na B. R. I., v obci A. nad U., okres
R. U., fyzicky napadol poškodeného S. J. tým spôsobom, že ako tento vedľa seba tlačil bicykel, pristúpil
k nemu a rukami ho sotil zozadu do pravej strany chrbta, následkom čoho spadol aj s bicyklom na zem
a tu mu následne zo zadného vrecka montérok vytiahol koženú peňaženku hnedej farby s finančnou
hotovosťou najmenej 250,-€ aj s jeho osobnými dokladmi a z miesta ušiel, čím spôsobil poškodenému
S. J. odcudzením finančnej hotovosti škodu vo výške najmenej 250,-€ a odcudzením peňaženky škodu
vo výške najmenej 0,50 €.

Za to mu bol podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona a § 38 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona, pri
nezistení poľahčujúcej okolnosti a zistení priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno m/ Trestného
zákona a § 41 odsek 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody 4 roky a 8 mesiacov,
na výkon ktorého bol podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku, podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, teda včas, odvolanie
obžalovaný, čo do výroku o treste, pričom z obsahu písomných dôvodov odvolania, odôvodneného
prostredníctvom obhajkyne obžalovaného ešte v 15-dňovej lehote odo dňa oznámenia rozsudku
vyplýva, že odvolanie je podané aj vo výroku o vine.
V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný poukázal na výpovede poškodeného, z ktorých vyplýva,
že tento ho neusvedčil zo spáchania skutku a jediným svedkom, ktorý ho usvedčuje je svedok W.
Q., pričom ide o osobu nevierohodnú, v minulosti trestanú, vo výpovediach ktorej sú viaceré rozpory.
Poukázal na rozpory vo výpovediach tohto svedka ohľadne skutočností, či tento poškodeného dobre
pozná, ohľadne okolností, za akých mu mal obžalovaný dať sumu 50,- eur, ohľadne skutočností, či
mal vidieť, ako obžalovaný z peňaženky vybral peniaze, a následne ohľadne skutočnosti odhodenia
odcudzenej peňaženky do záhrady konkrétnej osoby. Taktiež neobstojí výpoveď svedka T. Q., pretože
ide o sprostredkované informácie a ani z výpovedí ďalších svedkov v žiadnom prípade nevyplýva, že by
tento skutok spáchal obžalovaný. Žiadny iný dôkaz okrem tvrdenia svedka W. Q. neexistuje a ide len



o tvrdenie proti tvrdeniu. Na základe vykonaného dokazovania nemožno teda konštatovať, že by bolo
nepochybné, že tento skutok spáchal obžalovaný, preto v tomto prípade je nutné aplikovať zásadu in
dubio pro reo. Pokiaľ by súd však mal za to, že obžalovaný sa dopustil tohto skutku, prichádzalo by do
úvahy jeho konanie kvalifikovať iba ako prečin krádeže v súbehu s prečinom výtržníctva, vzhľadom na
absenciu potrebného stupňa násilia, ktorý musí byť pri lúpeži dosiahnutý. Alternatívne navrhol vypustiť
kvalifikáciu jeho konania ako prečin výtržníctva, pretože „výtržnosť“ je i znakom trestného činu lúpeže a
je v tomto prípade konzumovaná už v posúdení skutku ako trestného činu lúpeže.

Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvala na písomných dôvodoch
odvolania obžalovaného a navrhla obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, resp. poukázala na návrhy
obžalovaného uvedené v písomných dôvodoch odvolania.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava toho, čo uviedla jeho obhajkyňa a žiada,
aby bol spod obžaloby oslobodený.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za
zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch, a preto navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť podľa
§ 319 Trestného poriadku.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou,
preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok
dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie, ktoré súd
I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní
postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom
konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého
rozsudku v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.

Svoje rozhodnutie súd I. stupňa primerane odôvodnil tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia
Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia. Z
odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými
právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní jeho konania o otázke viny a pri ukladaní trestu.

Krajský súd, rovnako ako súd I. stupňa, mal za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Medzi konaním obžalovaného a vzniknutým
následkom existuje príčinná súvislosť. Krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa o preukázaní
zavinenia obžalovaného, poukazujúc pri tom na výpovede poškodeného a svedka W. Q., s výpoveďami
ktorých korešpondujú aj výpovede svedka W. R. a svedkov S. J., W. H. a O. I.. Krajský súd poukazuje
na správne úvahy súdu I. stupňa, na základe ktorých vyhodnotil vykonané dokazovanie a ktoré
podrobne popísal v odôvodnení napadnutého rozsudku a úvahy súdu I. stupňa, na základe ktorých
mal za preukázané, že skutku sa dopustil obžalovaný, sú vecne správne a logické. Obžalovaný je
teda zo spáchania skutku usvedčovaný nielen priamym dôkazom, teda svedka W. Q., ale aj ďalšími
nepriamymi dôkazmi podporujúcimi tvrdenie tohto svedka. Preto krajský súd považoval odvolacie
námietky obžalovaného za nedôvodné.

Súd I. stupňa nepochybil, keď konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako zločin lúpeže podľa §
188 odsek 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona, a to z dôvodov uvedených v právnej vete napadnutého rozsudku. Súbeh
vyššie uvedených trestných činov je v prípade týchto dvoch trestných činov možný a miera intenzity
násilia pri trestnom čine lúpeže nie je rozhodujúca a preto aj tieto odvolacie námietky obžalovaného
považoval krajský súd za nedôvodné. V napadnutom rozsudku súd I. stupňa náležite odôvodnil tak



skutkové zistenia, ako i právnu kvalifikáciu konania obžalovaného a krajský súd, ktorý dospel k rovnakým
vecným a právnym záverom, preto v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
ktoré si v plnom rozsahu osvojil.

Po preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku, krajský súd zistil, že súd I. stupňa pri určení
druhu trestu, jeho výmery a účelu, obžalovanému postupoval podľa kritérií vyjadrených v ustanovení
§ 34 odsek 1 až 4 Trestného zákona, správne aplikoval u obžalovaného priťažujúcu okolnosť v § 37
písmeno m/ Trestného zákona a ukladal obžalovanému trest podľa zásad uvedených v § 38 odsek 2,
odsek 4 Trestného zákona a § 41 odsek 1 Trestného zákona. Správne zvýšil u obžalovaného dolnú
hranicu trestnej sadzby spôsobom uvedeným v § 38 odsek 4 Trestného zákona a ukladal mu trest odňatia
slobody v sadzbe od 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov a to na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby v
trvaní 4 roky a 8 mesiacov, ktorý trest je podľa názoru krajského súdu skôr mierny.

Zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia je v súlade s podmienkami uvedenými v § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona.

Pretože krajský súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 písmeno a/
až e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine alebo výroku o
treste odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku súdu I. stupňa v jeho prospech, odvolanie
obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať ďalší riadny
opravný prostriedok.