{"guid": "1766afef-4586-410e-9401-b8497cc2d28d:2325a465-d771-4be2-8268-d3c0bc6a7e77", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1", "spisova_znacka": "10Co/164/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/164/2016 z 24. 8. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. augusta 2016, sp. zn. 10Co/164/2016, ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1", "identifikacne_cislo": "1215208243", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2016-08-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-62.odsek-1", "nazov": "§ 62 ods. 1 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-62.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-62"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-62"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2325a465-d771-4be2-8268-d3c0bc6a7e77", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/164/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208243
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215208243.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: D.. A. Ř.,
R.. XX. XX. XXXX, D. K. B.. Č.. XX, D., zastúpený: A. D., R.. XX. XX. XXXX, D. K. B.. Č.. XX, D., proti
žalovanému: X.. C. Ř., R.. XX. XX. XXXX, T. D. H. Č.. XXXX, T. Č. D. Na W. Č.. XX, D., zastúpený:
STEFANKOVA | law office s.r.o., IČO: 47 239 077, Vajnorská ul. č. 8/A, Bratislava, o zvýšenie výživného
na plnoleté dieťa a o vzájomnej žalobe žalovaného na zníženie výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. januára 2016, č. k. 16C/185/2015
- 90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi   p r i z n á v a   náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.
07. 2009, č. k. 27P/38/2009 - 57 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 01. 2010,
č. k. 11CoP/295/2009 - 74, ktorým bolo naposledy určené výživné žalovanému na žalobcu v sume 170
eur mesačne tak, že výživné zvýšil na sumu 250 eur mesačne, ktoré uložil žalovanému platiť žalobcovi
vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred k rukám žalobcu, počínajúc dňom 31. 03. 2015, zročné výživné
za obdobie od 31. 03. 2015 do 29. 01. 2016 v sume 794,83 eur uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu žalobcu na zvýšenie výživného zamietol a
zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného na zníženie výživného. V konaní o žalobe žalobcu na zvýšenie
výživného žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a v konaní o vzájomnej
žalobe žalovaného na zníženie výživného žalobcovi nepriznal proti žalovanému náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1veta prvá, druhá, §
78 ods. 1 Zákona o rodine, § 163 ods. 1 O. s. p. a vecne splnením zákonných podmienok na primerané
zvýšenie výživného z dôvodu, že u žalobcu došlo k podstatným a trvalým zmenám jeho pomerov
odôvodňujúcich zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom v dôsledku jeho nástupu na vysokoškolské
štúdium v roku 2011, čím sa nepochybne zvýšili jeho odôvodnené potreby v súvislosti s vekom, ako aj
so štúdiom. Poukázal na skutočnosť, že v čase posledného rozhodovania súdu o vyživovacej povinnosti
žalovaného k žalobcovi (rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. 02. 2010, č. k. 27P/38/2009
- 57, ktorým bola jeho vyživovacia povinnosť zvýšená zo sumy 3.500,- Sk mesačne na sumu 170 eur
mesačne), bol žalobca študentom 4. ročníka gymnázia, do školy cestoval MHD, matka mu uhrádzala
mesačne lístok v sume 10 eur, aktívne sa venoval športu, pričom v súčasnosti je žalobca v akademickom
roku 2014/2015 riadnym študentom 1. ročníka magisterského štúdia na Vysokej škole zdravotníctva a



sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktoré je spoplatnené polročným školným vo výške 490 eur a
zápisným vo výške 100 eur, a so žalovaným sa nekontaktuje. Uviedol, že osobný stav matky žalobcu,
ktorá je vlastníčkou trojizbového bytu, v ktorom žije so žalobcom a ďalším plnoletým synom sa nezmenil,
je zamestnaná v spoločnosti K., I.. I. W.. V.., D. I. K. U. X.XXX E. R. vrátane daňového bonusu na dve
deti, na ktoré poberá aj rodinné prídavky v sume 23,52 eur mesačne na každé dieťa, obom deťom, aj
sebe platí životnú poistku cca 70 eur mesačne, úhrady za služby spojené s užívaním bytu v sume 206
eur mesačne, elektrinu v sume 40 eur, káblovú televíziu v sume 10 eur, internet v sume 20 eur, plyn
a koncesionársky poplatok RTVS spolu v sume 10 eur, vlastní osobné motorové vozidlo U.. Š. F., rok
výroby 2006 a spláca úver na kúpu bytu v sume 251.727,- Sk (8.355,81 eur) po 60 eur mesačne, s
nesplatenou výškou cca 2.160 eur a spotrebiteľský úver U. T. D., O..I.. v sume 10.500 eur po 148 eur
mesačne. Poukázal na skutočnosť, že sa zmenili osobné pomery žalovaného, ktorého manželstvo s
K.. E. Ř. uzavreté dňa 03. 05. 2003 bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa
07. 10. 2014, č. k. 38P/156/2014 -  60, maloletý C. pochádzajúci z tohto manželstva bol zverený na
čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a žalovaný sa zaviazal prispievať na jeho výživu sumou
160 eur mesačne a zároveň bol upravený jeho styk s maloletým s tým, že sa zmenili aj jeho pomery v
bývaní, keď aj pred rozvodom býval so svojou priateľkou v prenajatom dvojizbovom byte v D., Na W.
Č.. XX, za ktorý podľa nájomnej zmluvy zo dňa 01. 03. 2013 platí nájomné 450 eur mesačne, v čom
sú zahrnuté aj úhrady za služby spojené s užívaním bytu, keď podľa jeho tvrdenia býva v byte sám.
Uviedol, že žalovaný je od januára 2015 leasingovým nájomcom osobného motorového vozidla zn. J.
I., W. C. XXXX, ktorého cena vrátane DPH bola 23.586,75 eur s tým, že podľa tvrdenia žalovaného v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 15C/184/2015 o zvýšenie výživného na
jeho ďalšieho plnoletého syna N. a o jeho vzájomnej žalobe na zníženie výživného, leasingové splátky
platí jeho matka - dôchodkyňa, ktorá mu podľa úradne neosvedčenej fotokópie čestného vyhlásenia
poskytla finančnú hotovosť na kúpu uvedeného motorového vozidla s tým, že žalovaný stále poberá
výsluhový dôchodok, v súčasnosti v sume 809,91 eur mesačne a v pracovnom pomere zarába mesačne
netto 636 eur, keď v období od 09. 01. 2014 do 30. 10. 2014 bol jedným z dvoch spoločníkov a
konateľom obchodnej spoločnosti X., I..W..V.., D. so splateným vkladom 5.000 eur, základným imaním
5.000 eur, pričom zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 01. 10. 2014, bezodplatne previedol
svoj obchodný podiel 100 % na druhého spoločníka tejto spoločnosti, ktorá nevykazovala žiaden zisk.
Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v čase posledného rozhodovania o výške
vyživovacej povinnosti žalovaného na žalobcu v roku 2010, mal žalovaný príjem z pracovného pomeru v
sume 601,03 eur netto mesačne, poberal výsluhový dôchodok v sume 782,53 eur mesačne, bol ženatý,
z vtedajšieho manželstva sa mu narodil syn C. dňa 04. 06. 2003, ktorý bol žiakom 2. triedy základnej
školy, navštevoval školskú družinu s poplatkom 12,50 eur mesačne, ktorý platil žalovaný, ako aj obedy
v sume 23 eur, záujmové krúžky v škole v sume cca 14 eur mesačne, býval v rodinnom dome, ktorého
vlastníkom bola jeho svokra, náklady na bývanie boli v sume 329 eur mesačne, manželka žalovaného
mala príjem 580 eur mesačne a v spoločnej domácnosti s nimi žil syn manželky žalovaného, maloletý A.
I., ktorý žil striedavo u matky a otca, mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť k plnoletému N. (D. A.) v sume 170
eur mesačne, splácal úver C. T. D., O..I.. v mesačných splátkach po 144,97 eur, mal uzavreté životné
poistenie s mesačnou splátkou 26 eur a splácal leasing na motorové vozidlo U.. J. W. v mesačných
splátkach po 296,65 eur. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že od
posledného súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť žalovaného došlo k zmene
pomerov na strane žalobcu v dôsledku jeho nástupu na vysokoškolské štúdium v roku 2011, v ktorom
naďalej pokračuje, čím sa zvýšili nepochybne jeho odôvodnené potreby, ktorými sú strava, ošatenie,
hygiena, pomerná časť nákladov na bývanie, náklady na štúdium (školné, učebnice, skriptá), ako aj
školské i mimoškolské aktivity, šport, kultúru s tým, že jeho občasný príjem z brigádnickej práce študenta
nemožno považovať za pravidelný príjem, nakoľko závisí od toho, ako ho žalobcovi umožňujú dosahovať
jeho študijné povinnosti a v žiadnom prípade tento príjem nemôže nahrádzať vyživovaciu povinnosť
rodičov a nie je ho ani možné považovať za dostatočný zárobok na osamostatnenie dieťaťa. Uviedol,
že matka žalobcu v podstatnej miere vyvažuje svoju vyživovaciu povinnosť k žalobcovi v peniazoch
tým, že uspokojuje jeho potreby na bývanie, keď sa jej osobné, majetkové ani príjmové pomery od
posledného rozhodnutia o výživnom na žalobcu nezmenili, ďalšia vyživovacia povinnosť jej nepribudla,
pričom na jej výdavky zo spotrebiteľských úverov neprihliadol, nakoľko výživné na dieťa má prednosť
pred ostatnými výdavkami rodičov. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na
skutočnosť, že u žalovaného došlo k zmene osobných pomerov, nakoľko aj jeho druhé manželstvo
bolo rozvedené, čím mu zanikla zo zákona vzájomná vyživovacia povinnosť manželov, teda k bývalej
manželke, avšak trvala jeho vyživovacia povinnosť k dvom plnoletým deťom z prvého manželstva, a to
XX - W. A. O. XX - W. N., ktorým prispieval na výživu sumou po 170 eur mesačne, pričom na základe



rodičovskej dohody sa zaviazal prispievať na výživu maloletého C., žiaka základnej školy sumou 160 eur
mesačne, teda iba o 10 eur menej ako plnoletým synom, vysokoškolákom z čoho vyplýva, že žalovaný
považoval toto výživné za primerané na uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa, žiaka základnej
školy napriek tomu, že takáto výška výživného nemôže zodpovedať odôvodneným potrebám plnoletých
detí a žalovaný mal pri uzatváraní rodičovskej dohody z hľadiska svojich mesačných výdavkov, na túto
skutočnosť prihliadnuť. K žalovaného tvrdeným výdavkom na bývanie platením nájomného za prenajatý
byt v sume 500 eur mesačne uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že za nájom dvojizbového
bytu platí skutočne sumu 500 eur mesačne, keď podľa predloženej nájomnej zmluvy má dohodnuté
s prenajímateľom nájomné v sume 450 eur mesačne, pričom žalovaný býva v byte sám, ide teda o
nadštandardné bývanie a navyše nepreukázal, že pre realizovanie súdom upraveného styku s maloletým
C. mu musí poskytnúť samostatnú izbu, takže žalovaný môže riešiť uspokojovanie svojej bytovej potreby
nájmom menšieho bytu s nižším mesačným nájomným, v ktorom môže realizovať plnohodnotne aj
styk s maloletým synom poskytnutím samostatného lôžka. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v
januári 2015 uzavrel leasingovú zmluvu na nájom motorového vozidla zn. J. I., W. C. XXXX, keď čestné
prehlásenie jeho matky o tom, že mu poskytla finančnú hotovosť (bližšie nešpecifikovanú) na kúpu
tohto vozidla, ktoré využíva v jej prospech na to, aby ju vozil k lekárom, považoval za nevierohodné,
pretože žalovaný motorové vozidlo nezakúpil, má ho v leasingovom nájme, pričom skutočnosť, že jeho
matka reálne disponovala hotovosťou na zakúpenie uvedeného motorového vozidla preukázal kúpnou
zmluvou o predaji nehnuteľnosti za 1.040.000,- Kč, avšak kúpna zmluva bola uzavretá dňa 20. 04.
2015, ale žalovaný uzavrel leasingovú zmluvu v januári 2015, t. j. pred tým, ako jeho matka predala
nehnuteľnosť s tým, že prvá leasingová splátka bola splatná dňa 29. 01. 2015. Uviedol, že nie je možné
opomenúť, že v čase posledného rozhodovania súdu o vyživovacej povinnosti žalovaného na žalobcu,
bol žalovaný leasingovým nájomcom motorového vozidla U.. J. W., a preto leasingový nájom prakticky
nového vozidla U.. J. I. v cene 23.586,75 eur a v čase, keď má tri vyživovacie povinnosti, považoval
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorým došlo k zvýšeniu jeho životnej úrovne, na ktorej sa
má právo podieľať aj žalobca, a preto výživné v sume 250 eur mesačne zodpovedá odôvodneným
potrebám žalobcu, schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom žalovaného, z dôvodu ktorého
vo zvyšku žalobu žalobcu na zvýšenie výživného ako nedôvodnú zamietol a z rovnakých dôvodov aj
vzájomnú žalobu žalovaného na zníženie výživného s tým, že žalobcovi priznal zvýšené výživné od 31.
03. 2015, t. j. od začatia súdneho konania, pričom neprihliadol na neprávoplatné rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 11. 12. 2015, č. k. 15C/184/2015 - 163, ktorým bolo zvýšené výživné na
brata žalobcu (N.) zo sumy 170 eur na sumu 250 eur. Rozhodnutie o výške zročného výživného a
podmienkach jeho splatnosti odôvodnil vecne tým, že zvýšením výživného zo sumy 170 eur mesačne
na sumu 250 eur mesačne vznikol rozdiel 80 eur mesačne a od 31. 03. 2015 do vyhlásenia rozsudku
dňa 29. 01. 2016 jeho výšku vyčíslil na sumu 794,83 eur, za jeden deň v marci 2015 v sume 2,63 eur
(80 eur x 12 mesiacov = 960 eur ročne : 365 dní = 2,63 eur denne) + za deväť mesiacov (apríl 2015
až december 2015 po 80 eur mesačne) = 720 eur + za 29 dní v januári 2016 po 2,63 eur denne =
76,27 eur mesačne, spolu 794,83 eur s tým, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné
žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o žalobe
žalobcu na zvýšenie výživného odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom
žalobcu v tomto konaní proti žalovanému, keď čiastočný neúspech žalobcu bol zároveň čiastočným
úspechom žalovaného v konaní proti nemu. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o vzájomnej žalobe
žalovaného na zníženie výživného odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že žalobcovi
úspešnému v tomto konaní, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na náhradu trov
konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ani mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancii na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní o zvýšení
výživného nevzal vôbec do úvahy zmenu pomerov na jeho strane, keďže mu pribudla ďalšia vyživovacia
povinnosť k maloletému synovi a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. 10. 2014, sp.
zn. 38P/156/2014 bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej sa zaviazal platiť výživné na
maloletého Vladimíra v sume 160 eur mesačne, keď v čase uzavretia rodičovskej dohody mal pevne
stanovené výživné na dvoch plnoletých synov, ktoré svedomito a pravidelne platí (momentálne zvýšené
Okresným súdom Bratislava II na sumu 250 eur mesačne na každého syna), keďže si je vedomý,
že výživné má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami. Za absurdné považoval odôvodnenie
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko pred rokom uzatvoril rodičovskú



dohodu, ktorou sa zaviazal prispievať na výživu maloletého syna sumou 160 eur mesačne, mal toto
výživné považovať za primerané pre žiaka základnej školy a preto suma výživného pre dvoch plnoletých
synov vo výške 170 eur mesačne na každého, nemôže v žiadnom prípade zodpovedať odôvodneným
potrebám plnoletých detí, čo mal zobrať do úvahy z hľadiska svojich mesačných výdavkov. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca pri zmene svojich pomerov, ku ktorým došlo jeho nástupom na vysokú školu,
ho o zvýšenie výživného nežiadal, o tejto skutočnosti ho neinformoval, ani o tom, že škola je súkromná
a štúdium je spoplatnené, dozvedel sa to až z návrhu na začatie konania zo dňa 31. 03. 2015, z čoho
vyplýva, že jeho odôvodnené potreby boli a sú po celý čas od jeho nástupu na vysokú školu dostatočne
pokryté, z dôvodu ktorého je jeho žaloba účelová a vyhotovená jeho matkou, ktorá sa dozvedela o
predaji rodinného domu jeho matkou a o kúpe motorového vozidla, keď sám žalobca musel vedieť, že
nástupom na vysokú školu sa jeho výdavky zvýšia. Uviedol, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy jeho
výdavky na bývanie, ktoré má vo výške 500 eur mesačne, hoci predložil nájomnú zmluvu na sumu 450
eur za nájom dvojizbového bytu, keď k zvýšeniu nájomného došlo ústne, pričom výška nájomného je
obvyklá pre dvojizbové byty v Bratislave v závislosti od lokality a vybavenia a vytkol súdu prvej inštancie,
že si nevyžiadal príslušnú dokumentáciu a iba konštatoval, že si má nájsť menší byt so samostatným
lôžkom pre maloletého syna a to napriek tomu, že matke žalobcu ponechal po rozvode trojizbový byt
bezodplatne, sám býva po podnájmoch, nakoľko vzhľadom na svoj vek, žiadny úver na bývanie z banky
nedostane, avšak podľa rodičovskej dohody a aj vyjadrenia odboru sociálnej kurately bolo nevyhnutné
zabezpečiť si také podmienky na bývanie, aby jeho maloletý syn mal vlastnú izbu a mohol s ním zostať
na noc a počas prázdnin. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy čestné vyhlásenie jeho matky
o poskytnutí finančných prostriedkov na kúpu motorového vozidla zn. J. I., ktoré slúži predovšetkým
jej, nakoľko je povinný starať sa o ňu, pretože žije v Čechách, je chorá, a napriek tomu ho finančne
podporuje, pretože má finančné prostriedky nielen z predaja nehnuteľnosti. Poukázal na to, že k zmene
pomerov na strane žalobcu nedošlo (štyri roky od nástupu na vysokú školu žalobcovi stačila na výživu
suma 160 eur mesačne a výživné zvýšiť nežiadal), naopak k zmene pomerov došlo na jeho strane, keď
mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletému synovi, pričom v súčasnosti platí výživné na tri
deti, spolu vo výške 500 eur mesačne, čo po zvýšení výživného na oboch plnoletých synov je vo výške
660 eur mesačne, t. j. vyššia o 160 eur mesačne s tým, že súd prvej inštancie mu uložil aj povinnosť
zaplatiť zročné výživné v sume 794,83 eur a ďalšie zročné výživné pre syna N. v sume 671,56 eur, avšak
jeho príjem je vo výške 1.443,13 eur mesačne a nevyhnutné výdavky vo výške 1.448,80 eur + 160 eur
+ zročné výživné, z čoho vyplýva, že jeho výdavky výrazne presahujú jeho príjmy, čím sa môže dostať
do stavu hmotnej núdze. Poukázal na platnú judikatúru slovenských súdov, podľa ktorej sú pre určenie
výšky výživného pre dieťa rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
každého z rodičov s tým, že ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú odôvodnenými
len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných
pre život kultúrneho človeka.

3.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že je účelové s tým, že je presvedčený, že
žalovaný vedome zavádza s výškou príjmu, nakoľko mu zamestnávateľ peniaze vypláca aj inou formou
ako prevodom na účet. Uviedol, že nakoľko traja bývajú v byte o rozlohe 70 m2, tak aj žalovanému mohla
stačiť garsónka alebo ubytovňa, avšak namiesto riešenia svojej bytovej otázky si v januári 2014 kúpil
luxusné vozidlo a svoju firmu bezodplatne prepísal na inú osobu, takže vklad do firmy vo výške 5.000
eur len tak „venoval“ niekomu, pričom po druhom rozvode si mal vyporiadať majetkovo manželstvo,
do ktorého preukázateľne vložil veľa peňazí (100.000,- Sk - pôžička na zariadenie domu, 100.000,-
Sk - ďalšia pôžička na opravu strechy a necelých 500.000,- Sk venoval na účet stavebného sporenia
manželky), deťom z prvého manželstva, teda jemu a N. nikdy nič nekúpil, ani na sviatky a ani ho nikdy
finančne nepodporil, z dôvodu ktorého je zvýšenie výživného nutné. Poukázal na skutočnosť, že jeho
životná úroveň nesmie klesnúť pod životnú úroveň rodičov, pričom žalovaný dokázal, že jeho životná
úroveň sa oveľa viac zvýšila kúpou luxusného auta a prenájmom luxusného dvojizbového bytu s tým,
že sa domnieva, že je rozumnejšie investovať do kúpy bytu ako do prenájmu a leasingu auta, a zároveň
vyslovil domnienku, že žalovaný sa v januári 2016 presťahoval do novostavby rodinného domu na U..

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. (C. s. p., účinný od 01. 07. 2016) bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre



nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s.
p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a
rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. augusta 2016 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

5.

Odvolací súd s prihliadnutím na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu
prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej s tým, že sa v celom rozsahu s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku
po skutkovej a právnej stránke stotožnil.

6.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné na maloleté dieťa.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje dieťa
vo veku do skončenia povinnej školskej dochádzky a po jej skončení najdlhšie však do dovŕšenia 26
rokov veku, ak sa sústavne pripravuje na budúce povolanie. Za sústavnú prípravu dieťaťa na budúce
povolanie sa považuje aj obdobie školských prázdnin bezprostredne nadväzujúcich na štúdium na
strednej škole (§ 5 zákona č. 193/1994 Z. z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti v
znení neskorších predpisov).

Cieľom citovaných zákonných ustanovení je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti
tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j. každý rodič má povinnosť v prvom
rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na
uspokojenie svojich potrieb. V citovaných zákonných ustanoveniach sú zároveň určené všeobecné
hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti, a to sú schopnosti, možnosti a
majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah
vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch
rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé
od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie
všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých
životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej, ale i duševnej. Náklady na hradenie
životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie,
dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady
spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú
výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných
potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie
výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých
striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.

Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak
vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a
na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich
rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Na druhej strane však je nevyhnutné
zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo
využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide
o životné potreby rodiča alebo iné potreby.



7.

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom predstavuje jeden zo základných pilierov celého systému
zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečenie výživy ekonomicky
najslabšej skupiny osôb v spoločnosti - deťom, pričom povinnými subjektmi sú rodičia dieťaťa. Plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo
sa živiť a kedy takýto právny stav nastane, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi
rozhodujúce faktory patrí na strane dieťaťa jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa,
schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod., súhrnne je však
možné skonštatovať, že dieťa je schopné sa samo živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať
svoje potreby. Právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom
sa skúma oprávnenie, nie povinnosť. To znamená, že podľa tohto ustanovenia nemožno priznať výživné
len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného.

8.

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre
maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine).

Hmotnoprávnou podmienkou, aby súd mohol o veci opakovane rozhodovať, je zmena pomerov. Je
potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Dôvodom
na zmenu vyživovacej povinnosti môžu byť len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v
pomeroch účastníkov, v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Zmena pomerov môže byť
odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, okolnosťami na strane oprávneného;
alebo objektívne - vývojom životných nákladov. Pôjde napríklad o také zvýšenie alebo zníženie zárobku,
či iných príjmov, prípadne ostatného majetku, ktoré ovplyvní celkovú situáciu povinného, a to nielen na
krátky čas. Takou zmenou pomerov môže byť vyšší vek dieťaťa, rozšírenie alebo zúženie vyživovacej
povinnosti povinného a pod.

Pri posudzovaní, či došlo k zmene pomerov podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, súd musí vždy prihliadať
na vývoj životných nákladov s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 3 Zákona o rodine za celé obdobie,
ktoré uplynulo od vydania rozhodnutia o určení výživného, ktoré sa navrhuje zmeniť, alebo o zmene
ktorého súd začal konať bez návrhu. Po jednoznačnom preukázaní záveru, že došlo k zmene pomerov,
či už na strane oprávneného alebo povinného, v dôsledku toho treba zmeniť aj výšku výživného, súd
môže posúdiť predpoklady na zmenu právoplatného rozsudku o výživnom a výšku výživného upraviť.
Zmena pomerov z času vyhlásenia rozsudku však nemôže byť akákoľvek, keďže musí ísť o podstatnú
zmenu oproti času, keď súd rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Na to, aby súd
mohol viesť dokazovanie o novom návrhu, si musí ako prvý krok ustáliť, či vôbec došlo k zmene pomerov
a následne, či došlo k takej zmene pomerov, ktorú je možné chápať ako podstatnú oproti pôvodným
okolnostiam.

9.

V posudzovanej veci je nesporné, že na strane žalobcu od posledného rozhodnutia súdu o výške
vyživovacej povinnosti žalovaného došlo k podstatnej zmene pomerov, nakoľko v čase rozhodovania
Okresného súdu Bratislava II, kedy bola naposledy určená vyživovacia povinnosť žalovaného na
žalobcu, bol študentom 4. ročníka gymnázia a v čase podania žaloby na súd prvej inštancie (dňa 31. 03.
2015) bol plnoletý a študentom 1. ročníka denného magisterského štúdia na Vysokej škole zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. v Bratislave.

10.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že v dôsledku nástupu žalobcu na
vysokoškolské štúdium v roku 2011, v ktorom riadne pokračuje, došlo k podstatným a trvalým zmenám
jeho pomerov, keď jeho nástupom na vysokú školu a dosiahnutím plnoletosti jeho odôvodnené potreby
spojené s návštevou školy, ako i výdavky na jeho osobné potreby, športové i voľno časové aktivity, ktoré
sú u dospelého človeka vyššie, ako u neplnoletej osoby, vzrástli.



11.

Je nesporné, že k zmene pomerov došlo aj na strane žalovaného, ktorý sa rozviedol, čím mu zo zákona
zanikla vyživovacia povinnosť k jeho druhej manželke a zároveň došlo k zmene jeho zárobkových
pomerov, keď v čase posledného rozhodnutia o výške jeho vyživovacej povinnosti na žalobcu, poberal
výsluhový dôchodok v sume 782,53 eur, jeho mzda z pracovného pomeru predstavovala sumu 601,03
eur netto mesačne, pričom v súčasnosti poberá výsluhový dôchodok v sume 809,91 eur, je zamestnaný
s príjmom 636 eur netto mesačne, došlo teda k zvýšeniu jeho zárobkových pomerov, má dve vyživovacie
povinnosti k plnoletému N. a maloletému C. s tým, že k podstatnej zmene pomerov na strane matky
žalobcu nedošlo, nakoľko je naďalej rozvedená, má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k plnoletému N. a jej
príjem je v podstate rovnaký (v čase posledného rozhodnutia mala mesačne netto príjem 1.082 eur, v
súčasnosti 1.084 eur), vlastní trojizbový byt, v ktorom býva s oboma plnoletými synmi.

12.

Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie zvýhodnil na jeho úkor
postavenie žalobcu, keď do jeho výdavkov zahrnul aj splátky úverov (hypotekárneho a spotrebiteľského)
a životné poistky, ktoré hradí jeho matka z dôvodu, že tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie, na
výdavky matky žalobcu, ktoré vynakladá na splátky úverov, neprihliadol, keďže výživné má prednosť
pred inými výdavkami, pričom platenie životných poistiek možno vyhodnotiť ako tvorbu úspor, ktorými
matka žalobcu zabezpečuje jeho iné potreby.

13.

Odvolací súd k argumentácii žalovaného v podanom odvolaní, že žalobca musel vedieť, že nástupom
na vysokú školu, ktorá je súkromná a spoplatnená, sa mu náklady zvýšia, keď sa o jeho štúdiu dozvedel
až z návrhu na začatie konania uvádza, že nakoľko sa žalobca so žalovaným (a ani otec ako žalovaný
so svojim synom) dlhodobo nekontaktuje, je nesporné, že sa iným spôsobom ako doručením žaloby,
žalovaný o tom, že jeho syn študuje na vysokej škole dozvedieť ani nemohol.

14.

Je nutné zároveň uviesť, že súkromná škola v súčasnosti už nepredstavuje nadštandardný typ
vzdelania, ako sa mylne domnieva žalovaný, nakoľko je všeobecne známe, že žalovaným vytýkané
školné (poplatok za štúdium) je využívané predovšetkým na technické zabezpečenie a modernizáciu
výchovnovzdelávacieho procesu alebo na financovanie obohacujúcich programov školy, a nakoľko
žalovaný ako otec žalobcu je (spolu s jeho matkou) zodpovedný za jeho všestranný duševný a telesný
rozvoj a je zároveň povinný dbať na to, aby si jeho dieťa zdroj obživy našlo v takom odbore, v ktorom
môže nájsť čo najlepšie uplatnenie je jeho námietka absolútne irelevantná.

15.

K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho výdavky na bývanie v sume 500 eur
mesačne, aj keď má podľa nájomnej zmluvy dohodnuté nájomné v sume 450 eur, v dvojizbovom byte
býva sám, pretože takýto byt (o rozlohe 60 m2, pozn. odvolacieho súdu) potrebuje z dôvodu stretávania
sa s maloletým C., ktorý má v byte samostatnú izbu odvolací súd opätovne uvádza, že každý rodič má v
prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky
na uspokojovanie svojich potrieb z čoho vyplýva, že ak žalovaný nemá dostatok finančných prostriedkov
na platenie nájomného za dvojizbový byt, mal by zvážiť, tak ako správne konštatoval aj súd prvej
inštancie, prenájom menšieho bytu s nižším nájomným s tým, že argumentácia žalovaného, že potrebuje
väčší byt, aby v ňom mohol realizovať styk s maloletým C. nie je dôvodná, keď maloletý nebol zverený
do jeho osobnej starostlivosti a je nepochybné, že súdom upravený styk s ním môže realizovať aj v
menšom byte.

16.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že v konaní preukázal a zdokladoval, že na
leasing motorového vozidla zn. J. I. mu poskytla finančné prostriedky jeho matka, nakoľko z listinných



dôkazov jednoznačne vyplýva, že v januári 2015 uzavrel leasingovú zmluvu s predmetom leasingu -
osobné motorové vozidlo zn. J. I. s cenou vrátane DPH v sume 23.586,75 eur s tým, že prvá splátka v
sume 4.717,34 eur bola splatná dňa 29. 01. 2015, druhá dňa 05. 10. 2015 vo výške 4.769,04 eur, t. j.
žalovaný bol povinný za 10 mesiacov v roku 2015 zaplatiť za leasingový nájom vozidla sumu 9.486,38
eur, teda sumu 948,63 eur mesačne, avšak kúpna zmluva, ktorou jeho matka predala nehnuteľnosti za
kúpnu cenu 1.040.000,- Kč je zo dňa 20. 04. 2015, takže v čase uzavretia leasingovej zmluvy jeho matka
finančnými prostriedkami na zaplatenie leasingovej splátky nedisponovala s tým, že ak má motorové
vozidlo využívať predovšetkým jeho matka, tak toto motorové vozidlo slúži len na uspokojovanie jeho nie
nevyhnutných prepravných potrieb z čoho vyplýva, že majetkové pomery žalovaného sa od poslednej
úpravy výživného na žalobcu zmenili, keď v čase posledného rozhodnutia súdu o výške vyživovacej
povinnosti k žalobcovi mal v leasingovom nájme osobné motorové vozidlo zn. J. W. s mesačnými
splátkami v sume 296,65 eur, takže sa mu zvýšil životný štandard, ktorým sa žalovaný navonok
prezentuje (motorovým vozidlom zn. J. I.), a preto pokiaľ je žalovaný schopný uhrádzať jednorázovo
sumu cca 4.800 eur dva krát do roka, je nepochybné, že má dostatok finančných prostriedkov aj na
súdom prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšené výživné vo výške 250 eur.

17.

Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými
by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne
takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav
aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine  (ust. § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 O. s. p., účinný
do 30. 06. 2016), rozhodol vecne správne.

18.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

19.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262
ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/185/2015", "guid": "f7bc94c5-25a5-428c-8278-83c3dc752231:017c46ef-26b2-47b7-865b-5fb4e3f536c6", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}