{"guid": "17504591-e76a-4910-a291-30baa996cd24:a9a1af59-5967-4266-86ea-72f113a84ef7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2", "spisova_znacka": "5Co/85/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/85/2017 z 11. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. apríla 2017, sp. zn. 5Co/85/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2", "identifikacne_cislo": "3111203571", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Iveta Slebodníková", "sudca_id": 518, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-iveta-slebodnikova-518", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a9a1af59-5967-4266-86ea-72f113a84ef7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/85/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111203571
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu H. X., bytom W., F. č. XX,
zastúpený H.. H. S., advokátom, so sídlom v W., Q.. sv. G. č. XX/XX proti žalovanej R. X., bytom
W., Vl. N. č. XXXX/X, zastúpená G. kanceláriou H.. J. U. - H.. Y. U., so sídlom v W., R. č. XXXX, o
vyporiadanie BSM, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. septembra
2016, č.k.14C/38/2011-255, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu a o náhrade
trov konania rozhodol tak, že žalovanej a štátu priznal  náhrada trov konania 100%.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzal zo zistenia, že žalobca sa konečným návrhom
domáhal vyporiadania BSM a to nevyporiadaných pasív - zostatku úveru z \"kreditnej karty MC\" a vrátenia
sumy 6.638,78€ (200.000,-Sk) z odchodného, ktoré mu údajne \"ukradla\" žalovaná. Okrem uvedeného
dlhu ostala z BSM nevyporiadaná aj investícia 10.000€ do rekonštrukcie  bytu vo výlučnom vlastníctve
žalovanej, ktorá pochádzala                    zo spoločných prostriedkov účastníkov vynaložených nad rámec
spoločného úveru zo stavebnej sporiteľne. Túto investíciu v polovici, teda v celkovej hodnote 5.000 €
žiadal žalobca vrátiť. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že manželstvo účastníkov
zaniklo rozvodom. Hnuteľné veci nadobudnuté počas manželstva, resp. patriace žalobcovi               (s
výnimkou spornej látkovej sedacej súpravy,  ktorú  súd uznesením č. k. 14C/38/2011-10 zo dňa 18. 05.
2011vylúčil na samostatné konanie) si účastníci rozdelili a žalobca si odniesol časť vecí, ktoré nežiadal
zahrnúť do konečného vyporiadania. Z rozhodnutia J. č. p. Y. vyplýva, že žalobcovi bolo vyplatené
v roku 2003 odchodné v sume 255.816,-Sk na jeho osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX  vedený vo T.
(správa na č. l. 53 spisu). Za preukázanú a nespornú skutočnosť mal súd to, že peniaze z odchodného
vybrali účastníci spoločne so žalovanou a     z tejto sumy sa vložilo  s jeho súhlasom 200.000,-Sk do
W. U., na účet patriaci žalovanej. Zvyšok odchodného podľa pôvodnej výpovede žalobcu mal  zostať na
jeho účte.  Neskôr žalobca zmenil výpoveď a tvrdil, že 55.000,-Sk z odchodného nechal doma a z toho sa
zaplatilo auto, dovolenka v Bulharsku a svadba. Žalovaná tvrdila, že auto, dovolenka a svadba sa zaplatili
zo sumy 200.000,-Sk, vložených do W. banky  a zvyšok odchodného minul žalobca pre osobnú potrebu,
lebo platil výživné na 3 deti a do domácnosti  prispieval málo. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva,
že odchodné sa počas trvania manželstva spotrebovalo. Súd vychádzal pri použití výlučných peňazí
na bežnú spotrebu z judikátu 22Cdo 1030/2008 (NS ČR), z ktorého vyplýva, že ak sú peniaze výlučne
patriace jednému manželovi vynaložené na bežnú spotrebu (napr. na dovolenku, potraviny a pod.)
nemožno             za taký výnos do spoločného hospodárenia požadovať náhradu. Náhrada za prostriedky
vnesené do spoločného majetku manželov prichádza do úvahy iba v tých prípadoch, keď sú použité



súčasne so spoločnými prostriedkami manželov na obstaranie určitej veci a to za predpokladu, že
takáto vec ku dňu zániku BSM existuje, resp. nebola spotrebovaná, či nestratila hodnotu. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že za tieto peniaze sa kúpilo aj auto, ktoré zostalo výlučným vlastníctvom žalobcu.
Z týchto dôvodov  vrátenie sumy 200.000,-Sk žalovanou neprichádza do úvahy a to aj s prihliadnutím na
vznesenú námietku premlčania. Finančné prostriedky jej boli poskytnuté na účet v roku 2003 a majetkové
práva sa premlčujú  podľa ust. § 100, § 101 až 110 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej dobe, ktorá plynie od vtedy, ako sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Ak ide o plnenie
z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (o bezdôvodné obohatenie), toto právo sa  premlčuje podľa
§ 107 ods.1,2  Občianskeho zákonníka.  A to v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe (ods.1)  plynúcej
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo                                k bezdôvodnému obohateniu  a kto sa obohatil
a v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe   (ods. 2) plynúcej od získania bezdôvodného obohatenia.
Toto právo teda žalobcovi začalo plynúť od vtedy, kedy sa žalovaná podľa neho bezdôvodne obohatila;
nakoľko pôvodne boli finančné prostriedky vo výške 200.000,-Sk poukázané na účet žalovanej, so
súhlasom žalobcu.  Avšak je zrejmé, že finančné prostriedky boli na jej účet poukázané ešte v roku 2003
a objektívna premlčacia doba uplynula v roku 2006, žaloba bola podaná na súd až 17.02.2011, čiže
po uplynutí premlčacej doby a premlčaný nárok v prípade vznesenej námietky premlčania podľa § 100
ods.1 Občianskeho zákonníka nie je možné priznať.
3. Občiansky zákonník nemá výslovne ustanovenie o tom, ako treba vyporiadať spoločné pohľadávky
a dlhy manželov, ktoré sú spojené s ich bezpodielovým spoluvlastníctvom. Súdna prax však zastáva
stanovisko, že v rámci komplexného riešenia majetkových vzťahov sa zásadne vyporiadavajú aj ďalšie
spoločné majetkové práva a povinnosti, vrátane spoločných pohľadávok a dlhov, analogicky s použitím
ust. § 149 a § 150 Občianskeho zákonníka, i keď predmetom BSM podľa § 143 Občianskeho zákonníka
sú len veci, nie spoločné pohľadávky a dlhy. Z predložených dokladov vyplýva, že kreditná karta MC
vedená vo T., a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX bola vedená na žalobcu, ide teda o jeho výlučný dlh
a takéto dlhy, ktoré na seba prevezme len jeden z manželov podľa ustálenej judikatúry zásadne platí
ten, kto zmluvu o úvere dojednal. Nejde teda o spoločný dlh účastníkov a tento nepodlieha vyporiadaniu
v rámci BSM. Nepreukázalo sa, na aký účel boli tieto finančné prostriedky použité, ani že by sa za
tieto peniaze kúpila nejaká spoločná vec, patriaca do BSM. Predmetom vyporiadania mohol byť len
preukázaný a ku dňu vyporiadania existujúci spoločný dlh účastníkov titulom nesplatnej Zmluvy o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 04. 08. 2004 u R.  č. XXXXXXX X XX vo výške
XXX.XXX,-Sk, pričom ako dlžníci vystupujú nielen účastníci ale aj P. U.,                   nar. XX. XX. XXXX,
bytom W., D. F. č. XXXX/X. Úver sa mal splácať mesačne,                    vo výške 1.500,-Sk, počnúc  9/2004
do 15-teho dňa v mesiaci, teda za trvania manželstva             (od 9/2004 do 2/2008) sa zaplatilo celkove
42 splátok  vo výške 63.000,-Sk (2.091,22€),                  z čoho by titulom vložených investícií pripadalo
na žalobcu vo výške 1045,61€, avšak zostatok dlhu  ku dňu rozvodu bol 4.999,01€, ktorý stále spláca
žalovaná, vrátane podielu žalobcu na tomto dlhu. Podľa zhodnej výpovede účastníkov všetky finančné
prostriedky                   z tohto úveru boli vynaložené na rekonštrukciu bytu žalovanej.
4. Na základe zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že žalobcom  požadované vyporiadanie
súdom nie je možné vykonať, pričom otázku spoločných dlhov je potrebné posudzovať odlišne od otázky
investície žalobcu zo spoločného majetku na výlučný majetok (rekonštrukciu bytu) patriaci žalovanej.
V každom z týchto prípadov je dôvod nemožnosti súdneho vyporiadania iný. Pre oba prípady je však
podstatné, že účastníci už                  v BSM nevlastnia žiaden spoločný nevysporiadaný majetok
- aktíva. Čo sa týka spoločných dlhov, tieto možno v rámci BSM vyporiadať medzi účastníkmi pri tzv.
širšom vyporiadaní BSM, kedy súd pri existencii aktív rozhoduje o ďalšom výlučnom majiteľovi toho
ktorého majetku, prípadnej povinnosti výplaty ako aj osobe preberajúcej ten ktorý záväzok. Určenie
osoby preberajúcej záväzok je úpravou vnútorných vzťahov spoludlžníkov, ktorí v prípade manželov
majú spravidla solidárne postavenie. Namiesto pôvodného vzájomného postavenia spoludlžníkov, ktoré
v konečnom dôsledku spravidla zaťažuje každého dlžníka polovicou dlhu, tu súd zmení vnútorné pomery
podielov exmanželov na spoločnom dlhu, čím zodpovedajúcim spôsobom zohľadní nové pomery na
strane aktív. Zmyslom takéhoto postupu je racionalizácia vzájomných právnych vzťahov exmanželov.
Zahrnutie pasív do vyporiadania BSM je teda odôvodnené praktickým hľadiskom spočívajúcim v takom
usporiadaní vzájomných právnych vzťahov, ktoré v čo najväčšom rozsahu eliminuje možnosť vzniku
ďalších vzájomných právnych vzťahov a z nich vyplývajúcich ďalších sporov medzi exmanželmi. Súd
môže vyporiadať iba tie hodnoty a prípadné  dlhy tvoriace súčasť BSM, ktoré účastníci urobia predmetom
konania v rámci 3-ročnej lehoty od zániku ich BSM a tento úver nikto z nich nežiadal zahrnúť do
vzájomného vyporiadania.
5. V danom prípade nebolo možné vyhovieť návrhu žalobcu v časti o vyporiadanie spoločnej investície
účastníkov do výlučného majetku žalovanej (rekonštrukcie bytu ) v sume 10.000 €, nakoľko takéto



investície zo spoločných prostriedkov mimo rámca úveru                  zo stavebnej sporiteľne neboli
(okrem tvrdení žalobcu o ich existencii) podložené žiadnymi dôkazmi. Žalovaná tvrdila, že rekonštrukcia
bytu sa platila výlučne z úveru zo stavebnej sporiteľne, ide teda o tvrdenie proti tvrdeniu. Z výpisov
z účtov účastníkov, ktoré súd                       z vlastnej iniciatívy v rámci dokazovania zabezpečil,
takéto sumy nevyplývali a žalobcom požadované znalecké dokazovanie na výšku investícií do bytu
žalovanej súd nevykonal,                     z dôvodu hospodárnosti. Takéto dokazovanie by preukázalo
zhodnotenie nehnuteľnosti, ale nie to, v akej výške boli investície vynaložené, kedy sa tak stalo ani z
akých prostriedkov peniaze pochádzali.  Dôkazné bremeno o výške a existencii vložených investícií
nesie ten, kto sa ich zaplatenia dovoláva, teda žalobca a tento ich nepreukázal. Z týchto dôvodov súd
návrh žalobcu ako celok zamietol. O náhrade trov konania účastníkov a štátu súd rozhodol                    podľa
§ 255 ods.1 CSP, podľa pomeru úspechu vo veci.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu žalobca, v ktorom
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje            za nesprávny a hlavne založený
na nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý vydaniu tohto rozsudku predchádzal
a ktorým boli hrubo porušené jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, čím je daný dôvod odvolania podľa § 365 ods. l písm. b) CSP, ktorý
týmto odvolaním uplatňuje. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.9.2016, na ktorom došlo k
vyhláseniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca sa na pojednávanie
nedostavil a nemal doručenie predvolania na pojednávanie riadne vykázané. Z priebehu predošlého
konania                na súde prvej inštancie je zrejmé, že žalobcovi sa opakovane a po dlhú dobu
nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie a aj z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročované.
Žalobca je po dlhú dobu celkom nekontaktnou osobou aj pre advokáta zastupujúceho žalobcu, ktorému
sa po dobu niekoľkých rokov vôbec žiadnym spôsobom neporadilo so žalobcom skontaktovať, keď
všetky kontakty zanechané žalobcom jeho advokátovi zostali bez odozvy. Za tohto stavu nie je vôbec
zrejmé, kde sa žalobca nachádza a toto sa nepodarilo zistiť ani súdu prvej inštancie napriek tomu,
že súd prvej inštancie na rozdiel od advokáta žalobcu disponuje podstatne širšími možnosťami na
takéto zistenie. Z toho je zrejmé, že žalobca nemal vôbec vedomosť o termíne pojednávania na súde
prvej inštancie, na ktorom došlo                     k vyhláseniu napadnutého rozsudku a že jeho
zastúpenie advokátom na tomto pojednávaní bolo len formálne, keď doposiaľ nevznikol (nebol zistený)
právny dôvod na zrušenie pôvodne udeleného splnomocnenia zo strany žalobcu jeho advokátovi a kde
by navyše z dôvodu neznámeho pobytu žalobcu ani takýto postup vedúci k právne účinnému zániku
splnomocnenia nebolo možné uskutočniť. Súd prvej inštancie bol advokátom žalobcu upozornený na
dlhotrvajúcu nemožnosť akéhokoľvek kontaktu so žalobcom a tým                        na nemožnosť prejednania
ďalšieho postupu v súdnom spore so žalobcom. Za tohto stavu bolo podľa žalobcu povinnosťou súdu
prvej inštancie zistiť kde sa žalobca nachádza a zabezpečiť, aby tomuto bolo možné doručiť predvolanie
na pojednávanie tak, aby mal dostatok času na prípravu a aby mu tak bola umožnená realizácia jeho
procesných práv                    v tomto spore. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ustanovením §
178 CSP ako aj                 s ustanovením § 180 CSP, keď síce predvolanie na pojednávanie žalobcovi
ako strane sporu doručoval, z čoho je zrejmé, že s poukazom na § 178 CSP považoval za nevyhnutné
vykonať jeho výsluch, avšak po zistení, že toto doručenie sa nepodarilo realizovať a zároveň                      po
oznámení, že ani advokát žalobcu nie je so žalobcom dlhodobo v kontakte a nemôže tak uskutočniť
riadnu realizáciu procesných práv žalobcu, aj tak pojednávanie vykonal                         v neprítomnosti
žalobcu a dokonca vo veci meritórne rozhodol. Takýmto nesprávnym procesným postupom súd prvej
inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a preto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorého
vydaniu takýto nesprávny procesný postup tohto súdu predchádzal, nezákonný a tento nezákonný stav
nemožno odstrániť inak ako zrušením tohto rozsudku odvolacím súdom a vrátením veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude potrebné predovšetkým zistiť
prostriedkami dostupnými len súdu a nie advokátovi žalobcu, kde sa žalobca nachádza a zabezpečiť
riadne doručenie predvolania na pojednávanie žalobcovi a umožniť mu tak, aby mohol uskutočňovať
jemu patriace procesné práva v tomto súdnom spore. Uplatňovanie zásady hospodárnosti nemôže viesť
k tomu, aby strane sporu bola odňatá možnosť konať  pred súdom a realizovať procesné práva v rámci
ústavou a medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na spravodlivý súdny proces.
7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalovaného proti správnosti rozsudku za úplne
neopodstatnené. Súd prvej inštancie správne, dostatočne a preukázateľne zistil skutkový stav veci
potrebný pre jeho rozhodnutie vo veci samej a tento správne právne posúdil a presvedčivo zdôvodnil a



jeho rozhodnutie vo veci samej zároveň vníma a považuje za spravodlivé. Ako vyplýva z doterajšieho
priebehu súdneho konania žalobca sa náležitým spôsobom nesnažil o zistenie skutkové stavu veci a
preukázanie svojich tvrdení. Žalobca sa opakovane nedostavoval na pojednávania, nepredložil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení a celkovým svojim postojom k veci sťažoval postup súdu v tomto
konaní. Naopak ona, hoci nebola iniciátorom tohto súdneho sporu, sa pravidelne dostavovala na
jednotlivé súdne pojednávania, a to napriek tomu, že pracovala v zahraničí a osobná účasť na týchto
pojednávaniach bola pre ňu značnou časovou aj finančnou záťažou. Vo vzťahu k samotnému predmetu
odvolania žalobcu však musí konštatovať, že vo všeobecnosti žalobca neuvádza               vo
svojom odvolaní žiadnu takú právne relevantnú námietku, ktorá by mohla spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku alebo odôvodniť iné rozhodnutie vo veci samej. Žalobca len poukazuje na údajne
procesne chybný postup súdu prvej inštancie, ktorý mal viesť k porušeniu jeho procesných práv, dokonca
v takej miere, že ním malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedená námietka je však
zo strany žalobcu účelová a neopodstatnená. Žalobca je v konaní zastúpený odborne spôsobilou osobu
- advokátom. Na základe toho, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, nie je povinnosťou
súdu jednať priamo so žalobcom, ktorý je zastúpený advokátom, ale súd môže v konaní jednať len s
advokátom žalobcu. Advokát žalobcu sa na pojednávanie riadne dostavil a o odročenie pojednávania
z dôvodu neprítomnosti žalobcu nepožiadal. Na základe toho neexistovala žiadna zákonná prekážka
preto, aby súd vec meritórne neprejednal a nerozhodol. Poukázala na § 89 ods. 1 veta prvá, § 92 ods.
2, 3, § 178 ods. 1, 2, § 180, § 181 ods. 4 CSP. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca je v
konaní riadne zastúpený advokátom, ktorý je oprávnený v jeho mene na všetky úkony, ktoré je v konaní
oprávnený vykonať žalobca                  (§ 92 ods. 2 CSP) a ktorý s odbornou starostlivosťou háji záujmy
žalobcu. Na základe toho, pokiaľ súd prvej inštancie jednal v neprítomnosti žalobcu, avšak za stálej
prítomnosti jeho advokáta, ktorého na pojednávanie riadne predvolal a ktorý sa na pojednávanie riadne
dostavil, nie je možné tvrdiť, že takýmto postupom súdu boli hrubo porušené žalobcovi patriace procesné
práva, alebo že dokonca došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.                 K ničomu takému
nedošlo. Okrem toho, ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.09.2016, advokát žalobcu
prítomný na pojednávaní, z dôvodu neprítomnosti žalobcu nepožiadal súd prvej inštancie o odročenie
pojednávania ani napr. o doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu. Na základe toho nič nebránilo súdu
vec meritórne prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to, že v podanom odvolaní žalobca neuvádza žiadny
iný odvolací dôvod než ten, ktorý je uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je jeho odvolanie vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti v celom rozsahu nedôvodné. Na základe vyššie uvedeného považuje
odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie za úplne nedôvodné a navrhovala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe § 387 CSP v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdil a zároveň, aby zaviazal žalobcu k povinnosti zaplatiť jej náhradu trov odvolacieho konania.
8. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel             k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť                    podľa § 387 ods. 1 CSP,
pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie,                 s ktorým sa  v celom rozsahu stotožňuje.
9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu si
odvolací súd teda osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia,                v celom rozsahu na ne poukazuje
v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
10. Súd prvej inštancie teda správne, dostatočne a preukázateľne zistil skutkový stav veci potrebný pre
jeho rozhodnutie vo veci samej a tento správne právne posúdil a presvedčivo zdôvodnil.  Vo vzťahu k
samotnému predmetu odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca neuvádza vo svojom odvolaní
žiadnu takú právne relevantnú námietku, ktorá by mohla spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku alebo odôvodniť iné rozhodnutie vo veci samej. Žalobca len poukazuje podľa neho na procesne
chybný postup súdu prvej inštancie, ktorý mal viesť k porušeniu jeho procesných práv, dokonca v
takej miere, že ním malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedenú námietku však
odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, tak ako správne
uviedla i žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že žalobca je v konaní zastúpený odborne
spôsobilou osobu - advokátom. Na základe toho, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku,
nie je povinnosťou súdu jednať priamo so žalobcom, ktorý je zastúpený advokátom, ale súd môže
v konaní jednať len s advokátom žalobcu. Advokát žalobcu sa na pojednávanie riadne dostavil a o
odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti žalobcu nepožiadal. Na základe toho neexistovala
žiadna zákonná prekážka preto, aby súd prvej inštancie vec meritórne neprejednal a nerozhodol. Na
základe vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalobca je v tomto konaní riadne zastúpený advokátom,



ktorý je oprávnený v jeho mene na všetky úkony, ktoré je v konaní oprávnený vykonať žalobca               (§
92 ods. 2 CSP) a ktorý s odbornou starostlivosťou háji záujmy žalobcu. Na základe toho, pokiaľ súd
prvej inštancie jednal v neprítomnosti žalobcu, avšak za stálej prítomnosti jeho advokáta, ktorého na
pojednávanie riadne predvolal a ktorý sa na pojednávanie riadne dostavil, nie je možné tvrdiť, že takýmto
postupom súdu boli hrubo porušené žalobcovi patriace procesné práva, alebo že dokonca došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho, ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
05.09.2016, advokát žalobcu prítomný na pojednávaní, z dôvodu neprítomnosti žalobcu nepožiadal súd
prvej inštancie                 o odročenie pojednávania, ani o doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu. Na
základe toho nič nebránilo súdu prvej inštancie vec meritórne prejednať a rozhodnúť. Odvolací súd ešte
dodáva, že súd prvej inštancie vykonal aj rozsiahle šetrenie ohľadom pobytu žalobcu, pričom z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca sa zdržiava na adrese F. XX, W., kde mu bola zásielka aj doručovaná poštou
ako i cestou polície, pričom zásielku si neprebral v odbernej lehote a šetrením polície bolo zistené, že
žalobca na uvedenej adrese býva, avšak na búchanie a zvonenie nereaguje, mobilný telefón nezdvíha,
potom teda skutočnosť, že žalobca z vlastnej vôle nepreberá zásielky súdu, nemôže byť vykladaná na
ujmu procesného postupu súdu prvej inštancie a nijakým spôsobom nepredstavuje postup súdu, ktorým
sa žalobcovi ako strane sporu odňala možnosť konať pred súdom, ani inú vadu konania, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.  Vzhľadom na to, že v podanom odvolaní žalobca neuvádza
žiadny iný odvolací dôvod než ten, ktorý je uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd považoval
jeho odvolanie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v celom rozsahu                       za nedôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd priznal nárok  na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho  súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa                 (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "17504591-e76a-4910-a291-30baa996cd24", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2", "spisova_znacka": "5Co/85/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/85/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3111203571.2"}], "citovane_v": []}