Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/209/2012 z 18. 7. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. júla 2012, sp. zn. 2CoE/209/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3212201851.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/209/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3212201851.1 | 2012-07-18 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/28999c34-5b1d-4c20-89ba-65a5b073f8b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3212201851.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/209/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212201851
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3212201851.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so
sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, proti povinnému: V. J., bytom E. - L. č. XX, U., o vymoženie
1.451,06 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou č.k. 6Er/299/2012-29 zo dňa 30. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 44 ods.
2, Ex. por., § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice Rady č.
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušné ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie
exekúcie podaným dňa 10.04.2012 domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp.zn. II/2010 - 5741, ktorý vydal dňa 19.12.2011
rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý
rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 22.01.2012. Predmetným rozhodcovským rozsudkom
bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške
1.451,06 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu prvého stupňa dňa 25.04.2012 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený predložil fotokópiu zmluvy o splátkovom
úvere, súčasťou ktorej sú aj Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré boli
súdu predložené na základe výzvy zo dňa 07.05.2012. V predmetnej exekučnej veci súd zistil, že sa
vymáha plnenie zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21.09.2005, na základe ktorej bol povinnému
poskytnutý splátkový úver, uzatvorenej medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá neskôr
postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa článku 18. Rozhodcovská doložka Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,
a.s., 18.1. Banka a Klient sa v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, dohodli
na uzatvorení tejto rozhodcovskej zmluvy, a to formou rozhodcovskej doložky k Zmluve. Podľa bodu
18.2. všeobecných obchodných podmienok má síce klient právo odmietnuť uvedenú rozhodcovskú
doložku do 30 dní od účinnosti tohto ustanovenia alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného
vzťahu s bankou, avšak v danom prípade má súd za to, že ide iba o formálnu možnosť odmietnuť
rozhodcovskú doložku, keďže súhlas so Všeobecnými obchodnými podmienkami dal povinný vo
formulárovej zmluve a nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok.
Ak povinný pri podpise zmluvy neodmietne rozhodcovskú doložku, stráca možnosť kedykoľvek v
budúcnosti obrátiť sa na iný, ako rozhodcovský súd, teda nemá možnosť obrátiť sa na všeobecný súd a
musí sa podriadiť rozhodcovskému rozhodnutiu. Takto postavená možnosť odstúpenia od rozhodcovskej
doložky je teda len formálna, nezmeniteľná v budúcnosti a výber súdu je časovo obmedzený na
30 dní, pričom vznik sporov a výber spôsobu ich riešenia nastáva spravidla až v budúcnosti, nie



už pri uzavretí zmluvy. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby
sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka)
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým
mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky).
Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného
sporu rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.
Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o
právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne
dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv.
formulárovú podobu. Súd prvého stupňa zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho,
obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu, ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam.
Nakoľko rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa
neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm.
c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Exekúcia, ako postup núteného vymáhania
nárokov, sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických
dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora, postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku
oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi "zastavením" konania
z procesných dôvodov a "zamietnutím" návrhu, z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne
podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia
rozsudku (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov "zastavenia" a "zamietnutia". Samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne
skromné na to, aby sa exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať, postačí, aby
(popri účastníkoch konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky
ďalšie podmienky vykonania a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie
vzájomného záväzku alebo podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky apod.) sú hmotnoprávnymi
podmienkami exekúcie, teda podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol poveriť
exekútora vykonávaním exekúcie a aby exekúcia bola hmotnoprávne prípustná. Neprijateľnej zmluvnej
podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická.
Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto
súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Ex.por. Uviedol,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po
uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak
sú splnené dôvody podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, exekučný
súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Súd, ktorý koná vo veci
exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať
vo veci, ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré
zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by, ako súd konajúci
o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie.
Platný právny poriadok exekučnému súdu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Práve absencia takejto právomoci exekučného



súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah
do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla by situácia, keby oprávnený, ako aj
povinná, boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti
oprávneného priznané právo nútene vymôcť. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR. Pri výklade významu § 45 ods. 1 písm.
c/ zákona o rozhodcovskom konaní treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného
konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či
povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania
v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť
niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania, je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku.
Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 33 Cdo 2675/2007 zo
dňa 30.10.2009. Poukázal na bod 37 rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08. Podľa Súdneho dvora
zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie
procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne
nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na
rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia
C- 40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy
iných rozhodnutí. Z európskeho práva nemožno vyvodzovať za súčasného právneho stavu záver,
podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu
spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako, podľa oprávneného,
z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne
iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by
bola narušená zásada rovnocennosti. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi, môžu byť
posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Namietaným postupom
a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na
súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne
uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného
exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Cieľom § 53
ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak
by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v
rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá
za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva
možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ
môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky ale,
ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude
v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom
prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v
odvolacom konaní vo výške 51,98 eur s DPH, pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej
odmeny za úkon právnej služby vo výške 42,82 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby
vo výške 9,16 eur s DPH (podanie odvolania).

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli a v korelácii s rozhodovaním
súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a
rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil
v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa



ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
a zároveň považuje za potrebné dodať.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v
spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský
rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným
titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu
zastaví.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany
dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a/ a b/ zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.

Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z., ktorý umožňuje
za určitých podmienok odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor
oprávneného, že exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený
posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným
titulom. Ak má exekučný súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je
charakterizované v ust. § 45 ods. 1 písm. c/, resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a/ alebo b/ zákona
č. 244/2002 Z.z. nevyhnutne je potrebné vychádzať v prípade spotrebiteľského úveru z úverovej zmluvy,
na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. správne
súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému,
neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri
skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje
v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa,
teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku upravenú v článku18. Všeobecných obchodných podmienok pre úver správne
považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy, nesmie
zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola
individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť.



Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul
bol vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť v súlade s ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto
sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho, samotnému
exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru, odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd
kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského
rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.