Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CoP/67/2013 z 24. 9. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. septembra 2013, sp. zn. 6CoP/67/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5713201289.1 Krajský súd Žilina | 6CoP/67/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5713201289.1 | 2013-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb42a222-1aea-4015-be67-3cdefb2601e5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5713201289.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoP/67/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713201289
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5713201289.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty
Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka vo veci starostlivosti o
maloleté dieťa: C. K., nar. XX. XX. XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny v Martine, dieťa rodičov: matky D. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., ul. J. P. XXXX/XX,
v konaní zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom v E., R. F.. X a otca E. K., nar.
XX. XX. XXXX, bytom J., ul. R. XXX/XX, maloletý bytom ako matka, v konaní o zverenie maloletého
do striedavej osobnej starostlivosti, o odvolaní otca dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
22P/42/2013-88 zo dňa 13. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil otcovi povinnosť platiť zvýšené výživné
na maloletého C. K., nar. XX. XX. XXXX vo výške 80,00 Eur mesačne počnúc dňom 20. 03. 2013 vždy
do 20-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, vo výroku o zameškanom výživnom, ako aj vo výroku
o trovách prvostupňového konania, p o t v r d z u j e.

V nenapadnutej časti zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol návrh otca na nariadenie striedavej osobnej
starostlivosti. Upravil styk otca s maloletým tak, že počnúc právoplatnosťou rozsudku do 31. 08. 2003
bol otec oprávnený stretávať sa s maloletým C. K., nar. XX. XX. XXXX každú poslednú párnu sobotu
v mesiaci od 10.00 hod., kedy otec prevezme dieťa pred bydliskom matky, do 18.00 hod., kedy otec
dieťa matke pred bydliskom odovzdá. Od 01. 09. 2013 sa mal otec stretávať s maloletým C. K. každú
párnu sobotu v mesiaci od 10.00 hod., kedy ho prevezme pred bydliskom matky, do 18.00 hod., kedy ho
odovzdá matke pred bydliskom. Vo zvyšnej časti návrh otca zamietol. Otca dieťaťa zaviazal k povinnosti
platiť zvýšené výživné na maloletého C. vo výške 80,00 Eur mesačne počnúc dňom 20. 03. 2013 vždy
do 20-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Zameškané výživné za obdobie od 20. 03. 2013 do
30. 04. 2013 vo výške 46,51 Eur povolil súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 10,00 Eur spolu
s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty
výhody splátok. Týmto zároveň došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/62/2008 zo
dňa 10. 06. 2008 v rozsahu výrokovej časti o vyživovacej povinnosti otca a o úprave styku s maloletým C..
Vo zvyšnej časti návrh matky zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti odôvodnil tým, že syn
doposiaľ nemá vytvorený adekvátny vzťah k otcovi. Pri rozhodovaní bral okresný súd do úvahy aj



vzdialenosť bydliska otca a skutočnosť, že dieťa nemôže navštevovať dve škody. Stretávanie sa otca
so synom, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, okresný súd určil na sobotu, čo súviselo s rozdielnymi
postojmi otca a syna k návšteve kostola, s rozdielnym osobným prežívaním viery.

Pokiaľ sa týka vyživovacej povinnosti (odvolaním napadnutý výrok), prvostupňový súd vychádzal zo
zásad pre určenie výživného uvedených v Zákone o rodine. Predovšetkým zisťoval výšku odôvodnených
potrieb maloletého, výšku príjmu oboch rodičov, kto z rodičov sa o dieťa osobne stará a pri určení
konkrétnej výšky výživného prihliadol tiež na finančné možnosti otca a skutočnosť, že si plní vyživovaciu
povinnosť k ďalšiemu maloletému dieťaťu a to, že otcovi pri snahe realizovať stretávanie sa s maloletým
vznikajú zvýšené náklady vzhľadom na vzdialenosť bydliska otca a dieťaťa. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že matka na potreby dieťaťa vynakladala sumu 265,26 Eur mesačne, na ktorej sa podieľa
štát prídavkami na deti vo výške 23,10 Eur mesačne. Z nákladov, ktoré matka dieťaťa uviedla, súd
neprihliadol k nákladom na telefón a internet, ktorý má dieťa v tablete v sume 22,50 Eur mesačne s
odôvodnením, že nejde o potrebu nevyhnutnú pre zabezpečovanie potrieb dieťaťa, keďže internet v
domácnosti je zavedený. Takisto poistku a sporenie pre dieťa súd nevzal do úvahy s odôvodnením, že
tieto poplatky platí matka dieťaťa iniciatívne bez toho, aby to s otcom dieťaťa prerokovala. Ohľadom
ostatných nákladov, ktoré sa týkajú bývania, ošatenia, školy, voľno-časových aktivít a liekov mal súd za
to, že sú všetky opodstatnené. Pokiaľ sa týka otca dieťaťa, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
mal priemerný čistý mesačný príjem od januára 2012 do januára 2013 vo výške 518,92 Eur mesačne,
náklady na bývanie však predstavovali sumu 300,00 Eur mesačne, keďže žije v prenajatej garsónke
sám. Platí výživné na dcéru R., nar. XX. XX. XXXX vo výške 80,00 Eur mesačne. Spláca zameškané
výživné 20,00 Eur mesačne. Ďalej má náklady na telefón 14,00 Eur mesačne, stravu cca. 100,00
Eur, auto, ktoré využíva na dochádzanie za deťmi, cca. 100,00 Eur mesačne, MHD 10,00 Eur - 15,00
Eur mesačne, strava v zamestnaní 20,00 Eur mesačne, ošatenie, prípadne hygienické a iné potreby
20,00 Eur - 30,00 Eur mesačne, dochádzanie za rodičmi ho stojí 20,00 Eur mesačne. Aj keď okresný
súd zvažoval opodstatnenosť výdavku 300,00 Eur mesačne za garsónku v Košiciach, konštatoval v
konečnom dôsledku, že je to voľba otca, na ktorú má nepochybne právo. Zároveň však uviedol, že ak
by žil u svojich rodičov, aj tu má vytvorené podmienky a pravidelne ich pritom každý týždeň navštevuje.
Dochádzanie zo Sabinova do Košíc, kde otec pracuje, vzhľadom na cenu jednosmernej cesty 2,50 Eur
by však bolo v priebehu mesiaca podstatne lacnejšie, ako uhrádzanie 300,00 Eur za bývanie. Pri určení
konkrétnej výšky zvýšeného výživného prvostupňový súd prihliadol tiež k tomu, že pokiaľ otec platí
výživné na svoju maloletú dcéru 80,00 Eur mesačne, tak deti toho istého rodiča majú právo na získanie
rovnakej životnej úrovne, preto nie je dôvod, aby platil maloletému C. výživné ako doposiaľ 46,47 Eur
mesačne, pritom vek maloletej dcéry je nižší ako vek syna C.. Celkovo však hodnotiac schopnosti a
možnosti povinného rodiča otca dieťaťa pri zohľadnení jeho opodstatnených výdavkov prvostupňový
súd konštatoval, že otcov príjem mu neumožňuje určiť výživné tak, ako žiadala matka v sume 160,00 Eur
mesačne. Vo zvyšku preto návrh na zvýšenie výživného zamietol. Rovnako tak zamietol návrh vo zvyšku
ohľadom času, odkedy určoval vyživovaciu povinnosť otca. Matka v návrhu žiadala, aby to bolo spätne
k 01. 09. 2012, teda k času, kedy dieťa nastúpilo na druhý stupeň základnej školy. Okresný súd však v
konaní nezistil žiadne objektívne prekážky, ktoré by matke bránili podať návrh na zvýšenie výživného po
tom čase, a preto určil zvýšenie vyživovacej povinnosti od 20. 03. 2013 (t. j. odo dňa podania návrhu)
a vo zvyšku návrh matky zamietol. Zameškané výživné za obdobie od 20. 03. 2013 do 30. 04. 2013,
ako rozdiel medzi doposiaľ a novo určeným výživným, prvostupňový súd povolil otcovi dieťaťa splácať v
mesačných splátkach, ktorých výšku ako aj podmienky zročnosti stanovil pri aplikácii § 160 ods. 1 O. s.
p. vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.
a) O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže išlo o konanie,
ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.

Proti vyššie uvedenému rozsudku, čo do výroku o výške výživného, podala odvolanie matka dieťaťa, na
základe ktorého odvolací súd žiadala, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil a otcovi
uložil povinnosť platiť výživné v sume 160,00 Eur mesačne počnúc dňom 01. 09. 2012.

Prvostupňovému súdu vytýkala, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tiež nesprávne právne posúdenie veci. V ďalších podrobnostiach uviedla, že výška
zvýšeného výživného v sume 80,00 Eur mesačne je nedostatočná a nezodpovedá tomu, že od
posledného rozhodnutia o výživnom uplynulo 5 rokov. Za tento čas sa jednak podstatným
spôsobom zmenili pomery na stane otca, ako aj potreby a náklady na maloletého. Mala za to, že výšku
všetkých odôvodnených nákladov na maloletého riadne preukázala a ich prehľad sa v spise nachádza.



Zdôraznila, že už samotný nástup dieťaťa na druhý stupeň základnej školy predstavuje objektívne
zvýšenie nákladov. Ide predovšetkým o zvýšenie výdavkov na školské pomôcky, učebnice, písanky,
ako aj na akcie organizované školou v priebehu školského roka, mimoškolskú činnosť, voľno-časové
aktivity, záujmy. Zároveň je nutné prihliadať na medziročný rast cien, ktorý vykazuje dlhodobú rastúcu
tendenciu. Nesprávne okresný súd porovnával možnosti a schopnosti oboch rodičov. Na strane otca
zohľadnil všetky jeho výdavky, ktoré mesačne vynakladá, napríklad stravu, bývanie, telefón, cestovné
za rodičmi a podobne, avšak pri posudzovaní možností na strane matky prihliadol iba na tie, ktoré
vynakladá na dieťa. Nezohľadnil jej výdavky, ako aj jej reálne možnosti uhrádzať vznikajúce preukázané
náklady na starostlivosť o dieťa. Za ďalšie odvolateľka namietla otcom uplatnené mesačné náklady
na nájomné na garsónku v Košiciach v sume 300,00 Eur mesačne, čo predstavuje viac ako polovicu
z deklarovaného príjmu otca dieťaťa. Zabezpečenie bytovej potreby takýmto spôsobom označila vo
vzťahu k otcovmu príjmu za nadštandardné, na úkor plnenia vyživovacej povinnosti o to viac, keď otec
dieťaťa má možnosť dochádzať do Košíc zo Sabinova, kde bývajú jeho rodičia. Taktiež matka dieťaťa
nesúhlasila so zaradením do oprávnených výdavkov otca dieťaťa sumy 100,00 Eur mesačne na auto,
ktoré využíva na dochádzanie za deťmi. Napokon v súvislosti s výživným zdôraznila, že doposiaľ platil
otec dieťaťa len výživné v sume určenej rozhodnutím súdu, nad rámec stanoveného výživného ani raz
neprispel, ani sa o dieťa nezaujímal. V závere podaného odvolania ešte matka dieťaťa nesúhlasila ani
so zamietnutím návrhu na zvýšenie výživného spätne k 01. 09. 2012, kedy syn nastúpil na druhý stupeň
základnej školy. Mala za to, že samotná zmena pomerov, ktorá k uvedenému dátumu bola preukázaná,
bola dôvodom pre spätné určenie výživného.

Otec dieťaťa v podanom vyjadrení k odvolaniu matky odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

Poukázal na to, že do roku 2011 mal výdavky na bývanie v 2-izbovom byte mesačne 345,00 Eur. Od
roku 2011 sa jeho výdavky na bývanie v 1-izbovom byte znížili na 330,00 Eur mesačne až
po súčasne najlacnejšie bývanie v prenajatej garsónke. Bývanie v Košiciach je pritom nevyhnutné pre
vykonávanie jeho pracovných povinností, ktoré pozostávajú okrem iného aj z povinných služobných ciest
mimo Košíc, a to na západné Slovensko, ale aj zahraničných. Z toho dôvodu nemôže bývať u svojich
rodičov v J. vzdialenom 60 km od Košíc. Odchody otca dieťaťa z Košíc v skorých ranných hodinách
alebo aj nočných sa nezaobídu od nutnosti prespania v Košiciach, pretože prvý spoj zo Sabinova do
Košíc má príchod až po šiestej hodine ráno.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ustanovením § 202, v odvolacom
konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 2
písm. a) O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil,
a to z nasledovných dôvodov:

Prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou obidvoch rodičov a ak aj si túto povinnosť
rodičia neplnia, môže súd aj bez návrhu určiť rozsah ich vyživovacej povinnosti. Na dosiahnutej životnej
úrovni svojich rodičov má právo podieľať sa aj ich dieťa (§ 62 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, ďalej
len „zákon o rodine“).

Podľa § 78 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia
pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné
sa nevracia. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

Výživné sa určí podľa stavu zisteného v čase vydania rozhodnutia. Pri rozhodovaní o zmene výživného
treba porovnať okolnosti dôležité pre určenie výživného tak v čase skoršieho rozhodnutia, ako aj v čase
nového rozhodnutia. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia
zmena pomerov. Nestačí len úvaha o tom, či doterajšie výživné je primerané, pretože inak by išlo o
neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov v zmysle § 78 ods. 1 sa



rozumie výrazná zmena tých okolností (na jednej či druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného),
ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Pôjde napríklad o také zvýšenie
či zníženie (odôvodnený pokles) zárobku, či iných príjmov, prípadne ostatného majetku, ktoré ovplyvní
celkovú situáciu povinného, a to nielen na krátky čas. Takou zmenou pomerov môže byť tiež vyšší vek
dieťaťa, prípadne rozšírenie alebo zúženie vyživovacej povinnosti povinného, ale aj invalidita povinného
a podobne.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho,
čo uviedla v rámci odvolacieho konania tak odvolateľka - matka dieťaťa, ako aj v písomnom vyjadrení
otec dieťaťa, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre
posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a dospel
k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. S poukazom
na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Porovnávajúc okolnosti, ktoré tu boli v čase posledného rozhodnutia o výživnom, s okolnosťami v čase
vyhlásenia napadnutého rozhodnutia tak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, dospel aj odvolací
súd k záveru, že došlo k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje ustanovenie vyššieho než naposledy
určeného výživného. V tomto smere okresný súd správne prihliadol na odstup času od poslednej úpravy
vyživovacej povinnosti, od ktorej uplynula doba 5 rokov, ako aj s tým súvisiaci vývoj životných nákladov
vynakladaných na maloletého. Správne tiež prvostupňový súd konštatoval, že pokiaľ je otec dieťaťa
schopný plniť si vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru mladšiu, ako je jeho syn, v sume 80,00
Eur mesačne, má takisto maloletý C. právo na výživné v tej istej výške.

Odvolaniu matky dieťaťa nebolo možné vyhovieť, keďže odvolací súd, hodnotiac celkové schopnosti
a možnosti otca dieťaťa, bol toho názoru, že vyššie výživné s prihliadnutím na ním vynakladané a
odôvodnené výdavky nie je schopný platiť. Suma 300,00 Eur mesačne, ktorú otec platí ako nájomné
na garsónku v Košiciach vyvoláva do určitej miery polemiky o opodstatnenosti tohto výdavku, avšak na
druhej strane otec dieťaťa poskytol jasné a presvedčivé argumenty, pre ktoré sa aj odvolací súd priklonil
k názoru o opodstatnenosti tohto výdavku, ako nevyhnutne vynakladanom v súvislosti s plnením jeho
pracovných povinností.

Pokiaľ sa týka matkou dieťaťa žiadaného určenia vyživovacej povinnosti spätne (ešte pred dátum
podania návrhu), je potrebné uviesť, že podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine, právo na výživné sa
nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté deti
možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa. Cieľom skúmania dôvodov hodných osobitného zreteľa (oproti predchádzajúcej
právnej úprave) ako podmienky na priznanie výživného spätne je zdôrazniť výnimočnosť priznania
výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a
zneužívaniu tejto možnosti. Súd má preto skúmať dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť
zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Aj v tomto
smere vykonal okresný súd dôsledne dokazovanie, pričom správne konštatoval, že nezistil žiadne
objektívne prekážky (z výsluchu matky dieťaťa), ktoré by matke bránili podať návrh na zvýšenie
výživného po tom, ako dieťa nastúpilo na druhý stupeň základnej školy, t.j. 01. 09. 2012. Zvýšené
výživné bolo preto možné priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Samotná odvolateľka neuviedla
ďalej žiadne také okolnosti, na základe ktorých by odvolací súd videl dôvody pre zmenu napadnutého
rozhodnutia. Všetky ňou ďalšie produkované tvrdenia boli známe ešte v prvostupňovom konaní,
pričom v dostatočnej miere, zrozumiteľne a presvedčivo sa s nimi vysporiadal už okresný súd. Jeho
rozhodnutie podľa názoru odvolacieho súdu tiež zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na
zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Inak povedané, prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal



so všetkými otázkami, ktoré boli v prejednávanej veci rozhodujúce, vrátane tých, na ktoré poukázala
matka dieťaťa, pričom svoje závery riadnym spôsobom odôvodnil.

V nenapadnutej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

Podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. Konanie vo veciach starostlivosti
o maloleté deti je konaním, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.), preto odvolací súd
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.