Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoZm/12/2016 z 12. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 12. októbra 2016, sp. zn. 2CoZm/12/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209051.1 Krajský súd Prešov | 2CoZm/12/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8113209051.1 | 2016-10-12 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: ZZŠ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e29dcb3-f96e-4faa-aa57-4ea0435244f1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209051.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoZm/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209051
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209051.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Y.
Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X/X, A. D. S., o vydanie zmenkového platobného rozkazu na 823,23
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18CbZm/22/2013-37 zo dňa
18.2.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá i vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania.

Sporovým stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanej náhradu trov
konania nepriznáva.

2. V dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca podal dňa 28.3.2013 na tamojšom
súde návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa
domáhal voči žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 823,23 eur, zmenkového úroku vo výške
0,25 denne zo sumy 823,23 eur od 1.11.2010 do zaplatenia a úroku vo výške 6 % ročne zo zmenkovej
sumy 823,23 eur od 20.12.2010 do zaplatenia. Okrem toho žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo
výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,74 eur a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je ako indosatár
nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 26.8.2009 na zmenkovú sumu
823,23 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 1.11.2010.
Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav, podľa ktorého dňa
26.8.2009 bola uzavretá písomná úverová zmluva č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ - Pohotovosť, s.r.o.
poskytol úver vo výške 600,- eur žalovanej. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť vo výške 992,- eur 8
mesačnými splátkami po 124,- eur počnúc dňom 24.9.2009. V zmluve nie je uvedený úrok, je uvedený
len poplatok vo výške 392,- eur, ktorý nie je konkretizovaný a v zmluve nie je uvedená ani RPMN.
Žalovaná dňa 26.8.2009 vystavila vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku



pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 823,23 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne
od 1.11.2010. Predmetná zmenka bola žalovanou vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou
„bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia bolo
určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Konštatoval, že predmetom konania je spor zo zmenky.
Preto predovšetkým skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a
šekoch (ďalej len „ZŠZ“) a zistil, že zmenka spĺňa formálne náležitosti platnej zmenky, no aj napriek tejto
skutočnosti podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej z článku 17
VÚP remitenta. Uviedol, že pri uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou aj pri vystavení
zmenky ide o spotrebiteľský právny vzťah, a preto je potrebné aplikovať aj normy na ochranu práv
spotrebiteľov. Úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej bola vystavená predmetná zmenka, je potrebné
posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 4 ods. 2 citovaného
zákona a medzi nimi pod písm. g/ je konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, pod písm. h/ ročná
úroková sadzba; pod písm. j/ ročná percentuálna miera nákladov a celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm.
a/, b/, d/ až j/ a k/, l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

4. Súd prvej inštancie mal za to, že spotrebiteľovi sa musí poskytnúť ochrana pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky. Stále je totiž potrebné
aplikovať čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Vychádzajúc z tohto princípu preto pri kolízii zmenkového práva so spotrebiteľskými
právami žalovaného musí mať prednosť ochrana práv spotrebiteľa. Dohodu o vyplňovanom práve
zmenky súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú
uvedené v § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/ zákona č. 258/2001 Z. z., čo spôsobuje, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka však
túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne, čo
je ročne 91,25 %. Nepochybne takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo
spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Dohoda o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval
právny predchodca žalobcu a žalovaná nemala možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka
nebola individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať
plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku
alebo pre dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda
neplatná s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak je neplatná dohoda o vypĺňacom
práve blankozmenky, neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny
záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008. Najvyšší súd v
danom prípade mal za to, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie
blankozmenky a neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v
dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval
zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku.

5. Dohodu o vyplňacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku považoval prvoinštančný súd
za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak právny úkon síce
neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný
nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu
platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho je, že žalovaná
by veriteľovi mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu (§ 3 ods. 1 OZ).

6. Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby prvoinštančný súd uviedol, že k vystaveniu zmenky došlo navyše
aj v rozpore so zákonom, konkrétne § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. Podľa citovaného ustanovenia
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje plniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane



zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplatenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práva
zo zmenky. Vyššie citované ustanovenie platilo aj v čase vystavenia tejto zmenky. Podľa neho pri
zabezpečovacej zmenke (čo je aj tento prípad) zmenková suma v čase vyplnenia zmenky nesmie
presiahnuť aktuálnu výšku nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého úveru. V danom prípade žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 600,- eur,
z čoho 30 % je 180,- eur. Zmenka by mohla byť vystavená len na sumu 180,- eur, vystavená však
bola na 823,23 eur. Zmenka je preto v rozpore so zákonom, a preto s poukazom na § 39 OZ je
absolútne neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zostávajúci nárok žalobcu
ako nedôvodný zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Podľa zásady úspechu v konaní nárok
na náhradu trov konania vznikol len žalovanej, tá si však tento nárok v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p.
neuplatnila.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacemu výroku o náhrade
trov konania, podal žalobca odvolanie, ktorým navrhol jeho zmenu tak, aby jeho návrhu bolo v celom
rozsahu vyhovené a boli mu priznané trovy odvolacieho konania. Odvolanie podal z dôvodu, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolateľ poukazuje na to, že prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácii
ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi
nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. V danom konaní svoj postup súd vôbec nezdôvodnil a na základe
týchto skutočností má žalobca za to, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Predložil súdu ako dôkaz
o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje
právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce
súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania,
avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci, a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže
rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V
danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z
predloženej zmenky. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči
zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a
bez legitímneho podnetu, na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukazovalo charakter
žalovaného ako spotrebiteľa. Uvedené správanie súdu je neprijateľné, v právnom štáte predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako
aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prvostupňový súd navyše pri vydávaní
rozhodnutia vychádzal z, podľa neho, nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný
so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto
údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne
nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový
súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania
je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Ignoroval ust. § 17 Zákona o zmenkách a šekoch.
Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné



bremeno na preukázanie svojich tvrdení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej
právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát použiteľný na prejednávanú
vec. Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi a teda v tejto časti považoval súd zmenku za čiastočne
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že zmenku vystavil žalovaný.
Túto dobrovoľne podpísal, pričom išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je
napísaná na zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o
tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku
jednoznačne súhlasil. Taktiež namieta záver súdu, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov, pričom poukázal na
to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských
úverov mohla byť používaná. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré boli vydané v skutkovo a právne zhodných veciach žalobcu
a ktoré potvrdzujú uvedené závery žalobcu.

9. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadrila.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého
stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP).

11. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli
výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Podľa obsahu podaného odvolania
odvolateľ nenamieta výrok o čiastočnom zastavení konania, preto tento výrok nebol predmetom
prieskumu odvolacím súdom.

12. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom
17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného
práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok
„odvolanie“ (§ 355 a nasl. CSP) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným odvolaním
podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva
Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

13. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu
vykonal potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne
posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na
právne posúdenie nárokov. Rozhodnutie prvoinštančného súdu spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané
ustanovenia § 220 CSP a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

14. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, odvolací súd sa s ním v celom
rozsahu stotožňuje a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

17. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k záverom vo veci samej odvolací súd
snáď môže uviesť len nasledovné:

18. V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že právny vzťah účastníkov konania, založený
zmluvou o úvere zo dňa 26.8.2009, má spotrebiteľský charakter. V zmluve o úvere zo dňa 26.8.2009
je síce uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté žalovanej na výkon zamestnania, avšak účel
žalovanej poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania nebol v konaní preukázaný.
Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti nemôže byť len označenie povinného, dokonca ani
všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania (ktorý oprávnený používa
vo svojich zmluvách), ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie odberateľa
a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec
uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil,
preto súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o úvere zo dňa
26.8.2009 vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah.

19. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať
a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

20. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
žalobcom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možne čiastočne s odvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

21. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého



rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

22. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého:

„I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

23. V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd
i pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

24. V tomto smere odvolací súd odkazuje na judikované závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých sú súdy povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

25. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny (§ 387
ods. 1, 2 CSP).

26. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, žalovanej preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl. 16 Nariadenia i ustanovenia § 396 ods. 1, §
255 ods.1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznal.



27. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta CSP, § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).