Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/6/2018 z 10. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 10. septembra 2018, sp. zn. 25Co/6/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8112229723.6 Krajský súd Prešov | 25Co/6/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8112229723.6 | 2018-09-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cda65e4-5681-4a3e-9606-b2f5b3c735c9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8112229723.6 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/6/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112229723
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8112229723.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.
Ingrid Kaliňákovej a JUDr. Elišky Wagshalovej, v právnej veci žalobcu: M. E., G.. XX.XX.XXXX, K. O.,
F. X, proti žalovaným: X/ B.. P. K., G.. XX.XX.XXXX, K. O., W. X, X/ B.. B. K., G.. XX.XX.XXXX, K. O.,
W. X Q. X/ T.. Z. V., G.. XX.XX.XXXX, K. A. G. Z., Y.. F. XX, žalovaní v 1/ a 3/ rade zastúpení B.. B. K.,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXC/
XXX/XXXX-XXX zo dňa 26.3.2014 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba proti žalovanému v 3/ rade zamietnutá
a v tejto časti konanie zastavuje.

Vo zvyšujúcej časti proti žalovaným v 1/ a 2/ rade potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaným v 1/ a 2/ rade proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol tak, že návrh
zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd do 30-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je priznanie nemajetkovej ujmy
vyplývajúce zo zásahu do práva na ochranu osobnosti. Na to, aby žalobkyňa bola v konaní úspešná, je
potrebné predovšetkým preukázať, že žalovaní zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti. žalobkyňa
tvrdený zásah do práva na ochranu osobnosti vymedzila štyrmi dôvodmi, a to, že na ňu bol zo strany
žalovaných podaný návrh na ochranu osobnosti. Podľa názoru súdu samotné podanie návrhu na
ochranu osobnosti nie je zásahom do práva na ochranu osobnosti. Domáhať sa svojich (aj keď len
domnelých) práv na súde je ústavným právom, a teda využitie tohto práva nemôže spôsobiť zásah do
práva na ochranu osobnosti tohto práva . V zásahu do práva na ochranu osobnosti podaním návrhu na
súd by mohlo dôjsť vtedy, pokiaľ by obsahom podaného návrhu boli skutočnosti, ktoré by zasahovali
do práva na ochranu osobnosti. V danom prípade však nejde o tento prípad, žalobkyňa bola v konaní
na ochranu osobnosti žalovaná z toho dôvodu, že ona poskytla informácie k článku týždenníka „Plus 7
dní“, čo nepopiera ani samotná žalobkyňa. Žalovaní sa domáhali ochrany osobnosti z dôvodu, že boli
zverejnené ich osobné údaje (meno, priezvisko, bydlisko), nie preto, že M. E. „pošpinila ich česť“. Za
uvedených okolností (že návrh tak nezasahoval do práv žalobkyne), teda ani trvanie konania (11 rokov)
taktiež nie je dôvodom na konštatovanie zásahu žalovaných do práva na ochranu osobnosti žalobkyne.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy bolo tvrdenie žalobkyne, že sa jej žalovaní vyhrážali.
Podľa tvrdenia žalobkyne, tieto vyhrážky neboli prednesené osobne žalovanými, ale predniesol ich



exekútor. V konaní nebolo preukázané, že došlo k vyhrážaniu zo strany žalovaných voči žalobkyni.
Túto skutočnosť žalobkyňa tvrdí, žalovaní s ňou nesúhlasia. V konaní však neboli predložené žiadne
dôkazy svedčiace o jej pravdivosti. Z tvrdenia žalobkyne vyplýva, že nedošlo k vyhrážkam zo strany
žalovaných, ale zo strany tretej osoby, ktorá nie je stranou sporu (účastníkom tohto konania), a že tieto
ona sama tvrdené vyhrážky vnímala ako odkaz od B.. K. a jej otca. Ďalším dôvodom je skutočnosť,
že žalovaná v 2/ rade sa nevhodne správala voči žalobkyni na súdnom pojednávaní. Zo zápisnice o
súdnom pojednávaní nevyplýva žiadne nevhodné správanie sa žalovanej v 2/ rade voči žalobkyni a
takéto nevhodné správanie nebolo preukázané ani v tomto konaní. Žalobkyňa túto skutočnosť tvrdí,
žalovaní s ňou nesúhlasia. Štvrtým dôvodom má byť, že žalobkyňa mala byť obviňovaná, že sa stará
žalovaným do života, že im rozvracia manželstvo. Ani táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná a
súdu neboli predložené dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že žalovaní tvrdili, že žalobkyňa sa im stará do
života, a že rozvracia ich manželstvo. Zo zápisnice v konaní XXC/XXX/XXXX vyplýva, že po zverejnení
predmetného článku došlo v osobnom živote žalovaných v 1/ a v 2/ rade k nedorozumeniam a k hádkam,
pričom si vyčítali všetko súvisiace s nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. Obsahom tohto tvrdenia
nie je informácia o tom, že žalobkyňa zasahuje žalovaným do života, a že im rozvracia manželstvo, ale
že k nedorozumeniam medzi manželmi K. dochádzalo kvôli okolnostiam nadobudnutia nehnuteľnosti.
Účasť žalobkyne na týchto nezhodách nebola v tomto vyjadrení nijako špecifikovaná.

3. Z uvedeného vyplýva, že prvý dôvod uvádzaný žalobkyňou nie je spôsobilý zasiahnuť do práva na
ochranu osobnosti, ďalšie tri dôvody neboli v konaní preukázané.

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že právo na priznanie nemajetkovej ujmy ako majetkové
právo sa premlčuje (napr. rozsudok G. A. XCdo/XXX/XXXX) v trojročnej premlčacej dobe a premlčiava
sa odo dňa, kedy k týmto zásahom do práva na ochranu osobnosti došlo. V danom prípade by teda
premlčacia lehota uplatneného nároku začala plynúť najneskôr od 6.6.2005 (k tvrdeným vyhrážkam
exekútora malo dôjsť v roku 1999, k nevhodnému správaniu žalovanej v 2/ rade 6.6.2005, rovnako k
obviňovaniam, že sa stará žalobkyňa žalovaným do života, malo dôjsť 6.6.2005). Premlčacia doba teda
uplynula najneskôr uplynutím roka 2008. Keďže návrh vo veci samej (žaloba) bol podaný v roku 2011,
možno konštatovať, že aj keby tieto zásahy do práva na ochranu osobnosti boli preukázané, právo na
priznanie nemajetkovej ujmy by bolo premlčané, a preto z týchto dôvodov súd návrh žalobkyne zamietol.

5. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol a vyslovil , že o nich rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalobkyňa a uviedla, že ho nepovažuje
za správny. Uviedla, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, zamietol vypočutie navrhovaných svedkov, vypočutie
účastníkov (strán sporu ), najmä žalovaných v 1/ a 3/ rade, a súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože opiera sa iba o tvrdenie žalovaných a skutočnosti a dôkazy
predložené zo strany žalobkyne neboli uplatnené. Uviedla, že rozsudok nerešpektuje to, čo je uvedené
v Ústave SR, v iných zákonoch, napr. v Občianskom zákonníku a jeho poslednej novele platnej od
1.4.2013, napr. ohľadne premlčacích dôb. Poukázala aj na právne normy , napr. § 39 Občianskeho
zákonníka. Uviedla, že by sa malo prihliadať predovšetkým k zvláštnostiam a okolnostiam tohto prípadu
a uplatnené normy by nemali byť spájané s bezohľadnosťou a tvrdým postupom. Malo by sa prihliadať
v prvom rade aj na uplatnené normy dobrých mravov, ktoré boli porušované samotnými žalovanými
- sudcami, ktorí vydražili dom, a v ktorom dodnes bývajú, ktorého vlastníčkou bola ich vtedy 10-ročná
dcéra a deti vydražených boli nútení stať sa bezdomovcami. Žiadala, aby predmetná vec bola odvolacím
súdom zrušená.

7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní. Uviedli, že prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav
a správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Z rozhodnutia súdu jednoznačne
vyplýva premlčanie uplatneného nároku žalobkyne na úhradu nemajetkovej ujmy, ale aj to, že
okrem povinnosti tvrdiť určité skutočnosti žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie
tvrdených okolností. Prvoinštančný súd sa nedopustil žiadnych vád, ktoré žalobkyňa ani nakoniec
nekonkretizovala. Z odvolania žalobkyne nie je zrejmý odvolací návrh. Pokiaľ žalobkyňa namietala aj
sudcov odvolacieho Krajského súdu v Prešove, táto námietka nemá náležitosti ani podľa Občianskeho
súdneho poriadku (OSP), v čase písania podania (a už nie vôbec podľa Civilného sporového poriadku
(CSP)). Žiadali preto, aby na túto námietku odvolací súd neprihliadal. Odvolací Krajský súd v Prešove už



v minulosti prejednával viaceré odvolania žalobkyne v konaniach voči žalovaným, a preto nie je dôvod
odvolací súd ako celok z prejednávania veci vylúčiť a tak odňať vec len na základe subjektívnych a ničím
neodvodených námietok žalobkyne zákonnému sudcovi Krajského súdu v Prešove. Preto žiadali, aby
na námietku zaujatosti nebolo prihliadané, a aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok súdu potvrdil.
Uplatnili si trovy odvolacieho konania.

8. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá opätovne žiadala, aby rozsudok bol zrušený
a vrátený okresnému súdu. Uviedla, že sa riadi Občianskym zákonníkom platným od 1.4.2013 a
rozsiahlym komentárom a judikatúrou, VIII., doplnené vydanie, ôsma hlava, premlčanie, § 100, strana
123 Občianskeho zákonníka s výkladom zo strany 124 posledný odsek. Uviedla, že predmetný návrh
podala 9.11.2011 hneď po tom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní č. XXC/XXX/XX konanie
zastavil o žalobe žalobcov v 1/, 2/ a 4/ rade voči žalovanej v 2/ rade. Následne podala návrh o
nemajetkovú ujmu a odškodnenie. Prvý návrh podala na Okresný súd Stará Ľubovňa, druhý návrh na
Okresný súd Bardejov, ktorý ju zaviazal zaplatiť vyše 100.000,- Sk, čo čiastočne potvrdil aj krajský súd
ako trovy konania. Taktiež podala dovolanie voči tomu rozhodnutiu, ktoré bolo ukončené v roku 2010 a
dovolanie bolo zamietnuté (č. k. XCdo/XX/XXXX). Má za to, že nič nie je premlčané. Opätovne žiadala ,
aby krajský súd rozsudok zrušil a vec dal do súladu so zákonom bez prieťahov, súčasne uviedla, že
netrvá na námietke voči sudcom krajského súdu, lebo už je vo veku 81 rokov a nemôže si to dovoliť
pre zlý zdravotný stav.

9. Aj toto vyjadrenie bolo zaslané zástupkyni žalovaných, ktorá sa k nemu už nevyjadrila. Podaním
doručeným súdu dňa 27.3.2018 však zástupkyňa žalovaných oznámila súdu, že dňa 25.5.2017 zomrel
žalovaný v 3/ rade Ing. Vladimír Dugas. Dedičmi po nebohom sa stali M.. N. V. ,manželka a M.. N. M.
a B.. B. K. , deti nebohého. Uviedla, že žalobkyňa sa domáha ochrany osobnosti, kde priamo žaluje
priznanie nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Ako jedného z pôvodcov
tvrdeného neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv označila aj nebohého T.. Z. V.. Zástupkyňa
žalovaných má za to, že z osobitnej povahy uplatňovaného nároku žalobkyne vyplýva, že tvrdená
zodpovednosť nebohého T.. Z. V. nemôže byť predmetom prechodu tejto zodpovednosti na dedičov a
zaniká smrťou tejto osoby, ktorú žalobkyňa označila za zodpovednú. Preto je na mieste, aby odvolací súd
pre uvedenú prekážku, ktorá nastala po vyhlásení prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k žalovanému
v 3/ rade rozsudok v zamietavom výroku zrušil a konanie zastavil podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP v
spojení s ust. § 161 ods. 2 a § 388 ods. 1 CSP. Vo zvyšku žiadala prvoinštančný rozsudok potvrdiť,
pričom si uplatnila náhradu trov celého konania. Predložila súčasne plnomocenstvo na zastupovanie
prípadných dedičov po nebohom T.. V. ohľadne doručovania zásielok a rozhodnutí súdu.

10. Predložila súdu aj uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves, ktorý schválil dohodu o vypovedaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a uzavretým medzi pozostalou manželkou a dedičmi a z
ktorého ňou tvrdené skutočnosti vyplývajú.

11. Na základe uvedeného Krajský súd v Prešove vyzval žalobkyňu a oznámil jej úmrtie strany sporu
označenej žalobkyňou, a to žalovaného v 3/ rade T.. Z. V.. Súčasne ju žiadal, aby po doručení tejto výzvy
oznámila odvolaciemu súdu, či trvá na podanej žalobe aj proti tejto strane sporu (zomrelému T.. Z. V.).

12. Podaním doručeným súdu dňa 9.7.2018 žalovaná oznámila súdu (čo vyplýva z obsahu tohto listu),
že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo
výroku v zamietavej časti proti žalovaným v 1. a2. rade vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tejto zamietavej časti potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



15. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,
ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky k
realizovaným úkonom predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení OSP
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania a prijatými skutkovými závermi.

19. Odvolací súd ďalej poukazuje, že v ďalšom sa musel vysporiadať s otázkou vznesenou zástupkyňou
žalovaných, a to skutočnosťou, že žalovaný, pôvodne označený ako žalovaný v 3/ rade T.. Z.P. V. zomrel
dňa 25.5.2017.

20. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

21. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

22. Podľa § 63 ods. 1 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

23. Podľa § 63 ods. 2 veta prvá CSP, v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor.

24. Keďže sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti, kde žaluje priznať nemajetkovú ujmu podľa
§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú vyčíslila z dôvodu ochrany osobnosti, ktorú vyčíslila v
peniazoch, odvolací súd má za to, že osobitnej povahy uplatňovaného nároku žalobkyňou vyplýva, že
tvrdená zodpovednosť žalovaného v 3. rade- nebohého T.. Z. V. nemôže byť predmetom prechodu tejto
zodpovednosti na dedičov a zaniká smrťou tejto osoby.

25. Vychádzal pritom zo záverov súdnej praxe, napr. z uznesenia Vrchního soudu v Olomouci zo dňa
25.6.2010 sp. zn. XCo/XX/XXXX, v zmysle ktorého povinnosť poskytnúť zadosťučinenie za protiprávny
zásah do osobnostných práv fyzickej osoby zaniká smrťou pôvodcu zásahu.

26. Taktiež podľa uznesenia Vrchního soudu v Prahe zo dňa 6.4.1995 sp. zn. XCo/XXX/XX povinnosť
poskytnúť zadosťučinenie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka je osobitne spojená s osobou, ktorá
sa neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Ak má osobný charakter,
zaniká smrťou takejto osoby.

27. Aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9.4.2009 sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX, ak zomrie
v priebehu súdneho konania o ochranu osobnosti žalovaná osoba, ktorá sa mala dopustiť zásahov
do osobnostnej sféry oprávnenej fyzickej osoby, nemožno v súdnom konaní pokračovať a musí byť
zastavené.

28. Vychádzajúc aj z tejto konštantnej judikatúry súdov ČR, ktorá bola prijatá aj súdmi SR, odvolací súd
v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti jeho rozhodnutia,
pretože neboli splnené procesné podmienky, a v súlade s ust. § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok
procesnej podmienky, ktorú nemožno odstrániť, súd konanie zastavil. V zmysle uvádzaného tak odvolací
súd súčasne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba proti žalovanému v 3/
rade zamietnutá a v tejto časti konanie zastavil.



29. Čo sa týka samotného nároku žalobkyne voči žalovaným v 1/ a 2/ rade, odvolací súd ďalej poukazuje,
že Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou premlčacou lehotou, ktorá plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tak je objektívne vymedzený začiatok (od slova
„mohlo“ a nie od slova „mohol“, viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.5.1997 sp. zn. XObo/
XX/XX). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda
keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na tom, že
oprávnený nevedel o svojom práve.

30. Pokiaľ súd prvej inštancie v preskúmavanej veci zastal právny názor, že nárok žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahov do osobnostných práv je premlčaný, jeho záver je vecne
správny. Uvedenú problematiku riešil aj Najvyšší súd SR napr. vo svojom rozhodnutí XCdo/XXX/XXXX,
v ktorom vyslovil, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práv na ochranu fyzickej osoby
a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych
osobnostných práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobnostné právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Ani v prejednávanej veci preto nebol dôvod sa na odchýlenie od prijatého záveru, ktorý je výsledkom
štandardnej súdnej praxe. Tvrdenie žalobkyne v podanom odvolaní o nesprávnom vyhodnotení plynutia
premlčacej doby súdom prvej inštancie nie je správne.

31. Pokiaľ aj žalobkyňa vo svojom súčasne odvolaní poukazuje na iné rozhodnutia, resp. na inú
„literatúru“, tento záver o nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol novšou
judikatúrou prekonaný.

32. Pre úplnosť odvolací súd konania udáva, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku
ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty
v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, ale iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky
premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže
priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahoch,
aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné
osoby boli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto
zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určitým spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav,
že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie
námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej
osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka ). Zásada hospodárnosti konania taktiež musí viesť konajúci súd k
tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade
jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov.

33. Žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania nároku, táto je dôvodná, a preto odvolací súd sa
už ani nezaoberal ďalšími hmotnoprávnymi nárokmi dôvodnosti žaloby samej. Aj v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje, nielen už na vyššie uvádzané rozhodnutia súdov SR, ale napr. aj na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.11.2008 s. zn. XXCdo/XXXX/XXXX, v zmysle ktorého právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je právom majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe.

34. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobkyne aj správne právne posúdil.

35. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 371 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na nich odkazuje.



36. Súčasne odvolací súd preskúmal i ďalšie námietky vyjadrené v odvolaní žalobkyne, a po ich
preskúmavaní dospel k záveru, že ani tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu
privodiť zmenu zisteného skutkového i právneho stavu.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali
v konaní plný úspech proti žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala a to v rozsahu 100 % .O nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).