{"guid": "16a2ceda-f9a8-4945-9f2e-42259f011baf:672dac4e-88b2-402e-943c-560f250d3f1d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13", "spisova_znacka": "11Co/35/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/35/2019 z 24. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júna 2019, sp. zn. 11Co/35/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13", "identifikacne_cislo": "5310202398", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2019-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/672dac4e-88b2-402e-943c-560f250d3f1d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/35/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310202398
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5310202398.13

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ Ing. D. J., nar.
XX.XX.XXXX, Ul. D. č. XX, X., 2/ C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. D. č. XX, X., právne zastúpení JUDr.
Jozefom Varmusom, PhD., advokátom, so sídlom G. XX, V., proti žalovanému: Obec Korňa, IČO: 00 314
064, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s. r. o., so sídlom Vojtecha
Tvrdého č. 17, Žilina, o zaplatenie 10.618,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 14C/41/2010-602 zo dňa 5. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol,                p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie    z r u š u j e    a vec mu    v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ 4.080,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 13.11.2014  až
do zaplatenia, a to všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu vo zvyšku zamietol (výrok
II.). Žiadnej zo strán nepriznal právo náhradu trov konania (výrok III.). V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný užíva dva pozemky,
ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, a síce parcelu KNC č. 3635/7 - zastavané plochy
o výmere 258 m2 a KNC č. 3635/8 - zastavané plochy o výmere 219 m2, ktoré sú zapísané na LV č.
XXX pre kat. úz. T.. Žalovaný má na pozemkoch žalobcov postavený polyfunkčný objekt č. XXX, ktorý
je zapísaný na LV č. XXXX pre kat. úz. T.. Po oboznámení sa s predloženými listinnými dôkazmi a na
základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný užíva pozemky vo
vlastníctve žalobcov z titulu zákonného vecného bremena, ktoré mu vzniklo podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len „zák. č. 66/2009 Z. z.“). Na strane žalovaného
sú splnené 2 kumulatívne predpoklady podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona pre prijatie horeuvedeného
záveru. Stavba žalovaného nachádzajúca sa na pozemkoch žalobcov bola povolená podľa platných
právnych predpisov, má pridelené súpisné číslo, je riadne zapísaná v katastri nehnuteľností a tiež
boli predložené doklady o jej prechode z vlastníctva štátu na obec. Keďže pozemky vo vlastníctve
žalobcov sú zastavané stavbou žalovaného, žalobcovia nemôžu svoje pozemky vôbec užívať. Ide o
obmedzenie ich vlastníckeho práva, ktoré možno prirovnať k odňatiu vlastníckeho práva, ku ktorému
môže dôjsť na základe ústavy a občianskoprávnych predpisov len za náhradu. Z ďalšieho vykonaného
dokazovania vyplynulo, že stavba žalovaného svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok
a bráni plnohodnotnému užívaniu pozemkov žalobcov. Ich pozemky sú v prevažnej miere zastavané
objektom žalovaného, známej ako „biely dom“, ktorý plní tiež funkcie verejného záujmu. Na vznik práva



zodpovedajúcemu vecnému bremenu nie je potrebné vykonanie záznamu o jeho vzniku katastrom
nehnuteľností. Tento má iba deklaratórny význam. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie
stanovil finančnú náhradu za vznik vecného bremena v podobe jednorazového plnenia, a to na základe
znaleckého posudku č. 5/2016 znalca Ing. Vladimíra Baduru vypracovaného v priebehu konania. Tento
znalec stanovil výšku vecného bremena za oba pozemky v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov na
sumu vo výške 6.000,- eur.  V danom prípade žalobcovi žiadali určiť jednorazovú náhradu za ocenenie
zákonného vecného bremena vo výške 4.293,- eur, a preto súd prvej inštancie ich žalobe vyhovel
len sčasti. Z predmetnej sumy zároveň odpočítal už žalovaným žalobcom poskytnuté plnenie v sume
213,- eur. V časti žaloby, v ktorej sa žalobcovia domáhali voči žalovanému tiež priznania bezdôvodného
obohatenia za užívanie pozemkov v ich vlastníctve za obdobie od 05.04.2008 do 28.04.2010, okresný
súd žalobu zamietol, pretože z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v predmetnom období
pozemky žalobcov neužíval žalovaný, ale spoločnosť VESELKA, s. r. o. Táto spoločnosť v čase
rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola žalovaná. Žalovaný zasa v čase vyhlásenia rozsudku nebol vo
veci pasívne vecne legitimovaný z titulu bezdôvodného obohatenia. O nároku na náhradu trov konania
okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) tak, že žiadnej zo strán vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu nepriznal právo na náhradu
trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobcovia, ako aj žalovaný.

3. Žalobcovia svoje odvolanie odôvodnili ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Súdu
prvej inštancie vytýkali, že konanie vedené pred ním má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon nesprávne právne posúdenie veci. Konkrétne namietali, že napriek
znaleckému posudku znalca Ing. Vladimíra Baduru, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vecného bremena
za obmedzenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom na sumu vo výške 6.000,- eur, súd žalobcom
priznal za zriadenie zákonného vecného bremena len sumu vo výške 4.293,- eur, dôvodiac tým, že
práve v tejto výške žalobcovia svoj nárok na jednorazovú náhradu uplatnili. Žalobcovia si však žalobou
celkovo uplatňovali nárok v sume 10.618,- eur a nie je rozhodujúce, ako tento nárok právne kvalifikovali.
S poukazom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo
dňa 22.09.2010, v zmysle ktorého účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti
nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu, žalobcovia vyslovili názor, že
súd prvej inštancie im mal správne priznať náhradu vo výške sumy určenej znalcom. Keďže žalovaný
uhradil žalobcom sumu 213,- eur, žiadali priznať náhradu vo výške 5.787,- eur. Takto žiadali rozsudok
okresného súdu zmeniť, tiež priznať zároveň príslušenstvo, a to úroky z omeškania v zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka už od 06.04.2010, teda od podania žaloby, nie od jej doplnenia, ako to
nesprávne tvrdí súd prvej inštancie, teda až od 13.11.2014. Napokon žalobcovia nesúhlasili z vyššie
uvedených dôvodov ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania.

4. Žalovaný v podanom odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej to, že vec nesprávne právne posúdil, v ktorej
súvislosti osobitne zdôraznil, že podľa jeho presvedčenia je prípadný nárok žalovaného premlčaný, a
preto opakovane, aj v štádiu odvolacieho konania vzniesol námietku premlčania. V súvislosti s touto
námietkou uviedol, že zákon č. 66/2009 Z. z., na podklade ktorého súd prvej inštancie konštatoval
vznik zákonného vecného bremena v prospech žalovaného, nadobudol účinnosť dňom 01.07.2009.
Týmto dňom vzniklo žalovanému vo verejnom záujme právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Právo
na vyplatenie jednorazovej odplaty za zriadenie vecného bremena zaniklo vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej lehote dňa 01.07.2012. V danom prípade žalobcovia podali žalobu dňa 12.11.2014, teda po
uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty. Bez ohľadu na vznesenú námietku premlčania sú vo veci dané aj
ostatné dôvody, pre ktoré nemal byť nárok žalobcom priznaný. Ide o nesprávne skutkové zistenia súdu
prvej inštancie a z nich vyplývajúce právne závery. Konkrétne súd nemal priznať nárok na zaplatenie
odplaty za zriadenie vecného bremena, lebo na vznik tohto práva neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že nehnuteľnosť bola v minulosti žalovaným
prevedená na iný subjekt, z ktorého dôvodu bola aj časť uplatneného nároku zamietnutá. Nesprávne
skutkové zistenia spočívajú aj v nesprávnom konštatovaní, že pozemky sú z prevažnej väčšiny
zastavané objektom vo vlastníctve žalovaného. Dokazovaním bolo predsa preukázané, že zastavaná
je len časť 142 m. Žalovaný, resp. nikto iný nebránil žalobcom v plnohodnotnom užívaní zostávajúcej
časti. Nie je pravdivé ani to, že by charakter stavby po prevode od firmy VESELKA, s. r. o. na základe



zmluvy V 79/2010 zostal zachovaný. Nesúhlasil ani s tvrdeniami, že priľahlá plocha svojím umiestnením
a využitím tvorí nedeliteľný celok so stavbou, že je daná samotná existencia verejného záujmu - ustálený
účel polyfunkčného domu, že by stavba polyfunkčného domu mala brániť užívaniu pozemkov. Okresný
súd na tieto skutkové zistenia nevykonal dokazovanie a žalobcovia na tieto svoje tvrdenia nenavrhli
žiadne dôkazy, a preto neuniesli dôkazné bremeno. Naopak, z vykonaného dokazovania je nesporne
zistené, že žalovaný je vlastníkom stavby až od 28.04.2010, do 27.04.2010 bola vlastníkom stavby
spoločnosť VESELKA, s. r. o., pôvodný žalovaný 2/, voči ktorému však bolo konanie zastavené z
dôvodu späťvzatia. Súd prvej inštancie tiež dospel k nesprávnemu zisteniu, že pozemky majú byť
užívané žalovaným v celom rozsahu ich plochy bez toho, aby na tieto skutočnosti vykonal akékoľvek
dokazovanie. V tomto smere je rozhodnutie okresného súdu nepreskúmateľné. Polyfunkčný objekt nie
je stavbou vo verejnom záujme, ale je podnikateľským objektom určeným na prenájom a poskytovanie
služieb. Nesprávne je skutkové zistenie súdu prvej inštancie o výške hodnoty jednorazovej platby
za zriadenie vecného bremena. V tomto smere žalovaný poukázal na znalecké posudky znalca Ing.
Vladimíra Baduru č. 5/2016 zo dňa 13.06.2016 vyhotovený na základe nariadenia súdu a znalecký
posudok znalca Ing. Jána Kandríka č. 61/2016 zo dňa 02.11.2016 v znení doplnenia predloženého
žalovaným podaním zo dňa 01.06.2017. Nesúhlasil so znaleckým posudkom Ing. Vladimíra Baduru,
keďže tento nebol vypracovaný podľa štandardov, ktoré možno pri určení úlohy súdu na znalcovi
legitímne požadovať. Súdny znalec dospel k takej výške všeobecnej hodnoty za zriadenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorá nemá oporu v žiadnom empirickom zisťovaní a nejedná sa
o cenu, ktorá by mohla byť kvalifikovaná ako všeobecná trhová hodnota. Pritom súdnemu znalcovi boli
predložené kópie kúpnych zmlúv, na podklade ktorých mohol určiť porovnávacou metódou všeobecnú
cenu za zriadenie vecného bremena a tiež aj znalecké posudky, v ktorých dochádzalo k zisťovaniu
všeobecnej hodnoty nájmu obdobných nehnuteľností, ktoré podklady však znalec ignoroval. Pritom
účelom znaleckého dokazovania malo byť určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností a všeobecnej
hodnoty vecného bremena. Najpresnejšou a najobjektívnejšou metódou pre stanovenie predmetnej
hodnoty je metóda porovnávacia, avšak tá sa dá použiť len v prípade, že existuje dostatok materiálov pre
porovnávanie a že sa nájdu aspoň 3 nehnuteľnosti s podobnými vlastnosťami. Podľa metódy zvolenej
Ing. Badurom nastala paradoxná matematická situácia, keď všeobecná hodnota pozemku by mala byť
nižšia ako všeobecná hodnota vecného bremena. Znalecký posudok Ing. Baduru tiež určuje všeobecnú
hodnotu všetkých pozemkov, a to aj tých, ktoré nie sú žalovaným užívané. Súd prvej inštancie sa
v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal s viacerými listinnými dôkazmi, ktoré boli predložené
žalovaným dňa 02.10.2014, 07.07.2016 konkrétne s kúpnymi zmluvami svedčiacimi o všeobecnej cene
nehnuteľností stavebných pozemkov v obci Korňa. Tiež bolo opakovane poukázané na výsledky z iných
konaní, v ktorých bola ustálená jednotková cena za užívanie pozemkov. Okresný súd tiež nevykonal
dokazovanie v navrhnutom rozsahu, a to - vyzvanie príslušného okresného úradu, katastrálny odbor o
predloženie titulov nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam v zastavanej časti obce Korňa, ku ktorým
došlo v roku 2014, 2015 a 2016. Počas ohliadky na mieste samom sa súdny znalec vyjadril, že bude
vykonávať posúdenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ako aj hodnoty zriadenia vecného bremena
podľa skutočne zrealizovaných prevodov, o ktorých má informácie z vlastnej činnosti. Táto skutočnosť sa
ale v znaleckom posudku neprejavila. Súd sa s týmto, tiež so zavádzajúcim tvrdením znalca Ing. Baduru,
na ktoré žalovaný poukázal v podaní zo dňa 07.07.2016, nevysporiadal. V tom istom podaní žalovaný
navrhol vykonať aj ďalšie znalecké dokazovanie na zistenie, aby bol znalcom určený nevyhnutný rozsah
užívania pozemku, okrem pozemku zastavaného stavbou, ktorý musí slúžiť na nevyhnutnú obsluhu
stavby. Súd ani tento dôkaz nevykonal a v podstate žiadnym dokazovaním nebol rozsah užívania
pozemku ustálený. Súd len prevzal tvrdenie žalobcu, ktorý však dôkazné bremeno neuniesol. Žiadny
právny predpis neustanovuje, že nehnuteľnosť musí byť žalovaným užívaná v takom rozsahu, v akom
ju žalobcovia vlastnia, a teda nie je ustanovené, že žalovaný musí platiť za užívanie celej výmery
nehnuteľnosti aj napriek tomu, že ju v takomto rozsahu neužíva. Preto bolo nutné stanoviť nevyhnutný
rozsah časti pozemku, za ktorú náleží žalobcom jednorazová platba bezdôvodného obohatenia vo výške
obvyklého nájmu alebo jednorazová platba za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Keďže súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie, žalovaný zabezpečil vyhotovenie súkromného
znaleckého posudku Ing. Jána Kandríka, ktorý zohľadnil aj skutočne užívanú plochu žalovaným. V
zmysle tohto posudku predstavuje všeobecná hodnota jednorazovej odplaty za zriadenie vecného
bremena sumu 1.971,61 eur. Súd prvej inštancie akceptoval ako dôkaz o obvyklej cene pozemkov
aj vyjadrenie spoločnosti Trio reality, s. r. o. Čadca, avšak nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz zo
dňa 28.02.2011, aby táto spoločnosť doložila súdu, na základe akých podkladov dospela k záveru, že
trhová výška nájomného mala byť vo výške 5 - 8,50 eur/m2 ročne. Za uvedeným účelom bolo možné
vypočuť aj konateľa spoločnosti ako svedka. Nesprávne právne posúdenie okresného súdu spočíva v



nesprávnom závere o aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z. Tento zákon ku dňu vzniku vlastníctva žalovaného
k polyfunkčnému objektu nie je možné aplikovať. Predmetná stavba neprešla do vlastníctva obce ku dňu
účinnosti zákon a č. 66/2009 Z. z. z vlastníctva štátu, ale na základe zmluvy o prevode nehnuteľností
od obchodnej spoločnosti VESELKA, s. r. o. V 79/10. Navyše stavba je podnikateľský objekt, a preto
sa podľa § 1 ods. 3 zákona nevzťahuje na usporiadanie pozemkov žalobcov. Pravdou je, že ten istý
vlastník môže tú istú nehnuteľnosť historicky nadobudnúť viackrát od rôznych prevodcov a na základe
rôznych titulov. Z takéhoto konania nemožno vyvodiť, že titulom nadobudnutia je ten historicky prvý. Z
nesprávneho právneho posúdenia vychádza aj záver súdu prvej inštancie, že priľahlá plocha ku stavbe
tvorí svojím umiestnením a využitím s pozemkom pod stavbou nedeliteľný celok. Podľa § 1 ods. 1
citovaného zákona vecné bremeno jednoznačne vzniká k pozemkom pod zákonom určenými stavbami
vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou. Zákon
teda priľahlú plochu neposudzuje ako nedeliteľný celok s pozemkom pod stavbou, ale nedeliteľný celok
so stavbou. Potom je právny záver o tom, či žalobcovia zvyšok svojich pozemkov užívajú alebo nie
a prečo, nepodstatný. Skutočnosť, že by celý pozemok žalobcov tvoril so stavbou nedeliteľný celok,
vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. Naopak, geometrickým plánom bola odsúhlasená časť,
ktorá nedeliteľný celok so stavbou tvorí a zvyšok je reálne oddeliteľný, a teda nedeliteľným celkom nie
je. Samotní žalobcovia v okolí a priamo susedstve pozemkov pod stavbou vlastnia iné nehnuteľnosti, v
užívaní ktorých im bránené nie je, sú užívané verejnosťou na rôzne účely. Okresný súd správne nepriznal
žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 6.325,- eur za obdobie od 05.04.2008
do 01.04.2010, pretože skutočne žalovaný nebol v tomto čase vlastníkom polyfunkčnej stavby stojacej
sčasti na pozemkoch žalobcov. V závere podaného odvolania žalovaný označil rozhodnutie okresného
súdu za arbitrárne a zmätočné, žiadal preto rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, súčasne priznať nárok na náhradu trov konania.

5.  Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že ich tvrdenie o nesprávnosti rozsudku
súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti je mylné; poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 196/2009 zo dňa 22.09.2010 neobstojí. Toto rozhodnutie sa na prejednávanú vec nevzťahuje, a
to preto, že predmetom konania bol nárok na zaplatenie sumy 10.618,- eur, avšak tento pozostáva z
dvoch uplatnených navzájom sa vylučujúcich nárokov, a preto žalobcovia nemôžu odkazovať, že nie je
ich povinnosťou určiť právnu kvalifikáciu či presný petit. Z uvedených dôvodov žalovaný odvolací súd
žiadal, aby rozsudok okresného súdu v časti napadnutej žalobcami ako vecne správny potvrdil.

6.   Žalobcovia v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvali na svojich tvrdeniach, ktoré
uviedli v podanom odvolaní. Pokiaľ ide o námietku premlčania, táto podľa ich názoru nie je dôvodná,
keďže zákonné vecné bremeno stále trvá. Správny je záver okresného súdu, že žalovaný užíva
celú nehnuteľnosť žalobcov, pretože ich pozemky sú z prevažnej väčšiny zastavané objektom
občianskej vybavenosti č. 321 vo vlastníctve žalovaného, ktorý tvorí zákonné vecné bremeno a bráni
plnohodnotnému užívaniu pozemkov. Je potrebné vychádzať z objektívnej možnosti a účelu užívania
zostávajúcej priľahlej časti nehnuteľnosti žalobcami a taktiež na možnosť, akým spôsobom by ju mohli
užívať, keby ju žalovaný neužíval. Nie je objektívne možné, aby žalobcovia priľahlú časť pozemkov
zastavaných polyfunkčným objektom žalovaného užívali vo svoj prospech. Finančná náhrada za
zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z
vecného bremena. Zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo v prospech žalovaného ako vlastníka stavby,
obmedzuje žalobcov ako vlastníkov pozemkov, na ktorých je stavba postavená. Keďže pozemky sú
zastavané stavbou vo vlastníctve žalovaného, žalobcovia nemôžu pozemky vôbec užívať. Ide tu v
podstate o obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré sa rovná v praxi odňatiu vlastníckeho práva a k tomu
môže dôjsť v zmysle Ústavy SR a občianskoprávnych predpisov len za náhradu. Z uvedených dôvodov
okresný súd správne určil, že žalobcovia majú nárok na jednorazovú náhradu za zriadenie zákonného
vecného bremena. Súd však nesprávne rozhodol, keď priznal náhradu iba vo výške 4.293,- eur, keďže
mal priznať náhradu vo výške, v akej ju určil súdom ustanovený znalec Ing. Vladimír Badura vo svojom
Znaleckom posudku č. 5/2016, a to vo výške 6.000,- eur. Žalovaný poukázal žalobcom sumu 213,- eur,
každému zo žalobcov 106,50 eur, opierajúc sa o Znalecký posudok Ing. Jána Kandrika č. 61/2016. Pokiaľ
žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje správnosť Znaleckého posudku č. 5/2016 vypracovaného Ing.
Vladimírom Badurom, podľa názoru žalobcov tento je obsahovo správny, obsahujúci všetky predpísané
náležitosti. Znalec si je vedomý následkov podania nepravdivého znaleckého posudku, nie je preto
dôvod jeho správnosť nijakým spôsobom spochybňovať.



7.   Žalobcovia a žalovaný vo svojich odvolacích replikách a duplikách zopakovali svoje predošlé
tvrdenia. Žalobcovia poukázali na podania zo dňa 03.04.2018 a 18.05.2018, žalovaný na podania zo
dňa 19.03.2018 a 10.05.2018.

8.  Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil .Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov.

9.   Žalobcovia svojím odvolaním napadli výrok súdu prvej inštancie, ktorým ich žalobu sčasti zamietol
s odôvodnením, že čas uplatneného nároku sa týkala obdobia, v ktorom ich nehnuteľnosti užíval iný
subjekt ako žalovaný, v ktorých dôvodoch súd videl na strane žalovaného nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie. Nesprávnosť napadnutého výroku žalobcovia vidia v tom, že im s poukazom na celkovo
uplatnený nárok v sume 10.618,- eur a predložený znalecký posudok Ing. Vladimíra Baduru mala byť
priznaná vyššia suma ako 4.080,- eur spolu s príslušenstvom.

10.   Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
V celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v časti zamietajúceho výroku (§
387 ods. 2 CSP), že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný                  vo vzťahu k nároku
žalobcov týkajúcich sa obdobia od 05.04.2008 do 28.04.2010, keďže v tomto čase ich nehnuteľnosti
užívala spoločnosť VESELKA, s. r. o. Táto v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku okresného súdu
nebola žalobcami označená na strane žalovaného. V konečnom dôsledku žalobcovia vo svojej odvolacej
argumentácii ani nespochybňujú skutkové závery súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného za čas uplatňovaného obdobia, vyššiu sumu žiadajú priznať len z dôvodu
tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia celého nimi uplatňovaného nároku zo strany okresného
súdu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd uvádza, že obsah spisového materiálu nedáva podklad pri
prijatie takéhoto záveru, pretože žalobcovia sami vo svojich podaniach (viď doplnenie návrhu zo dňa
05.09.2014 č. l. 277 až 279 - zmena pripustená uznesením č. k. 14C 41/2010-323 zo dňa                    5.
novembra 2014) svoj celkový nárok na zaplatenia žalovanej sumy rozčlenili tak, že tento pozostáva
jednak z „jednorazovej náhrady za ocenenie zákonného vecného bremena v sume 4.293,- eur“ a zvyšok,
t. j. 6.325,- eur požadovali priznať titulom bezdôvodného užívania svojich pozemkov žalovaným za
obdobie od 05.04.2008 do 05.04.2010. S poukazom na takto vymedzený nárok žalobcami sa súd
prvej inštancie nedopustil žiadneho procesného pochybenia, berúc v úvahu aj závery vyplývajúce
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazovali žalobcovia, keď celý uplatňovaný nárok
nekvalifikoval výlučne podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení tak, ako to v podanom odvolaní
žiadali žalobcovia. Opačný záver by prichádzal v úvahu len vtedy, ak by žalobcovia sami skutkovo svoj
celkový nárok bližšie nevymedzili. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nešlo.

11.  Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, tento vo svojom odvolaní súd prvej inštancie vytýkal nesprávne
skutkové a právne zistenia, ide teda o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Z
jeho odvolania však vyplýva, že namieta aj arbitrárnosť a zmätočnosť rozsudku okresného súdu, v
tejto súvislosti mu vytýka, že sa nevysporiadal riadne s viacerými jeho tvrdeniami uvádzanými ešte v
prvoinštančnom konaní (viď bod 4.). S poukazom na takto formulované odvolanie sa odvolací súd v
prvom rade zaoberal tým, či rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky zákonom stanovené požiadavky
na zákonné rozhodnutie. V podstate žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo možno
podriadiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

12.  Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, obdobne tiež Ústavný súd Slovenskej republiky (nález z 12. mája
2004, sp. zn. I. ÚS 226/03). Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom                         na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997).

13.  Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.



14.  V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť odôvodnený, dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom/dovolacom
konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP,
je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma účastníkovi možnosť uskutočňovať
procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jeho práva na spravodlivý proces (čo zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.

15.  V danom prípade odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti, v ktorej vyhovel nároku žalobcov, nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal
podľa názoru odvolacieho súdu so zásadnými námietkami žalovaného, ktoré predostrel v priebehu
prvoinštančného konania, a síce, že žalobcom nevznikol nárok na jednorazovú náhradu preto, lebo v
čase účinnosti zákona              č. 66/2009 Z. z. žalovaný nebol v postavení oprávnenej osoby, v
prospech ktorej vo verejnom záujme sa zriaďovalo právo zodpovedajúce vecnému bremenu (obdobný
názor bol vyslovený v rozhodnutiach Okresného úradu Žilina OÚ-ZA-OOP4-2018/007006/MIL zo dňa
18.01.2018 /č. l. 597/ a Okresného úradu Čadca OÚ-CA-PLO-2017/012567-006 zo dňa 21. novembra
2017 /č. l. 600 spisu/). Hore citovaný zákon nadobudol účinnosť 1. marca 2009, resp. 1. júla 2009 a práve
v uvedenom období tak, ako to vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, vlastníkom stavby bola
spoločnosť VESELKA, s. r. o. (žalovaný sa stal - opätovne vlastníkom stavby až od 28.04.2010). Pritom,
v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona dňom jeho účinnosti došlo k vzniku (za splnenia
ďalších zákonom stanovených podmienok) práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V zmysle § 4
ods. 2 zákona vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia nedal odpoveď na otázku, kedy podľa jeho názoru mal vzniknúť žalobcom
nárok na jednorazovú náhradu titulom zriadenia práva vecného bremena. V bode 19. str. 7 napadnutého
rozsudku vyslovuje názor, že „...je bez právneho významu právny vzťah medzi žalovaným a pôvodným
žalovaným v 2/ rade obchodnou spoločnosťou VESELKA, s. r. o., nakoľko charakter stavby vo vzťahu
k Obci Korňa zostal zachovaný, z čoho vyplýva, že právne úkony ako dohoda o spätnom prevode
nehnuteľnosti od spoločnosti VESELKA, s. r. o. neznamenajú zánik pôvodne nadobudnutého vlastníctva
polyfunkčného objektu Obcou Korňa v zmysle zákona č. 138/91 Z.z...“. K predmetnému odvolací súd
poznamenáva, že nie „charakter stavby“, ale vlastníctvo k stavbe je rozhodujúcim kritériom na vznik
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. Za ďalšie, žalovaný sa v
priebehu prvoinštančného konania bránil aj námietkou premlčania (č. l. 503 spisu) za predpokladu, ak
by okresný súd dospel k záveru o dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku na zaplatenie jednorazovej
náhrady. Aj uvedenou námietkou sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal. To isté platí aj
o námietke žalovaného, že žalobcovia sa nemôžu domáhať obidvoch nárokov súčasne.

16.  V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť vyššie uvedené nedostatky, teda
dať odpoveď na tie argumenty žalovaného, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej zásadné. Uvedené
platí potiaľ, pokiaľ okresný súd opätovne dospeje k záveru o vzniku nároku žalobcov na vyplatenie
jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena na strane žalovaného.

17.   Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v časti, v ktorej okresný súd žalobe vyhovel,
rozhodnutie nespĺňa požiadavky kladené zákonom na riadne rozhodnutie                   (§ 220 ods. 2 CSP).
Ide o prípad procesnej nesprávnosti takej intenzity, kedy bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu (vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu
4.080,- eur spolu s príslušenstvom a tiež v súvisiacom výroku o trovách konania - vo vzťahu ku ktorému
sa odvolací súd už odvolacími námietkami ani nezaberal), podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec
v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

18.  Záverom odvolací súd z hľadiska hospodárnosti konania (čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku) vo vzťahu k veci samej uvádza, že pokiaľ otázka vzniku nároku žalobcov na
zaplatenie náhrady za zriadenie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu v zmysle zákona č. 66/2009



Z. z.  je doposiaľ sporná, zatiaľ možno nesporne konštatovať, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností,
ktoré užíva žalovaný zatiaľ bez zmluvného či zákonného dôvodu a z tohto dôvodu sa javí byť minimálne
základ  nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za opodstatnený. Otázna je ale jeho
prípadná výška a požadovaná doba.

19.  Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. (§ 391 ods. 2 CSP).

20.   Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

21.  Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces                   (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému



rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,                  z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/41/2010", "guid": "869b0c3a-f85d-4aca-b9ab-58e52e6db481:a36ebb8d-0337-4d1c-b6a4-9b9a5ccbae2d", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}