Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/16/2014 z 28. 1. 2015 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Žilina z 28. januára 2015, sp. zn. 14Cob/16/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5712215775.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/16/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5712215775.2 | 2015-01-28 | Rozhodnutie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 167 ods. 2 OSP, § 226 OSP, § 224 ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0cdc597d-0e8c-428d-802d-ac08c4d4828a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5712215775.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/16/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712215775
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712215775.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Dimitroff spol. s r.o., so sídlom Sabinovská 12, 080 01 Prešov, IČO: 44 261 021, zastúpeného právnou
zástupkyňou JUDr. Miroslavou Husovskou, advokátkou, so sídlom Y. X, XXX XX S., proti žalovanému:
Roman Vereš ROVER, s miestom podnikania Sučianska 2106/29, 036 08 Martin, IČO: 33 574 359,
zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom, so sídlom Z. N. X., XXX
XX S., v konaní o zaplatenie 1.114,05 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-174 zo dňa 11.07.2013 v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-222 zo dňa 09.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-174 zo dňa 11.07.2013 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-222 zo dňa 09.12.2013 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.114,05 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 898,46 Eur od 09.06.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 241,46 Eur od 14.06.2012
do 10.07.2012 a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 215,59 Eur od 11.07.2012 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-174 zo dňa 11.07.2013 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/10/2013-222 zo dňa 09.12.2013 v napadnutom výroku o
trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len „napadnutý rozsudok“) okresný súd
prvým výrokom rozhodol o zastavení konania v časti úrokov z omeškania vo výške 0,75% ročne zo sumy
898,46 Eur od 09.06.2012 do zaplatenia, vo výške 9,75% zo sumy 241,46 Eur za deň 13.06.2012, vo
výške 0,75% zo sumy 241,46 Eur od 14.06.2012 do 10.07.2012 a vo výške 9,75% zo sumy 25,87 Eur od
11.07.2012 až do zaplatenia. Druhým výrokom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
1.114,05 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 898,46 Eur od 09.06.2012 do zaplatenia,
9% ročne zo sumy 241,46 Eur od 14.06.2012 do 10.07.2012 a s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 215,59 Eur od 11.07.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím
výrokom zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku v sume 66,50 Eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 1.699,70 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku
okresný súd uviedol, že žalobca (ďalej aj „Dimitroff“) sa žalobou, doručenou okresnému súdu dňa
19.10.2012, domáhal zaplatenia sumy 1.114,05 Eur s príslušenstvom, pričom dňa 05.02.2013 doručil
súdu zmenu žaloby, ktorá svojím obsahom bola čiastočným späťvzatím žalobného návrhu, pokiaľ ide
o dobu omeškania. Na pojednávaní konanom dňa 07.03.2013 (č.l. 39 spisu) žalobca vykonal ďalšie
čiastočné späťvzatie žaloby v časti úrokov z omeškania a procesným návrhom dňa 03.07.2013 žalobca
učinil ďalšie čiastočné späťvzatie v časti úrokov z omeškania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na



základe zmluvy o obchodnej a marketingovej spolupráci a o sprostredkovaní predaja so spoločnosťou
DONA DN, a.s., Saratovská 26/A/2141, 741 02 Bratislava, IČO: 36 785 369 (ďalej aj „DONA“), doplnenou
o prílohy číslo 1 a 2, dodal žalovanému ako kupujúcemu, zastúpenému spoločnosťou DONA, a.s., tovar
v hodnote 1.114,05 Eur. Dodávka bola žalovanému vyfakturovaná faktúrou č. 1020120222 vo výške
898,46 Eur splatnou 08.06.2012 a faktúrou č. 1020120234 v sume 241,46 Eur splatnou 13.06.2012.
Žalovaný čiastočne uhradil faktúru č. 1020120234 v sume 25,87 Eur, ktorá suma bola pripísaná na
účet žalobcu dňa 10.07.2012. Zostatok dlžnej sumy žalovaný neuhradil. Okresný súd poukázal i na
obranu žalovaného, podľa ktorej aj keď žalovaný mal záväzok voči žalobcovi v žalovanej výške, avšak na
žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávok spoločnosť DONA postúpila pohľadávky voči spoločnosti
BULDEM - export, import, spol. s r.o. Prešov, Budovateľská 38, 080 01 Prešov, IČO: 31 665 811 (ďalej aj
„BULDEM“). Keďže spoločnosť BULDEM v tom čase smerovala k zániku, jej záväzky zmluvne prebrala
spoločnosť Dimitroff. Uvedenú skutočnosť žalovaný dovodil na základe oznámenia BULDEM o zmene
dodávateľa (č.l. 29 spisu), v ktorom sa uvádza, že od 01.12.2011 preberá všetky povinnosti a záväzky
nástupnícka firma Dimitroff. Na základe tohto oznámenia potom žalovaný započítal svoje pohľadávky,
ktoré mal voči spoločnosti Dimitroff, získané zmluvou o postúpení pohľadávok od spoločnosti DONA, voči
pohľadávkam, ktoré mal žalobca voči nemu a sú predmetom tohto sporu. Podľa žalovaného tak nárok
žalobcu zanikol započítaním. V tomto smere žalovaný poukázal na svoju dobromyseľnosť, že došlo k
postúpeniu pohľadávok medzi ním a spoločnosťou DONA a pohľadávky medzi žalobcom a žalovaným
sa riadne stretli. Žalobca zánik žalovanej pohľadávky započítaním poprel.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav a vyvodené závery za aplikácie
ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov; ďalej len „OBZ“), § 409 ods. 1 OBZ, § 447 OBZ, § 531 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (zák.
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov; ďalej len „OZ“), § 580 OZ, § 265 OBZ,
§ 365 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ v znení účinnom od 15.01.2009, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., okresný súd posúdil žalobu žalobcu v rozsahu ako vyjadril v
meritórnom (druhom) výroku napadnutého rozsudku ako dôvodnú a vo zvyšku, v zmysle dispozitívnych
úkonov žalobcu, konanie (prvým výrokom napadnutého rozsudku) zastavil. Okresný súd mal faktúrami
č. 1020120222 a č. 1020120234 vystavenými žalobcom voči žalovanému za preukázané, že medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 409 a nasl. OBZ. Medzi účastníkmi zostalo
nesporné, že žalovanému vznikla povinnosť za žalobcom dodaný tovar zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu.
Obrana žalovaného v tomto konaní spočívala v tom, že jeho záväzok voči žalobcovi zanikol započítaním.
Dňa 28.06.2012 žalovaný urobil voči žalobcovi úkon, ktorým započítal voči pohľadávke žalobcu titulom
faktúr č. 1020120222 a 1020120234, pohľadávky titulom faktúr, ktorými DONA vyúčtovala spoločnosti
BULDEM bonusy, jednalo sa o faktúry č. 199/2011, 244/2011, 355/2011 a 008/2012. Započítanie učinil
z dôvodu, že na základe oznámenia zo dňa 22.11.2011 sa domnieval, že všetky záväzky spoločnosti
BULDEM voči DONA teda aj záväzky z faktúr č. 199/2011, 244/2011, 355/2011 a 008/2012, prevzala
na seba spoločnosť Dimitroff. Okresný súd vykonal dokazovanie zmluvou o prevode práv a povinností
medzi spoločnosťami BULDEM a Dimitroff, z ktorej čl. II. vyplýva, že predmetom zmluvy je prevod
práv na odoberanie všetkých tovarov od všetkých dodávateľov spoločnosti BULDEM, prevod práv
na dodávanie týchto tovarov všetkým odberateľom spoločnosti BULDEM a predmetom zmluvy je aj
záväzok spoločnosti Dimitroff prevziať povinnosti spoločnosti BULDEM za reklamácie dodaného tovaru.
Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná z tejto zmluvy o prevode práv a povinností o univerzálne
nástupníctvo. Okresný súd ustálil, že ide o singulárnu sukcesiu, teda že na spoločnosť Dimitroff došlo
len k prevodu práv týkajúcich sa odoberania, dodávania a reklamácie tovarov. Žiadne iné práva a
povinnosti na túto spoločnosť danou zmluvou neprešli. Neprešli teda na spoločnosť Dimitroff ani záväzky
spoločnosti BULDEM vyplatiť spoločnosti DONA, „bonusy za sprostredkovanie predaja“, ktoré DONA
fakturovala faktúrami č. 199/2011, 244/2011, 355/2011, 008/2012. Na základe uvedeného okresný
súd konštatoval, že 28.06.2012 žalovaný započítaval voči žalobcovi pohľadávky, ktoré voči žalobcovi
nemal, pretože tieto pohľadávky mal stále voči spoločnosti BULDEM, ktorá aj v súčasnej dobe existuje.
Keďže v zmysle § 580 OZ započítaním môžu zaniknúť len vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka a
započítací prejav žalovaného voči žalobcovi zo dňa 28.06.2012 túto zákonnú požiadavku zákonnosti
nespĺňal, nemohlo dôjsť k platnému započítaniu pohľadávok, a teda následne k zániku pohľadávky
žalobcu voči žalovanému. Na základe týchto skutočností je potom právne irelevantné, či spoločnosť
DONA oznámením o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2012 deklarovala súhlas s prevzatím dlhu,
pretože mohla dať súhlas len na také prevzatie dlhu v zmysle § 531 OZ, ktorý vyplýval zo zmluvy
o prevode práv a povinností z 21.11.2011 medzi spoločnosťou BULDEM a Dimitroff, teda mohla dať



týmto súhlas (len) k singulárnej sukcesii, lebo touto zmluvou nedošlo k univerzálnemu nástupníctvu.
Na takéto nástupníctvo chýba písomná zmluva, tak ako to vyžaduje § 531 ods. 3 OZ. Argumentáciu
žalovaného, že uplatnený nárok by nemal v zmysle § 265 OBZ požívať právnu ochranu, v súvislosti
s personálnym prepojením žalobcu a spoločnosti BULDEM, okresný súd neposúdil v danom prípade
ako relevantnú, ak príslušný právny poriadok pripúšťa, aby jedna osoba bola spoločníkom, prípadne
konateľom viacerých právnických osôb; nie je nepoctivé, ak niekto zmluvne preberie od iného práva a
povinnosti voči obchodným partnerom. Keďže zánik žalovanej pohľadávky žalobcu nebol preukázaný,
okresný súd pri zistení omeškania žalovaného s úhradou žalovaných faktúr odo dňa nasledujúceho po
ich splatnosti priznal žalobcovi i nárok na žalované úroky z omeškania v rozsahu uvedenom v meritórnom
(druhom) výroku napadnutého rozsudku. O trovách konania okresný súd rozhodol za aplikácie ust. §
142 ods. 1 OSP, keď konštatoval, že k zastaveniu konania došlo len v časti úrokov z omeškania, ktoré
neboli predmetom ani súdneho poplatku ani základu pre určenie hodnoty úkonu právnej služby v rovine
náhrady trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v podaní jeho
právneho zástupcu (č.l. 183-195 spisu), a to voči druhému a tretiemu výroku rozsudku z dôvodov,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), a to konkrétne k vade uvedenej v písm. h) (§ 205 ods. 1 písm. a) OSP), ďalej z dôvodu,
že súd prvého stupňa nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav veci (§ 205 ods. 1 písm. c)
OSP), rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f)
OSP), ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d) OSP). Žalovaný poukázal na to, že medzi ním a žalobcom
existuje viacročný obchodný vzťah v dôsledku obchodnej spolupráce prostredníctvom DONA, ktorá
sprostredkovala predaj tovaru medzi účastníkmi konania ako aj medzi žalovaným a predchodcom
žalobcu, BULDEM. Žalobca a BULDEM sú personálne prepojení osobou spoločníka a konateľa, Ing.
Nikolaja Dimitrova, čo podľa žalovaného tvorí dôležitý prvok hodný osobitného zreteľa. Medzi tými
subjektami sa vytvorila určitá obchodná prax, obchodné zvyklosti a história a tiež dôvera. Spoločnosti
DONA bol doručený list z 22.11.2011 s oznámením zmeny dodávateľa a od 01.12.2011 o nástupníctve
žalobcu. Uvedený prejav vôle predchodcu žalobcu podľa žalovaného vyvolal následky, pričom je
vylúčený akýkoľvek iný význam, ako ten, ktorý si osvojila spoločnosť DONA, že všetky povinnosti
a záväzky BULDEM prechádzajú na žalobcu. Spoločnosť DONA oznámenie spoločnosti BULDEM
akceptovala a pokračovala v obchodnej činnosti od tohto momentu so žalobcom. Neuhradené záväzky
dovtedy vzniknuté ostali naďalej neuhradené a v nezmenenom stave. Aj v liste z 28.06.2012 žalobca
(e-mailom) oslovil DONA ohľadom jej pohľadávok voči BULDEM za rok 2011 (4 faktúry za každý kvartál
2011), v ktorej korešpondencii Ing. Dimitrov, „nesporne potvrdzujúc výklad prejavu vôle vyplývajúci z
listu zo dňa 22.11.2011“, navrhol spôsob zaplatenia pohľadávky, z čoho bolo jasné, že žalobca sa
vyhýbal priamemu zaplateniu pohľadávok DONA „z ruky do ruky“. Na základe uvedeného spoločnosť
DONA nemala a nemohla mať dôvod pochybovať o nástupníctve medzi BULDEM a žalobcom a utvrdila
sa vo význame listu z 22.11.2011. Je pravdou, že DONA si nevyžiadala od žalobcu ani BULDEM
písomnú zmluvu, avšak konala v dobrej viere, že jej obchodný partner je poctivý vo svojom obchodnom
styku. Za predmetných okolností DONA postúpila pohľadávku v celkovej výške 1.114,05 Eur zmluvou
žalovanému, a to z dôvodu ochrany svojho majetku ako aj z dôvodu poskytnutia súčinnosti žalobcovi,
„ktorý svojím konaním naznačil možnú neschopnosť zaplatiť svoj dlh priamo“. Takéto konanie DONA bolo
konaním v dobrej viere s úmyslom poskytnúť žalobcovi i žalovanému, a aj sebe, možnosť vzájomného
urovnania pohľadávok a záväzkov. Podľa žalovaného uvádzané skutočnosti a „konanie - postúpenie -
de facto znamená súhlas veriteľa v zmysle ustanovenia § 531 OZ“. Oznámením o postúpení pohľadávky
z 28.06.2012 DONA informovala žalobcu o svojom konaní; žalovaný sa dostal do pozície veriteľa
žalobcu a v rozsahu 1.114,05 Eur oprávnene započítal vzájomné pohľadávky a záväzky účastníkov dňa
28.06.2012. Žalobca až 12.07.2012 listom vysvetlil „zjavné nedorozumenie“ vo výklade listu z 22.11.2011
a poprel platnosť zápočtu. Podľa žalovaného takéto konanie je naplnením ust. § 265 OBZ. Okresný
súd pri konštatovaní len singulárnej sukcesie zo zmluvy o prevode práv a povinností (č.l. 43 spisu)
sa vôbec nezaoberal celým priebehom, správaním a prejavmi navonok zo strany žalobcu; opomenul
skúmať poctivosť správania žalobcu voči DONA ako aj žalovanému. V odôvodnení rozsudku absentuje
listinný dôkaz - e-mail žalobcu z 28.06.2012 adresovaný riaditeľke DONA, s ktorým sa okresný súd
nevysporiadal. Okresný súd sa zameral na výpoveď svedkyne p. A., jej vyjadrenie, že oznámenie
BULDEM z 22.11.2011 si vysvetlila tak, že pohľadávky, ktoré vznikli pred decembrom 2011 fakturovali
BULDEM a nové pohľadávky z nasledujúceho obdobia fakturovali žalobcovi. Podľa žalovaného jedinou



dôležitou a relevantnou skutočnosťou sa javí to, že žalobca mal v zmysle e-mailu zo dňa 28.06.2012
v úmysle v priebehu budúcej obchodnej spolupráce uhradiť záväzky BULDEM, avšak bez priameho
zaplatenia celkovej pohľadávky vo výške 1.114,05 Eur spoločnosti DONA. Žalovaný nesúhlasil, aby
„dodatočným predložením Zmluvy o prechode práv a povinností, ktorá vyvracia všetky dovtedy vykonané
úkony žalobcu a ktorej doba vyhotovenia je absolútne nepreskúmateľná z titulu dispozície v rukách tej
istej osoby, ktorá je oprávnená konať v mene oboch zmluvných strán, bola na ťarchu iným subjektom,
najmä žalovanému“. Žalovaný namietol, že okresný súd sa s predmetnými skutočnosťami nijako
nevysporiadal a „len na základe zmluvy“ skonštatoval, že je na ťarchu žalovaného, že nepreskúmal
formálne náležitosti sukcesie medzi BULDEM a žalobcom, prípadne tak mala urobiť spoločnosť DONA
a z tohto titulu zaviazal žalovaného zaplatiť „dnes neexistujúcu pohľadávku žalobcovi“. Ak žalobca
mal v úmysle prevziať od predchodcu BULDEM výlučne jediný záväzok za reklamácie, tak potom z
dôvodu poctivosti, úcty, obchodným vzťahom a zvyklostiam, vybudovaným počas dlhého obdobia k
svojim obchodným partnerom (aj žalovanému), mohol a mal toto výslovne uviesť, príp. poslať zmluvu o
prechode a práv hneď v decembri, keď nastúpil do pozície predchodcu BULDEM. V konečnom dôsledku
žalobca mal na to dostatočne dlhý časový priestor, i napriek tomu tak neučinil a namiesto poctivého
správania sa, odoslal DONA e-mail, v ktorom uvádza, že je ochotný uhradiť záväzky BULDEM. Týmto
správaním žalobcu sa prvostupňový súd nijako nezaoberal. Svojím rozhodnutím okresný súd de facto
zlegalizoval porušenie zásady poctivého obchodného styku, dokonca týmto rozhodnutím došlo contra
legem k porušeniu ust. § 265 OBZ, pretože prvostupňový súd priznal právnu ochranu právu, ktoré právnu
ochranu nepožíva.

Žalovaný vo vzťahu k výroku III/ o trovách prvostupňového konania uviedol, že v poslednom písomnom
Vyjadrení zo dňa 09.07.2013 v čl. III namietol účelnosť dôkazu navrhnutého žalobcom - výsluch svedka,
p. Z., a to jednak z dôvodu, že výsluch svedka na pojednávaní dňa 21.06.2013 nepriniesol žiadne
nové skutočnosti do konania, čo za istých predpokladov možno nebolo predvídateľné, ale s určitosťou
zo zápisnice z pojednávania dňa 30.05.2013 je zrejmé, že žalobca mal v úmysle navrhnúť výsluch
práve tohto svedka už skôr a nič mu nebránilo prítomnosť svedka zabezpečiť už na pojednávaní práve
dňa 30.05.2013. Namiesto toho žalobca navrhol výsluch p. Z.j až následne, z čoho a len z tohto
jediného dôvodu bolo podľa žalovaného pojednávanie odročené na 21.06.2013, v dôsledku čoho obom
účastníkom vznikli zjavne neúčelne vynaložené trovy konania. Takéto umelé vytváranie trov konania,
vzhľadom aj na tú skutočnosť, že žalobca bol zastúpený advokátom, považoval žalovaný za porušenie
zásady hospodárnosti konania. Ak bolo nesporne v úmysle žalobcu navrhnúť tento dôkaz, bolo určite
vhodnejšie ho vykonať na tom istom pojednávaní, kde bol vypočúvaný svedok navrhnutý žalovaným, a
to s poukazom na výpovede oboch svedkov zaznamenané v zápisniciach z jednotlivých pojednávaní, i
keď podľa žalovaného, z výpovede p. Z. je tu istá pochybnosť o nezaujatosti svedka. Priznanie žalobcovi
nároku na náhradu trov konania spojených výlučne s pojednávaním dňa 21.06.2013 považoval za rozpor
s ust. § 143 OSP, navyše tieto trovy konania je možné považovať aj za trovy, ktoré by inak neboli
vznikli, nakoľko ich vznik spôsobil výlučne žalobca svojim zavinením. Za trovy vyslovene neúčelne
vynaložené považoval aj trovy žalobcu spojené s pojednávaním dňa 11.07.2013, a to z dôvodu, že
tento úkon nebol výslovne potrebný a ani vyžiadaný súdom a súčasne aj z toho dôvodu, že žalobca
mal vedomosť o ospravedlnení neúčasti žalovaného ako aj jeho právneho zástupcu na uvedenom
pojednávaní, nakoľko mu bolo vyššie uvedené ospravedlnenie zaslané elektronicky riadne a včas,
a z toho dôvodu, s poukazom na značné náklady spojené s účasťou na pojednávaní, žalobca mal
a mohol podľa názoru žalovaného zvážiť svoju účasť a nevytvárať umelo trovy konania, ktoré si aj
napriek uvedenému uplatnil. Nárok na náhradu týchto trov konania žalobcovi v žiadnom prípade nemohol
vzniknúť a podľa názoru žalovaného sú obe vyššie uvedené skutočnosti hodné osobitného zreteľa a
samostatného posúdenia, čo sa týka priznania nároku na ich náhradu v zmysle platnej právnej úpravy
ako aj zásad občianskeho súdneho konania. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v pomerne rozsiahlom písomnom vyjadrení
jeho právnej zástupkyne (č.l. 205-218 spisu). Žalobca poprel tvrdenie žalovaného v odvolaní o existencii
7-ročného obchodného vzťahu medzi účastníkmi, ak žalobca existuje od roku 2008 a nemohlo k nemu
dôjsť pred podpísaním zmluvy o obchodnej a marketingovej spolupráci so spoločnosťou DONA z
02.01.2012. Okolnosť, že p. Ing. Dimitrov bol a je spoločníkom a konateľom spoločnosti BULDEM aj
žalobcu, nespôsobuje zámenu či stotožnenie dvoch samostatných subjektov práva v rámci obchodných
vzťahov, a to ani v súvislosti so sporným listom z 22.11.2011. Skutočnosť, že právnické osoby sú



samostatné subjekty práva, že sa zaväzujú a konajú samostatne, a to aj v prípade, ak majú rovnakého
konateľa, nemôže zmeniť ani dobrá viera tretích osôb. Ak spoločnosť DONA dostala list od BULDEM,
musela si byť vedomá, že takýto list automaticky nezaväzuje inú spoločnosť, teda žalobcu. Podľa
žalobcu spoločnosť DONA vedela, aká bola podstata listu z 22.11.2011 a že nedošlo k prebratiu
záväzkov (neuhradených faktúr) za spoločnosť BULDEM; v tomto smere žalobca poukázal i na následné
správanie DONA a podpísanie novej Zmluvy o obchodnej a marketingovej spolupráci 02.01.2012
medzi DONA a žalobcom. Žalobca poukázal na protichodnosť argumentov žalovaného, keď na jednej
strane uviedol, že spoločnosť DONA list z 22.11.2011 pochopila tak, že žalobca preberá za spoločnosť
BULDEM, všetky práva a povinnosti, teda že obsah listu je jednoznačný, no na druhej strane žalovaný
uvádzal, že obsah listu nie je jednoznačný a pri jeho výklade treba použiť výkladové pravidlá podľa
OZ a OBZ. K obsahu e-mailu z 28.06.2012 žalobca uviedol, že v jeho texte sa nič nehovorí o tom, že
žalobca sa považuje alebo je univerzálnym nástupcom za BULDEM, alebo že preberá za túto spoločnosť
„staré záväzky“. Podľa žalobcu z dôvodu, že medzi žalobcom a pôvodným dlžníkom, ako ani medzi
žalobcom a veriteľom neexistuje žiadna písomná zmluva o prevzatí dlhu, nie je možné započítať na
ťarchu žalobcu dlh, ktorý na seba nikdy platne neprevzal. K argumentácii žalovaného vo vzťahu k ust.
§ 265 OBZ žalobca uviedol, že žiadny list z 22.11.2011 nezaslal, preto nemohol konať nepoctivo, tiež
nezaslanie Zmluvy o prevode práv a povinností medzi BULDEM a žalobcom nemožno hodnotiť ako
nepoctivý obchodný styk, keďže zaslanie takejto zmluvy nebolo zákonnou povinnosťou ani jedného zo
zúčastnených subjektov. Žalobca zaslal túto zmluvu žalovanému dobrovoľne, v rámci reakcie na list
žalovaného z 28.06.2012. K správaniu, ktoré by naplnilo ust. § 265 OBZ v danom prípade zo strany
žalobcu nedošlo. Žalobca poukázal na nedostatok obozretnosti žalovaného a jeho podnikateľské riziko
pri obchodovaní cez spoločnosť DONA. Žalobca označil odvolanie žalovaného za nedôvodné i vo
vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku za
splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP rozsudok okresného
súdu v napadnutom meritórnom (druhom) výroku v spojení s opravným uznesením potvrdil podľa ust. §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a v napadnutom (treťom) výroku o trovách
prvostupňového konania podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec
(v tejto časti) súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd uvádza, že základom je potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. S
odkazom na uvedenú právnu úpravu odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania žalovaného vo
vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a
za primeranej aplikácie i ust. § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nie sú dané dôvody, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie napadnutého meritórneho (druhého) výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd nezistil opodstatnenosť odvolacích dôvodov v procesnej, skutkovej ani v právnej rovine. Za
konštatovania uzavretého skutkového stavu veci zisteného okresným súdom v prvostupňovom konaní,
ktorým zisteným skutkovým stavom bol v zmysle § 213 ods. 1 OSP odvolací viazaný, dospel odvolací



súd k záveru, že okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec i právne posúdil.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého meritórneho (druhého) výroku rozsudku okresného
súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.114,05 Eur s 9 % úrokmi z omeškania, odvolací
súd uvádza, že určujúcim pre toto rozhodnutie vo veci samej bolo vyhodnotenie nespornosti žalobcovej
pohľadávky z kúpy tovaru a súčasne neunesenia dôkazného bremena na strane žalovaného vo vzťahu
k jeho obrane spočívajúcej v tvrdení o zániku žalovanej pohľadávky žalobcu započítaním. V tomto
smere odvolací súd poukazuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú
súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola
nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka,
ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (K tomu obdobne porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. júna 2010, sp.zn. 5 Obo/52/2010).

Ak teda žalovaný tvrdil, že žalovaná pohľadávka žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny dodaného
tovaru zanikla započítaním, bolo jeho dôkaznou povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné
dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Keďže v prvostupňovom konaní žalobca predložil dostatočné
dôkazy preukazujúce jeho nárok na zaplatenie žalovanej kúpnej ceny v rozsahu 1.114,05 Eur, ktorú
žalovaný ako kupujúci priamo nezaplatil, čo napokon medzi účastníkmi ani nebolo sporné, tak bolo
dôkazným bremenom žalovaného preukázať tvrdenie, že žalovaná pohľadávka zanikla iným zákonom
predpokladaným spôsobom, a to započítaním. Nepochybne aj pre oblasť obchodných záväzkových
vzťahov platí základná právna úprava započítania, ako jedného zo spôsobov zániku záväzku,
obsiahnutá v § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú dopĺňa Obchodný zákonník niektorými
(osobitnými) ustanoveniami o započítaní pohľadávok v § 358-364 OBZ. Okresný súd v prvostupňovom
rozsudku správne vychádzal z toho, že v zmysle § 580 OZ započítanie je spôsobom zániku navzájom sa
kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o
dva záväzky medzi tými istými subjektami, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej
pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky
musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky
stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť
o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa
uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa
nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav
možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to v zásade od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá
sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu,
v akom sa navzájom kryjú. (K tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1M Cdo 11/2008 z 26. mája 2010).

V danom prípade okresný súd správne zistil, že k zániku žalobcom uplatnenej pohľadávky započítaním
v zmysle jednostranného úkonu žalovaného z 28.06.2012 (č.l. 32 spisu) nedošlo, keďže absentovalo
preukázanie vzájomnosti pohľadávok určených k započítaniu. V tomto smere odvolací súd odkazuje na
dostatočne vyjadrené dôvody v napadnutom rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP). Okolnosti
spojené s postúpením pohľadávky tretieho subjektu (DONA) voči žalobcovi na žalovaného (oznámenie
č.l. 30 spisu), keď v dokazovaní vyšlo najavo, že v skutočnosti išlo o pohľadávky voči inej obchodnej
spoločnosti, BULDEM, ktoré neprešli na žalobcu, v danom prípade netvorili z hmotno-právneho hľadiska
dôvody v zmysle § 265 OBZ, pre ktoré by nemala byť žalobcovi ako predávajúcemu poskytnutá
súdna ochrana pri uplatňovaní jeho práva na zaplatenie kúpnej ceny tovaru dodaného žalovanému. V
tomto smere nie je možné uprednostniť výsledok podnikateľského rizika žalovaného pri nadobudnutí
pohľadávky od DONA zmluvou z 28.06.2012 (č.l. 48-49 spisu) pred uplatneným nárokom žalobcu.
Každý podnikateľ musí pristupovať v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti k vlastným právnym



úkonom i pri hodnotení právnych úkonov svojich obchodných partnerov s potrebnou obozretnosťou, a
to v rámci zákonom vyžadovanej odbornej starostlivosti, ktorá sa u každého podnikateľa vyžaduje a
predpokladá, a to v rozsahu a kvalite zodpovedajúcej vykonávanej podnikateľskej činnosti. Uvedená
odborná starostlivosť predpokladá minimálne obozretnosť pri preverení si tak spoľahlivosti obchodných
partnerov ako i uzatváraných dohôd. Z dôkazov produkovaných účastníkmi v danom prípade ani
podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplývala dôvodnosť tvrdenia a hodnotenia žalovaného, resp.
jeho právneho zástupcu i v podanom odvolaní, o univerzálnej sukcesii žalobcu vo vzťahu ku subjektu
BULDEM, a to ani cez obsah písomnosti z 22.11.2011 (č.l. 29 spisu), doloženú zmluvu o prevode
práv a povinností z 22.11.2011 (č.l. 43 spisu), či v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Okolnosť
personálneho prepojenia žalobcu a BULDEM v danom prípade nepostačuje pre aplikáciu ust. § 265
OSP; okresný súd v tomto smere tiež správne poukázal na postup DONA voči žalovanému v súvislosti
s okolnosťami, ktoré vyplynuli z výpovede svedkyne, Ing. Javorskej. Odvolací súd len dodáva, že ust.
§ 265 OBZ je nepochybne ustanovením, ktoré súd môže aplikovať len za výnimočných skutkových a
právnych okolností toho ktorého konkrétneho prípadu. V danom prípade ani podľa odvolacieho súdu, v
rámci daného záväzkového vzťahu, primárne pri vyhodnocovaní plnenia si vzájomných práv a povinností
medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, takéto okolnosti nenastali. Relevantné
napokon pre vecnú správnosť napadnutého meritórneho rozhodnutia bolo, že žalovaný zánik žalovanej
pohľadávky žalobcu, t.j. uhradením žalovanej kúpnej ceny s úrokmi z omeškania v priznanom rozsahu
alebo iným zákonom upraveným spôsobom, nepreukázal.

Z vyššie uvedených dôvodov došlo k potvrdeniu napadnutého (druhého) meritórneho výroku rozsudku
okresného súdu (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

Vo vzťahu k (tretiemu) výroku napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd zistil dôvody pre
jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, za aplikácie ust. § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2 OSP.

Pre to, aby odvolací súd mohol napadnuté rozhodnutie riadne preskúmať, primárne v rámci a z dôvodov
uplatnených v podanom odvolaní, nevyhnutne musí rozhodnutie spĺňať podmienku preskúmateľnosti, s
dodržaním dostatočného odôvodnenia v zmysle úpravy v § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP.
Uvedené rozhodnutie okresného súdu tieto náležitosti nenapĺňa. Nie je v ňom uvedená právna úprava
vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov o zastavenej časti konania, k priznanej výške trov právneho
zastúpenia, nie sú vysvetlené sumy priznaných hotových výdavkov (cestovné), ich výpočet.

„Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri
poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (i podľa čl. 36 ods. 1 Listiny) môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy), podľa názoru ústavného
súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05)“. (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 107/2012-13 zo dňa 01. marca 2012).

Podľa ust. § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku, a to vrátane časti o náhrade trov konania, je práve tou
časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná
z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný
súd však v danom prípade neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní o náhrade trov
prvostupňového konania, ako ich posúdil, nebolo zrejmé, z akých procesných a skutkových okolností



a ich vzájomných súvislostí, ktoré mali vplyv na rozhodovanie o trovách prvostupňového konania,
vychádzal. Rovnako nedostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení náhrady trov konania. Pod
právnym posúdením veci sa primárne rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu
príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola
posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o
aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený
a ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené
v dostatočnej miere a primerane z (odôvodnenia) rozsudku okresného súdu vo vzťahu k napadnutému
výroku o náhrade trov prvostupňového konania, vo väzbe i na ostatné výroky napadnutého rozsudku
okresného súdu, nevyplýva.

Nedostatočným odôvodnením, za nerešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods.
2 OSP došlo k takej vade prvostupňového konania, ktorá mala za následok odňatie práva žalobcu
konať OSP pred súdom v napadnutej časti vo vzťahu k výroku o náhrade trov prvostupňového konania,
čo tvorí dôvod na zrušenie predmetnej časti rozsudku okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f)
OSP. Súčasne, ak z nedostatočného odôvodnenia nebolo zrejmé, akým spôsobom došlo k aplikácii a
interpretácii okresným súdom uvádzaného právneho ustanovenia (len § 142 ods. 1 OSP), potom tu bol
daný dôvod pre zrušenie napadnutého výroku o trovách prvostupňového konania i podľa § 221 ods.
1 písm. h) OSP. Uvedený dôvod zrušenia napadnutého výroku rozsudku vyplýval i z toho, že okresný
súd neaplikoval vo vzťahu k zastavenej časti konania úpravu v § 146 ods. 2 OSP vo väzbe na § 142
ods. 1 OSP, t.j. v rámci rozhodovania o náhrade trov prvostupňového konania podľa zásady úspechu vo
veci, ktorú dopĺňa zásada zavinenia, v rovine procesného zavinenia za zastavenie danej časti konania.
Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu
SR III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu
musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

K vyššie uvedenému pristupuje tiež ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) OSP, v zmysle ktorého bola
konštatovaná čiastočná dôvodnosť podaného odvolania žalovaného tým, že v konaní prvostupňového
súdu došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP. Aj keď nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku
(príp. len niektorej jeho časti) nie je samostatným výslovným dôvodom pre jeho zrušenie, je potrebné
poukázať na ústavou garantované práva účastníkov konania na súdnu ochranu, prístup k spravodlivosti
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na nález Ústavného súdu SR
III. ÚS 209/2004 zo dňa 23.6.2004, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky, súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces. I z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd konštatoval, že odôvodnenie okresného
súdu vo vzťahu k napadnutému výroku o povinnosti nahradiť trovy konania vo väzbe k priznanej istine
s príslušenstvom a k rozhodnutiu o zastavení konania vo zvyšnej časti, neobsahovalo dostatočné
odôvodnenie.

Z vyššie uvedených dôvodov bol rozsudok okresného súdu v napadnutom (treťom) výroku o trovách
prvostupňového konania zrušený a vrátený na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), h), ods.
2 OSP. V ďalšom konaní okresný súd opätovne rozhodne o náhrade trov prvostupňového konania,
rozhodnutie náležite odôvodní, s tým, že bude zrejmé z akých zistení a záverov vychádzal, ako ich
procesne, skutkovo a právne vyhodnotil. Tiež sa bude zaoberať i argumentáciou žalovaného v podanom
odvolaní, svoje rozhodnutie odôvodní v zmysle § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP.



Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.