Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoE/168/2014 z 30. 10. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. októbra 2014, sp. zn. 25CoE/168/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4109226870.1
Krajský súd Nitra | 25CoE/168/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4109226870.1 | 2014-10-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: EP, § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 písm. d) EP, § 58 ods. 1 EP, § 57 ods. 1 EP, ZRK, § 45 ods. 1 písm. b) ZRK, OZ, § 52 ods. 1 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 36 ods. 5 EP, OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 374 ods. 4 OSP, § 251 ods. 4 OSP, § 45 ods. 2 ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc19a05f-b53b-4a8a-8d2f-113309995862
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4109226870.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/168/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109226870
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4109226870.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
proti povinnému: Y. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. G., V. XXXX, o vymoženie 503,90 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 04. 2014 č.
k. 18Er/795/2009-36, takto

r o z h o d o l :

I.    Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zastavujúcej časti             p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 503,90 eura s príslušenstvom. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60 nepriznal trovy exekúcie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 15. 10. 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava zo dňa 26.
05. 2009 sp. zn. SR 01757/09. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o
úvere č. 4032703 zo dňa 30. 04. 2008, posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a), b), §
3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. § 52 ods. 1-4,
§ 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z
05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dospel k záveru, že v danom
prípade rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v bode 17 všeobecných obchodných podmienok
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľ
si rozhodcovskú doložku osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
úverovým podmienkam, a teda i rozhodcovskému konaniu. Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej
doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom odporuje dobrým mravom a ako taká je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj záver argumentačne podporil i rozsiahlou
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V intenciách ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preto predmetnú exekúciu zastavil. O
trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1-3 Exekučného poriadku tak, že
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie nepriznal, nakoľko si ich i napriek výzve
súdu neuplatnil.



Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne
skutkovo a právne vec posúdil. Zároveň žiadal prerušiť konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie prejudiciálne otázky. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s
právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty
nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je
potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR
zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s
ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvej a druhej vety Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Tiež uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil
všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako
i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernica
Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom
prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho
rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd
je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom
poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti
úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého
v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník
zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo
dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú
a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn.
3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol
predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi



a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil
poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 09. 09. 2009
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka
60, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 503,90 eura s príslušenstvom. Za
exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. zo dňa 26. 05. 2009 sp. zn. SR 01757/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 06.
2009 a vykonateľnosť dňa 02. 07. 2009. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa
dňa 13. 10. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 15. 10. 2009 poveril vykonaním
predmetnej exekúcie. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4032703, uzatvorená účastníkmi tohto
konania dňa 30. 04. 2008 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať         v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným



podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č.
4032703, uzatvorená účastníkmi konania dňa 30. 04. 2008, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov povinnému vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo
potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého
stupňa. Tento v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový
stav veci a túto i správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na
skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej
poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3
Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z
ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného



konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
30. 04. 2008 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4032703, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho
súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na
ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa.
Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal
reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z
takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal
náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky
s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný
záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v
zastavujúcej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Oprávnený vo svojom odvolaní žiadal tiež prerušiť konanie  podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podať
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá, druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá
veta Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okrem toho s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c)
OSP žiadal konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej
odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo
zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?, 3) Je v súlade



s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.  Rovnako žiadal prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku v nasledovnom znení: „ Má sa tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ?“

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej
právnej úpravy dospel k záveru o ich nedôvodnosti. Osobitným predpisom v zmysle ust. § 251 ods.
4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je
možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne
vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zák. č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii, nie však Občiansky súdny poriadok, ktorý sa použije len na riešenie
otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to
povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde.
Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v
danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho
ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že
rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí
bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010).

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol tak, ako je uvedené v bode I enunciátu tohto rozhodnutia.

O odvolaní oprávneného proti výroku o náhrade trov konania odvolací súd nerozhodoval. V danej veci
ide totiž o rozhodnutie podľa § 57 Exekučného poriadku vydanom vyšším súdnym úradníkom, o ktorom
doposiaľ nerozhodol sudca, a preto v zmysle ust. § 202 ods. 2, § 374 ods. 4 OSP a § 58 ods. 6, § 243b



ods. 1, 3 Exekučného poriadku je potrebné v konaní aplikovať právne predpisy účinné od 1. novembra
2013, nepripúšťajúce proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku
odvolanie. Za situácie, že v intenciách § 374 ods. 4 OSP bola splnená i podmienka podania odvolania
včas a oprávnenou osobou, zo zákona tak došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorej opätovne rozhodne sudca.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.