Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/437/2015 z 22. 8. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 22. augusta 2017, sp. zn. 7Co/437/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1309201314.3 Krajský súd Bratislava | 7Co/437/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1309201314.3 | 2017-08-22 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/72738c53-7c87-4fa5-9c12-cfb99247458a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1309201314.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/437/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201314
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1309201314.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: INTER - SC, spol.
s.r.o., Trnavská cesta 29, Bratislava, IČO: 31 343 228, zastúpený JUDr. Janou Peschlovou, advokátkou,
Advokátska kancelária Jana Peschlová, s.r.o., Žižkova 1/A, 811 09 Bratislava, proti žalovaným 1/ Ľ. E.,
nar. X.X.XXXX, 2/ E. E., nar. XX.X.XXXX, 3/ D. E., nar. XX.X.XXXX, všetci bytom W. O. XX, U., všetci
zastúpení JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom Štefánikova 7, 814 31 Bratislava, IČO: 31 823
866, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 30.10.2014, č. k. 19C/20/2009-293 a na odvolanie žalovaného 3/ proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.5.2015 č.k. 19C/20/2009-341, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.10.2014, č. k. 19C/20/2009-293 sa z r u
š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.5.2015, č.k. 19C/20/2009-341 sa z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť
vypratať nehnuteľnosť, t.j. prevádzkové priestory žalobcu slúžiacej na prechodné ubytovanie - 3 obytné
miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón nachádzajúce sa na 1.
poschodí budovy tenisovej haly nachádzajúcej sa na W. I. Č. XX T. U., zapísané na Správe katastra
pre hlavné mesto U. na LV číslo XXXX, okres U. X, obec: U. - Mestská časť Nové Mesto, katastrálne
územie U. - Q. J., postavenej na parcele číslo XXXXX/XX o výmere 720 m2, súp. č. XXXX do 30 dní od
zabezpečenia náhradného ubytovania a žalobu voči žalovanej 3/zamietol. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 118 ods. 2, § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 104 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ust. zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi
(ďalej len „ zákon o hospodárení s bytmi“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania a zhodných
prednesov strán mal za preukázané, že žalovaný 1/ a právny predchodca žalobcu (Telovýchovná jednota
INTERNACIONÁL-Slovnaft) uzavreli dňa 18. októbra 1983 pracovnú zmluvu s dňom nástupu do
práce 18. októbra 1982, kedy mal vzniknúť žalovanému 1/ pracovný pomer s miestom výkonu práce
tenisový areál. Z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že objekt bol vystavaný na základe
stavebného povolenia a stavebníkom bol v tom čase bývalý Národný výbor Bratislava III, ktorý stavbu
realizoval v rámci akcie „Z“ a stavba bola skolaudovaná na základe jeho návrhu 3.12.1985. Z uvedeného
vyvodil, že v čase nasťahovania sa žalovaného 1/ bol vlastníkom rozostavanej a neskolaudovanej
nehnuteľností síce právny predchodca žalobcu, ktorý 20. decembra 1982 túto nehnuteľnosť získal do
správy Hospodárskou zmluvou číslo M. - XX/XX zo dňa 20.12.1982, avšak predmetná nehnuteľnosť
bola skolaudovaná až na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427 po /1985-Je-H-48



zo dňa 3. 12. 1985. Súd prvej inštancie preskúmaval, či užívaný súbor miestností je možné považovať
podľa v tom čase príslušných právnych predpisov za byt. Mal za to, že z predloženého stavebného
povolenia zo dňa 22. 12. 1975 ale ani z kolaudačného rozhodnutia nemožno vyvodzovať záver, že
predmetný priestor bol skolaudovaný ako byt, a to aj napriek tomu, že z predloženej projektovej úlohy
je priestor označený ako byt správcu. Súd prvej inštancie požiadal o vyjadrenie aj orgány miestnej
a štátnej správy, a to Mestskú časť Bratislava - Nové Mesto, Miestny úrad Bratislava - Nové Mesto,
Oddelenie územného konania a stavebného poriadku, ktorý prípisom zo dňa 4.3.2011 oznámil súdu, že
nedisponuje projektovou dokumentáciou celého objektu, k charakteru priestoru sa vyjadriť preto nevedel
a ani neoznámil, či predmetný priestor bol skolaudovaný ako byt. Vzhľadom k uvedenému vyjadreniu
ako aj s ohľadom na svedeckú výpoveď H.. D. H. súd prvej inštancie ustálil, že aj keď tieto priestory
sú určené na bývanie, neboli zaradené do bytového fondu. Zo zhodných výpovedí strán sporu ako aj
ďalšieho vykonaného dokazovania vyplynulo, že ani po kolaudácii objektu nikdy nebolo vyhotovené
rozhodnutie o pridelení bytu, nikdy nebola uzatvorená dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu a neexistoval
ani evidenčný list. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že k predmetnému
priestoru nemohol vzniknúť nájom bytu tak ako tvrdili žalovaní, nebolo možné ani vyvodiť záver, že sa
jednalo o nájom služobného bytu, nakoľko tento nespĺňal základnú podmienku v zmysle v tom čase
platného zákona o hospodárení s bytmi. I keď žalovaní tento priestor užívali a platili zaň úhradu, nemožno
hovoriť o nájme služobného bytu, lebo tento fakticky a právne neexistoval a uzatvorenie pracovnej
zmluvy na jeho vznik nepostačovalo. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že žalovaní
užívajú predmetné priestory bez právneho dôvodu. Keďže žalobca výpisom z LV č. XXXX, k.ú. Q. J.
preukázal, že je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa priestory nachádzajú a ktoré žalovaní užívajú bez
právneho dôvodu a mal za preukázané, že medzi stranami nebola nikdy uzatvorená žiadna zmluva
o nájme týchto priestorov, súd žalobe vyhovel a žalovaným 1/ a 2/ uložil tieto priestory vypratať. Voči
žalovanej 3/ žalobu zamietol z dôvodu, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.
ú. J., zapísanej na LV č. XXX a z priestorov sa počas konania vysťahovala. Súd prvej inštancie uložil
povinnosť predmetný priestor vypratať až po zabezpečení náhradného ubytovania žalovaným 1/ a 2/
zo strany žalobcu, pretože podľa jeho názoru sa jedná o prípad hodný osobitého zreteľa vzhľadom na
všetky okolnosti prejednávanej veci, nakoľko žalovaní 1/,2/ daný stav nezavinili. Práve naopak právny
predchodca žalobcu ako vlastník objektu nepožiadal stavebný úrad o vydanie kolaudačného rozhodnutia
v súlade s projektovou dokumentáciou a ani následne potom nevykonal všetky právne kroky smerujúce
k vzniku nájmu služobného bytu a vystavil tak žalovanému 1/ a jeho rodinu právnej neistote a žalovaný 1/
v dobrej viere si plnil svoje povinnosti vyplývajúce z jeho pracovného pomeru označeného ako domovník
a údržbár. Mal za to, že nemôže byť na ujmu žalovaných zanedbanie si povinností právneho predchodcu
žalobcu, ktoré žalovaný 1/ nemohol žiadnym relevantným spôsobom sám ovplyvniť.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“ ) a v konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu
trov konania nepriznal s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa, ako aj na zdravotný stav
žalovaného 1/ preukázaný lekárskymi správami ošetrujúceho lekára zo dňa 24.5.2010.

4. Proti uvedenému rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanej 3/
podal odvolanie žalobca. V podanom odvolaní uviedol, že na základe vykonaného dokazovania, obsahu
súdneho spisu, z predložených dôkazov, ako aj z výsluchu žalovanej 3/ nie je zrejmé, že žalovaná
3/ priestory neužíva. Žalobca mal za to, že žaloba je i voči žalovanej 3/ dôvodnou, nakoľko v čase
podania žaloby priestory užívala a jej súčasný pobyt mimo územia Slovenskej republiky nemá vplyv na
povinnosť vypratať veci z predmetných priestorov. Vzhľadom k uvedenému žalobca žiadal, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanej
3/ zamietol zmenil tak, že žalovaná 3/ je povinná uvedený priestor vypratať bez povinnosti žalobcu
zabezpečiť pre žalovanú 3/ bytovú náhradu.

5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

6. Podaním doručeným súdu dňa 14.11.2014 podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie voči výroku rozhodnutia,
ktorým im súd uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť a žalovaná 3/ namietala, že súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí nerozhodol o jej trovách konania. Podané odvolanie zdôvodnili ust. § 205 ods.
2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p. a tým, že súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k.
19C/20/2009-241 zo dňa 27.3.2012, ktorým uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť vypratať nehnuteľnosti,
t.j. prevádzkové priestory žalobcu, slúžiace na prechodné ubytovanie - 2 obytné miestnosti, kuchynku,



chodbu, halu, sociálne zariadenie, balkón, nachádzajúce sa na I. poschodí tenisovej haly nachádzajúcej
sa na W. I. Č.. XX T. U., zapísané na LV č. XXXX, pre k.ú. Q. J., postavenej na parc. č. XXXXX/X, súp. č.
XXXX. V napadnutom rozhodnutí však súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/a 2/ vypratať - 3 miestnosti,
čo je nesprávne, nezákonné a arbitrárne, nakoľko žalobca sa nedomáhal vypratania 3 obytných
miestností. Keďže proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie zo dňa 27.3.2012 č.k. 19C/20/2009-241 sa
odvolali len žalovaní, napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie porušil zákaz reformácie in peius.
Žalovaní uviedli, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, čo má za následok odňatie
možnosti konať pred súdom, nakoľko súd neodôvodnil, ako dospel k záveru, že miestnosti ktoré majú
žalovaní vypratať sú prevádzkovými priestormi žalobcu a slúžia na prechodné ubytovanie. Poukázali
na to, že kolaudovaná bola stavba ako celok a kolaudačným rozhodnutím zo dňa 3.12.1985 bola
skolaudovaná celá nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX. V zachovanej projektovej úlohe na str. 16 bola
zadaná požiadavka pod bodom 1.3., aby objekt mal aj byt správcu a keďže k zmene projektu nedošlo,
potom sa v objekte nesporne nachádzajú aj prevádzkové priestory, ako aj byt správcu; v tejto súvislosti
poukázali aj na vyjadrenie architekta Z.. G. F. v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava
III sp. zn. 8C/59/2002. O nedôvodnosti žaloby svedčí aj skutočnosť, že žalovaní užívajú priestory 30
rokov, žalovanému 1/ bol byt pridelený, žalovaný 1/ s manželkou musel odovzdať podnikový X-izbový
na ulici K. J. Č.. XX T. U. a neexistuje dôkaz preukazujúci, že predmetná nehnuteľnosť mala byť alebo
bola stavebno - technickým určením vybavená na prechodné ubytovanie zamestnancov. Pochybenie
súdu spočíva aj v tom, že vo veci nesprávne aplikoval ust. § 300 a nasl. Občianskeho zákonníka,
keďže v danej veci sa nejednalo o poskytovanie prechodného ubytovania zamestnancom, keďže
priestory nemali charakter ubytovne, žalobca nepostupoval podľa ubytovacieho poriadku, žalovaným
neboli vyrubené poplatky za užívanie priestorov slúžiacich na prechodné ubytovanie podľa ubytovacieho
poriadku a nebola dohodnutá doba prechodného ubytovania. Ak by aj tieto predpoklady boli splnené,
až ukončením ubytovacej služby, resp. právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými by sa mohol
žalobca domáhať vypratania týchto priestorov. V neprospech tvrdenia súdu svedčí aj skutočnosť, že
žalobca udelil žalovaným súhlas, aby sa v priestoroch na W. I.. Č.. XX T. U., prihlásili k trvalému
pobytu. Namietali, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal ani skutočnosťou, že
žalovaný 1/ a žalobca uzavreli dňa 3.1.2000 novú pracovnú zmluvu, z ktorej vyplynulo, že žalovaný
1/ vykonáva funkciu správcu a teda bude užívať služobný byt, o čom bol ešte pred uzavretím novej
pracovnej zmluvy žalovanému v 1/ rade vystavený doklad „Q. -Q. R.“, z ktorého je evidentné, že
žalovaný 1/ spolu s ostatnými žalovanými je oprávnený užívať byt na W. I.. Č.. XX T. U. o rozlohe 80
m2. Podľa názoru žalovaných tak vznikol nový nájomný vzťah, na uzavretie ktorého nebol potrebný
žiaden súhlas a pre jeho vznik sa nevyžadovala v danom čase písomná forma nájomnej zmluvy. Keďže
nájomná zmluva bola uzavretá v čase uzavretia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným 1/
a žalobca bol na základe Rámcovej zmluvy uzavretej dňa 15.12.1999 s Asociáciou športových klubov
INTER SLOVNAFT BRATISLAVA (ďalej len „AŠK“) správcom predmetnej nehnuteľnosti, nedošlo medzi
žalobcom a žalovaným 1/ k prevzatiu pôvodných záväzkov, ale k vzniku nového právneho vzťahu.
Odvolatelia poukázali na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na listinný
dôkaz predložený žalobcom, a to list Mestskej časti Bratislava - Q. J. zo dňa 26.8.2004 v ktorom je
uvedené, že podľa § 16 ods. 4 zákona o hospodárení s bytmi, tzv. „športové byty“ priamo v objektoch
jednotlivých telovýchovných organizácií v U. neboli súčasťou vykonávanej inventarizácie, pretože pre
tieto byty nebola stanovená schvaľovacia pôsobnosť MNV pri prideľovaní podobného druhu bytov.
Pochybenie súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať
predmetný priestor až po zabezpečení náhradného ubytovania žalovanému v 1/ a 2/, pričom tento výrok
neodôvodnil s poukazom na žiadne zákonné ustanovenia, len tým, že ide o prípad hodný osobitného
zreteľa, pretože žalovaní daný stav nezavinili. V závere žalovaní uviedli, že súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí neaplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy v danom čase
platné. Mali za to, že v danom prípade nemožno ani aplikovať ust. § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože zo strany žalovaných nešlo o neoprávnený zásah do vlastníckych práv žalobcu ani
jeho právneho predchodcu. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovaným náhradu trov konania.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných vyjadril podaním doručeným súdu dňa 26.1.2015. Vo vyjadrení
uviedol, že v žalobe navrhoval vypratať prevádzkové priestory slúžiace na prechodné ubytovanie
umiestnené na X. poschodí budovy Tenisovej haly nachádzajúcej sa na W. I. Č.. XX T. U., pričom
uvedené priestory tvoria jeden stavebný celok jednoznačne stavebnotechnicky oddelený od ostatných
prevádzkových priestorov žalobcu. Čo sa týka bližšieho popisu prevádzkových priestorov (2 obytné
miestnosti, kuchynka, chodba, hala, sociálne zariadenie, balkón) tak ako to vyplýva zo žaloby a rozsudku



súdu prvej inštancie zo dňa 27.3.2012, resp. v zmysle odvolania žalovaných zo dňa 11.7.2012 upravené
rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudkom zo dňa 30.10.2014 (3 obytné miestnosti, kuchyňa, hala,
sociálne zariadenie, kúpeľňa, šatník, špajza a balkón) je podľa jeho názoru bezpredmetné, nakoľko z
celkového popisu a ostatnej špecifikácie priestoru je zrejmé, ktorý priestor žalovaní bez právneho dôvodu
užívajú. Poukázal na skutočnosť, že na označenie jednotlivých miestností, resp. priestorov tvoriacich
sporný priestor, sa nevzťahuje žiadna norma (vrátane slovenskej technickej normy stanovujúcej
názvoslovie priestorov tvoriacich bytový priestor) z dôvodu, že uvedený priestor nebol vystavaný ani
kolaudovaný ako byt. Keďže neexistuje žiadny dokument preukazujúci súčasné faktické usporiadanie
miestností v spornom priestore a projektová úloha tak ako bola vypracovaná v roku 1975 nemusí
zodpovedať a pravdepodobne ani nezodpovedá súčasnému stavu, nemôže ísť na ťarchu žalobcu
skutočnosť, že sa pôvodná projektová dokumentácia, ktorá bola podkladom pre vydanie stavebného
povolenia a kolaudácie nezachovala a ani skutočnosť, či žalovaní priestorové usporiadanie zmenili alebo
nie. Žalobca vo vyjadrení poukázal na rozhodnutie vydané v konaní pred Okresným súdom Bratislava
III vedenom pod sp.zn. 8C 59/02-176 dňa 27.5.2004, v ktorom sa uvádza na strane 7 (predposledný
odsek, posledná veta), že „...Z legendy tvoriacej neoddeliteľnú súčasť výkresovej časti Projektovej úlohy
vyplýva, že byt správcu pozostáva z halu, obývačku, spálne, kuchune, špajze, kúpeľne, WC a balkóna...",
čo je v zrejmom rozpore so skutočnosťami uvádzanými žalovanými v odvolaní. Žalobca spochybnil
aj tvrdenia žalovaných ohľadom správneho opisu a špecifikácie priestoru určeného na vypratanie,
a to bez ohľadu na to, či sa nazýva byt, nebytový priestor alebo prevádzkové priestory. Uvedené
jednoznačne preukazuje, že je zjavný rozpor medzi jedinou zachovanou projektovou dokumentáciou
preukazujúcou stav „de iure" a súčasným „de facto" priestorovým usporiadaním sporného priestoru.
Mal za to, že samotný fakt, že žalovaní užívajú sporné priestory 30 rokov, im nezakladá žiadne právo
na vznik právneho titulu užívať sporné priestory, a to trvalo alebo dočasne. Byt, ktorý bol žalovanému
1/ podľa jeho tvrdení pridelený, a do ktorého bol údajne samotným právnym predchodcom žalobcu
AŠK vyzvaný nasťahovať sa, nikdy nebol pridelený zákonom predpísaným spôsobom, nakoľko sporné
priestory v tom čase neboli vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu (AŠK) a rovnako neboli splnené
ďalšie zákonné podmienky pre vznik nájmu bytu. Žalovaní počas konania nepreukázali skutočnosť, že
v prípade sporných priestorov ide o byt, že tento priestor bol ako byt skolaudovaný a že žalovaným
vzniklo právo takýto byt užívať na základe nájomnej alebo inej zmluvy a ani dobu, na ktorú by takáto
zmluva mala byť uzatvorená. V súvislosti s námietkami žalovaných, že súd bez akéhokoľvek podkladu
(priameho či nepriameho dôkazu) nazval sporné priestory prevádzkovými priestormi žalobcu - slúžiacimi
na prechodné ubytovanie, žalobca uviedol, že i keď sporný priestor z dôvodov uvádzaných v žalobnom
návrhu ako aj v priebehu súdneho konania žalobcom nie je možné považovať za byt, s poukazom na
ust. § 104 stavebného zákona z dôvodu, že sa overená stavebná dokumentácia k spornému priestoru
nezachovala, je potrebné podľa jeho názoru vychádzať zo skutočnosti, že stavba je určená na účely
ubytovania (bývania). Poukázal na výpoveď bývalej riaditeľky žalobcu Z.. P. Y., že obdobné priestory sa
nachádzali vo viacerých športových objektoch vo vlastníctve AŠK a vždy sa poskytovali len na prechodné
ubytovanie správcom objektov počas výkonu ich funkcie a nikdy nebolo úmyslom právneho predchodcu
žalobcu (AŠK) prenechať takýto priestor na užívanie správcovi a jeho rodine aj po skončení pracovného
pomeru. V prípade, ak by napriek vyššie uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že sporný
priestor je nutné považovať za byt, spadal by takýto byt v súlade s legislatívou platnou v čase vzniku
právneho vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaný 1/ pod klasifikáciu podnikového
bytu, t.j. bytu trvalé určeného pre pracovníkov organizácií, ktorý organizácia vystavala ako investor.
Žalobca ďalej poukázal na to, že v čase nasťahovania žalovaných do predmetného bytu boli v súlade s
ust. § 66 zákona o hospodárení s bytmi, Miestne národné výbory povinné viesť zoznamy podnikových
bytov, ale sporný priestor do takéhoto zoznamu zaradený nikdy nebol. K vzniku práva užívať podnikový
byt na trvalé bývanie bolo v súlade s platnými právnymi predpismi potrebné naplniť dve podmienky, a
to pridelenie bytu formou rozhodnutia miestneho národného výboru a následne uzatvorenie dohody o
odovzdaní a prevzatí bytu, ktorá v prípade ak nebola písomná, musela byť o nej zhotovená zápisnica.
Rozhodnutie národného výboru pri udeľovaní bytu nebolo urobené a dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu
medzi AŠK a žalovaným 1/ uzatvorená nebola. Na základe uvedeného mal žalobca za preukázané, že
sporný priestor nebol žalovanému 1/ pridelený kvalifikovaným spôsobom. V podaní žalobca poukázal
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.7.2007, sp. zn. 3 Cdo 46/97: „ak ide o byt, ktorý sa podľa
zákona č. 41/1964 Zb prideľoval a takéto administratívne rozhodnutie chýba, dohoda o udelení a prevzatí
bytu je neplatná a faktický obsadený byt je potrebné považovať za byt získaný protiprávne. V takomto
prípade neexistoval právny vzťah spôsobilý zmeniť sa na nájom podľa § 871 Občianskeho zákonníka"
ako i rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 22.1.1969, sp. zn. 11Co/5/69, ktorý rozhodol nasledovne:
„Právo osobného užívania služobného bytu vzniká dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu uzatvorenou na



základe rozhodnutia organizácie hospodáriacej s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase závodného
výboru základnej organizácie ROH apo vyjadrení miestneho národného výboru." Uviedol, že stavba
Tenisového areálu bola skolaudovaná a uvedená do užívania ako celok na základe kolaudačného
rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427/1985-Je-H-48 zo dňa 3.12.1985, avšak k samostatnej kolaudácii
priestoru určeného na ubytovanie nachádzajúceho sa v priestoroch Tenisového areálu do dnešného
dňa nedošlo. Poukázal na absenciu rozhodnutia príslušného stavebného úradu, ktoré by účelovo určilo
predmetný sporný priestor za byt, t.j. za priestor určený na trvalé bývanie, ktorý by tak mohol byť
predmetom občiansko-právnych vzťahov ako bytu (ust. § 76 ods. 1 stavebného zákona) a dal do
pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29.5.2009, sp. zn. 4 Cdo 27/02 podľa ktorého: „pojmovým
znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle §118 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
je účelové určenie miestnosti, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím
stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli
byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty". Preto tvrdenie žalovaných, že „pri väčších
celkoch sa kolauduje a vydáva užívacie povolenie na stavbu ako celok pričom platí, že stavba je určená
účelu, na ktorý je svojim stavebno-technickým usporiadaním vybavená a preto je postačujúce, ak je
stavba skolaudovaná ako celok a nie je potrebná samostatná kolaudácia bytu nachádzajúceho sa v už
skolaudovanej nehnuteľnosti", podľa názoru žalobcu nie je v súlade s právnymi predpismi. Keďže nikdy
netvrdil, že so žalovanými uzatvoril zmluvu o poskytnutí ubytovacej služby podľa § 300 Občianskeho
zákonníka, nemá povinnosť dokazovať existenciu, resp. zánik ubytovacej služby poskytnutej žalovaným,
nakoľko táto vôbec nevznikla.

8. Žalobca ďalej uviedol, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy medzi AŠK ako zamestnávateľom a
žalovaným 1/ dňa 18.10.1982 nebol zo strany žalobcu ani jeho právneho predchodcu vykonaný žiadny
úkon smerujúci k uzatvoreniu nájomného vzťahu, najmä nebola uzatvorená žiadna nájomná zmluva
ani nebola vyhotovená zápisnica ojej obsahu. V čase údajného vzniku nájomného vzťahu medzi AŠK
a žalovaným 1/ nemohlo dôjsť k vzniku nájomného vzťahu ani z dôvodu, že medzi AŠK a žalovanými
nikdy nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy. AŠK v uvedenom čase nebol vlastníkom ani oprávneným
užívateľom predmetného priestoru a rovnako žiadna osoba, vrátane vlastníka, ktorým v tom čase bol
Obvodný národný výbor Bratislava III nebola oprávnená uzatvoriť v predmetnom čase nájomnú zmluvu
so žalovaným 1/. Tenisový areál, v ktorom sa sporný priestor nachádza, v tom čase právne neexistoval
z dôvodu, že k Tenisovému areálu v tom čase nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým by bol
Tenisový areál uvedený do užívania, preto nájomná zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným 1/ nemohla v tom čase platne vzniknúť aj z dôvodu, že podľa vtedy platných prepisov bola
k vzniku nájomného vzťahu potrebná pri pridelení služobného bytu v súlade s ustanovením § 25 ods.1
zákona o hospodárení s bytmi, potrebná ingerencia štátneho orgánu, a to podaním vyjadrenia miestneho
národného výboru, predchádzajúcim súhlasom závodného výboru základnej organizácie Revolučného
odborového hnutia po prerokovaní na jej členskej schôdzi. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 24.7.2007 vo veci sp. zn. 3 Cdo 46/97: „...ak ide o byt, ktorý sa podľa zákona č. 41/1964 Zb.
prideľoval a takéto administratívne rozhodnutie chýba, dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu je neplatná
a fakticky obsadený byt je potrebné považovať za byt získaný protiprávne. V takomto prípade
neexistuje právny vzťah spôsobilý zmeniť sa na nájom podľa § 871 Občianskeho zákonník...,"ako i
rozhodnutie Mestského súdu v Prahe: z 22.1.1969 sp. zn. 11 Co 5/69: „...právo osobného užívania
služobného bytu vzniká dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu uzatvorenou na základe rozhodnutia
organizácie hospodáriacej s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase závodného výboru základnej
organizácie ROH a po vyjadrení miestneho národného výboru..." Ďalej žalobca uviedol, že pracovná
zmluva nijakým spôsobom neupravovala právo žalovaného 1/ na pridelenie služobného bytu a pri jej
uzatváraní nebola medzi žalobcom a žalovaným 1/ uzatvorená žiadna nájomná zmluva na sporný
priestor ani nebol zo strany žalobcu vykonaný akýkoľvek iný právny úkon, na základe ktorého by
mohlo vzniknúť žalovaným právo užívať sporný priestor z dôvodu. Nemožno opomenúť fakt, že v
čase uzatvorenia Pracovnej zmluvy so žalovaným 1/ nebol právny predchodca žalobcu vlastníkom
ani oprávneným užívateľom Tenisového areálu, t.j. ani sporného priestoru, pretože vlastnícke právo k
Tenisovému areálu nadobudol až vyhlásením vkladateľa, spoločnosti AŠK, zo dňa 22.2.2007. Listina
označovaná ako Nájomné - naturálne plnenie zo dňa 31.3.1999, o ktorej žalovaní tvrdia, že sa jedná
o nájomnú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným 1/ v súvislosti so vznikom pracovného
pomeru na základe Pracovnej zmluvy, vznikla viac ako 9 mesiacov pred uzatvorením Pracovnej zmluvy,
neobsahuje ani základné náležitosti požadované v čase jej podpisu platnými právnymi predpismi,
najmä neobsahuje skutočnosť, akými subjektmi bola podpísaná a rovnako táto listina neobsahuje
ani opis bytu a jeho príslušenstva. Žalobca má za to, že žalovaní majú svoju bytovú situáciu vyriešenú



iným spôsobom a v sporných priestoroch žalobcu sa nezdržiavajú, ale trvalé bývajú v rodinnom dome v
obci J., preto im s ohľadom na vyššie uvedené nemôže vzniknúť právo na pridelenie náhradného bytu,
pričom poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu, č. 79/1970 v znení: „Pridelenie náhradného bytu či
poskytnutie náhradného ubytovania prichádza do úvahy zásadne len za predpokladu predchádzajúcej
existencie právneho dôvodu na užívanie bytu." V danej veci nemožno prihliadnuť ani na rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.5.2004, č.k. 8C/59/02-176, nakoľko toto konanie bolo v priebehu
odvolacieho konania na Krajskom súde v Bratislave pre späťvzatie žaloby zastavené.

9. Žalovaní sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaných v stanovenej lehote nevyjadrili.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaných je podané dôvodne.

11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu
prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné
proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom
prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto
možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v
prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu
rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli
v neprospech strany.

14. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca ako právny nástupca AŠK v konaní
žiadal, aby súd uložil žalovaným povinnosť vypratať nehnuteľnosť, t.j. prevádzkové priestory žalobcu
slúžiace na prechodné ubytovanie - 2 obytné miestnosti, kuchynku, chodbu/halu, sociálne zariadenie,
balkón, nachádzajúce sa na 1. poschodí budovy Tenisovej haly na W. I. Č.. XX T. U., zapísané na LV č.
XXXX pre katastrálne územie Q. J., postavenej na parcele č. XXXXX/XX, súp. č. XXXX, a to do 10 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobca nie je povinný im zabezpečiť bytovú náhradu.
Návrh žalobca odôvodnil tým, že medzi žalovanými a právnym predchodcom žalobcu nevznikol nájomný
vzťah, preto z uvedeného dôvodu užívajú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu.

15. V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok. Toto právo rovnako ako
ostatné požíva ochranu. Vlastnícke právo, ako je vyjadrené v § 123 Občianskeho zákonníka, umožňuje
vlastníkovi veci nakladať s ňou podľa vlastného uváženia, najmä ju držať, užívať, brať z nej plody a
scudziť ju.

16. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež
byty alebo nebytové priestory.

17. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do
jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju
neoprávnene zadržuje.

18. Podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom od 1.10.1976 do 30.4.1990, dokončenú
stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa



vykonala zmena alebo udržiavacie práce (ďalej v oddiele 7 len „stavba“), pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno
užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia.

19. Podľa § 85 ods. 1 stavebného zákona, stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom
rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny v spôsobe užívania stavby, v jej prevádzkovom
zariadení, v spôsobe alebo podstatnom rozšírení výroby sú prípustné len po predchádzajúcom ohlásení
stavebnému úradu, ktorý o nich rozhodne alebo nariadi nové kolaudačné konanie.

20. Podľa § 135 ods. 2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť
sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

21. Podľa § 4 ods. 1 zákona o hospodárení s bytmi, miestne národné výbory si obstarávajú prehľad
o bytovom priestore pomocou svojich aktívov, najmä občianskych výborov a domových komisií a na
základe hlásenia vlastníkov domov a užívateľov bytov.

22. Podľa § 4 ods. 2 zákona o hospodárení s bytmi, vlastník domu je povinný do 8 dní hlásiť miestnemu
národnému výboru byt novo vystavaný alebo zriadený, byt uvoľnený, byt, ktorý sa neužíva alebo užíva
len občas, a byt, ktorého užívateľ zomrel. V tej istej lehote je povinný hlásiť, ak sa niekto nasťahoval do
bytu bez rozhodnutia miestneho národného výboru alebo iného orgánu príslušného prideliť byt. Ak ide
o podnikový byt (§ 66 ), vojenský
byt (§ 68 ) alebo byt Ministerstva
vnútra (§ 69 ), vlastník domu je
povinný podať hlásenie aj organizácii hospodáriacej s podnikovými bytmi, orgánu vojenskej správy alebo
orgánu Ministerstva vnútra.

23. Podľa § 5 zákona o hospodárení s bytmi, miestne národné výbory vedú zoznamy novo vystavaných,
zriadených a uvoľnených bytov. Tieto zoznamy sú verejné. V zozname vyznačujú každé pridelenie bytu
s uvedením dátumu a dôvodu pridelenia.

24. Podľa § 8 zákona o hospodárení s bytmi, organizácie hospodáriace s podnikovými bytmi vedú pre
každú obec, v ktorej sú tieto byty, zoznamy uchádzačov, ktorí sú pracovníkmi organizácie.

25. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 389 ods.1 C.s.p., odvolací
súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru, že konanie súdu prvej inštancie má
vadu uvedenú v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p.. Porušenie práva na spravodlivý proces znamená
znemožnenie strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vady
zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so
zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia
v realizácii tých procesných práv, ktoré C.s.p. priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti
druhému účastníkovi. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie,
a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na
súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

26. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Nepreskúmateľné je teda také rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods.
2 O.s.p.. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z
hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých
právnych záverov. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom
na ktoré rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre



uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) odvolacom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 8.9.2011, č.k. 3Cdo 96/2011).

28. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“)
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu
nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných
strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

30. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

31. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá
veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania , ktorá predstavuje
krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide
v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z
roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003). V prejednávanom prípade zo stručného odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie nie je možné jednoznačne vyvodiť, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie
vykonané v priebehu konania a najmä absentuje v ňom jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku žalobcu uplatneného v
žalobe. Vada odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva i z toho, že súd prvej inštancie v ňom
nepochopiteľne na str. 7,8,9,10 doslovne prepísal časť odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 29.4.2014, č.k. 5 Co/421/2012-282 týkajúceho sa dôvodov, ktorými žalovaní 1/ až 3/
odôvodnili odvolanie podané proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.3.2012, č.k. 19
C/20/2009-241 a vyjadrenia sa žalobcu k tomuto odvolaniu. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že
v označenom rozhodnutí odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.3.2012, č.k.
19 C/20/2009-241 podľa § 205 ods.2 písm. b) O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie
pre zmätočnosť rozhodnutia, brániacu jeho meritórnemu preskúmaniu .

32. Konštatovaná vada uvedená v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zistená v konaní pred súdom prvej
inštancie nebráni odvolaciemu súdu uviesť nasledovné.



33. Ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka poskytuje vlastníkovi ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju
neoprávnene zadržuje. Vlastnícke právo ako také možno vymedziť ako objektívnym právom ustanovenú
možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať ňou na základe vlastnej úvahy a rozhodovania,
a to svojou mocou uznanou a chránenou zákonom, ktorá je nezávislá od súčasnej existencie moci
kohokoľvek iného k tej istej veci. V tomto pojmovom vymedzení je zreteľne obsiahnutý prvok výlučnosti
charakterizujúci právne postavenie vlastníka. Jeho podstata spočíva v schopnosti vlastníka založenej
zákonom vylúčiť každého okrem seba samého z pôsobenia na vec. Vlastnícke právo zahŕňa aj
nárok vlastníka na súdnu ochranu. Východiskom pre súdnu ochranu je ustanovenie § 4 Občianskeho
zákonníka, ktoré je zdôraznená aj v procesnom predpise (pozri § 1 C.s.p.). Súdnu ochranu vlastníckeho
práva možno realizovať prostredníctvom dvoch typov žalôb, a to žaloby na vydanie veci (actio
reivindicatio) a zapieracou žalobou (actio negatoria). Obe žaloby sú žalobami na plnenie a chránia obsah
vlastníckeho práva, t. j. právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia
nakladať s ňou. Každá z týchto žalôb poskytuje ochranu proti inému spôsobu porušovania oprávnení
vlastníka.

34. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava
vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Hmotnoprávnym základom reivindikačnej žaloby
je skutočnosť, že určitá vec sa nachádza vo faktickej moci inej osoby než jej vlastníka, pričom táto
osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu. Prvým predpokladom podania reivindikačnej žaloby je
existencia žalobcovho vlastníckeho práva k veci. Vlastnícke právo sa musí preukázať, pričom dôkazné
bremeno zaťažuje žalobcu. To predovšetkým znamená, že žalobca musí preukázať, na základe akého
právneho dôvodu nadobudol vlastnícke právo k veci. Aktívna legitimácia tak patrí vlastníkovi veci a
pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiaden právom
aprobovaný dôvod. Ak porušovateľ vlastníckeho práva už nemá vec u seba, vzniká mu zodpovednostná
povinnosť na náhradu škody. Žaloba musí znieť na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti tak, aby
rozhodnutie súdu bolo možné vykonať podľa ustanovení C.s.p. resp. podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

35. V danom prípade sa žalobca ako vlastník domáhal žalobou o vypratanie nehnuteľnosti podľa
ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka uloženia povinnosti žalovaným nehnuteľnosť užívanú bez
právneho dôvodu vypratať. Ako dôkazy preukazujúce jeho aktívnu legitimáciu v konaní predložil žalobca
Hospodársku zmluvu zo dňa 20.12.1982 uzavretú medzi Obvodným národným výborom Bratislava
III a Telovýchovnou jednotou International Slovnaft a Výpis z katastra nehnuteľností - LV č. XXXX,
kat. územie Q. J., obec BA - m.č. Q. J.; na základe uvedeného odvolací súd závery súdu prvej
inštancie vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v konaní vyhodnotil ako správne. Okrem preukázania
aktívnej legitimácie je podmienkou úspechu žalobcu v konaní o vypratanie nehnuteľnosti preukázanie
skutočnosti, že žalovaní neoprávnene zasahujú do jeho vlastníckeho práva, t.z. nesvedčí im právny
titul na užívanie vypratávaných prevádzkových priestorov. Vzhľadom k argumentácii žalovaných, že
vypratávané priestory majú charakter bytu, bol súd prvej inštancie v konaní povinný sa vysporiadať so
základnou otázkou, a to či užívaný súbor miestností možno považovať za bytové priestory, a ak áno na
základe akého právneho dôvodu ich žalovaní užívajú.

36. V tejto súvislosti sa javí ako nedôvodnou námietka žalovaných, že súd prvej inštancie napadnutým
rozhodnutím vniesol do právnych vzťahov neistou s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava
III č.k. 8C/59/02-176 zo dňa 27.5.2004, v odôvodnení ktorého bolo konštatované, že predmetný priestor
má charakter služobného bytu. Je nesporným, že predmetom konania vedenom pred Okresným
súdom Bratislava III pod sp.zn. 8C/59/2002 bol návrh právneho predchodcu žalobcu na vypratanie
totožných priestorov žalovaným 1/, ale v danom prípade sa nejedná o prekážku rozsúdenej veci.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.) je založená právoplatným rozsudkom súdu
ukladajúcim povinnosť sa pre adresátov účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označených v ustanovení
§ 159 ods. 2 O.s.p. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou
v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom
priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Súd je teda viazaný iba výrokom
rozsudku, nie jeho odôvodnením, preto pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v
inom konaní medzi totožnými účastníkmi, len ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t.j. otázku,
ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení



svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2804/2012 z 12. júna 2014 a sp. zn. 32 Cdo 4004/2014 z 3. decembra
2013). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie si v konaní pripojil spis Okresného súdu
Bratislava III sp.zn. 8C/59/2002 a postupom podľa ust. § 129 O.s.p. s obsahom spisu oboznámil na
pojednávaní dňa 9.10.2014. Z obsahu pripojeného spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 29.4.2005 č.k. 4 Co 329/04-198 pripustil späťvzatie návrhu a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej (č.k. 8C/59/02-176) zrušil a konanie zastavil, preto sa nejedná o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci a súd prvej inštancie v tomto konaní nebol pri posudzovaní veci viazaný
právnym názorom vysloveným Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom sp.zn. 8C/59/2002.

37. Žalovaní v odvolaní namietali nesprávnosť právnych záverov súdu prvej inštancie spočívajúcu v
tom, že pri rozhodovaní nezohľadnil, že stavba - nehnuteľnosť bola skolaudovaná ako celok a pokiaľ
v kolaudačnom rozhodnutí nie sú miestnosti užívané žalovanými špecifikované ako byt, je potrebné
vychádzať z podporných podkladov a hlavne stavebno- technického usporiadania, na ktorý je stavba
určená. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaných odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní, či
obytná miestnosť alebo súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným
uzavretím, možno považovať za byt v právnom slova zmysle, je rozhodujúcim právny stav založený
právoplatným rozhodnutím stavebného úradu o povolení užívania stavby, príp. o zmene účelu jej
užívania, nie faktický stav jej užívania, alebo vôľa účastníkov nájomnej zmluvy (porovnaj Rc 90/2003),
pričom v prípade pochybností, či ide o byt, rozhoduje stavebný úrad. Z obsahu spisu odvolací súd zistil,
že Obvodný národný výbor Bratislava III vydal dňa 22.12.1975 rozhodnutie zn. OVaÚP-326-5478/75
o umiestnení stavby č. XXX, na parc. č. XXXXX/X, podľa zakreslenia v situačnom pláne, kat. územie
Bratislava, na ulici W. - R. v obvode III hl. mesta Bratislavy, t.j. sociálnej budovy tenisového areálu,
centrálneho tenisového dvojdvorca a prekrytia centrálneho tenisového dvojdvorca. Zo zápisnice o
odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb a ich ucelených častí zo dňa 30.10.1984 vyplýva, že
prebehlo preberacie konanie v časti Sociálna budova tenisového areálu, pričom bolo konštatované,
že objekt bol zrealizovaný podľa projektovej dokumentácie a jej dodatkov a zodpovedná projektovým
parametrom. Odbor výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru Bratislava III
kolaudačným rozhodnutím zo dňa 3.12.1985 pod zn. OVaUP-327.6-3427/1985-Je-H-48 povolil užívať
stavbu „Prekrytie tenisovej haly W. Z. T. U., areál Z., na parc. č. XXXXX/X“, na účel športový. Z
uvedeného vyplýva, že na základe kolaudačného rozhodnutia bola nehnuteľnosť účelovo určená na
športový účel, pričom zmeniť účel užívania stavby, oproti jeho určeniu v kolaudačnom rozhodnutí,
prípadne v stavebnom povolení, mohol len stavebný úrad po prerokovaní pri stavebnom konaní a po jej
dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Na uvedenom nič nezmenilo ani vyjadrenie príslušného
stavebného úradu k charakteru priestorov, o ktoré v konaní v súlade s ust. § 135 ods. 2 O.s.p. požiadal
súd prvej inštancie. Mestská časť Bratislava- Q. J., Miestny úrad Bratislava - Q. J., oddelenie územného
konania a stavebného poriadku listom zo dňa 4.3.2011 poukázala na to, že účel užívania stavby je
určený kolaudačným rozhodnutím a na zmenu účelu užívania sa vyžaduje rozhodnutie stavebného
úradu o zmene v užívaní. Stavebný úrad vo vyjadrení doplnil, že v danom prípade stavebnotechnické
usporiadanie predmetnej časti môže nasvedčovať bytovému, prípadne aj inému účelu, ktorý sa však
posudzuje v konkrétnom konaní, ktoré sa vedie o predmetnej stavbe.

38. Zmenu účelu užívania nemôže spôsobiť sama osebe ani skutočnosť, že miestnosť alebo súbor
miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie, ani doba užívania
priestorov žalovanými, alebo potvrdenie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 20.9.1982, ktorým
žalovanému 1/ oznámil, že k 1.11.1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt. V posudzovanej veci
nemožno ponechať bez povšimnutia skutočnosť, že v čase kedy právny predchodca žalobcu vydal
žalovanému 1/ potvrdenie zo dňa 29.11.1982, ktorým mu oznámil, že mu bude pridelený služobný
byt na W. I. Č.. XX T. U., nebol právny predchodca žalobcu vlastníkom ani správcom rozostavanej
a neskolaudovanej nehnuteľnosti, tým bol Obvodný národný výbor Bratislava III, pričom právny
predchodca žalobcu túto nehnuteľnosť získal do správy hospodárskou zmluvou č. M. - XX/XX M. D.
20.12.1982. Rovnako je z listinných dôkazov nespornou i skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť
bola skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427po/1985-Je-H-48 zo
dňa 3.12.1985. Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodujúcim pre vymedzenie miestnosti alebo súboru
miestností ako bytu je právny stav, založený právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby
(prípadne o zmene jej užívania), t.j. kolaudačné rozhodnutie (§ 76 a nasl. stavebného zákona). Pokiaľ
žalovaní poukazovali na výsluch svedka Ing. arch, G. F. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
III pod sp.zn. 8C/59/2002, že stavba bola postavená v „Akcii Z“, pričom išlo o stavbu - halu a prevádzkovú



časť so služobným bytom na poschodí, je potrebné uviesť, že rozhodujúcim je len jeho účelové
určenie zodpovedajúce účelu, ktorý vymedzil stavebný úrad rozhodnutím o povolení užívania stavby.
Ani samotná faktická zmena stavby nemôže byť právne relevantná a právne významnou mohla byť
až zmena, ktorá by sa odzrkadlila vo vydaní kolaudačného rozhodnutia, čo v danom prípade nebolo
preukázané.

39. Odvolací súd tak konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, že priestory užívané žalovanými
nemožno považovať za byt v právnom slova zmysle, preto by bolo nadbytočným skúmať, či predmetný
priestor mal charakter služobného bytu, alebo domovníckeho bytu, alebo podnikového bytu a či v súlade
s "prideľovacím" režimom sa pre vznik tohto práva vyžadovalo najskôr pridelenie bytu podľa ust. § 4
až 28 zákona o hospodárení s bytmi. I napriek uvedeným právnym záverom, odvolací súd v záujme
komplexnosti posúdenia právnej veci i s ohľadom na námietku žalovaných, že súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí neprihliadol na list Mestskej časti Bratislava - Q. J. zo dňa 26.8.2004 uvádza, že
uvedené vyjadrenie je potrebné posudzovať ako celok a nielen jeho časť. V texte uvedeného vyjadrenia
je okrem iného uvedené aj to, že zaradenie bytového priestoru do bytového fondu sa jednoznačne
odvíjalo od právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia v zmysle stavebného zákona. Ak tak žalovaní v
konaní tvrdili, že im vznikol k predmetným priestorom nájomný vzťah bolo na žalovaných, aby v súdnom
konaní preukázali vznik práva osobného užívania bytu (jeho existenciu k 1. januáru 1992), lebo len
právo osobného užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, sa mohlo zmenilo s účinnosťou
od 1.1.1992 na nájom.

40. V kontexte odvolacím súdom konštatovanej správnosti právnych záverov súdu prvej inštancie, že
v danom prípade priestory užívané žalovanými nemožno považovať za byt v právnom slova zmysle, je
nedôvodným skúmanie, či uzavretím pracovnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalobcom dňa 3.1.2000
došlo k vzniku nájmu priestorov užívaných žalovanými, a to v súlade s ust. zákona č. 182/1993 Zb.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov(ďalej len „ zákon o vlastníctve bytov“). Ust. § 2 zákona o
vlastníctve bytov, definuje byt ako miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného
úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky, pričom
v danom prípade možno konštatovať absenciu existencie rozhodnutia stavebného úrad, že uvedené
priestory sú trvalo určené na bývanie.

41. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaných, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva na základe akých záverov súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozhodnutia
uložil žalovaným povinnosť vypratať nehnuteľnosť t.j. prevádzkové priestory slúžiace na prechodné
ubytovanie. Odvolací súd konštatuje, že výrok napadnutého rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že priestory užívané žalovanými sú
priestory určené na bývanie, nezaradené do bytového fondu, a to s poukazom na vykonané dokazovanie
( str. 6 druhý odsek napadnutého rozhodnutia). Zdôrazňuje, že v odôvodnení rozhodnutia musí byť
dostatočne vysvetlený myšlienkový postup súdu nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania
a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov, čo v danom prípade absentuje.
Ak súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že priestory užívané žalovanými sú priestory určené
na bývanie, z napadnutého rozhodnutia nemožno jednoznačne ustáliť, či predmetné priestory posúdil
ako inú obytnú miestnosť (ust. § 190 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.1992) alebo
ako zariadenie určené na prechodné ubytovanie ( ust. § 300 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 1.1.1992), a to i s ohľadom na výrok napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že v
čase nasťahovania sa žalovaných do predmetných priestorov Občiansky zákonník v ust. § 190
a nasl. upravoval režim osobného užívania iných obytných miestnosti, pričom podstatnou odlišnosťou
od osobného užívania bytu (§ 152 a nasl. Občianskeho zákonníka) je predmet nájmu, ktorým v danom
prípade nie je byt ale obytná miestnosť. Právo užívať obytnú miestnosť bolo rovnako viazané na dohodou
o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania a rozhodnutie o pridelení obytnej miestnosti
v zariadeniach určených na trvalé bývanie vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom
príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi. Pre posúdenie, či ide o obytnú miestnosť v zariadení
určenom na trvalé bývanie bolo rovnako rozhodným účelové určenie stavby, v ktorej sa nachádza,
t.j. či ide o zariadenie na trvalé bývanie a vyplýva to z právoplatného rozhodnutia stavebného úradu
o povolení užívania stavby resp. o zmene jej účelu. I v danom prípade je však potrebné prihliadnuť
na skutočnosť, že v čase kedy právny predchodca žalobcu vydal žalovanému 1/ potvrdenie zo dňa
29.11.1982, ktorým mu oznámil, že mu bude pridelený služobný byt na W. I. Č.. XX T. U., nebol právny
predchodca žalobcu vlastníkom ani správcom rozostavanej a neskolaudovanej nehnuteľnosti, tým bol



Obvodný národný výbor Bratislava III. Právny predchodca žalobcu predmetnú nehnuteľnosť získal do
správy hospodárskou zmluvou č. M. - XX/XX zo dňa 20.12.1982, pričom predmetná nehnuteľnosť bola
skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia č.OV a ÚP-327.6-3427po/1985-Je-H-48 zo dňa
3.12.1985. Až po dôkladnom právnom a skutkovom posúdení, či v danom prípade možno priestory
užívané žalovanými považovať za iné obytné miestnosti, možno pristúpiť k skúmaniu či medzi žalovaným
1/ a právnym predchodcom žalobcu došlo k vzniku práva užívať iné obytné miestnosti a či toto právo
trvalo ku dňu 1.1.1992 a zmenilo sa tak na nájom. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie,
že žalobca v podanom odvolaní uviedol, že stavba je určená na účely ubytovania (bývania).

42. Ak súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade priestory užívané žalovanými majú
charakter prevádzkových priestorov slúžiacich na ubytovanie, tak ako to uviedol vo výroku napadnutého
rozsudku je potrebné uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá za
zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel k uvedenému záveru.
Samotné použitie pojmov „prevádzkový priestor“ a priestor na „prechodné ubytovanie“ je zmätočným.
Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.1982, v ust. § 196 ods. 1definoval osobné užívanie
miestností neslúžiacich na bývanie (garáže, ateliéry, skladištia a pod) a v ust. § 300 prechodné
ubytovanie. Vznik práva na poskytovanie ubytovacej služby (ust. § 300 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 1.1.1992) bol podmienený uzavretím zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, a to na
prechodné ubytovanie na dobu dohodnutú alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení,
a v neposlednom rade sa muselo jednať o zariadenie na to určené (hotely, nocľahárne, ubytovne
a iné zariadenia). Pri posudzovaní, či predmetné priestory majú charakter prevádzkových priestorov
slúžiacich na prechodné ubytovanie, je nevyhnutným preukázanie, že priestory užívané žalovanými majú
charakter zariadenia na účely ubytovania, ktorý by vyplýval z projektovej dokumentácie a následného
kolaudačného rozhodnutia. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu sa odvolaciemu súdu javí, že v
danom prípade priestory užívané žalovanými nemajú charakter miestností neslúžiach na bývanie ani
charakter priestorov slúžiacich na prechodné ubytovanie, preto v tejto časti posúdil závery súdu prvej
inštancie ako nesprávne.

43. Ako dôvodnú posúdil odvolací súd i námietku žalovaných, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplývajú dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď vo výroku napadnutého rozhodnutia uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať predmetné priestory až po zabezpečení náhradného ubytovania.
Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že právo na náhradný byt môže vzniknúť len
v prípade, ak priestory, ktoré sú predmetom vypratania spĺňajú definíciu bytu v zmysle § 118 ods. 2
Občianskeho zákonníka (analogicky R 79/1966). Pri rozhodovaní o žalobe na vypratanie priestorov,
ktoré napriek svojmu stavebnému určeniu dlhodobo slúžili na bývanie je možné prihliadnuť na ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka pri úvahe, či možno právo vlastníka obmedziť tým, že vypratanie bude
viazané na ďalšiu lehotu, príp. na zabezpečenie bytovej náhrady (Ro NS ČR z 12.12.2002, sp.zn. 26 Cdo
3050/2000). V prípade, ak by bolo zistené, že nejde ani o právo osobného užívania iných miestností,
ale o poskytnutie ubytovacej služby v miestnostiach určených na prechodné ubytovanie podľa § 300
Občianskeho zákonníka (účinného do 1.1.1992), potom nie je zákonný nárok na pridelenie náhradného
bytu alebo zabezpečenie náhradného ubytovania.

44. Pokiaľ ide o námietky žalovaných, že súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne označil vypratávané
priestory, čím porušil zásadu reformatio in peius je treba uviesť, že podstatou zákazu reformatio in
peius je to, že súd rozhodujúci o odvolaní zásadne nie je oprávnený zmeniť rozhodnutie v neprospech
účastníka, ktorý podal odvolanie, a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal (por. H.. J.,
Základy občianskeho procesného práva, druhé vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry
IURA EDITION, spol. s r.o., rok 2004, str. 381, a tiež T. F. - H. N. a kol., Občanský soudní
řád - komentář, II. diel, Praha: Nakladateľstvo Panorama, rok 1985, str. 70). Zákaz reformatio in peius
má povahu jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania. Posúdenie, či táto zásada bola
v odvolacom konaní rešpektovaná, závisí od konkrétnych okolností každej veci, pričom rozhodujúce
je porovnanie stavu nastoleného prvoinštančným rozhodnutím so stavom po vydaní odvolacieho
rozhodnutia. V danom prípade sa nejedná o uvedený prípad, preto napadnutým rozhodnutím nedošlo
k porušeniu zásady reformatio in peius. Odvolací súd napriek uvedenému konštatovaniu zdôrazňuje,
že i keď zákon ukladá žalobcovi žalobný návrh formulovať formálne a obsahovo správne, uvedené
neznamená, že žalobca musí formulovať dokonalý výrok rozhodnutia. Ak žalobca označil v žalobe
presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovaným uložená rozhodnutím súdu, súd
nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké



práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Súd tak nemusí vo výroku svojho rozhodnutia prevziať
doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú
podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Vychádzajúc zo skutočnosti, že v konaní nebol preložený
doklad preukazujúci faktické usporiadanie priestorov, ktorých vypratania sa žalobca domáha, súd prvej
inštancie vychádzajúc z listinných dokladov nachádzajúcich sa na čl. 38 súdneho spisu, správne upresnil
priestory, ktoré žiada žalobca vypratať a z jeho strany nedošlo k namietanému porušeniu zásady zákazu
reformatio in peius.

45. Žalobca v podanom odvolaní namietal nedôvodnosť zamietnutia žaloby voči žalovanej 3/, majúc
za to, že jej v konaní svedčí pasívna legitimácia. Súd prvej inštancie svoje právne závery vo vzťahu
k žalovanej 3/ v napadnutom rozhodnutí založil na tom, že žalovaná 3/ je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa k. ú. J., zapísanej na LV č. XXX a z priestorov sa počas konania
vysťahovala. Odvolací súd dáva do pozornosti, že úspech reivindikačnej žaloby je podmienený nielen
neoprávnenou držbou, ale aj tým, že žalovaný má vec v čase vydania rozhodnutia vo svojej držbe.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutkových okolností súd
prvej inštancie ustálil, že žalovaná 3/ preukázateľne vypratávanú nehnuteľnosť neužíva, keďže svoje
rozhodnutie v tejto časti založil na výsluchoch účastníkov a ich písomných vyjadreniach. Súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil vyjadrenie žalovanej 2/ na pojednávaní dňa 7.10.2010,
na ktorom uviedla: „ je pravdou, že naša dcéra- žalovaná 3/ je výlučnou vlastníčkou domu v J., tento
je užívaniaschopný. Dcéra prichádza k nám do U., do bytu kde bývame a ktorý je predmetom tohto
sporu, ale pracovne sa zdržuje v Bruseli v súčasnosti“, ako aj následné vyjadrenie žalovanej 2/ zo dňa
24.5.2011, v ktorom uviedla : „ oznamujem Vám, že moja dcéra odvezie časť vecí z detskej izby...“, preto
v tejto časti odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné.

46. Na základe uvedeného (zistené rozpory) odvolací súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri ďalšom prejednaní veci 1/ opätovne v konaní
posúdiť pasívnu legitimáciu žalovaných, 2/ v prípade ak dospeje k záveru, že priestory, ktorú sú
predmetom vypratania majú charakter iných obytných miestnosti a vzniklo k nim žalovaným právo
osobného užívania, ktoré trvalo k 1.1.1992, svoje rozhodnutie náležite právne zdôvodniť. Súd prvej
inštancie je povinný vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotiť, opätovne vo
veci rozhodnúť a odôvodnenie rozhodnutia vypracovať tak, aby zodpovedal ust. § 220 ods. 2 C.s.p.,
t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa riadil pri posúdení nárokov uplatnených žalobcom, riadiac sa právnym názorom
vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods.2 C.s.p.).

47. Súd prvej inštancie na základe návrhu žalovanej 3/ uznesením zo dňa 15.5.2015 č.k.
19C/20/2009-341 doplnil rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 19C/20/2009-293 zo dňa
30.10.2014 o ďalší výrok, ktorým rozhodol, že o náhrade trov konania žalovanej 3/ rozhodne až po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

48. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. 151 ods. 1, § 151 ods. 3, § 166 ods. 1,2,3, § 167 ods. 2 O.s.p.
a vecne tým, že nakoľko opomenul v rozsudku č.k. 19C/20/2009-293 zo dňa 30.10.2014 rozhodnúť o
náhrade trov konania a žalovaná 3/ v lehote 15 dní od doručenia napadnutého rozhodnutia navrhla jeho
doplnenie, postupom v súlade s ust. § 166 ods. 1 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. doplnil
rozsudok o rozhodnutie o náhrade trov konania žalovanej 3/.

49. Proti uvedenému uzneseniu podala odvolanie žalovaná 3/ a namietala, že súd prvej inštancie
nesprávne procesne postupoval, nakoľko nemal vydávať uznesenie, ale doplňujúci rozsudok, v ktorom
mal byť doplnený výrok o náhradu trov konania. Rovnako súd v napadnutom uznesení pochybil, keď ho
nezdôvodnil postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. Vzhľadom k uvedenému žalovaná 3/ žiadala, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

50. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej 3/ nevyjadril.

51. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



52. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

53. Podľa § 166 ods. 1 O.s.p., ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania,
o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia
rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj
bez návrhu.

54. Podľa § 166 ods. 2 O.s.p., o návrhu na doplnenie rozsudku súd rozhodne do 30 dní od jeho podania.
Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd
nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne.

55. Podľa § 167 ods. 1 O.s.p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa
rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na
začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach,
ktoré sa týkajú vedenia konania.

56. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o veci samej v
celom rozsahu, podľa ust. § 389 ods.1 písm. d/ C.s.p. zrušil aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
(ktorým súd prvej inštancie doplnil rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 19C/20/2009-293 zo
dňa 30.10.2014 o výrok o trovách konania žalovanej 3/), nakoľko výrok o trovách konania je závislým
od výroku vo veci samej.

57. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§
396 ods. 3 C.s.p.).

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).