{"guid": "16693b6d-d599-41c0-824f-f261fd5845c0:51999366-5c7e-43b2-911b-0597535503f4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1", "spisova_znacka": "1Co/84/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/84/2015 z 26. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 26. apríla 2016, sp. zn. 1Co/84/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1", "identifikacne_cislo": "7214212565", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Eva Bíróová", "sudca_id": 1284, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-biroova-1284", "datum_vydania": "2016-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51999366-5c7e-43b2-911b-0597535503f4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/84/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214212565
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214212565.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu HYDRO BG, s.r.o., so sídlom Kuchyňa č. 586, IČO: 34 137
122, zastúpeného JUDr. Petrom Bizubom, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave,
Kollárovo námestie č. 9, proti žalovanému I. G., J.. XX.X.XXXX, G. H., N. Č.. X, zastúpenému JUDr.
Rudolfom Maníkom, PhD., advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Jantárova č. 30,
o zaplatenie 9.923,46 eur, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II
zo dňa 15.10.2014 č.k. 18C/72/2014-82 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu rovnakého súdu zo
dňa 12.1.2015 č.k. 18C/72/2014-109 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok a vec    v r a c i a   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

P o t v r d z u j e  uznesenie zo dňa 12.1.2015 č.l. 109.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.421,15 eur v
lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti  žalobu zamietol a žalovaného zaviazal
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 446,35 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 9.923,46
eur, ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal na základe toho, že tento bol právoplatným rozsudkom
v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 2
Trestného zákona  a týmto  svojím konaním mu spôsobil škodu.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za nesporné,
že žalobca mal voči spoločnosti SVIP s.r.o. Košice splatnú pohľadávku vo výške 3.819,28 z faktúry č.
XXXXXX vystavenej dňa XX.XX.XXXX a splatnej dňa XX.X.XXXX a ďalšiu splatnú  pohľadávku vo výške
6.666,12 eur na základe faktúry č. XXXXX vystavenej XX.X.XXXX a splatnej XX.X.XXXX. Uvedená
pohľadávka bola žalobcovi priznaná aj právoplatným rozhodnutím súdu - platobným rozkazom zo dňa
10.11.2008, sp. zn. 32Rob 213/08-24, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.12.2008. V tomto rozhodnutí bola
spoločnosť SVIP s.r.o. Košice v likvidácii zaviazaná na zaplatenie pohľadávky  žalobcovi vyplývajúcej
z uvedených faktúr v súhrnnej výške 10.485,41 eur, ako aj úrokov z omeškania. Z obsahu trestného
spisu rovnakého súdu sp. zn. 7T 89/2010 vyplýva, že rozsudkom zo dňa 14.12.2012, č.k. 7T/89/10-465
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.9.2013, č. k. 8To/58/13-477 bol žalovaný
uznaný vinným  z prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na
tom skutkovom základe, že zmaril uspokojenie spoločnosti Hydro BG s.r.o. zvýhodnením iného veriteľa
pred firmou žalobcu, voči ktorej mal ako konateľ spoločnosti finančné záväzky vo výške 10.485,40 eur,
čím mu spôsobil škodu v celkovej výške 9.923,52 eur, teda ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje
splatné záväzky zmaril uspokojenie veriteľa tým, že zvýhodnil iného veriteľa a spôsobil takýmto činom
väčšiu škodu. Na základe toho s poukazom na ust. § 135 ods. 1 a 2 O.s.p., ako aj § 240 ods. 1 až 3
a § 124 ods. 1 a § 125 Trestného zákona  súd uzavrel, že v súlade s § 135 ods. 1 O.s.p. je v tomto



konaní viazaný výrokom trestného rozsudku, o tom, akého trestného činu sa dopustil žalovaný a na
akom skutkovom základe. Mal za to, že uvedeným rozhodnutím bol vysporiadaný základ nároku žalobcu
na náhradu škody, keď je nepochybne konštatované, že konaním žalovaného bolo zmarené uspokojenie
pohľadávky žalobcu. Ohľadne výšky uplatneného nároku konštatoval, že  táto je pre súd záväzná len v
rozsahu vymedzenom skutkovou podstatou trestného činu, čo je spôsobenie škody väčšieho rozsahu,
teda nie presné a nemeniteľné číselné vyjadrenie škody. Vo vzťahu k rozsahu spôsobenej spôsobenej
škody uviedol, že žalobcovi patrí škoda len v rozsahu, v ktorom by pri poctivom konaní žalovaného, ako
konateľa spoločnosti SVIP s.r.o. mohlo dôjsť k uspokojeniu nároku žalobcu. Zo znaleckého posudku
č. 10/09 znalkyne Ing. Ivety Breslerovej vyvodil, že spoločnosť SVIP s.r.o. bola platobne neschopným
subjektom, ktorý nedisponoval finančnými zdrojmi na uspokojenie všetkých splatných pohľadávok. Aby
nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa, bolo povinnosťou dlžníka
- spoločnosti SVIP s.r.o., v ktorej v mene konal žalovaný, uspokojovať záväzky veriteľov primerane
svojim disponibilným zdrojom v pomernom rozsahu. Mal za zrejmé, že po splatnosti záväzku žalobcu
bolo uspokojených iných 60 veriteľov, v celkovom rozsahu 418.985,53 eur, ktorú sumu spoločnosť SVIP
s.r.o. vyplatila do času, keď už vôbec nebola schopná uspokojovať záväzky svojich veriteľov a vstúpila
do likvidácie a následne do konkurzného konania. Z uvedených dôvodov  s prihliadnutím na rozsah
plnenia spoločnosti SVIP s.r.o. a počet veriteľov vychádzal zo záveru, že pri dodržaní zásady pomerného
uspokojenia veriteľov, mohol každý z nich získať plnenie maximálne vo výške 6.983,09 eur (418.985,53
eur : 60). S poukazom na to, že v rámci konkurzného konania bola spoločnosť žalobcu odškodnená
z uvedeného titulu vo výške 561,94 eur vyčíslil celkový nárok na náhradu škody vo výške 6.421,15
eur. Ohľadne žalovaným vznesenej námietky premlčania súd prvého stupňa konštatoval, že objektívna
premlčacia lehota, mohla začať najskôr plynúť odo dňa splatnosti faktúr, ktorými bol uplatnený nárok na
zaplatenie ceny dodaného tovaru, čo v prípade faktúry č. XXXXXX bolo dňom XX.X.XXXX a v prípade
faktúry č. XXXXXX ku dňu XX.X.XXXX. Vzhľadom na charakter zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú úmyselným konaním, premlčacia lehota by uplynula až XX.X.XXXX, V.. XX.X.XXXX. V rámci
objektívnej premlčacej lehoty však plynie aj subjektívna dvojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Vedomosť žalovaného
teda musela pokrývať vedomosť o tom, že dochádza k jeho ukráteniu tým spôsobom, že jeho dlžník
uspokojuje iných veriteľov. Začiatok plynutia tejto premlčacej lehoty súd viazal na obdržanie oznámenia
likvidátora spoločnosti SVIP s.r.o. Košice doručené žalobcovi dňa 14.11.2008, o tom, že k 29.10.2008
spoločnosť SVIP s.r.o. vstúpila do likvidácie. K uvedenému dňu žalobca mal teda vedomosť, že napriek
jeho opakovaným výzvam i predloženiu splátkového kalendáru spoločnosť SVIP s.r.o. nepristúpila k
úhrade záväzku, a že v mesiaci N. XXXX predala časť svojho majetku. Mal teda za to, že nárok na
náhradu  škody  bol uplatnený včas a vzhľadom na včasnosť uplatnenia práva žalobcu na súde voči
spoločnosti SVIP s.r.o. a následne voči žalovanému, v ktorom konaní oprávnený riadne pokračoval,
k premlčaniu nároku žalobcu nedošlo. Subjektívna premlčacia lehota voči žalovanému plynula iba od
XX.XX.XXXX O. XX.XX.XXXX a následne odo dňa X.X.XXXX do podania návrhu na súd dňa 12.5.2014,
a k jej uplynutiu teda nedošlo.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď uzavrel, že žalobca
bol so svojím nárokom úspešný v rozsahu 65% a žalovaný v rozsahu 35%. Pri zohľadnení pomeru
vzájomného úspechu a neúspechu patrí žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 30%. Trovy
konania v takomto rozsahu aj položkovite vyčíslil.

Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaný. Žalovaný žiadal  napadnutý rozsudok
zmeniť v jeho vyhovujúcom výroku a tento zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. V odvolaní
uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Má za
to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní  oprávnenosti
náhrady škody vo výške 6.421,15 eur. Má za to, že súd nezobral  do úvahy, že žalovaný nespôsobil  v
rámci uspokojovania veriteľov spoločnosti  SVIP s.r.o. žalobcovi žiadnu škodu, keďže úhrady pohľadávok
s neskoršou splatnosťou oproti pohľadávke žalobcu boli spoločnosti SVIP nevyhnutné za účelom
ďalšieho pokračovania v podnikaní tejto spoločnosti. K splateniu pohľadávky žalobcu  ako veriteľa
z bežného obchodného styku, t.j. dodávateľa tovarov by pri jestvovaní desiatok ďalších veriteľov
obchodného styku aj tak nedošlo, keďže takéto pohľadávky spoločnosť ani pri skoršej splatnosti, než je
žalobcova faktúra kvôli predlženiu, resp. insolvencii neuhrádzala. V podnikateľskej praxi nemožno  totiž
uspokojovať pohľadávky len matematicky pomerným rozdeľovaním  per partes, ale je nutné klasifikovať
prednostné a neprednostné pohľadávky bez aktuálnej úhrady ktorých možno pokračovať v ďalšom
podnikaní spoločnosti. Za nesprávny považuje aj záver súdu prvého stupňa  o otázke nedôvodnosti



námietky premlčania, keďže má za to, že subjektívna dvojročná, aj objektívna trojročná premlčacia lehota
počítaná od splatnosti faktúr žalobcu už dávno pred podaním žaloby uplynula. Plynutie subjektívnej
lehoty neprerušilo ani podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu voči spoločnosti SVIP s.r.o., ani
trestné oznámenie žalobcu.

Žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť v jeho zamietavom výroku a žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Za
nesprávny považuje postup súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Tento nesprávne
vyhodnotil výšku škody, ktorú žalovaný spôsobil žalobcovi úmyselným konaním. Poukázal na to, že
žalobca svoj nárok na náhradu škody vo výške 9.923,46 eur odvodzoval od rozdielu medzi sumou
dvoch neuhradených faktúr za dodaný tovar spoločnosti SVIP s.r.o. priznanú právoplatným platobným
rozkazom po odpočítaní sumy 561,94 eur zaplatenej žalobcovi na základe rozvrhového výťažku
uverejneného v Obchodnom vestníku po ukončení konkurzu spoločnosti SVIP s.r.o.. Je toho názoru,
že súd nesprávne určil výšku, ktorá žalobcovi úmyselným konaním žalovaného vznikla, čím nesprávne
vyhodnotil skutkový stav na základe vykonaných dôkazov a nesprávne aplikoval právnu normu na
zistený skutkový stav. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 948/2007,
v ktorom súd zadefinoval okamih, ku ktorému dochádza ku vzniku škody tým, že sa pohľadávka
poškodeného stane nedobytnou  na účely náhrady škody spôsobenej tým, že pohľadávka sa stala
nedobytnou nie je potrebné, aby záver o nedobytnosti pohľadávky bol urobený v súdnom konaní proti
dlžníkovi. Na záver, že ide o nevymáhateľnú pohľadávku je rozhodujúce objektívne zistenie, že veriteľ sa
skutočne svojho práva nedomôže. Ku vzniku škody dochádza okamihom, keď je vzhľadom na okolnosti
prípadu zrejmé, že pohľadávka voči obligačnému dlžníkovi je nevykonateľná. Judikatúra vymedzuje
skutočnú škodu ako ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vznikla v
dôsledku škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je
nevyhnutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu do predošlého stavu (R 55/1971). Doktrína si túto súdnou
praxou vytvorenú definíciu vysvetľuje ako rozdiel v hodnote majetku  poškodeného pred spôsobením
škody na majetku, pričom výška škody je daná rozdielom v hodnote majetku, ktorú treba nahradiť
peňažným plnením alebo uvedením veci do pôvodného stavu. Má za to, že spoločnosť SVIP s.r.o.
úmyselným konaním žalovaného (toto bolo preukázané v trestnom konaní) žalobcovi nezaplatila, ale
peniaze vyplácala iným subjektom, ktorých pohľadávky vznikli až po pohľadávke žalobcu. Takýmto
konaním sa žalobcovi znížil jeho majetok o sumu tovaru 10.485,40 eur s DPH, ktorá v sebe zahŕňa aj ušlý
zisk, ktorý by bol býval žalobca dosiahol nebyť protiprávneho konania žalovaného, nakoľko mal právo
byť uspokojený prednostne v celom rozsahu pred všetkými ostatnými 60 veriteľmi. Rozdiel v hodnote
o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu vo výške 10.485,40 eur s DPH po dopočítaní rozvrhu výťažku v
konkurze vo výške 561,94 eur predstavuje nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 9.923,46 eur. Má
za to, že škoda, ktorá žalobcovi vznikla nezávisí od toho, koľko by bol žalobca dostal zaplatené, keby
spoločnosť žalovaného uspokojovala veriteľov z disponibilných prostriedkov rovnakým dielom, ale je
ňou to, čo žalobcovi z majetku protiprávnym konaním žalovaného skutočne ušlo. Má za to, že pri výpočte
výšky škody, ktorý aplikoval súd prvého stupňa tento nezohľadnil skutočnosť, že jeden z veriteľov  môže
mať pohľadávku povedzme 10.000,- eur a iný 100.000,- eur.  Súd sa svojím výkladom výšky vzniknutej
škody v podstate dopracoval k výkladu, že každému z poškodených by nikdy nevznikla škody vyššia
ako 6.983,09 eur.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom
podľa § 214 ods.  2 O.s.p. (vzhľadom k tomu, že rozsudok zrušuje) a na základe toho dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu aj žalovaného je sčasti dôvodné.

Súd prvého stupňa sa zákonným spôsobom vyporiadal so základom nároku žalobcu na náhradu škody,
ako aj so vznesenou námietkou premlčania. Pri vyčísľovaní výšky škody však vychádzal z postupu, ktorý
nemá oporu v právnom predpise.

Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody a to voči konkrétnej
fyzickej osobe, ktorá bola spôsobená úmyselným konaním žalovaného, za ktoré bol právoplatne
odsúdený v trestnom konaní. Tento nárok je potrebné odlíšiť od nároku žalobcu  na úhradu faktúr za
dodaný tovar vo vzťahu k spoločnosti SVIP s.r.o. v likvidácii. Keďže žalovaný bol za konanie, ktoré
žalobca označil ako škodové konanie právoplatne uznaný vinným v trestnom konaní, správne súd



prvého stupňa v súlade s ust. § 135 ods. 1 O.s.p. konštatoval, že výrokom tohto trestného rozsudku je
viazaný a tento tvorí základ pre vyhovenie nároku žalobcu bez možnosti jeho ďalšieho preskúmavania
v občianskom súdnom konaní. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd za nedôvodnú
odvolaciu námietku žalovaného pri jeho tvrdeniach o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu
a v tom, že žalovaný nespôsobil v rámci uspokojovania veriteľov spoločnosti SVIP s.r.o.  žalobcovi
žiadnu škodu. Vzhľadom na právoplatné uznanie viny žalovaného v trestnom konaní sú tieto otázky
už v prejednávanej veci právne bezvýznamné. Rovnako nedôvodnou je aj odvolacia námietka ohľadne
záverov súdu prvého stupňa o nedôvodnosti námietky  premlčania.  Práve s poukazom na skutočnosť,
že v tomto konaní  nie je uplatňovaný nárok z titulu úhrady faktúr, ale nárok na náhradu škody spôsobenej
konkrétnym konaním žalovaného, nie je možné začiatok plynutia premlčacej lehoty počítať od splatnosti
faktúr  žalobcu, tak ako to tvrdí žalovaný v odvolaní.

Vychádzajúc zo záveru, že pokiaľ žalovaný v konaní napadol základ nároku, zároveň týmto napadol aj
jeho výšku a s poukazom na to, že aj odvolanie žalobcu smeruje proti výške škody, ktorá bola rozsudkom
súdu prvého stupňa zamietnutá skúmal odvolací súd  dôvodnosť týchto odvolacích námietok vo vzťahu
k vyčíslenej výške škody a v tejto časti považuje odvolania tak žalobcu, ako aj žalovaného za dôvodné.
Súd prvého stupňa síce zaujal správny názor o tom, že tento nie je viazaný výškou škody, ktorá bola
ustálená v trestnom rozsudku, jeho spôsob výpočtu škody tak, že celkovú sumu uhradenú spoločnosťou
SVIP s.r.o. v období po splatnosti záväzku žalobcu, teda sumu 418.985,53 eur delil počtom 60 veriteľov,
ktorým táto bola vyplatená, nepovažuje za správny. Takýto spôsob výpočtu škody nezodpovedá súdnej
praxi, ktorá v tejto otázke zaujala názor, že objektívnou stránkou trestného činu zvýhodňovania veriteľa,
ako jedného z tzv. úpadkových deliktov je právo veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky spôsobom
zodpovedajúcim zásadám konkurzného a vyrovnávacieho konania upravených v ustanoveniach zák.
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a ktorého podstatu tvorí, ako
to vyplýva z cieľa konkurzu alebo vyrovnania zakotveného v ust. § 2 ods. 2 cit. zák. právo každého
z viacerých veriteľov na pomerné uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku. Objektívna
stránka uvedeného trestného činu predpokladá, že páchateľ zmarí hoci len čiastočné uspokojenie
svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa na úkor ostatných. Zvýhodnením veriteľa pritom treba
rozumieť skutočnosť, že od dlžníka neschopného plniť svoje splatné záväzky dostane plnenie, ktoré
nezodpovedá zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov toho istého dlžníka (rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.10.2000 sp. zn. 7Tz 6/2000 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu  a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/2001). V ust. § 2 ods. 2 citovaného zákona
je vyjadrená základná zásada konkurzu a vyrovnania, totiž zásada rovných podmienok pre všetkých
veriteľov. Táto má stránku hmotnoprávnu, aj procesnú. Z hmotnoprávneho hľadiska znamená, že všetci
veritelia rovnakej triedy sa uspokojujú pomerne. Stanovenie tried pohľadávok a tým aj veriteľov je daná
povahou pohľadávok, pričom do tried s výhodnejším poradím je zaradené čo najmenej pohľadávok, u
ktorých nutnosť prednosti je úplne nevyhnutná. Na druhej strane veritelia neprednostných pohľadávok
strácajú akékoľvek výhody, ktoré mali predtým, dochádza k pomernému uspokojovaniu všetkých týchto
pohľadávok bez ohľadu na dobu ich vzniku, na dobu ich uplatnenia, bez ohľadu na dôvod a spôsob
vzniku pohľadávky, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú súdom prisúdené i bez ohľadu na ich splatnosť.
Práve s poukazom na tieto zásady konkurzu a vyrovnania nepovažuje odvolací súd za správny postup
súdu prvého stupňa pri výpočte výšky škody. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani skutočnosť,
že účinnosť uvedeného zákona o konkurze a vyrovnaní zanikla účinnosťou nového zák. č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý bol účinný v čase škodového konania žalovaného, keďže uvedenú
zásadu je potrebné primerane aplikovať  aj výkladom ustanovení tohto  zákona.

S poukazom na tieto dôvody neostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie ohľadne výšky škody a pri
tomto postupe rešpektovať záväzný právny názor odvolacieho súdu.

Uznesením zo dňa 12.1.2015 (č.l. 109) súd prvého stupňa priznal žalovanému oslobodenie od súdnych
poplatkov a to sčasti tak, že žalovaný je povinný platiť súdne poplatky do výšky 300,- eur vrátane.
Uznesenie odôvodnil tým, že žalovaný potom, čo mu bol vyrubený súdny poplatok  za odvolanie vo
výške 385,- eur tento podaním doručeným súdu 8.1.2015 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Súd prvého stupňa konštatoval z obsahu potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch
predložených žalovaným zistil, že tento je ženatý, poberá starobný dôchodok vo výške 811,70 eur, žije



v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá je starobnou dôchodkyňou so starobným dôchodkom vo
výške 280,- eur.   Bývajú v rodinnom dome, vlastníkom ktorého sú manželia N.. Súd prvého stupňa
prihliadol na mesačné výdavky žalovaného súvisiace s bývaním a to vo výške 300,- eur za plyn, 200,-
eur za elektrinu a 100,- eur za vodu, ako aj náklady na lieky vo výške 80, -eur mesačne. Vychádzal
zo zistenia, že žalovaný nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť a ani pôžičky. Z uvedeného uzavrel, že
pomery žalovaného odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov sčasti a to do výšky 300,- eur. Mal
za to, že uvedená suma neovplyvní zásadným spôsobom osobné pomery žalovaného a odráža v miere
primeranej okolnostiam zodpovednosť účastníka za vedenie súdneho konania.

Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnuté uznesenie zmeniť  a  priznať
mu oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. V odvolaní uviedol, že súd absolútne nezobral
do úvahy, že ako poberateľ svojho jediného príjmu starobného dôchodku sa bez svojej viny žalovaný
ocitol v takom postavení, že zaplatenie súdneho poplatku by neodkladne viedlo k zhoršeniu jeho
hospodárskej situácie ako osoby odkázanej na sociálnu pomoc štátu. Nevlastní žiadne hnuteľné alebo
nehnuteľné veci, motorové vozidlá, cenné papiere, účty v bankách, prevádzky, obchodné podiely v iných
spoločnostiach, ani práva k nehmotných statkom, resp. iné majetkové hodnoty. Do spoločného príjmu
žalovaného a jeho manželky pritom súd nezahrnul mesačnú úhradu liekov manželky žalobcu vo výške
okolo 100,- eur, ako aj ich životné minimá na nákup potravín, oblečenia, obuvi i drogérie.

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1,3 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal so zákonnými podmienkami pre priznanie čiastočného, resp.
úplného  oslobodenia od súdnych poplatkov a na základe toho aj správne o tomto nároku rozhodol.
Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozhodnutia a preto
sa obmedzuje v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na
odvolacie námietky žalovaného považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať.

Z ust. § 138 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účelom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov je zabezpečiť
ústavné právo účastníkovi občianskeho súdneho konania na konanie pred súdom aj v prípade, ak tento
pre svoje nepriaznivé osobné, majetkové a zárobkové pomery nie je spôsobilý plniť si svoje poplatkové
povinnosti.

Pri posudzovaní týchto podmienok je teda povinnosťou súdu prihliadnuť na osobné, majetkové, ako
aj zárobkové pomery účastníka. Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že
žalovaný poberá starobný dôchodok vo výške vysoko prevyšujúcej priemerný dôchodok (811,70 eur)
a spolu s manželkou, ktorá je taktiež dôchodkyňou poberajú takto mesačne dôchodky spolu vo výške
1.091,70 eur. Na dobrej úrovni sú aj ich bytové pomery, keďže bývajú v rodinnom dome, ktorý síce
podľa ich udania nie je ich vlastníctvom, je však zrejmé, že za užívanie tohto rodinného domu neplatia
žiadny nájom. Aj pri zohľadnení primeraných nákladov na bývanie, stravovanie, ako aj zabezpečovanie
ostatných osobných potrieb im vyššie uvedený príjem umožňuje zabezpečiť si sumu 300,- eur, ktorá
predstavuje výšku súdneho poplatku, ktorú žalovaný má v konaní uhradiť a to bez toho, aby došlo k
ohrozeniu jeho základných životných potrieb.

Z týchto  dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/72/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}