{"guid": "1663cbc3-2820-45f5-bc0b-2c6f5022c25a:c3c4eeeb-5166-4391-8da8-78d32996a3f1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2", "spisova_znacka": "2Co/10/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/10/2015 z 16. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 16. marca 2016, sp. zn. 2Co/10/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2", "identifikacne_cislo": "7112228101", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2016-03-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3c4eeeb-5166-4391-8da8-78d32996a3f1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/10/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112228101
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112228101.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu W. K., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v N., N.
č. XX, zastúpeného JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova č.
2, proti žalovanému: Tepláreň Košice, a. s. so sídlom v Košiciach, Teplárenská č. 3, IČO: 36 211 541,
právne zastúpenému: IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štefánikova č. 26, IČO: 36 588 041, o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a o zaplatenie 700 €, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 27.8.2014 č.k. 16C/2/2012-233 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok v napadnutom zamietavom výroku.
Z r u š u j e   výrok rozsudku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec  vracia súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa  napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu  o určenie, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu výpoveďou  žalovaného  zo dňa 21.1.2009 je neplatné a pracovný pomer
trvá naďalej a o náhradu mzdy. Žalovanému priznal náhradu trov konania
v sume 4.015,63  eura, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
trovy  právnemu zástupcovi žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh žalobcu o zaplatenie
700 € vylúčil na samostatné konanie.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa pôvodným návrhom domáhal voči žalovanému ochrany
osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy 100.000,- eur, neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, náhrady mzdy a zaplatenia majetkovej ujmy  vo výške 700 eur.  Okresný súd Košice I
uznesením  zo dňa 5.10.2011 č.k. 16C/196/2009-85  konanie v časti o ochranu osobnosti a o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 100.000 eur zastavil, vyslovil, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v časti
zastavenia konania žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a vylúčil konanie o
neplatnosť výpovede, náhradu mzdy a o zaplatenie majetkovej ujmy 700 eur na samostatné konanie.

Žalobca odôvodnil svoj návrh o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany
žalovaného a o zaplatenia majetkovej  ujmy 700 € tým, že žalovaný v snahe zdiskreditovať jeho osobu
ho sledoval a  nahrával kamerovým systémom na pracovisku a následne ho obvinil, že spal, pričom
ako dôkaz bolo uvedené, že kamerový systém neevidoval pohyb, za čo bolo žalobcovi  udelené kárne
opatrenie 6 mesiacov bez prémií. S týmto postupom žalobca nesúhlasil, keď  na pracovisku mu bol
predložený list, že všetci pracovníci boli poučení o kamerovom systéme, čo však nikto z pracovníkov
nepodpísal. Dňa 23.1.2009  dostal  výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov k 30.4.2009
a vzhľadom k tomu,  že žalovaná nepostihla finančná kríza, nebol dôvod na výpoveď a žalobca túto
výpoveď nepodpísal a ani  na pracovisku neprevzal. Tvrdil,  že asi 3 mesiace pred uvedeným stavom



bol výhražným spôsobom upozornený od svojej vedúcej, aby nič nevybavoval a neinformoval, lebo
zle dopadne.  Tvrdil tiež, že jeho pracovné miesto doposiaľ nebolo zrušené a práve naopak mesiac,
pred skončením pracovného pomeru bol na jeho pracovné miesto presunutý mladší pracovník bez
príslušného vzdelania, poukázal tiež na to, že doposiaľ nemá k dispozícii výpoveď  v písomnej forme.
Je evidovaný na Úrade práce Košice III a vo veku 53 rokov s profesiou chemika si len ťažko nájde
zamestnanie.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s tým, že výpoveď bola žalobcovi daná pre nadbytočnosť v
dôsledku organizačnej zmeny u zmeny u žalovaného,  o ktorej sa rozhodlo v rámci zaužívaného
viacstupňového konania v rámci spoločnosti a toto rozhodnutie prijalo predstavenstvo žalovaného. V
rámci organizačnej zmeny boli zrušené 2 pracovné miesta úpravár vody - chemik a 5 pracovných miest
úpravár vody - chemik bolo presunutých v rámci organizačnej štruktúry, pričom na základe práva výberu
zamestnávateľa bola daná výpoveď práve žalobcovi. Žalovaný nemal k dispozícii a ani doposiaľ nevie
ponúknuť  žalobcovi pre neho iné vhodné pracovné miesto.  Navyše žalobca trval na svojom pôvodnom
pracovnom zaradení na pozícií úpravára vody - chemika. Žalovaný nevytvoril iné pracovné miesto s
podobnou náplňou a na oddelení chemická prevádzka 2013 dodnes pracujú iba zamestnanci, ktorí
nastúpili do zamestnania  pred rokom 1997.  V súvislosti s doručovaním výpovede žalovaný potvrdil,
že žalobca odmietol prevziať výpoveď na pracovisku a odmietnutie prevzatia výpovede potvrdili  3
zamestnanci žalovaného.  Keďže k odmietnutiu došlo dňa 23.1.2009 o 10.09 hod. v zmysle § 38 ods. 4
Zákonníka práce nastali účinky doručenia výpovede práve  k 23.1.2009.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy od roku 1982, pričom pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. V čase pred
výpoveďou z pracovného pomeru žalobca  vykonával druh práce úpravár vody - chemik. Žalobca v
konaní tvrdil, že v rokoch 2006-2009 bol poslancom Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti - Furča v
Košiciach a následne kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva, pričom  niekedy v roku 2008
ústne informoval poslankyňu Národnej rady SR pani W. M. o tom, že s hospodárením žalovaného nie
je všetko v poriadku a požiadal ju, aby zariadila finančnú kontrolu u žalovaného. Po tomto oznámení
začal  mať v zamestnaní problémy s tým, že bol obvinený, že na pracovisku spal  a následne došlo  k
jeho prepusteniu z pracovného pomeru.

Súd mal z Organizačnej zmeny žalovaného preukázané, že táto organizačná zmena bola vypracovaná
dňa 12.9.2009 a určená na predloženie na porade predsedu predstavenstva žalovaného, kde v bode
III časť  OČ v prílohe B „Schéma povolaní“ sú uvedené pracovné miesta, ktoré mali byť zrušené a
medzi nimi aj tri pracovné miesta s názvom úpravár vody - chemik II a 4 pracovné miesta úpravár
vody - chemik I. Zároveň je uvedené, že s účinnosťou od 1.2.2009 sa vytvára 5 pracovných miest s
názvom úpravár vody - chemik.  Zo zápisnice č.1/2009 zo zasadnutia predstavenstva  žalovaného  zo
dňa 19.1.2009 bolo preukázané, že  predstavenstvo  odhlasovalo  prijalo uznesenie, ktorým schválilo
zmeny organizačnej štruktúry v zmysle predloženého materiálu s účinnosťou od 1.2.2009 po prerokovaní
so ZO SOZE. Zo zápisnice č.2/2009 zo zasadnutia VZO SOZE pri TEKO zo dňa 21.1.2009  odborová
organizácia pod č. 4/2009 schválila organizačnú zmenu platnú od 1.2.2009, pričom z bodu 2.1 je
zrejmé, že R.. N. informovala VZO o novej organizačnej zmene platnej od 1.2.2009, v rámci ktorej
bude zrušených 16 pracovných miest, z toho 4 pracovníci so zníženou pracovnou schopnosťou,  plus 4
tabuľkové neobsadené miesta. Z dokumentu Skončenie pracovného pomeru výpoveďou - organizačná
zmena zo dňa 21.1.2009  mal súd prvého stupňa preukázané, že táto organizačná zmena a skončenie
pracovného pomeru výpoveďou bolo prerokované dňa 21.1.2009 v odborovej organizácii žalovaného
(zápis č. 2/2009). Zároveň z popisu pracovnej funkcie účinného od 1.1.2008 súd zistil, že zamestnanec
žalovaného V. B. Z. s účinnosťou od 1.1.2008  zaradený do pracovnej funkcie úpravár vody - chemik
II č. funkcie 1200. Z  popisu pracovnej činnosti zamestnanca žalovaného V. B., účinného od 1.2.2009
bolo zistené, že V. B.   bol zaradený od tohto dňa  na pracovné miesto s názvom úpravár vody - chemik
na chemickej prevádzke odporcu ( 3 zmena ).

Zo Skončenia pracovného pomeru výpoveďou - organizačná zmena zo dňa 21.1.2009 súd mal
preukázané, že žalovaný dal žalobcovi  výpoveď z dôvodu, že sa stal nadbytočným  vzhľadom
na rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene, pričom  vo výpovedi bola uvedená trojmesačná
výpovedná lehota.



Súd prvého stupňa u Organizačnej schémy TEKO, a.s., príloha B účinnej od 1.1.2009 mal preukázané,
že na chemickej prevádzke  žalovaného boli 3 pracovné miesta s názvom úpravár vody - chemik II (denní
zamestnanci) a boli 4 pracovné miesta s názvom úpravár vody - chemik I, pričom všetky tieto pracovné
miesta boli zaradené na chemickej prevádzke do 1., 2., 3., a 5., zmeny. Z uvedenej organizačnej zmeny
je zrejmá aj tá skutočnosť, že na chemickej prevádzke bolo 5 pracovných miest s názvom úpravár vody
- hlavný chemik, ktoré boli zaradené na chemickej prevádzke do 1., 2., 3., 4., a 5., zmeny.

Z Organizačnej schémy žalovaného účinnej od 1.6.2009 je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že na
chemickej prevádzke bolo 5 pracovných miest s názvom úpravár vody - chemik a  boli zaradené na
chemickej prevádzke do 1., 2., 3. a 5. zmeny.

Skutočnosť, že žalobca  odmietol doručovanú výpoveď na pracovisku, mal súd preukázané aj z
predloženého listu  žalobcu bez uvedenia dátumu, ktorý bol adresovaný generálnej prokuratúre v
Bratislave, kde žalobca uviedol, že organizácia mu dala výpoveď z organizačných dôvodov, ktorú
odmietol podpísať, ako aj prevziať. Podľa vyjadrenia žalobcu
uvedený list napísal niekedy v roku 2010 a vlastnoručne ho aj podpísal.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 38 ods.1, ods. 4, § 61 ods. 1,2,3, § 62 ods. 1,2 písm. a/, b/,
§ 63 od.s 2 písm. a/ , § 74, § 77  Zákonníka práce. Ustálil, že predmetom konania je určenie, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 21.1.2009 je neplatné, že pracovný pomer
ďalej trvá  a zároveň si v tomto konaní uplatnil žalobca aj náhradu mzdy, ako aj majetkovú ujmu 700 €.
Súd konštatoval, že v danom prípade podal žalobca návrh na súd o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru v zákonom stanovenej lehote (§ 77 ZP).

Pokiaľ žalobca v priebehu konania tvrdil, že výpoveď považuje za neplatnú aj z dôvodu nedostatku v
spôsobe doručenia výpovede, keďže mu táto nebola doručená do vlastných rúk a s jej obsahom sa
oboznámil až  nahliadnutím do súdneho spisu a že žalovaný mu na pracovisku túto nikdy nedoručoval,
súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto námietkou vysporiadal tak, že považoval
vykonanými dôkazmi za preukázané, že skutočne  žalobca žalovaným doručovanú výpoveď na
pracovisku za prítomnosti trov zamestnancov žalovaného odmietol prevziať, preto dňom 23.1.2009
(kedy došlo zo strany žalobcu k odmietnutiu prijatia výpovede) nastali účinky doručenia. Túto skutočnosť
okrem svedkov JUDr. B. K., R..  F. M., ako aj R.. L. N. preukazuje aj list žalobcu adresovaný Generálnej
prokuratúre podľa tvrdenia žalobcu napísaný niekedy v roku 2010, kde sám uviedol, že mu organizácia
dala hodinovú výpoveď z organizačných dôvodov, ktorú zo šoku odmietol podpísať a prevziať.

V predmetnej veci súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, pričom výpovedný dôvod v tomto ustanovení
je konštruovaný zvláštnym spôsobom. Výpovedným dôvodom totiž nie sú v ustanovení vymenované
zmeny úloh technického vybavenia samé osebe, ale týmto dôvodom je vždy nadbytočnosť zamestnanca,
ktorá však je v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými zmenami. Musí teda existovať rozhodnutie
zamestnávateľa o zmene úloh zamestnávateľa technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za
účelom zvyšovania efektivity práce, či o iných  organizačných zmenách a taktiež musí byť jednoznačne
preukázané, že uvedené zmeny spôsobujú nadbytočnosť zamestnanca. Súd  tiež zdôraznil, že iba sám
zamestnávateľ rozhoduje o tom, ktorého zo zamestnancov, ktorí majú rovnaký druh práce (resp. rovnakú
kvalifikáciu) prepustí. Súd pritom nie je oprávnený preskúmať výber zamestnanca, ktorý je nadbytočný.
V prejednávanej veci žalovaný preukázal organizačnú zmenu, nadbytočnosť zamestnanca, aj príčinnú
súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.  O organizačnej zmene totiž
rozhodol rozhodnutím zo dňa 19.1.2009 a z organizačnej schémy žalovaného účinnej od 1.1.2009 (pred
organizačnou zmenou) nepochybne vyplýva,  že na chemickej prevádzke mal žalovaný  vytvorené 3
pracovné miesta úpravár vody - chemik II a 4 pracovné miesta úpravár vody - chemik I a že rozhodnutím
o organizačnej zmene ( zo dňa 19.1.2009)   zrušil 3 pracovné miesta úpravár vody - chemik II a 4
pracovné miesta s názvom úpravár vody - chemik I.  Z organizačnej schémy žalovaného účinnej od
1.6.2009 je zrejmé, že žalovaný mal vytvorených iba 5 pracovných miest s názvom úpravár vody - chemik
a  týchto 5 pracovných miest s uvedeným názvom vytvoril až  rozhodnutím o organizačnej zmene zo
dňa 19.1.2009. V súlade s týmito rozhodnutiami a dôkazmi, ale aj v súlade s citovanými ustanoveniami
zákona súd  uzavrel, že žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi nemal k dispozícií voľné pracovné
miesto úpravár vody - chemik I tak, ako to tvrdil žalobca a nemohol preto ani splniť ponukovú povinnosť
voči žalobcovi podľa ustanovenia § 63 ods.2 písm. a) Zákonníka práce.  V konaní nebolo preukázané



ani tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný mal možnosť prideľovať mu prácu  podľa pracovnej zmluvy,
keďže jeho prácu začal vykonávať pán V.  B., ako to vyplýva z jeho
pracovnej funkcie a popisu pracovnej činnosti. V. B. pred organizačnou zmenou bol zaradený u
žalovaného ako úpravár vody - chemik II a po organizačnej zmene bol zaradený  ako úpravár vody
- chemik. Vzhľadom na túto preukázanú skutočnosť súd prvého stupňa už považoval návrh žalobcu
na doplnenie dokazovania výsluchom  svedka V. B., za nadbytočný a taktiež ďalšie návrhy (výsluch
svedka L. X., vyžiadanie prehľadu prihlásených a odhlásených zamestnancov žalovaného z obdobia  od
21.1.2009 do 31.7.2009).

Podľa § 112 ods. 2 O.s.p. súd vylúčil konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 700 € na samostatné
konanie.

O trovách konania rozhodol súd  podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal neúspešného žalobcu zaplatiť
úspešnému žalovanému náhradu  trov konania (právneho zastúpenia) v celkovej výške 4.015,63 eur, za
6 úkonov právnej služby, k tomu režijný paušál a 20 % daň z pridanej hodnoty v zmysle vyhl. č. 655/2004
Z.z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení.

Proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá a vo výroku o trovách konania podal
v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písmeno c), d),  f) O.s.p.,
ako aj z dôvodu  nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatok riadneho odôvodnenia. Žalobca v
odvolaní vyslovil názor, že súd nevykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre riadne, správne a
zákonné rozhodnutie a z dôkazov, ktoré v konaní boli vykonané vyvodil nesprávne závery.  Rozsudok
vykazuje vnútorné rozpory medzi skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného  dokazovania a
závermi, ku ktorými dospel súd a súd tiež nesprávne  vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k
zákonným podmienkam platnosti skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že podľa žalovaného
organizačnou zmenou platnou a účinnou od 1.2.2009 boli u neho ako u zamestnávateľa zrušené dve
pracovné miesta úpravár vody - chemik. Pracovný pomer  ukončil dohodou zamestnanec Roman X. a
ďalšie pracovné miesto úpravár vody - chemik I bolo neobsadené. Ak by teda bolo zrušené aj  pracovné
miesto žalobcu, museli by byť organizačnou zmenou zrušené tri pracovné miesta úpravárov vody-
chemikov. Skutočnosť, že jedno miesto úpravára vody - chemika nebolo obsadené, neznamená, že
bolo aj zrušené. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že pokiaľ niekto odišiel, jeho miesto v organizačnej štruktúre
bolo automaticky zrušené, dôkazné bremeno na toto svoje tvrdenie neuniesol, pretože nijaký dôkaz na
jeho podporu nepredložil. Poukázal aj na výpoveď svedka Pavla Y., ale i na zápisnicu zo dňa 21.1.2009
zo zasadnutia VZO SOZE z čoho vyplýva, že zástupcovia zamestnancov o inej organizačnej zmene
nerokovali a že rozdiel medzi zrušenými a novovytvorenými miestami na chemickej prevádzke je 2 a
nie 3. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu  sp.zn. 3Cdo/33/2008 zo dňa 29.1.2009, z ktorého
vyplýva „ak z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto, môže
dať výpoveď z to o dôvodu iba zamestnancovi pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste, nie však
inému zamestnancovi“.

Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na  nedostatky, ktoré vykazuje doručovanie výpovede zo strany
žalovaného. Svedkyňa M. nevedela, že sa mu žalovaný pokúšal doručiť výpoveď z pracovného pomeru
z organizačných dôvodov, uviedla, že sa o výpovedi z organizačných dôvodov, ktorú dostal dozvedela až
niekedy v apríli 2009 od zamestnankyne personálneho oddelenia. Svedok R.. N.  vypovedal, že v daný
deň  sa pokúšal žalovaný ako zamestnávateľ doručiť žalobcovi nie výpoveď, ale dohodu o skončení
pracovného pomeru, ktorej ale  presný obsah svedok takisto nepoznal. Ostalo taktiež sporné miesto
doručovania výpovede, keď obaja vyššie uvedení svedkovia tvrdili, že to malo byť na velíne - pracovisku
chemickej prevádzky, pričom V.. K. uviedol, že písomnosti ohľadne výpovede sa mu pokúšal doručovať
vo svojej kancelárii. Pokiaľ súd prvého stupňa dôvodil, že mal preukázané doručovanie výpovede
na pracovisku a odmietnutie prevzatia tejto výpovede listom, ktorý žalobca adresoval Generálnej
prokuratúre poukázal na to, že ako laik nevnímal striktne rozdiel medzi právnymi pojmami, pretože on
mal na mysli dohodu o skončení pracovného pomeru. V zmysle ustálenej judikatúry je tiež potrebné,
aby svedkovia odmietnutia výpovede boli nezávislí, teda aby sa nejednalo o zamestnancov daného
zamestnávateľa, ktorý výpoveď dáva. Poukázal tiež na výpoveď svedka V.. K., ktorý uviedol, že výpoveď
žalobca dostal pre porušenie pracovnej disciplíny, pričom následne svoju výpoveď poopravil, keď
uviedol, že je logické, že pokiaľ vedúci zamestnanec má určiť okruh zamestnancov s ktorými má byť
rozviazaný pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien, tak v prvom rade vyberie zamestnanca,
ktorého tak nechce mať, príp. ktorý sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, pričom z výpovede



jednoznačne vyplynulo, že spomenutým porušením pracovnej disciplíny u žalobcu malo byť, že spal na
pracovisku, čo však nebolo pravda a nebolo to ani preukázané.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že žalovaný si nesplnil voči nemu ani ponukovú povinnosť a neponúkol
mu inú vhodnú prácu. Súd sa len uspokojil s tvrdením žalovaného, že nijakú vhodnú prácu žalovaný pre
žalobcu nemal. Žalobca vyslovil presvedčenie, že taká rozsiahla organizácia akou je žalovaný mala v
danom čase možnosť ponúknuť mu inú vhodnú prácu, ktorú by bol iste prijal, aj keby nezodpovedala
jeho kvalifikácii, pretože bol vo veku, kedy je ťažké nájsť si na trhu práce zamestnanie. Kolega B., ktorý
začal vykonávať náplň jeho práce bezprostredne po jeho prepustení, navyše nemal potrebnú kvalifikáciu
na výkon tejto práce. Pokiaľ sa v znení jeho výpovede uvádza, že netrvá na ďalšom zamestnávaní,
nie je to pravda, lebo on na jeho zamestnávaní trval, čo je zrejmé zo všetkých jeho písomných podaní
adresovaných zamestnávateľovi, ale aj príslušným orgánom štátnej správy a súdu.

Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o trovách konania, o náhrade ktorých súd rozhodol  na
základe § 142 ods. 1 O.s.p.. V prvom rade namietal nesprávne určenú výšku týchto trov, keď súd výšku
tarifnej odmeny za úkon právnej služby určil z hodnoty predmetu sporu, za ktorú považoval výšku ním
upresnenej náhrady mzdy. Avšak v danom štádiu konania, kedy vo vzťahu k mzde nebolo nijakým
spôsobom vykonané dokazovanie a nebola definitívne ustálená jej výška, nemožno určiť tarifnú odmenu
uvedeným spôsobom. Aj v prípade, keby bol mal súd za to, že jeho pracovný pomer bol skončený
platne, mal v súlade so zaužívanou súdnou praxou využiť ust. § 150 O.s.p. a z dôvodov hodných
osobitného zreteľa nepriznať žalovanému nárok na náhradu trov konania z dôvodov, že žalovaný
disponuje personálnym obsadením prostredníctvom svojho právneho oddelenia na to, aby sa mohol v
konaní efektívne brániť a nie dať sa zastúpiť advokátom, aj keď je to  jeho právo, lebo v takomto prípade
sa nemôže jednať o účelne vynaložené trovy konania, ktoré by mal potom znášať žalobca. V konaní sa
domáhal ochrany svojich práv ako zamestnanec, voči zamestnávateľovi vystupuje jednoznačne v pozícii
slabšieho subjektu ako ekonomicky a tak aj personálne, pričom u žalovaného odpracoval 27 rokov.
Majetková sféra žalovaného nijako nebude dotknutá ani v prípade, ak mu z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nebudú trovy priznané, lebo sa jedná o veľkú spoločnosť s takmer monopolným postavením pri
výrobe tepla v meste Košice, ktorej minuloročný obrat predstavoval vyše 83.000.000,-Sk. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnuté výroky rozsudku súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Uplatnil si tiež náhradu trov odvolacieho konania vo výške
641,84 €. za 1 úkon právnej služby, k tomu režijný paušál a 20 % DPH k rukám advokáta žalovaného.
Uviedol, že ak žalobca tvrdí, že  u žalovaného v čase uskutočnenia organizačnej zmeny, v dôsledku
ktorej sa stal nadbytočným, existovalo voľné (neobsadené) pracovné miesto, mal to preukázať, čo sa
však nestalo. Dôkazné bremeno zaťažuje  žalobcu, pretože žalovaná spoločnosť od začiatku tvrdila,
že žiadne vhodné voľné pracovné miesto pre žalobcu v čase dania výpovede a dokonca ani neskôr
nemala. Navyše žalobca trval na svojom pôvodnom pracovnom zaradení a až v roku 2014 v konaní
začal tvrdiť, že by bol vzal akúkoľvek prácu. Z doloženej organizačnej schémy žalovanej spoločnosti,
platnej k 1. januáru 2009, t. j. pred uskutočnenou organizačnou zmenou vyplynulo, že spoločnosť  žiadne
voľné  pracovné miesto  nemala a to dokonca v celej štruktúre žalovanej spoločnosti. Ak žalobca
tvrdil, že žalovaný nepreukázal, že neobsadené pracovné miesto neexistovalo, tak žalovaný tvrdil opak,
že  preukázal to práve doloženou organizačnou schémou platnou pred uskutočnenou organizačnou
zmenou.  Organizačnou zmenou bolo zrušené aj pracovné miesto žalobcu, ktorý pracoval na pozícii
č. 2013.03102 úpravár vody -chemik I, a to na 3. zmene. Práve toto pracovné miesto bolo zrušené
podľa materiálu pre zasadnutie predstavenstva zo dňa 19. januára 2009 vo veci organizačnej zmeny
žalovaného   splatnosťou od 1. 2. 2009, pričom označené pracovné miesto žalobcu bolo zrušené
s účinnosťou od 1. mája 2009 s prihliadnutím k potrebe plynutia výpovednej doby.  Všetky ostatné
pracovné miesta na chemickej prevádzke boli obsadené, čo nespochybňuje ani žalobca,  poukazuje
iba  na ďalšie voľné neobsadené pracovné miesto, ktoré bolo obsadené iným zamestnancom a to
V. B.. V čase výpovede neexistovalo žiadne neobsadené pracovné miesto úpravára vody - chemika
I, ako to tvrdí žalobca, čo bolo  preukázané   organizačnou schémou. Zároveň obsadené pracovné
miesto  Jozefa B. nebolo možné ponúknuť žalobcovi. Zamestnanec p. B. bol dlhodobo zamestnaný u
žalovaného  a ak žalobca spochybňuje výber zamestnávateľa, ktorý sa stal nadbytočným,  tak žalovaný
uvádzal, že pracovné náplne neriešia kvalifikáciu zamestnanca a  k zlúčeniu úpravárov vody - chemikov
(v pozícií úpravár vody - chemik I a úpravár vody - chemik II) došlo plošne,  nielen vo vzťahu k p.
B.. Súd prvého stupňa  správne zistil, že bolo zrušených spolu sedem pracovných miest úpravárov



vody - chemik I a chemik II a vytvorených päť pracovných miest úpravárov vody - chemik. Pokiaľ
odvolateľ - žalobca poukazuje na rozdiely a rozpory medzi jednotlivými výpoveďami svedkov v súvislosti
s doručovaním jeho výpovede na pracovisku, žalovaný uviedol, že rozhodujúce okolnosti boli v zhodných
rysoch jednoznačne v konaní týmito výpoveďami preukázané, ale vyplývajú aj z listinného dôkazu, a
to zo samotnej výpovede so záznamom o doručovaní výpovede, ako aj z listu žalobcu adresovaného
Generálnej prokuratúre SR. Rozpory vo výpovediach sa týkali toho, čo bolo dôvodom pre výpoveď, kde
dochádzalo k doručeniu výpovede a podobne sú viac ako po 5-tich rokoch celkom obvyklé, naopak
pochybnosti podľa názoru žalovaného by vyvolali skôr príliš ujednotené stanoviská svedkov. O doručení
výpovede osobitne o odmietnutí jej prevzatia bol spísaný písomný záznam priamo na doručovanej listine
o výpovedi, pričom všetci svedkovia jednoznačne potvrdili pravosť svojich podpisov. Pokiaľ svedok
Ing. N. vo svojej výpovedi nerozlišoval medzi inštitútmi dohodami o skončenie pracovného pomeru a
výpovede, pretože hovoril raz o výpovedi a raz o dohode a inokedy by o výpovedi dohodou nemožno
hovoriť o spochybnení účinnosti doručenia výpovede žalobcovi na pracovisku. Podstatné je, že tento
svedok bol pri doručovaní listiny týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru so žalobcom a potvrdil,
že žalobca odmietol prevziať túto konkrétnu listinu, t.j. výpoveď. V súvislosti s odvolacím dôvodom
ako nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, žalovaný poukazuje na to, že  súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, a to aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/79/96,
na ktorý žalobca poukazuje, pretože súd skúmal prehľady zamestnancov podľa organizačnej schémy
pred a po organizačnej zmene  a na tieto schémy aj odkazuje. Ani samotný žalobca nepoukazuje na
voľné pracovné miesto, ktoré by mu mohol žalovaný ponúknuť a to v rámci celej štruktúry žalovanej
spoločnosti. Podľa vyššie citovaného rozhodnutia NS SR sa vyžaduje, aby žalobca špecifikoval voľné
pracovné miesta, ktoré mu mali byť ponúknuté a v tejto súvislosti, t.j., že sa jedná o zásadnú požiadavku.
Žalovaný argumentoval aj  rozsudkom NS SR sp. zn. 6Cdo/138/2012 publikovaným v časopise zo
Súdnej praxe 1/2014, podľa ktorého nepostačuje, ak žalobca len všeobecne uvedie počet voľných
pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka, nie ku dňu výpovede, ale je na žalobcovi,
aby tvrdil, koľko z týchto voľných pracovných miest sa týkalo príslušného pracoviska, kedy mali byť
tieto pracovné miesta k dispozícii a konkrétne o ktoré pracovné miesto išlo, čo sa však v tomto
konaní nestalo. Len poukaz na rozsiahlosť žalovanej organizácie nie je dôkazom o voľných pracovných
miestach. Žalovaný zotrvával na  stanovisku, že žiadne voľné pracovné miesto pre žalobcu  u žalovaného
nebolo. V súvislosti s napádaným výrokom o trovách konania, žalovaný vo vyjadrení uviedol, že otázka
priemerného zárobku bola v konaní nepochybne ustálená v zmysle § 120 ods. 3 O. s. p. a  žalobca
trval na tom, aby žalovaný doložil vyčíslenie priemerného mesačného zárobku žalobcu, čo sa aj stalo,
práve toto vyčíslenie si žalobca osvojil a na jeho základe došlo k presnému určeniu výšky náhrady mzdy,
ktorú si žalobca v konaní uplatnil.  Pokiaľ poukazuje na okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle §
150 O.s.p. treba uviesť, že žalobca mal od počiatku v konaní právne zastúpenie a právna zástupkyňa
žalobcu, ako aj žalobca boli dlhodobe vyzývaní právnym zástupcom žalovaného, aby zvážili späťvzatie
žaloby, kedy by si žalovaný svoj nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Tieto možnosti však žalobca
odmietol, napriek tomu že vedel, ako vyzerá procesná situácia, bol odborne zastúpený a tak nemožno
prisvedčiť jeho tvrdeniu o slabšom postavení v konaní.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 O.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu proti výroku, ktorým bola žaloba o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy zamietnutá
nie je možné vyhovieť. Odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku o náhrade trov konania je však dôvodné.
Výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa nárok žalobcu o zaplatenie 700 eur vylúčil na samostatné
konanie nebol odvolaním napadnutý.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach v súlade s ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca v odvolaní použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/,d/,f/ O.s.p..

Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. znamená, že ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal,
vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

Podstata  odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie



do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Nesprávne posúdenie veci, ktoré navrhovateľ uplatnil ako odvolací dôvod podľa ust.  § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p. môže spočívať v tom, že súd prvého stupňa posúdil vec podľa nesprávneho
právneho predpisu, alebo , že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na
zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval. K nesprávnemu právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri
použití zodpovedajúceho právneho predpisu, za predpokladu, že také ustanovenie je súdom prvého
stupňa nesprávne interpretované a interpretácia inak adekvátneho právneho predpisu by zapríčinila
nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Napadnutému zamietavému výroku rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 133 až § 135 O.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver a nebola odvolacím súdom zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dôvody napadnutého rozsudku uvádzané súdom prvého stupňa sú správne,
presvedčivé a zodpovedajúce zákonu, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
na tieto odkazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..

Žalovaný v odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého
stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvého stupňa aj správne a vyčerpávajúco
vysporiadal pri rozhodovaní vo veci. Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a odvolacie námietky žalobcu preto nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K podstate odvolacích námietok odvolací súd uvádza:

Rozhodnutie o organizačnej zmene vydané žalovaným obsahuje všetky náležitosti a bolo vydané pred
tým, ako bola daná výpoveď žalobcovi, pričom je len samozrejmé, že pred výpoveďou dal zamestnávateľ
žalobcovi možnosť skončiť pracovný pomer dohodou, ktorú možnosť žalobca nevyužil. Návrh na zmeny
organizačnej štruktúry žalovaného bol písomne vyhotovený a predložený predstavenstvu dňa 12.1.2009
(č. l. 43 spisu), predstavenstvo dňa 19.1.2009 schválilo zmenu organizačnej štruktúry (zápisnica z
rokovania  č.l. 47 spisu), dňa 21.1.2009 následne boli vykonané organizačné zmeny v súvislosti s
konkrétnymi pracovnými miestami s identifikáciou pracovného miesta žalobcu s účinnosťou k 1.5.2009
s prihliadnutím na výpovednú dobu. Ďalší pracovník, ktorého sa zmena týkala, skončil pracovný
pomer dohodou. V spise na č.l. 46 sa nachádza organizačná štruktúra pred a po organizačnej zmene
spoločnosti žalovaného a to korešponduje so zoznamom zamestnancov pred a po organizačnej zmene
(č.l.  109 spisu).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné rozhodnutím o organizačnej zmene zrušovať
pracovné miesto, ktoré obsadené nebolo a po zmene v organizačnej štruktúre ani nefigurovalo  a nebolo
ani preukázané a ani tvrdené, že na toto miesto bol prijatý nejaký iný pracovník.

Je výlučne v kompetencii žalovaného ako zamestnávateľa výber pracovníka, ktorého sa organizačná
zmena dotkne, koho si ponechá a poverí ho činnosťami, ktoré doposiaľ vykonával pracovník, s ktorým
bol pracovný pomer skončený a to vrátane posúdenia jeho odborných a kvalifikačných predpokladov.



Okrem všeobecných tvrdení žalobca nepreukázal, že by mal žalovaný voľné pracovné miesto, ktoré mu
mal ponúknuť a nevyvrátil tak tvrdenie žalovaného, že žiadne takéto miesto nemal.

V súvislosti s doručovaním výpovede odkazuje tiež odvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa. Na výpovedi figurujú podpisy  troch zamestnancov žalovaného, ktorých pravosť v konaní ako
svedkovia potvrdili a je relevantný aj dôkaz - list žalobcu adresovaný Generálnej prokuratúre SR, kde
sám uviedol, že výpoveď odmietol prevziať a podpísať.

Z uvedených dôvodov zamietavý výrok rozhodnutia odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že po podaní odvolania zaslal žalobca
odvolaciemu súdu podanie s predložením vyrozumenia  Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 6.5.2015,
že v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním
protispoločenskej činnosti. V ňom  bolo žalobcovi oznámené, že sa mu ako oznamovateľovi v súvislosti
s jeho trestným oznámením z 12.2.2015 poskytuje ochrana podľa § 7 tohto zákona.

Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 307/2014 Z. z.  veta prvá zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať
rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, iba s
predchádzajúcich súhlasom inšpektorátu práce. Podľa § 23 ods. 1 (prechodné ustanovenia) cit. zákona
ochrana podľa tohto zákona sa poskytuje aj fyzickej osobe, ktorá urobila oznámenie pred účinnosťou
tohto zákona a po jeho účinnosti podala žiadosť o poskytnutie ochrany. Zákon nadobudol účinnosť dňa
1.1.2015.

Žalovaný ako zamestnávateľ dal výpoveď žalobcovi pred účinnosťou tohto zákona č. 307/2014 Z. z.  dňa
21.1.2009, preto na tento právny úkon nemožno aplikovať § 7 tohto zákona.

Na rozdiel od zamietavého výroku rozsudku vo veci samej je dôvodné odvolanie žalobcu proti výroku
rozsudku o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa ho odôvodnil len strohým konštatovaním, že
žalobca nemal v konaní úspech, preto je povinný podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nahradiť úspešnému
žalovanému trovy konania.

Pri rozhodovaní o trovách sporového konania súd síce vychádza zo zásahy zodpovednosti za výsledok
a kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov je miera úspechu. V konaní mal. žalovaný plný
úspech, preto by mu patrila náhrada podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Z odôvodnenia výroku rozsudku o
trovách konania však vôbec nevyplýva, že by sa súd zaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 150
O.s.p.. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadať. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je
potrebné prihliadnuť k pomerom všetkých účastníkov konania, ale významnými sú tiež okolnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod..

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie výroku rozsudku súdu prvého stupňa  o náhrade trov konania
nie je v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. a preto zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm.
f/, h/ O.s.p., lebo nie je možné preskúmať, či vec súd prvého stupňa správne právne posúdil. V
rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorého úlohou bude v
naznačenom smere vykonať dokazovanie, opätovne nárok žalovaného na náhradu trov konania posúdiť
a to nielen s prípadnou možnosťou použitia § 150 O.s.p., ale  aj čo do účelnosti a výšky trov, ak dospeje k
záveru, že v danej veci nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p..
V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté  senátom pomerom  hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004  Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/2/2012", "guid": "fc8d815d-0be6-45a3-b2bb-06572dc394c4:9959e70c-dcee-4d76-a14c-fbfe25bf57b9", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}