{"guid": "164bc78c-3f3a-4f9d-affb-91930d6fd1c9:f89ff0e2-c789-4edc-9f8d-89a5101a50cb", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1", "spisova_znacka": "26Co/166/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/166/2018 z 30. 7. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. júla 2019, sp. zn. 26Co/166/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1", "identifikacne_cislo": "2317217390", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Milan Šebeň", "sudca_id": 57, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-seben-57", "datum_vydania": "2019-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce", "Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/161", "nazov": "CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f89ff0e2-c789-4edc-9f8d-89a5101a50cb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/166/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317217390
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317217390.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.
Daniel Ilavský a Mgr. Katarína Arnouldová ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: V. K., nar. X. Z. XXXX, H. J. I.
XX, o 2.144,49 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 Csp
246/2017-294 z 12. júna 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa čiastočne mení tak, že žalovaná je povinná do troch dní zaplatiť žalobkyni
1.209,82 €.
II. Vo zvyšnej zamietavej časti sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 12 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zaviazať žalovanú na zaplatenie 2.144,49 € s 28 % ročným úrokom od 19. júla 2017 ako nepovolené
prečerpanie vzniknuté na účte žalovanej a (II) nepriznal žalovanej náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaná 28. novembra 2012 uzatvorili zmluvu o spolupráci pri poskytovaní
bankových produktov a služieb, na základe ktorej bol žalovanej zriadený osobný účet (čl. II zmluvy).
Zmluvou zo 14. marca 2013 bolo žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie 340 €, ktoré bolo neskôr
na základe písomnej žiadosti žalovanej zvýšené na 700 € a neskôr na 1.100 €. Od 2. novembra 2011
žalobkyňa znížila povolené prečerpanie na 0 €, čím sa žalovaná na účte dostala do nepovoleného
prečerpania v celkovej výške 2.144,49 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva z 28. novembra 2012 je zmluvou o bežnom účte v
zmysle § 708 a nasl. Obchodného zákonník, ktorá sa však spravuje aj ustanoveniami § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal zmluvne upravené nepovolené prečerpanie a v žalobe
neuviedol, z čoho pozostávalo. V zmluve o spolupráci je síce upravené právo žalobkyne účtovať si
poplatky podľa sadzobníka, ale žalovaná nebola upozornená na možnosť nepovoleného prečerpania,
ktoré bude úročené úrokom 28 %. Od žalovanej ako spotrebiteľsky nemožno požadovať poplatky
individuálne nedojednané v zmluve. Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie informačnej povinnosti podľa
§ 18 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Súd nezistil právny dôvod, prečo by žalovaná mala
platiť žalobkyni. Neskoršie doloženie zmluvy o povolenom prečerpaní je zmenou žaloby, ktorá je v
spotrebiteľských sporoch neprípustná (§ 294 C. s. p.).



5. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe v celom
rozsahu vyhovie. Poplatky boli účtované na základe čl. IV ods. 2 zmluvy o účte, ktorý odkazoval na
sadzobník poplatkov, ktorý žalobkyňa predložila; to isté vyplývalo z ods. 3.12 všeobecných obchodných
podmienok. Podľa § 711 Obch. zák. môže banka na úhradu nákladov započítať prostriedky na účte. Z
ods. 3.8 a 3.12 v. o. p. vyplýva, že pri zúčtovaní určitých platieb môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu.
Za prečerpanie môže banka požadovať úroky aj v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom
zmluva nemusí obsahovať náležitosti v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ale postačí, ak je spotrebiteľ
informovaný, čo žalobkyňa splnila. Náležitosti povoleného prečerpania boli potom dohodnuté v zmluve
medzi žalobkyňou a žalovanou, prípadne vo v. o. p., na ktoré zmluva odkazovala, čo je v súlade s
rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15.

6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému do vlastných rúk 10. októbra 2018 nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tejto skutkový stav dopĺňa týmito
skutkovými zisteniami:

9. Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 17. novembra 2012 (č. l.
5 až 19) obsahujú okrem iného tieto ustanovenia:
»I. Úvodné ustanovenia...
8. Banka má právo jednostranne meniť VOP...
10. Za poskytovanie bankových produktov/služieb a úkony s nimi súvisiace je banka oprávnená účtovať
si poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov banky v platnom znení... Sankčným poplatkom sa
rozumie zmluvná pokuta spojená s porušením, resp. neplnením ustanovenia/-í zmluvy vrátane týchto
VOP...
III. Účty a vkladné knižky
A. Všeobecné ustanovenia
Tieto ustanovenia sa vzťahujú na všetky vkladové produkty, ako sú najmä účty...
15. Klient sa zaväzuje dodržiavať na účte kladný (kreditný) zostatok najmenej vo výške minimálneho
zostatku zverejneného v obchodných priestorov banky pre jednotlivé typy účtov... Banka má právo
nevykonať platby, resp. nepovoliť výbery, ktoré by mali za následok zníženie zostatku pod hodnotu
stanoveného minimálneho zostatku. Uvedené povinnosti klienta... sa primerane vzťahujú aj na účet
klienta, na ktorom bolo zriadené Povolené prečerpanie...
23. Ak účet/ vkladová účet dosiahne debetný (záporný zostatok), tento debetný zostatok nadobúda
charakter nepovoleného prečerpania... V takom prípade banka zašle klientovi upomienku s požiadavkou
na vyrovnanie nepovoleného prečerpania... a klient je povinný túto povinnosť splniť. Nevyrovnanie
nepovoleného prečerpania... sa považuje za podstatné porušenie zmluvy o účte, pohľadávka banky
z nepovoleného prečerpania sa stáva okamžite splatnou vrátane príslušenstva a banka je oprávnená
si ju započítať na ťarchu pohľadávky klienta voči banke. Zaslanie upomienky je spoplatnené v zmysle
aktuálneho sadzobníka...
Výška úroku uplatňovaného pri nepovolenom prečerpaní na účte je uvedená v informáciách o výške
úrokových sadzieb...
T. Povolené prečerpanie na účte - občania
1. Banka je oprávnený zriadiť klientovi Povolené prečerpanie na účte (ďalej len „PP“)... PP môže banka
zriadiť na účte klienta v banke... na základe uzatvorenia zmluvy o PP na účte s klientom...
4. Banka sa zaväzuje poskytovať klientovi peňažné prostriedky do výšky limitu PP... Klient sa zaväzuje
splácať sumu čerpaných peňažných prostriedkov spolu s úrokmi priebežne, a to kreditnými obratmi na
účte, ako aj kedykoľvek v plnej výške na požiadanie banky...
5. Úroky sa vypočítavajú len zo sumy čerpaných peňažných prostriedkov...
6. Úroková sadzba je variabilná... je zverejnená v obchodných priestoroch banky...



8. Banka má právo počas trvania zmluvy kedykoľvek prehodnotiť výšku limitu PP a následne ju znížiť,
resp. limit PP zrušiť... Pri znížení výšky limitu PP je klient povinný peňažné prostriedky vo výške rozdielu
medzi čerpanou sumou a novou výškou limitu PP uhradiť v lehote uvedenej v oznámení...
9. Suma čerpaných peňažných prostriedkov nad výšku limitu PP je popri štandardnom úroku úročená
aj úrokom z omeškania...; to platí aj v prípade neuhradenia rozdielu medzi čerpanou sumou a novou
výškou limitu PP v prípade zníženia výšky PP uvedeného v predchádzajúcom bode.
12. Klient môže požiadať o zmenu výšky limitu PP kedykoľvek počas trvania zmluvy predložením
písomnej žiadosti banke...
13. Zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú. Zmluvný vzťah zaniká:...
c) po prehodnotení limitu PP, ak banka rozhodla o jeho zrušení, a to dňom uvedeným v písomnom
oznámení banky o zániku zmluvy...
Zánikom zmluvného vzťahu dochádza k splatnosti všetkých záväzkov klienta voči banke vzniknutých
z PP...
15. Banka má právo okamžite písomne odstúpiť od zmluvy a zároveň zrušiť limit PP a žiadať okamžité
splatenie čerpaných peňažných prostriedkov vrátane úrokov v prípade, ak:
a) klient porušuje podmienky uvedené v tejto časti...
16. Nevysporiadaný debetný zostatok na účte po zániku zmluvy je banka oprávnená sankcionovať
rovnakým úrokom ako pri nepovolenom prečerpaní účtu...«.

10. S účinnosťou od 1. augusta 2017 platia medzi žalobkyňou a žalovanou nové Všeobecné obchodné
podmienky Prima banka Slovensko, a.s. (č. l. 100 až 111), ktoré vo vzťahu k nepovolenému prečerpaniu
obsahujú toto ustanovenie:
„3.12 Nepovolené prečerpanie
Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní,
uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch
môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté
prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad
rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu
bez zbytočného odkladu vyrovnať... Nepovolené prečerpanie sa považuje za  porušenie zmluvných
povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka...
V prípade, že je účet klienta v nepovolenom prečerpaní aj po upozornení banky, toto nepovolené
prečerpanie sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená
povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka.“

11. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z
nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z  vykonaných dôkazov hodnotených vo
vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom sú v podstate
len reprodukciou listinného dôkazu a boli urobené už súdom prvej inštancie, len v rozsudku neboli
dostatočne jasne vyjadrené.

12. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v žalobe nedostatočne
opísala rozhodné skutočnosti v zmysle § 132 C. s. p. Žalobkyňa v žalobe jasne predniesla, že so
žalovanou uzavrela zmluvu určitého obsahu, že jej súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky a
sadzobník a že sa dostal k určitému dátumu do nepovoleného prečerpania v určitej výške. Takto opísané
rozhodujúce skutočnosti podľa odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavke čl. 8 základných princípov,
ako aj § 132 C. s. p. Svedčí o tom aj okolnosť, že súd prvej inštancie postupom podľa § 129 C. s.
p. nevyzval žalobkyňu na odstránenie nedostatkov jej žaloby, takže ju sám nepovažoval za neúplnú
v zmysle cit. ustanovení. Povinnosť predniesť rozhodujúce skutočnosti pritom v zásade nemožno
„prepínať“, takže od žalobcu v zásade nemožno žiadať, aby doslovne odpisoval obsah jednotlivých
listinných dôkazov. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR totiž prílišný formalizmus pri
posudzovaní procesných úkonov a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do nich, ktoré nemajú
oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam na ochranu zákonnosti,
nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (I. ÚS 139/02 a ďalšie). Podstatné
teda je predovšetkým to, aby opísanie rozhodujúcich skutočností bolo zrozumiteľné a dostatočne
individualizovateľné. Ustanovenie § 132 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočnosti
nemožno nahradiť odkazom na listinné dôkazy, nemožno vykladať tak, že by obsah každého listinného
dôkazu mal byť doslovne prepísaný do žaloby. Od súdu možno očakávať minimálnu myšlienkovú



aktivitu spočívajúcu v pochopení významu obsahu žalobného prednesu a jeho konfrontácii s vykonanými
dôkazmi.

13. V dôsledku toho odvolací súd nepovažuje podanie žalobkyne z 1. februára 2018 (č. l. 130) za
podstatnú zmenu alebo rozšírenie rozhodujúcich skutočností, ktoré by v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p.
zakladali (v spotrebiteľských sporoch neprípustnú, § 294 C. s. p.) zmenu žaloby. Naopak, odvolací súd
považuje toto podanie len za bližšie vysvetlenie mechanizmu vzniku dlžnej sumy na účte žalovanej,
ktorej neuhradením sa táto dostala do nepovoleného prečerpania. Rovnako dôkazy pripojené k tomuto
podaniu (zmluva o povolenom prečerpaní č. l. 132) nemožno považovať za neprípustné a pre pôvodnú
žalobu nerozhodné a takto ich neposudzoval ani súd prvej inštancie, pretože tieto dôkazy vykonal a
zistenia v nich urobené (poskytnutie povoleného prečerpania) sú aj zhrnuté v rozsudku.

14. Na základe toho sa potom nemožno stotožniť s právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k
celému uplatnenému nároku, ktorý tento súd posudzoval len z hľadiska vzniku nároku na tzv. nepovolené
prečerpanie v zmysle ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok účinných od 1. augusta 2017,
resp. čl. III odd. A ods. 23 všeobecných obchodných podmienok účinných od 17. novembra 2012 (t.
j. v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte). Zo znenia citovaných ustanovení je totiž zrejmé, že tzv.
nepovolené prečerpanie v skutočnosti označuje záporný zostatok evidovaný na účte klienta u žalobkyne
(banky). Právny dôvod tohto záporného zostatku však môže byť rôzny, resp. môže vzniknúť rôznymi
spôsobmi. Jedným z nich je práve aj nevyrovnanie dlhu z titulu zaniknutého povoleného prečerpania v
zmysle časti III odd. T ods. 16 všeobecných obchodných podmienok účinných od 17. novembra 2012.
Žalobkyňa pritom práve tvrdila, že takto vznikal časť ňou uplatňovanej sumy. Zo zisteného skutkového
stavu pritom vyplýva, že žalobkyňa so žalovanou 4. marca 2013 podpísali zmluvu o povolenom
prečerpaní na účte, ktorá bola neskoršími úkonmi zmenená tak, že limit povoleného prečerpania bol
stanovený na 1.100 €. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožňuje s názorom súd prvej inštancie, že
táto zmluva nebola uzavretá v požadovanej písomnej forme a že teda žalobkyňa nemá z tohto titulu
žiadne ďalšie nároky.

15. Predovšetkým, medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo sporné, že medzi nimi išlo o spotrebiteľský
vzťah a že pri podpise zmluvy o povolenom prečerpaní nekonala žalovaná na účely svojho podnikania,
preto je spotrebiteľkou v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní (4. marec 2013). V dôsledku toho je
táto zmluva zmluvou o spotrebiteľskom úvere vo forme povoleného prečerpania v zmysle § 2 písm. e)
cit. zák., keďže ňou žalobkyňa umožnila žalovanej disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec jej
aktuálneho zostatku za účte. Z časti III odd. T ods. 4 v. o. p. vyplýva, že toto povolené prečerpanie
bolo kedykoľvek splatné na požiadanie banky. V dôsledku toho sa na takéto povolené prečerpanie
vzťahovali len ustanovenia vymenované v § 1 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. a na zmluvu o takomto
prečerpaní sa vzťahovali ustanovenia § 10 cit. zák. Podľa § 10 ods. 1 písm. a) cit. zák. sa potom na túto
zmluvu vzťahovali len niektoré náležitosti podľa § 9 ods. 2, nie však náležitosť písomnej formy podľa
§ 9 ods. 1 cit. zák. Vo vzťahu k zmluvám o povolenom prečerpaní potom aj § 11 ods. 1 písm. a) cit.
zák. treba vykladať tak, že absencia písomnej formy nemôže mať za následok, že úver je bezúročný a
bez poplatkov, pretože požiadavka písomnej formy sa na túto zmluvu nevzťahuje. Nie je preto správne
(v ďalšom texte rozsudku inak nijako nepoužité) tvrdenie súdu prvej inštancie v ods. 19 jeho rozsudku,
že táto zmluva musela mať písomnú formu. Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. potom
treba považovať aj za lex specialis k § 710 Obch. zák., z ktorého by v spojení s § 708 ods. 2 Obch.
zák. bolo možné vyvodzovať požiadavku písomnej formy zmluvy o povolenom prečerpaní. V dôsledku
toho zmluva o povolenom prečerpaní nemusí byť uzavretá v písomnej forme tak, ako ju definuje § 40
ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale aj v ústnej, prípadne tiež konkludentnej forme (napr. podľa § 275
ods. 4 Obch. zák. tým, že banka klientovi na jeho žiadosť na účte „otvorí“ potrebný limit povoleného
prečerpania).

16. V prerokúvanej veci potom zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovanou
bola takáto zmluva riadne uzavretá, táto zmluva obsahuje náležitosti vymedzené v § 10 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. a neskôr bola konkludentne zmenená tak, že limit prečerpania bol zvýšený na 1.100 €. Z
časti III odd. T ods. 5 a 6 v. o. p. účinných od 17. decembra 2012 tiež vyplývalo, že žalovaná bola povinná
platiť zo sumy čerpaného povoleného prečerpania úroky určené v zmluve na 19,9 % ročne. Podľa časti
III odd. T ods. 8 týchto v. o. p. bola banka oprávnená kedykoľvek znížiť limit povoleného prečerpania na
0, čím zmluvný vzťah zo zmluvy o povolenom prečerpaní zanikol v zmysle ods. 13 písm. c) cit. časti v.



o. p. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že banka toto právo využila k 2. novembru 2015. K tomuto
dňu celková debetná suma na bežnom účte žalovanej predstavovala 1.200,32 €, z jednotlivých výpisov
z účtov je však zrejmé, že do tohto dňa bolo do tohto debetného zostatku započítaných celkovo 120 €
ako poplatkov z upomienky a výzvy. Preto čistá suma čerpania povoleného prečerpania, úrokov z neho
a poplatkov za vedenie bežného účtu (bez poplatkov za upomienky a výzvy) predstavovala len 1.080,32
€, teda nepresahovala dohodnutý limit povoleného prečerpania. Podľa názoru odvolacieho súdu tak
žalobkyňa mala k tomuto dňu voči žalovanej nárok na zaplatenie tejto sumy z titulu spotrebiteľského
úveru vo forme povoleného prečerpania v zmysle § 1 ods. 4 a § 10 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s
§ 710 a § 497 a nasl. Obch. zák. a v zmysle zmluva zo 4. marca 2013 a časti III odd. T ods. 8 a 13 v. o.
p. účinných od 17. novembra 2012. Odvolací súd v tomto smere dodáva, že postup žalobkyne k tomuto
dňu nemohol posudzovať podľa iných v. o. p., pretože žalobkyňa predložila už len v. o. p. účinné od 1.
augusta 2017, teda celkom zjavne po 2. novembri 2015.

17. Ako už bolo uvedené, do debetného zostatku bežného účtu žalovanej bolo do 2. novembra
2015 (počas trvania povoleného prečerpania) zaúčtovaných celkovo 120 € ako poplatky za zasielanie
upomienok a výziev za apríl až október 2015. Žalobkyňa pritom dôvodnosť týchto nárokov osobitne
neodôvodňovala, v podstate ich zdôvodňovala ako súčasť nárokov z povoleného prečerpania. Právo
požadovať tieto poplatky pritom pre žalobkyňu vyplývalo z časti III odd. A ods. 23 v. o. p. účinných od 17.
novembra 2012. Už súd prvej inštancie však zmluvu o bežnom účte z 28. novembra 2012 v spojení so
zmluvou o povolenom prečerpaní medzi žalobkyňou a žalovanou správne považoval za spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 ods. 1  Obč. zák., čo žalobkyňa ani v odvolaní nespochybňovala. Podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné
podmienky). Takou podmienkou je podľa § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. napr. ustanovenie, podľa
ktorého má spotrebiteľ platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Z citovaného ustanovenia v. o. p. predovšetkým vyplýva, že rozhodnutie o
zaslaní upomienky a výzvy je výlučne na žalobkyni. Podľa názoru súdu má zvolená výška poplatku za
upomienku jednoznačne sankčný charakter, pretože sumy 15 € a 30 € zrejme presahujú administratívne
náklady, ktoré žalobkyňa s upomienkou má. Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o
paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák., ale skôr
o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka za omeškanie dlžníka spojené so
zaslaním upomienky a výzvy, čo dosvedčuje aj znenie cit. ustanovenia v. o. p., ktoré zaslanie týchto
upomienok a výziev viaže práve na omeškanie klienta s plnením jeho povinností. Takto dohodnutá
sankcia je podľa názoru súdu neprimeraná tak jednotlivo (15 a 30 €), ako aj v možnej kumulovanej
výške, pretože rozhodnutie o nej je v konečnom dôsledku celkom na vôli žalobkyne. Z týchto dôvodov
tak odvolací súd dospel k záveru, že ustanovenie o poplatku za upomienku a výzvu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné (§ 53 ods. 5 Obč. zák.). Žalobkyňa tak nemá právo
uplatňovať tieto nároky voči žalovanej, kvôli čomu odvolací súd znížil jej nároky do 2. novembra 2015
práve o sumu 120 € predstavujúcu tieto poplatky.

18. S účinnosťou od 2. novembra 2015 však zanikol zmluvný vzťah z titulu zmluvy o povolenom
prečerpaní, v dôsledku čoho si žalobkyňa po tomto dátume svoje nároky výslovne uplatňuje len z titulu
nepovoleného prečerpania v zmysle oddielu 3.12 v. o. p. účinných od 1. augusta 2017, ktoré sa svojím
vydaným stali súčasťou zmluvy o bežnom účte namiesto pôvodných v. o. p. V cit. oddiele 3.12, ale
aj v časti III odd. A ods. 23 v. o. p. účinných predtým (od 17. novembra 2012) bol upravený osobitný
inštitút tzv. nepovoleného prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobkyňa zaťažila bežný účet
poplatkami a niektorými inými debetnými položkami. Citované ustanovenie je svojím obsahom nejasné.
Na jednej strane žalobkyňa v odvolaní navodzuje dojem, že má ísť o tzv. prekročenie v zmysle § 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o osobitnú formu spotrebiteľského
úveru. Citované ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. (a tiež druhá veta odd. 3.12 v. o. p. účinných
od 1. augusta 2017) výslovne hovoria o tom, že pri prekročení sa umožňuje spotrebiteľovi „disponovať
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku“, čo je inak formulácia podobná ako v §
710 Obch. zák. Ako však už bolo uvedené, prvá veta odd. 3.12 v. o. p. a časť III odd. A ods. 23
predošlých v. o. p. umožňovali vznik nepovoleného prečerpania rôznymi spôsobmi, napr. aj zúčtovaním
úrokov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie je „disponovanie peňažnými prostriedkami“
dlžníkom - spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia je práve to, že veriteľ „umožní“ dlžníkovi
takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozície dlžníka sú výkonom jeho práva voči veriteľovi, ktoré
mu veriteľ priznal (umožnil). Prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je zmluvou



o spotrebiteľskom úvere uzavretou v konkludentnej forme. Ešte lepšie tento pojem objasňujú rôzne
jazykové verzie čl. 3 písm. e) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľských úveroch, ktoré
„prekročenie“ definujú ako „mlčky prijaté“ prečerpanie. Tomu však odporujú druhý odsek odd. 3.12 a
tretia veta časti III odd. A ods. 23 obchodných podmienok, ktoré hovoria, že nepovolené prečerpanie je
porušením zmluvných povinností dlžníka. Nepovolené prečerpanie teda ani sama žalobkyňa nepovažuje
za výkon práva, ktoré poskytla - majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto ustanovenia ako
prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.

19. Ustanovenia, ktoré žalobkyňa zhŕňa pod pojem „nepovolené prečerpanie“, treba podľa odvolacieho
súdu vykladať rôzne vo vzťahu k rôznym pohľadávkam, z ktorých toto „nepovolené prečerpanie“ vzniká.
Pokiaľ žalobkyňa zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré skutočne na základe príkazu
majiteľa účtu vyplatila tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo v hotovosti, ide o prípad
predpokladaný v § 710 Obch. zák. a takýto vzťah možno kvalifikovať ako vzťah úverový. V takomto
prípade je akceptovateľné aj to, že takéto prečerpanie možno kvalifikovať ako porušenie zmluvných
povinností, pretože je primárne úlohou dlžníka - majiteľa účtu, aby si kontroloval svoju spotrebu a
nečerpal prostriedky nad rozsah zostatku účtu, prípadne nad rozsah povoleného prečerpania. Pokiaľ
však žalobkyňa zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných úverov, nejde o prípad
§ 710 Obch. zák. a tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle, keďže žalobkyňa takto
žiadne peňažné prostriedky neposkytla. To isté platí v prípade tzv. opravy chybného zúčtovania, keďže
v tomto prípade žalobkyňa pri oprave zúčtovania peňažné prostriedky nevypláca; to, že ich napríklad
vyplatila z bežného účtu klienta, ktorý v dôsledku chybného zúčtovania vykazoval kreditný zostatok,
neznamená automaticky totožnosť oboch nárokov. V takom prípade totiž žalobkyňa v čase, kedy účet
vykazoval kreditný zostatok, plnila majiteľovi účtu na základe (zdanlivého) právneho dôvodu - existencie
kreditného zostatku účtu a zreteľne nemohla mať vôľu plniť (poskytnúť) úver. Následným opravným
zúčtovaním tento zdanlivý dôvod odpadol a ak vyplatená suma presahovala skutočný (správny) kladný
zostatok na účte, vznikol žalobkyni voči majiteľovi účtu v skutočnosť nárok na vydanie získaného
bezdôvodného obohatenia.

20. Obsahom (a dôsledkom) sporných ustanovení oboch v. o. p. (odd. 3.12 resp. časti III odd. A ods.
23) potom je, že žalobkyňa ako banka zaťaží účet svojimi vlastnými pohľadávkami, ktoré jej vznikli
z iných právnych titulov (z titulu odplaty za vedenie účtu, z inej úverovej zmluvy s majiteľom účtu, z
bezdôvodného obohatenia a pod.) a naďalej na tieto pohľadávky hľadí tak, ako by vznikli spôsobom
uvedeným v § 710 Obch. zák., resp. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda ako keby vznikli
dispozíciou majiteľa účtu s peňažnými prostriedkami nad rámec zostatku účtu. Následne na takúto
pohľadávku hľadí rovnako, ako keby vznikla z úveru a ďalej ju úročí novým úrokom, čo je výslovne
uvedené aj v oboch sporných ustanoveniach v. o. p. Zmena právneho dôvodu pohľadávky je právnym
poriadkom vo všeobecnosti pripustená a považuje sa za tzv. dohodu o privatívnej novácii (§ 516
Občianskeho zákonníka), kedy sa strany dohodnú, že záväzok, ktorý mali z určitého právneho dôvodu,
bude pokračovať z iného právneho dôvodu (napr. kupujúci dlhuje kúpnu cenu a s predávajúcim sa
dohodne, že tento záväzok sa bude naďalej považovať za pôžičku). V prerokúvanej veci sú obe sporné
ustanovenia v. o. p. špecifické tým, že ide skôr o určitú dohodu o budúcej novácii, resp. dohodu o tom, že
žalobkyňa (banka) má jednostranným úkonom (zaťažením bežného účtu) právo zmeniť právny dôvod
svojej pohľadávky voči majiteľovi účtu na právny dôvod úveru (§ 710 v spojení s § 497 Obch. zák.).
Takáto dohoda je samozrejme v rámci súkromnej autonómie (§ 2 ods. 3 Obč. zák.) možná a nemožno
voči nej mať žiadne zásadné námietky.

21. Ako už bolo uvedené, zmluva o bežnom účte ako spotrebiteľská zmluva podľa § 52 ods. 1 Obč. zák.
nesmie podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. obsahovať neprijateľné podmienky. Takou podmienkou je napríklad
ustanovenie, ktoré oprávňuje dodávateľa jednostranne meniť zmluvné podmienky [§ 53 ods. 4 písm. k)
Obč. zák.]. Podľa ods. 10 cit. paragrafu sa neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy. V prerokúvanej veci ustanovenia odd. 3.12 resp. časti
III odd. A ods. 23 príslušných v. o. p. dávajú žalobkyni ako dodávateľovi svojím jednostranným úkonom
- zaťažením účtu právo zmeniť právny dôvod svojej pohľadávky voči majiteľovi účtu na pohľadávku z
úveru a tým zásadným spôsobom meniť, resp. rozširovať svoje nároky voči majiteľovi účtu. Takýmto
spôsobom žalobkyňa bežný účet zaťažuje predovšetkým poplatkami za vedenie tohto účtu. Nárok na
ich zaplatenie je sám osebe odplatou za platobné služby v zmysle § 711 Obch. zák., resp. zákona č.
492/2009 Z. z. o platobných službách, teda obyčajným nárokom na cenu za služby žalobkyne, takže na



tento poplatok sám osebe by žalobkyňa mala nárok. Omeškaním s jeho zaplatením zo strany majiteľa
účtu by však žalobkyni vznikal len nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške (§ 517 ods. 2 Obč. zák.
v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Zúčtovaním tohto poplatku (ceny) na ťarchu bežného
účtu, ktorý nevykazuje peňažné prostriedky na ich úhradu (§ 711 Obch. zák.), a tým premenou nároku na
tento poplatok na úverový vzťah vo forme „nepovoleného prečerpania“ s možnosťou úročiť ho úrokom
ako každý iný úver žalobkyňa v podstate obchádza obmedzenie výšky úroku z omeškania. To isté platí
pre opravné zúčtovanie ako nárok z bezdôvodného obohatenia, pri ktorého nezaplatení klientom by
mala žalobkyňa len na nárok na prípadný zákonný úrok z omeškania z neho; jeho zúčtovaním na účet
vo forme „nepovoleného prečerpania“ si vytvára možnosť úročiť ho rovnako, ako keby na jeho úhradu
poskytla klientovi úver. Okrem tým žalobkyňa prenáša na klienta - majiteľa účtu svoju zodpovednosť za
zavinené chybné zúčtovanie, ktoré je podľa § 711 ods. 2 Obch. zák. povinná opraviť. Ak totiž nepovolené
prečerpanie vznikne opravou chybného zúčtovania, je z neho majiteľ účtu povinný platiť úrok, ako keby
na jeho vyrovnanie dostal od banky úver, čo však on v danom prípade vôbec nezamýšľal.

22. Ešte podstatnejšie sú dôsledky sporných ustanovení v. o. p. v prípadoch, kedy žalobkyňa účtuje na
ťarchu bežného účtu ako „nepovolené prečerpanie“ napr. splátky iných úverov, ktoré poskytol majiteľovi
účtu. V tomto prípade totiž žalobkyňa zdanlivo vykáže splátku takéhoto úveru ako zaplatenú a „preúčtuje“
ju na bežný účet ako úver vo forme nepovoleného prečerpania, kde ju znova úročí úrokovou sadzbou,
ako keby na jej úhradu poskytla klientovi nový úver. Tým dochádza v podstate k dvojnásobnému úročeniu
tej istej sumy, pretože už súčasťou takto účtovne uhrádzanej splátky úveru je aj určitý úrok dohodnutý
v príslušnej úverovej zmluve. Pokiaľ žalobkyňa aj tento úrok obsiahnutý v danej splátke zúčtuje na
ťarchu bežného účtu ako nepovolené prečerpanie a ďalej ho úročí, nabaľuje jednotlivé úroky na seba
spôsobom, ktorý ich nielen zvyšuje, ale hlavne robí celý spôsob úročenia pre spotrebiteľa neprehľadným.
Ďalšie zneprehľadnenie pre spotrebiteľa prináša možnosť ďalej zaťažovať bežný účet samotnými úrokmi
z „nepovoleného prečerpania“ a zúčtovať ho na tento účet ako ďalšie nepovolené prečerpanie, ktoré sa
ďalej úročí. Tým sa v podstate nepovolené prečerpanie dostáva do úrokovej špirály, v ktorom úrok rastie
exponenciálnym radom. Už len na dôvažok treba povedať, že sporné ustanovenia v. o. p. vo výsledku
znemožňujú majiteľovi účtu aj kontrolu nad možnosťami svojho čerpania a výberu. Ak totiž žalobca ako
banka má možnosť kedykoľvek zaťažiť účet svojimi pohľadávkami aj bez toho, aby s tým majiteľ účtu
vyslovil súhlas alebo aby o tom bol vopred upozornený, nemá majiteľ účtu reálny prehľad o zostatku
na svojom účte. Tak sa môže stať, že aj keď majiteľ kontroluje svoje platby kartou alebo výbery, môže
sa ocitnúť v nepovolenom prečerpaní len preto, že medzičasom banka na ťarchu jeho účtu zaúčtovala
určitú svoju pohľadávku z úplne iného právneho vzťahu.

23. Na základe uvedeného treba dospieť k názoru, že ustanovenia časti III odd. A ods. 23 v. o. p.
žalobkyne účinných od 17. novembra 2012, ako aj odd. 3.12 v. o. p. žalobkyne účinných od 1. augusta
2017 spôsobovali, resp. spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán zmluvy o
bežnom účte v neprospech spotrebiteľa - majiteľa účtu. V dôsledku toho ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Jej obsiahnutie vo všeobecných
obchodných podmienkach už bez ďalšieho vylučuje, aby ju bolo možné považovať za individuálne
dojednanú. Súd pri tomto závere zohľadnil (§ 53 ods. 10 Obč. zák.) aj osobitnú povahu zmluvy o bežnom
účte, pri ktorom zákon umožňuje niektoré nároky uspokojovať priamo z prostriedkov tohto účtu (§ 711
ods. 1 Obč. zák.); zohľadnil tiež technickú stránku fungovania platobných systémov, kedy banka napr.
nemôže odoprieť platbu inej banke na tom základe, že majiteľ účtu použil platobnú kartu (porov. oddiel
5.10 v. o. p. účinných od 1. augusta 2017). Odvolací súd však zároveň vzal do úvahy, že v týchto
prípadoch však ide o pravý úver, pretože banka tretej osobe za majiteľa účtu vyplatila prostriedky, a
tak nemožno mať výhrady voči tomu, ak bude takýto vzťah aj ďalej posudzovať ako úver poskytnutý
majiteľovi účtu. Obe sporné ustanovenia v. o. p. však idú podstatne ďalej - za hranicu toho, čo možno
akceptovať aj pre riešenie týchto osobitných problémov právnych vzťahov vznikajúcich z bežného účtu.
Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenia sú podľa § 53
ods. 5 Obč. zák. neplatné. Žalobkyňa tak nemôže z tohto ustanovenia uplatňovať žiadne práva, najmä
nemôže uplatňovať právo na 28 % úrok z nepovoleného prečerpania, ani právo na zmluvné pokuty
pri nepovolenom prečerpaní resp. za výzvu na jeho splatenie v sume 15 € resp. 30 € upravené v
sadzobníku, ktoré žalovanému na účte vyúčtoval; tie sú navyše neprijateľnými zmluvnými podmienkami
už aj z dôvodov uvedených v ods. 17 tohto rozsudku.

24. Na základe uvedeného tak žalobkyni po 2. novembri 2015 možno priznať len jednotlivé nároky, ktoré
už žalobkyni patrili z iného právneho dôvodu a ktoré vstúpili do vyčísleného nepovoleného prečerpania. V



prerokúvanej veci z týchto nárokov žalobkyňa po 2. novembra 2015 na ťarchu bežného účtu zaúčtovala
len poplatky za vedenie na účtu, na ktoré žalobkyni vznikol nárok zo zmluvy o bežnom účte za november
2015 až júl 2017 v celkovej výške 129,50 €. Omeškaním so splatením týchto nárokov by žalobkyni
síce vznikalo právo na úrok z omeškania (§ 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z.), žalobkyňa však nároky na tieto úroky neuplatňovala a súd nie je oprávnený priznať jej ich
namiesto uplatňovaného 28 %-ného úroku. Tým by totiž súd neprípustne prekročil žalobný návrh žalobcu
(§ 216 ods. 1 C. s. p.). Okrem toho by však takéto priznanie zníženie úroku z omeškania namiesto
úroku založeného na neprijateľnej zmluvnej podmienke odporovala aj zásade efektivity európskeho
práva, pretože by bránilo efektívnemu presadeniu cieľa sledovaného smernicou 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. januára 2015 v
spojených veciach C-482/13, Unicaja Banco, a C-484, 485 a 487/13, Caxabank).

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nerozhodol správne,
keď žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 2. novembru
2015 nárok na zaplatenie pohľadávok z povoleného prečerpania (istina a úrok) a z poplatku za vedenie
bežného účtu v celkovej sume 1.080,32 €. Za obdobie od 2. novembra 2015 jej patrí už len suma 129,50
€. Celkovo má teda žalobkyňa zo zmluvy o bežnom účte z 28. novembra 2012 v spojení so zmluvou o
povolenom prečerpaní zo 4. marca 2013 nárok na zaplatenie (1.080,32 + 129,50 =) 1.209,82 €. Preto
odvolací súd podľa § 388 C. s. p. napadnutý rozsudok čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne v tejto časti
vyhovel (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia poplatkov za
upomienky a výzvy a 28 %-ného úroku z nepovoleného prečerpania, však žaloba nie je dôvodná, a tak
bola správne zamietnutá. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku
vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

26. Zmenou napadnutého rozsudku však podľa § 369 ods. 2 C. s. p. vznikla odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Preto podľa § 255
ods. 2 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal prevažne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu pomernej
časti (1.209,82 : 934,67, t. j. 56 : 44 =) 12 % jej trov proti prevažne neúspešnej žalovanej (výrok III).

27. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "30Csp/246/2017", "guid": "d3b25c80-1986-4d76-a9e2-90a08893b772:e4fa4038-b0b4-469d-accf-165699b57f46", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}], "citovane_v": []}