Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3CoE/100/2013 z 4. 2. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 4. februára 2014, sp. zn. 3CoE/100/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6707208342.1 Krajský súd Banská Bystrica | 3CoE/100/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6707208342.1 | 2014-02-04 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP, § 52 OZ, § 53 OZ, § 54 OZ, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/025ff1d3-6e3c-4aa4-8a6e-3ada230695a9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6707208342.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/100/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707208342
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavoj Sendecký
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707208342.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. B.
XXX/XX, XXX XX P., vedenej pod sp. zn. EX 1389/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 7,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č.
k. 11Er/3519/2007-28 zo dňa 10.11.2011, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučného
poriadku) s poukazom na § 52 a nasl./ zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky
zákonník), § 4 ods. 2 písm. j, § 4 ods. 3/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) a za použitia smerníc Rady 93/13/EHS z 05.04.1993,
87/102/EHS z 22.12.1986. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o úvere
posúdil ako spotrebiteľský vzťah a konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej
zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd
oprávnenému priznal ako náhradu za nesplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú
sankciu- úrok z omeškania 0,25 % denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil.
Okresný súd tiež poukázal na to, že rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že zmluva o úvere
neobsahovala všetky predpísané zákonné náležitosti, konkrétne údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, čo má za následok,
že úver sa zo zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené je preto dojednanie
rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý
je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd prihliadnuť ex off.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval
svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Namietal nedostatok právomoci exekučného súdu
preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd
porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej



nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície
exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať
o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia
oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou
súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden
ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia
alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt
alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním,
či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu,
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho
interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom
konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavená
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore



s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369
ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto
oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26.07.2012
označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený navrhol,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej Únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Pokiaľ ide o ďalšie argumenty a dôvody obsiahnuté v návrhu na prerušenie konania a označené
oprávneným ako „doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, odvolací súd sa už nimi
nezaoberal, a to s poukazom na ust. § 205 ods. 3/ O. s. p., podľa ktorého môže odvolateľ rozšíriť, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie.



Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b, c/ O. s. p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve
aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.



Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra W. dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva A. únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Podľa § 219 ods. 1/ O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
uznesenie okresného súdu, ktoré je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne potvrdil.



Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 0303/07
zo dňa 02.02.2007. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok
veriteľa z titulu poskytnutia úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej dňa 20.06.2006.

Súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere, ako aj Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka, vec správne právne posúdil, keď
vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a
dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, s čím sa aj odvolací súd stotožnil. Odvolací súd
poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho
dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10)
dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Podľa názoru krajského súdu však exekučný súd exekúciu zastavil s použitím nesprávneho, resp.
nepresného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd sa
vzhľadom na konkrétny dôvod zastavenia exekúcie - zistenie materiálneho nedostatku exekučného titulu
spočívajúceho v absencii legitimity jeho vydania - domnieva, že danému dôvodu zastavenia exekúciu
zodpovedá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný bez platne dojednanej rozhodcovskej doložky je nutné považovať za nulitný
právny akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v
danej veci začala na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ
nestalo vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod zastavenia
nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku a nie
dôvod uvedený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ktorý aplikoval exekučný súd.
Toto pochybenie však nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku so
zákonom, túto krajský súd nepovažoval za dôvodnú. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a
to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní
(§ 45 ods. 1, 2) je totiž zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie- obzvlášť
pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41
Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Odvolací súd v tejto otázke
opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10
zo dňa 16.11.2010.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie
práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá
zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko
voči predmetnému uzneseniu exekučného súdu je odvolanie prípustné a preskúmanie vecnej správnosti
a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho -
druhostupňového konania.



Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal
pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru
vyplývajúce z ust. § 2, § 3 ods. 1, 2/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou
na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolateľ v
tomto smere polemizoval o správnosti právneho posúdenia predmetnej zmluvy ako spotrebiteľského
úveru, a tým aj o podradení tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený ustanoveniami zákona o
spotrebiteľských úveroch. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v
Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi
alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade,
keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej právnej norme výraznú
ochranu spotrebiteľovi poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve,
vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s § 23a
ods. 1/ zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a s ust. § 3 ods. 3 neskôr prijatého zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou
predmetnou zmluvou o úvere, je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch platné
a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce
sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa- a to aj napriek tomu, že zmluva
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru odvolací súd posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a
to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a
celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne
alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil
výber predpokladaný v bode 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú
možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou
SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom.
Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše
vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej
doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom
konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo
dlžníkovi- povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen
medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho
rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa
rozhodol.

Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok v rozpore so zákonom a
dobrými mravmi (neprimerane vysoký úrok z omeškania, úroky a poplatky aj napriek absencii RPMN)
odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného súdu o
nezákonnosti uplatneného nároku, a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie. V tomto smere krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia.



Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219
ods. 1/ O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.