Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5CoP/33/2016 z 30. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. mája 2016, sp. zn. 5CoP/33/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5815200946.1 Krajský súd Žilina | 5CoP/33/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5815200946.1 | 2016-05-30 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/50557847-2aa6-49be-907e-0254648ff0b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5815200946.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoP/33/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815200946
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5815200946.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa: U. W., nar. X.XX.XXXX, maloleté dieťa bytom u matky, dieťa rodičov: matky
- Mgr. G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., zastúpená splnomocnenou splnomocnenkyňou:
PhDr. Ida Želinská, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, H. - D. a otca - S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, C., maloleté dieťa v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny Námestovo, v konaní o návrhu otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej starostlivosti,
o odvolaní otca maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 6P/19/2015-48 zo
dňa 26. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh otca zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania.
Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 24, § 26, § 36 Zákona o rodine a vykonané
dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Maloletý U. je v starostlivosti matky odvtedy, ako otec opustil spoločnú domácnosť a následne bol
maloletý U. zverený do jej osobnej starostlivosti rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k.
7P/317/2003, ktorý nadobudol vo výroku o zverení do osobnej starostlivosti matky právoplatnosť dňom
10.8.2004. Ako uviedol otec maloletého, s maloletým U. sa stretával len v prvých začiatkoch odvtedy
ako nežije s matkou v spoločnej domácnosti a následne sa s dieťaťom nemohol stretnúť, pretože
mu stretnutia neumožňovala matka dieťaťa. Sám potvrdil, že vždy keď napíše sms-ku alebo správu
prostredníctvom e-mailovej pošty, alebo príde pred bránku rodinného domu, kde maloletý býva, maloletý
odmieta stretnutie s ním. Žiaden pokrok sa nedosiahol ani stretnutiami za prítomnosti psychológa Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v trvaní dvoch mesiacov (8 stretnutí), na ktorých maloletý jednoznačné
odmietol s otcom nielen verbálne komunikovať ale otca odmietal i neverbálnymi prejavmi (otočenia sa
chrbtom k otcovi, odmietaním pozrieť sa na otca a pod.). Záver z týchto stretnutí jednoznačne poukazuje
na to, že ak sa nezmení vnútorné presvedčenie maloletého U., nezmení sa ani jeho postoj k otcovi.
Maloletý U. slovne žiada otca, aby mu dal pokoj, uvádza, že ho nenávidí, že s ním nikde nepôjde, že
s ním nebude komunikovať. Za takejto situácie je nemožné, aby súd zveril maloletého U., ktorý je vo
veku 12 rokov, do striedavej osobnej starostlivosti, pretože by táto nesplnila účel a bolo by nemožné
ju vykonať práve pre odpor dieťaťa voči otcovi. Nie je možné dieťa jednoducho zobrať z prostredia,
v ktorom žilo a v ktorom sa cíti dobre a premiestniť ho do prostredia k druhému rodičovi, ku ktorému
prejavuje jednoznačne negatívne postoje a do prostredia domácnosti v ktorej nebol minimálne 10 rokov.



Ide o dieťa v pubertálnom veku, kedy sa najviac u dieťaťa prejavuje vzdor. Potrebuje skôr pomoc, aby
pomalými a nenásilnými krokmi sa postupne vybudoval vzťah medzi otcom a synom. Táto doba môže
trvať dlhší čas, čo nakoniec aj psychologička uviedla v závere svojej správy. Súd je toho názoru, že styk
otca s dieťaťom je upravený súdnym rozhodnutím v dostatočnom rozsahu a je skutočne na rodičoch,
aby sa oni dvaja vedeli dohodnúť na spôsobe stretávania a aby maloleté dieťa viedli k tomu, aby sa
stretávanie otca so synom uskutočnilo, aj keď len náhodne. Súd je toho názoru, že jedným z prostriedkov
na vybudovanie vzťahu môžu byť aj náhodne stretnutie otca s dieťaťom, na základe oznámenia matky,
kde sa dieťa nachádza, okrem toho, že matka bude aktívne dieťa na stretnutia pripravovať a to nielen
tým, že pripomenie deň stretnutia ale aj svojím správaním, vysvetľovaním a presviedčaním.
Súd o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a to tak, že žiadnemu z ich účastníkovi
ich náhradu nepriznal.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec maloletého dieťaťa.
Navrhoval krajskému súdu ako súdu odvolaciemu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
(zmeniť) a návrhu otca maloletého dieťaťa v celom rozsahu vyhovieť a zveriť maloleté dieťa do
striedavej osobnej starostlivosti matky a otca. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že s rozhodnutím
okresného súdu nesúhlasí a to z dôvodu, že súd nerozhodol správne, nevykonal všetky dôkazy. Správa
z poradenského centra vypracovaná Mgr. J. C. vôbec nesplnila účel a úlohy, ktoré boli požadované
okresným súdom. V priebehu konania sa snažil poukázať na to, že je ochotný a schopný sa o maloletého
syna postarať a zabezpečiť, aby maloleté dieťa bolo schopné vnímať a mať oboch rodičov. Maloleté
dieťa je dlhodobo ovplyvňované matkou, ktorá len navonok deklaruje snahu, ochotu napomôcť riešiť
tento problém. Pri chvíľkovom náhodnom stretnutí on nemá žiadnu možnosť problém vyriešiť. Je zrejmé
a dokázané psychológom, súdnymi znalcami, že pokiaľ matka bude i naďalej pokračovať vo svojom
konaní a bude prijímať závery len deklaračne formálne, tak nie je možné daný stav zmeniť. Tiež má za to,
že aj ÚPSVaR, kolízny opatrovník pristupuje k danému prípadu len formálne. Je názoru, že okresný súd
nedostatočne zistil skutkový stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

K odvolaniu otca maloletého dieťaťa proti rozsudku súdu prvého stupňa podala písomné vyjadrenie
matka maloletého dieťaťa. Vo svojom vyjadrení uviedla, že s rozsudkom okresného súdu sa plne
stotožňuje a žiada odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil v plnom
rozsahu. Ďalej uviedla, že nebráni a ani nebude brániť synovi v kontakte s otcom. Syna neväzní, je veľký,
v rozhodovaní samostatný, s otcom sa môže stretnúť kedykoľvek, avšak riešenie, kedy by sa mal syn
administratívnym rozhodnutím ocitnúť medzi dvoma domácnosťami s ľuďmi, ktorých de facto nepozná,
lebo o neho nejavili záujem, by považovala v rozpore so záujmom dieťaťa.

Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa k odvolaniu otca proti rozsudku okresného súdu podal písomné
vyjadrenie, v ktorom uviedol, že súhlasí s rozhodnutím okresného súdu, ktorým bol návrh otca
zamietnutý. Podľa jeho názoru maloleté dieťa by si malo vytvoriť vzťah s otcom. Pomohlo by znalecké
dokazovanie, ktorým by sa našlo vhodné riešenie alebo odporučil postup ako realizovať stretávanie
maloletého dieťaťa s otcom, až následne riešiť striedavú starostlivosť.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v intenciách ust. § 212
ods. 2 písm. a) O.s.p. a postupom v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania, ako aj vo svojich
vyjadreniach k odvolaniu konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p.
a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto



s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie
prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S rozhodnutím okresného súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací
súd plne stotožnil a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže okresný súd sa vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval navrhovateľ aj
v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.