Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/215/2017 z 13. 12. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 13. decembra 2017, sp. zn. 16Co/215/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6915201440.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/215/2017 | ECLI:SK:KSBB:2017:6915201440.1 | 2017-12-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2616ccd2-6023-4709-bca2-b2e8becaba6a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6915201440.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/215/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915201440
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6915201440.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.
r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r.
o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným 1/ K. C., nar. XX. XX. XXXX,
bytom K. XXX, S., 2/ C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, S. a 3/ Q. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom
A. č. XXX, žalovaní 2/ a 3/ právne zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie Slobody 12,
Bratislava, IČO: 30 798 841, za ktorú koná Kancelária centra právnej pomoci v Rimavskej Sobote, v
konaní o 6.580,28 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 12C/40/2015-216 zo dňa 14. 03. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 2/ a 3/  m a j ú  nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných 1/ a
2/ spoločne a nerozdielne a aj voči žalovanému 3/ zaplatenia sumy 6.556,97 EUR s úrokom z omeškania
zo splátok za obdobie od 11. 03. 2011 do 06. 08. 2012 vo výške 153,23 EUR, ako aj ročného úroku z
omeškania 8,75 % zo sumy 6.556,97 EUR od 07. 08. 2012 do zaplatenia.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalobca sa domáhal
zaplatenia vyššie uvedenej sumy na základe pohľadávky, ktorú nadobudol na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok dňa 27. 06. 2012 od banky, a to od Slovenskej sporiteľne, a. s.. Prioritne okresný
súd skúmal, či je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný, teda, či má hmotno-právne postavenie,
z ktorého mu vyplýva ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento nárok
uplatňovať. Vykonaným dokazovaním dospel k tomu, že žalobca v konaní nie je aktívne legitimovaným
a žalobu zamietol, keď v tejto súvislosti poukázal na to, že postúpenie pohľadávky (cesia) je všeobecne
upravená v ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a spočíva v tom, že do existujúceho
záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník),  a to na základe
zmluvy uzatvorenej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak,
že novým veriteľom sa stane postupník a tento nadobudne pohľadávku s jej príslušenstvom a právami
s ňou spojenými. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je však pre platné postúpenie
pohľadávky nutné dodržať i ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom
v čase postúpenia pohľadávky (ďalej v texte „Zákon o bankách“). V konaní však nebolo preukázané
zaslanie písomnej výzvy žalovaným 1/ až 3/ právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou
a. s., teda táto podmienka platného postúpenia pohľadávky splnená nebola. Keď nebol splnený tento
nevyhnutný predpoklad platného postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, ktorá nie je bankou, je



predmetné postúpenie neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku
čoho žalobca uplatnenú pohľadávku nenadobudol, a teda nie je ani na jej uplatňovanie v súdnom konaní
aktívne vecne legitimovaný, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Okresný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01 ohľadne postúpenia pohľadávky, teda, že zaslané oznámenie
o postúpení bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka, súd uvedené nespochybnil, avšak
ohľadom postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt je osobitná právna úprava v Zákone o
bankách, ktorá dodržaná nebola.

4. Na záver okresný súd poukázal i na to, že i keď bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobu, aj v prípade, ak by pohľadávka postúpená platne bola, v konaní zistil,
že spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými neobsahuje
náležitosti v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy,
v dôsledku čoho sa javí, že ide o úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov.

5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Okresnému súdu vytýkal, že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko v konaní bolo preukázané
relevantné oznámenie postupcu dlžníkom o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho
aktívnu legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky
taktiež poukázal na bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorých klient výslovne
súhlasil s tým, že „banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu
na to, či sú budúce, alebo súčasne podmienené, alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z
ktorého vyplýva, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu.“  Naviac ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, na ktorej odchýlnej úprave sa účastníci zmluvy dohodli
v bode 18.14. Všeobecných obchodných podmienok. V nadväznosti na uvedené žalobca preto nesúhlasí
so subjektívnym záverom súdu, že na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by
žalovaní dali postupcovi súhlas s postúpením pohľadávky.

7. Naviac sa žalobca nestotožnil ani s argumentáciou okresného súdu a jej výkladom pojmu „pohľadávka
zodpovedajúca peňažnému záväzku“, podľa ktorej v prípade vracania poskytnutých peňažných
prostriedkov zo zmluvy o úvere sa ním rozumejú len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali
splatnými. V nadväznosti na uvedené zastáva taktiež názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Pre úplnosť ďalej uviedol, že ani zo
samotného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba
pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná.

8. Ďalšou odvolacou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, podľa ktorého postúpením pohľadávky vzniklo
žalobcovi právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil
a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až on, a to podaním zo dňa 18. 07. 2012 označeným ako „Výzva k
úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. Preto spolu s postúpenou pohľadávkou
na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru.

9. Žalobca naviac zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s
jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky, nakoľko z uvedeného zákona nevyplýva, že
by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky a v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. S nedoručením výzvy,
a to písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemôže byť preto spojená
sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Keďže otázku aktívnej legitimácie, resp.
túto skutočnosť preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako



aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok,
vznikol mu nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, alebo rozhodnutie
zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaní 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že rozhodnutie okresného súdu
je formálne a materiálne správne s náležitým odôvodnením a preskúmaním právneho a skutkového
stavu. Žalobca riadne a bez pochybností nepreukázal riadne a relevantné doručenie oznámenia o
zosplatnení úveru, resp. ani o postúpení pohľadávky, z ktorého by bolo možné bez pochybností vyvodiť,
že všetci účastníci záväzkového vzťahu s ním boli oboznámení. Zároveň žalobca nepreukázal a ani
žiadnym spôsobom netvrdil, že by jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaných v zmysle § 92
ods. 8 Zákona o bankách na zaplatenie ich dlhu, a teda v tomto zmysle neuniesol dôkazné bremeno.
Pokiaľ aj žalobca poukazuje na znenie všeobecných obchodných podmienok v bode 18.14. ide o
dojednanie, ktoré je v zmysle Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, nakoľko spotrebiteľ sa tak
vopred vzdáva svojich práv, čo je v rozpore s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka. Naviac,
tak ako konštatoval aj okresný súd, sú všeobecné obchodné podmienky vypracované v rozsahu 22
strán formátu A4 s pomerne malým písmom, teda je predmetné ustanovenie ľahko prehliadnuteľné v
samotnom texte podmienok. Sám  právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 21. 09. 2016 uviedol,
že v rámci podpisovania zmlúv boli všeobecné obchodné podmienky poskytnuté až po podpise zmluvy,
teda žalovaní neboli s nimi oboznámení vopred.

11. Žalovaní sa stotožňujú s právnym názorom prvostupňového súdu, v ktorom jasne zdôraznil
porušenie zákonných ustanovení Zákona o bankách, ktorými argumentovali aj samotní žalovaní na
pojednávaniach. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

12. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,  preskúmal v medziach daných ustanoveniami
§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa  ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny  potvrdil.

14. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento vec
nesprávne právne posúdil, ak ho nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v konaní. Namietal, že
pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá, avšak zdôraznil, že právna norma obsiahnutá v § 92 ods. 8
Zákona o bankách nezakladá občiansku právnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky (žalovaní), ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska, teda ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci  je omyl
súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

16. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť
iba pohľadávka alebo  jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,
že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis  vo vzťahu  k inštitútu cesie
upraveného Občianskym zákonníkom..

17. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny



nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho  rozhodnutia (viď. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu v konaní, a tým svoje procesné právo uplatniť si predmetný hmotnoprávny nárok voči
žalovaným.

19. Odvolací súd zo spisu mal za zrejmé, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s.
a žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili dňa 02. 02. 2005 zmluvu o splátkovom úvere a dňa 02. 02. 2005 došlo k
uzavretiu dohody o ručení medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou 3/. Slovenská sporiteľňa,
a. s. ako postupca uzavrela dňa 27. 06. 2012 so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení
pohľadávok, keď podľa časti prílohy č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok bola postúpená predmetná
pohľadávka voči žalovaným 1/ a 2/.

20. Žalobca súdu prvej inštancie ako dôkaz o postúpení pohľadávky predložil zmluvu o postúpení
pohľadávok uzavretú dňa 27. 06. 2013 s časťou prílohy 1 k zmluve s tým, že oznámenie o postúpení
pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka zo strany jeho právneho predchodcu žalovaným
nepreukázal. Nie je teda pravdivým tvrdením, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovaným
riadne doručené a v konečnom dôsledku ani to, že sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaných. Uvedené
závery však žiadnym spôsobom nespochybňujú právne závery okresného súdu o tom, že k postúpeniu
pohľadávky došlo v rozpore so Zákonom o bankách.

21. Ako už bolo uvedené vyššie, v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách spôsobilým predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy
dlžníkovi potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobca
však takýto dôkaz, a to písomnú výzvu banky Slovenskej sporiteľne, a. s. nepredložil, v dôsledku
čoho takéto postúpenie pohľadávky je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky, ktorou je práve existencia písomnej výzvy banky
klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorým je klient nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Žalobca predložil v konaní len listinný dôkaz, a to výzvu k úhrade a oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktorú adresoval žalobca žalovanej 1/ s tým, že písomnú výzvu
banky Slovenskej sporiteľne, a. s. v konaní nepredložil. Žalobca nepredložil ani doklad o doručení, resp.
odoslaní tohto oznámenia (výzvy) žalovanej 1/, resp. i ďalším žalovaným a v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno, keď z fotokópie zásielky na č. l. 36 až 38 adresovanej žalovaným 1/ až 3/, a to
žalovanej 1/ zo dňa 19. 07. 2012 a žalovaným 2/ a 3/ zo dňa 17. 07. 2012, nevyplýva, čo bolo obsahom
týchto zásielok odovzdaných na poštovú prepravu. Žalobca teda nepreukázal odoslanie uvedenej
písomnej výzvy, ktorú ani nepredkladala banka, ale žalobca a ani to, že by sa táto listina dostala do
dispozičnej sféry žalovaných 1/ až 3/. Realizáciu upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením úveru, či
už právnym predchodcom žalobcu, alebo žalobcom preto súd nemal za preukázanú, a ak aj žalobca
poukazoval na oznámenie o vyhlásení  mimoriadnej splatnosti zo dňa 18. 07. 2012, v ktorom žalobca
vyzval žalovanú 1/ na úhradu pohľadávky zo zmluvy o úvere, na nastúpenie zamýšľaných právnych
účinkov tohto oznámenia, resp. tejto výzvy vo vzťahu k žalovanej 1/ bolo nepochybne nevyhnutné
preukázanie doručenia tohto oznámenia (výzvy), a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie (výzva)
sa dostala do jej dispozičnej sféry. Naviac, rozporuplne doložil žalobca ako doklad o doručení, uvedené
sa vzťahuje aj k výzve k úhrade a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru voči žalovaným
2/ a 3/ zo dňa 16. 07. 2012 (č. l. 84, 85 spisu), ak zároveň rovnakým podacím hárkom č. l. 112, č. l. 115
a č. l. 109 preukazoval nielen doručenie výzvy na zaplatenie dlžnej sumy, resp. oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti, ale i doručenie samotného oznámenia o postúpení pohľadávky žalovaným 1/
až 3/. Uvedené podacie hárky preto boli zo strany žalobcu predkladané v súvislosti s rôznymi listinnými
dôkazmi, resp. písomnými podaniami, z čoho nesporne vyplýva skutočnosť, že nie je zrejmé, aké
podanie bolo žalovaným 1/ až 3/ týmto spôsobom doručované, čo spochybňuje  dôveryhodnosť tvrdení
žalobcu.

22. Listina predložená žalobcom, tzv. podací hárok, podľa odvolacieho súdu nepreukazuje, že
predmetné, či už podľa tvrdenia žalobcu oznámenie o postúpení pohľadávky, alebo výzvy na zaplatenie
dlhu a oznámenie mimoriadnej splatnosti dlhu, skutočne sa dostalo aj do dispozičnej sféry žalovaných 1/
až 3/, keď podací hárok preukazuje len odoslanie zásielky bez znalosti jej obsahu, a preto relevantným



dôkazom by bola doručenka, alebo aspoň vrátená zásielka adresovaná na miesto bydliska žalovaných
1/ až 3/. Žalovaní 1/ až 3/ v konaní nepotvrdili doručenie uvedeného oznámenia o postúpení pohľadávky
a ani doručenie výzvy na zaplatenie dlhu žalobcom, prípadne jeho ďalšie pokusy o zmier, preto o
tejto otázke nebolo možné uvažovať ako o skutkovom zistení založenom na zhodnom vyjadrení strán.
Dôkazné bremeno preukázania doručenia tejto výzvy na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku
zaťažovalo práve žalobcu, ktorý z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne
následky.

23. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu
neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,
že ak banka klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto
skutočnosťou by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.

24. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní, a pod..  Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného
z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana,  ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne iné, než navrhnuté dôkazy
a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na
ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

25. Pokiaľ súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v
rozpore s § 525 ods. 2 OZ (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným
právnym úkonom, tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na
dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom  záväzku spoliehali.
Na uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie článku 18.14. všeobecných obchodných podmienok,
ak predmetné dojednanie je dojednaním neplatným v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky boli vopred pripravené právnym
predchodcom žalobcu, neboli so žalovanými 1/ až 3/ individuálne dohodnuté, pričom podmienka
uvedená v článku 18.14 umožňujúca banke postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi kedykoľvek, teda aj
bez predošlej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách jednoznačne zhoršuje zmluvné postavenie
žalovaných ako spotrebiteľov, ako slabšej zmluvnej strany, teda je v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. To, že banka si môže so svojim klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchýlne od Zákona o bankách, alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť, odvolací
súd nespochybňuje. Konštatuje však, že dojednanie v zmysle všeobecných obchodných podmienok
v bode 18.14. je dojednaním, ktorým sa spotrebiteľ ako dlžník vopred vzdáva svojich práv a ktoré v
značnej miere zhoršujú jeho právne postavenie vo vzťahu k banke a ktorým dojednaním dochádza i
k obchádzaniu právnych noriem na ochranu spotrebiteľov. Predmetné dojednanie spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,  v neprospech spotrebiteľa, a z tohto dôvodu
je neplatné.

26. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery ako i právne závery uvedené v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého nedošlo k platnému postúpeniu  pohľadávky banky, teda právneho predchodcu žalobcu  na
žalobcu, uvedené postúpenie je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
nemožno žalobcu  považovať za oprávneného vymáhať si od žalovanej vrátenie nesplateného úveru.



27. Okresný súd vecne správne rozhodol aj o priznaní náhrady trov konania žalovaným 1/ až 3/ voči
žalobcovi v celom rozsahu v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, ktorí mali v konaní plný úspech, ktorú
skutočnosť odvolací súd konštatuje napriek tomu, že odvolaním nebolo rozhodnutie o náhrade trov
konanie napadnuté konkrétnymi odvolacími dôvodmi, avšak ide o výrok závislý.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vo vzťahu k žalovaným 1/ až 3/. V odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní 2/
až 3/, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, a to v celom rozsahu
s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).



Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).