Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3CoE/63/2013 z 22. 5. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 22. mája 2013, sp. zn. 3CoE/63/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5612211049.1
Krajský súd Žilina | 3CoE/63/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5612211049.1 | 2013-05-22 | Uznesenie
Citované ustanovenia: EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ecdf1edb-66dc-4436-85f9-258b528ea8ed
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5612211049.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/63/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612211049
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612211049.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s. r.
o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného spoločnosťou
Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava,
IČO: 36 856 584, proti povinnému 1/: Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. N. L. XXX/X, XXX XX Z. P.,
štátna občianka Slovenskej republiky a povinnému 2/: H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX
V. Y., pre vymoženie pohľadávky 618,76 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov
exekúcie, ktoré exekučné konanie je vedené súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, so sídlom
Exekútorského úradu G. Y. XX, XXX XX B., pod sp.zn. EX 2731/2012, na základe odvolania oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/2189/2012-145 zo dňa 27. februára 2013,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/2189/2012-145     zo dňa 27. februára
2013    p o t v r d z u j e .

Povinným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na základe ktorého oprávnený požiadal o
vykonanie exekúcie je v tomto prípade rozhodcovský rozsudok sp.zn. II-2011/4640 zo dňa 26.10.2011
vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Okresný súd v zmysle ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý nie je možné žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia vyhovieť. Z predložených listinných dôkazov okresný súd zistil, že dňa 29.09.2004
bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá Zmluva o kontokorentnom úvere.
Okresný súd právny vzťah, ktorý vznikol na základe predmetnej zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľský.
Ďalej preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy a zistil, že táto bola
obsiahnutá v Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam, ktorý nadobudol účinnosť dňa
30.09.2003. Okresný súd mal za preukázané, že zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že všetky
spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka vyžaduje
od povinných, aby sa podrobili výlučne rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého
má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený (správne malo byť právny predchodca
oprávneného). Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a
pre zásah do majetkovej sféry povinných. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom
chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom
dosiahnutia zisku. Na základe vyššie uvedeného preto okresný súd rozhodcovskú doložku vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okresný súd zároveň uviedol, že predmetná rozhodcovská



doložka nespĺňa podmienku písomnej formy podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na
uvedené preto okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a to tým, že okresný súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, čím oprávnenému odoprel právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Rozhodnutiu okresného súdu tiež vytýkal to, že vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a to konkrétne právnym posúdením neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. Citujúc znenia ustanovení § 35, § 44 zákona č. 244/2002 Z.z., § 159, §
161, § 162 O.s.p. a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, uviedol, že platným právnym poriadkom nie
je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie
reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. Oprávnený ďalej uviedol, že v prípade, ak by
mal zákonodarca v úmysle vylúčiť dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách,
výslovne by to v zákone č. 244/2002 Z.z. uviedol, resp. výslovne by v § 1 ods. 3 zákona č. 244/2002
Z.z. určil negatívne vymedzenia zákona č. 244/2002 Z.z. tak, že v rozhodcovskom konaní nemožno
rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv. V ďalšom, citujúc české, anglické, nemecké, francúzske
znenie bodu 1 písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, namietal nesprávny slovenský preklad označeného
bodu. Korektným prekladom všetkých týchto jazykových mutácií predmetného ustanovenia možno podľa
jeho názoru jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia
právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je upravené zákonom č. 244/2002 Z.z., v rámci
ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky (§ 31 zákona
č. 244/2002 Z.z.) a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa (§ 31 ods. 3 zákona
č. 244/2002 Z.z.), rozhodne preto nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. Pokiaľ sa okresný súd
odvoláva na rozhodnutie ESD (C - 40/08 vo veci Asturcom), toto vo svojom obsahu nepotvrdzuje
úvahu okresného súdu. V zmysle označenej prílohy smernice nie je možné klasifikovať predmetnú
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú (nekalú). Poukazujúc na ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r)
a § 879j Občianskeho zákonníka v platnom znení oprávnený uviedol, že v danom prípade možno
posúdiť predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej
klauzuly - § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že jej
dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, čo by
v konkrétnom prípade znamenalo, že spotrebiteľ sa dojednaním rozhodcovskej doložky a prejednaním
sporu v rozhodcovskom konaní dostal do nevýhodnejšej pozície ako v rámci občianskeho súdneho
konania. Zákon č. 244/2002 Z.z. dáva záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského
konania budú rešpektované v plnej miere (§ 6a, § 25, § 31, § 33, § 51 atď). Právny predchodca
oprávneného mal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom pri uzatváraní
zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. V ďalšom dal oprávnený
do pozornosti odvolacieho súdu argumentáciu JUDr. Krajča, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi
SR a EÚ, Eurounion 2011, ktorý uviedol k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nasledovné:
„Transpozícia uvedeného ustanovenia viedla (v súlade s právom Spoločenstva) k právnej úprave
v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ktorá poskytuje spotrebiteľom vyššiu právnu ochranu ako
vyžaduje právna úprava Spoločenstva. Pri výklade tohto ustanovenia však už z tohto dôvodu nie
je možné pristupovať extenzívne, ale je treba ustanovenie vykladať v jeho gramatickom výklade.
Takýto výklad umožňuje iba záver, že je neprijateľná iba rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa
vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pod výlučným riešením
v rozhodcovskom konaní však nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť
nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými
v zákone č. 244/2002 Z.z. a okrem toho za stavu, ak za určitých okolností (pozri výklad nižšie),
je možné dosiahnuť nápravu aj procesným postupom exekučného súdu, a to odmietnutím vykonať
rozsudok rozhodcovského súdu. Uvedené podľa názoru oprávneného umožňuje záver, že dojednaním
rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských vzťahoch nevylučuje spotrebiteľa zo súdnej ochrany v tom
zmysle, že by sa ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľského vzťahu mohol domáhať
iba na rozhodcovskom súde, čo by bolo treba kvalifikovať ako neprijateľnú podmienku v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Následne oprávnený poukázal na judikatúru ESD, konkrétne
odcitoval body 47 a 48 Eco Swiss (C-126/97), bod 20 Kapfer (C-234/04), bod 22 Fallimento Olimiclub



(C-2/08), body 36 až 37, 40, 47 - 50 Asturcom (C-40/08), body 45 - 48 Pohotovosť (C-76/10) a
uviedol, že podľa uvedených rozhodnutí európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k
opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie
európskeho práva (ESD potvrdil v rozhodnutí Asturcom - bod 37). Podľa rozhodnutia Asturcom sa
pri posudzovaní, či je vecná kontrola exekučného titulu exekučným súdom potrebná, má aplikovať
vnútroštátna úprava pri zohľadnení zásady procedurálnej autonómie členských štátov. ESD ďalej
v rozhodnutí Asturcom (bod 47) výslovne uviedol, že základná podmienka konceptu procedurálnej
autonómie členských štátov, dodržiavanie zásady efektivity, v prípade kontroly vecnej správnosti
exekučného titulu nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného
charakteru spotrebiteľa, resp. nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa. Právny poriadok
Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný
rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu, je inak vecne správny. Uvedená vnútroštátna
právna úprava plne korešponduje s požiadavkou stability práva a právnych vzťahov. Už z uvedených
dôvodov je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 nie je možné bez
ďalšieho zovšeobecňovať a interpretovať ho na každú vec, v ktorej je možné rozhodcovskú doložku
považovať za neprijateľnú (nekalú). Okrem uvedeného rozsudku, Európsky súdny dvor sa otázkou
preskúmania právoplatného rozhodnutia zaoberal aj v ďalších rozhodnutiach, na ktoré ďalej oprávnený
poukazuje. Vo všetkých týchto rozhodnutiach Európsky súdny dvor zdôraznil potrebu rešpektovať
zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný prístup,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom.
Nemožno pritom vylúčiť, že aj rozsudok všeobecného súdu sa v sporovom konaní nebude vôbec
zaoberať existenciou neprijateľnej (nekalej) podmienky a na túto pri svojom rozhodnutí neprihliadne.
Vyššie uvedená aplikačná prax exekučných súdov však rozsudku všeobecného súdu z tohto pohľadu už
nevenuje (a nemôže venovať) pozornosť, teda vo svojich dôsledkoch to má za následok rozdielny pristúp
k hodnoteniu exekučného, inak rovnocenného titulu, pričom takýto rozdielny prístup je treba označiť ako
porušenie zásady rovnocennosti. Citujúc znenie ustanovenia § 45 od. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z.
oprávnený uviedol, že v prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a
vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca
zmysel. Všeobecný súd nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Opätovne dal do pozornosti
rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012, sp.zn. 6Cdo/143/2011 z 18.01.2012,
sp.zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, v zmysle ktorých exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal
orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky.
Materiálna právoplatnosť môže byť prelomená, avšak len výnimočne na základe osobitnej právnej
úpravy. Zákon č. 244/2002 Z.z. explicitné obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti nepozná,
preto zaväzuje všetky orgány. Okresný súd poukázal na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
z dôvodu, že výrokom rozhodcovského rozsudku sa ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri vydávaní poverenia
na výkon exekúcie sa preskúmavali vlastnosti predložených dokumentov a súlad týchto vlastností
s právom, pri zastavení exekúcie sa skúmajú vlastnosti uloženej povinnosti. Cieľom pritom nie je
preskúmavať správnosť, zistenie skutkového stavu a súlad rozhodnutia s právom (uskutočniť vecný
prieskum rozhodnutej veci), ale iba to, či je samotné plnenie v súlade s právom. Rozhodujúce bude to,
či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Oprávnený zdôrazňuje,
že tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie, ak je v rozpore s dobrými mravmi plnenie
a nie iba to, že samotná spotrebiteľská obsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku exekučný súd
posúdi ako otázku predbežnú. Tak ako je už uvedené, pri svojich úvahách však nemôže zobrať do
úvahy skutočnosti, ktoré by prípadne inak mohli byť hodnotené ako neprijateľné zmluvné podmienky
(nekalé zmluvné podmienky) v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Oprávnený má za to, že
uvedená rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v
súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou
ESD, právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dobrými mravmi. Na základe uvedeného žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. V prípade, ak odvolací súd napadnuté
uznesenie potvrdí, navrhol, aby v rozhodnutí pripustil nasledovné dovolacie otázky:

„Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007
na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom



1.1.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia
právna úprava?“

„Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami
uvedenými v ZoRK?“

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods.
1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie okresného súdu vydal vyšší súdny
úradník. V súvislosti s predložením veci Krajskému súdu v Žiline samosudkyňa okresného súdu uviedla,
že odvolaniu nemieni vyhovieť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom v podrobnostiach
naň odkazuje.

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa pri rozsudkoch rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže
skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým
mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;
spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj
procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného - bankou a
povinnými 1/ a 2/ Zmluvou o kontokorentnom úvere zo dňa 29.09.2004 bolo nutné posúdiť podľa
ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006. Uvedená
právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme /§ 2 písm.
a) zákona spotrebiteľských úveroch/ a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom /§ 2 písm. b) zákona
o spotrebiteľských úveroch/. Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti
od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia zákona o



spotrebiteľských úveroch je  špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka
vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 29.09.2004  bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej
podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery, a fyzickými osobami, ktorým bol
poskytnutý úver (pôžička) na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinní 1/
a 2/ mali v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie
spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požívali zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu.

Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,
a teda aj § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných
podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy
výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou
podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú
charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia
sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplynulo právo súdu preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku
z hľadiska spotrebiteľsko-právnej ochrany.

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08 (na ktoré poukazuje i samotný odvolateľ), podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel
možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide
o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. V bode
34 označeného rozhodnutia sa stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia
povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal
nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné
predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.

Rozhodcovská doložka v posudzovanej veci je zaradená v Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným
podmienkam, ktorý nadobudol účinnosť dňa 30.09.2003, a ktorý je obsahovo neoddeliteľnou súčasťou
predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní
zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská doložka zároveň jednoznačne spĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa zákona § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská
doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ nemal
inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ so všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je
rozhodcovská doložka zakomponovaná.

Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.07.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť  kvalifikovaná ako nekalá. Ak pôžička bola poskytnutá na základe
štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane všeobecných obchodných
podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok.



Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie
vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie
uvedeného stotožnil i odvolací súd. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom okresného súdu, predmetná
rozhodcovská doložka je neplatná nielen podľa spotrebiteľských právnych noriem, ale aj podľa zákona
č. 244/2002 Z.z., a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe
nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom.

K námietke odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju
povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z.  o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“),
odvolací súd uvádza:

Hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol
povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby
sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej
voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná,
ak je rozhodcovská doložka zakomponovaná vo všeobecných obchodných podmienkach.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh
rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou
od 01.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2009
totiž banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné  vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i)
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej
rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

K návrhu oprávneného na pripustenie dovolania krajský súd uvádza:

Odvolací súd nepripustil dovolanie v tejto veci, nakoľko nejde o právne otázky, ktorých vyriešenie
by mohlo mať vplyv na posúdenie predmetnej exekučnej veci, prípadne by mohlo a viesť k inému
záveru. Krajský súd zdôrazňuje, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky bola vyhodnotená podľa
ust. § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy o kontokorentnom
úvere. Preto prípadné posúdenie možnosti aplikácie ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ na spotrebiteľské
zmluvy uzavreté pred 31.12.2007 je pre rozhodnutie v danej veci irelevantné a nemá s predmetným
exekučným konaním žiadny súvis. Rovnako vyhodnotenie dodržania písomnej formy rozhodcovskej
doložky nemôže mať na samotné rozhodnutie veci nijaký vplyv, nakoľko predmetná rozhodcovská
doložka bola primárne vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle Občianskeho
zákonníka. Ani samotné konštatovanie prípadného dodržania písomnej formy, by v danom prípade nijako
neovplyvnilo rozhodnutie súdu o neudelení poverenia.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151
ods. 1, 2 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešní povinní 1/ a 2/, preto bol oprávnený povinný nahradiť



im trovy odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že povinným 1/ a 2/ v súvislosti s týmto odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli a súčasne ani nebol uskutočnený návrh na priznanie trov odvolacieho
konania, krajský súd náhradu odvolacích trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   prípustné.