Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoP/83/2013 z 27. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. októbra 2013, sp. zn. 23CoP/83/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2511216277.1 Krajský súd Trnava | 23CoP/83/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2511216277.1 | 2013-10-27 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0c27275-c08c-435b-9ef5-b15df75b9771 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2511216277.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoP/83/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511216277
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2511216277.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr.
Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej vo veci starostlivosti o maloletú P. T., nar. XX.X.XXXX,
zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, dieťa rodičov:
U. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F., P. XXXX/XX, prechodne bytom S., L. L. XX, zastúpenej JUDr.
Danielou Suchánkovou, advokátkou, Piešťany, M. Waltariho 7, a S. T., nar. X.XX.XXXX, bytom F.,
P. XX, zastúpeného Mgr. Martinom Vanekom, advokátom, Bratislava, Štefunkova 9, o úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z
20. júna 2013, č. k. 5P/111/2011-175, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zveril maloletú do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov tak, že otec je povinný zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú od
piatka od 18.00 hod. každého nepárneho týždňa v roku do nasledujúceho piatku do 18.00 hod. a matka
je povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú od piatka od 18.00 hod. každého párneho
týždňa v roku do nasledujúceho piatku do 18.00 hod. s tým, že rodič, ktorý má maloletú v osobnej
starostlivosti ju odovzdá vždy riadne a včas druhému rodičovi v mieste jeho bydliska. Zároveň vo výroku
rozsudku rozhodol o tom, že maloletá bude v školskom roku 2013/2014 navštevovať Materskú školu
V U. XX, S.. Rozhodol tiež o tom, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej
majetok. Otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletú vo výške 120 eur mesačne s účinnosťou od
právoplatnosti rozsudku so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej. Konanie
o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej za obdobie od 8.12.2011 do 20.6.2013 zastavil. O
trovách konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a priznal štátu
náhradu trov konania vo výške 214,46 eur, z ktorých uložil povinnosť zaplatiť matke 182,23 eur a otcovi
32,23 eur, so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet súdu.

Rozhodnutie vo výroku o striedavej osobnej starostlivosti odôvodnil ustanoveniami § 36 ods. 1 a
§ 24 ods. 2, 3, 4 a 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a tým, že vzhľadom na dispozície a záujem
oboch rodičov je striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov v najlepšom záujme maloletej. Dospel
k záveru, že obaja rodičia o maloletej komunikujú v potrebnom rozsahu bez toho, aby svoje vzájomné
negatívne emócie prenášali na maloletú. Pri jej výchove spolupracujú, a aj odovzdávanie maloletej
prebieha kultúrne a bez problémov. I keď výchovné metódy oboch rodičov sú odlišné, nie sú v rozpore
so záujmami maloletej, len zo strany otca chýba väčšia tolerancia. Zároveň rozhodnutím v zmysle §



35 zákona o rodine rozhodol o nezhode rodičov o tom, ktoré predškolské zariadenie bude maloletá
navštevovať v školskom roku 2013/2014 a tým vyriešil aj podmienku rozhodnutia o striedavej osobnej
starostlivosti, ktorou je jediné predškolské zariadenie, nakoľko by nebolo vhodné, aby maloletá striedala
predškolské zariadenia v S. a v F.. Keďže otec pracuje v Bratislave, kam z F. dochádza, má možnosť
maloletú voziť cez S.. Uvedené predškolské zariadenie sa nachádza v blízkosti bydliska matky a Mesto
S. rozhodlo o jej prijatí do uvedeného predškolského zariadenia. Zmenu škôlky vyhodnotil tak, že
prípadná krátkodobá nevôľa maloletej je vysoko kompenzovaná možnosťou žiť s oboma rodičmi. Otec
má pružnú pracovnú dobu, a v prípade ak by maloletú nemohol vyzdvihnúť zo škôlky, vyzdvihne ju
matka, a následne si maloletú preberie v bydlisku matky. Maloletá by sa v prípade styku i tak nevyhla
cestovaniu medzi oboma bydliskami rodičov, ktoré trvá autom 30 minút a nie je obzvlášť náročné.
Zároveň prisúdil obom rodičom právo maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, keďže u žiadneho
z rodičov nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto ich práva obmedziť alebo odňať. Pri zverení
maloletej do striedavej osobnej starostlivosti vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania znalcom z
odboru klinická psychológia dospelých a klinická psychológia detí č. 15/2013 Mgr. O. N., ktorý vyhodnotil
v kontexte ostatných dôkazov tak, že najlepším záujmom maloletej je predovšetkým starostlivosť oboch
rodičov, a až potom, ak to nie je možné, starostlivosť toho z rodičov, ktorý má k nej lepšie predpoklady
pri súčasnom zabezpečení potreby byť aj s druhým rodičom, majúcim v živote dieťaťa nezastupiteľnú
úlohu. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že výchovné predpoklady oboch rodičov sú na vysokej úrovni,
otec však dokáže maloletej pripraviť stabilnejšie výchovné a citové prostredie. Zo znaleckého posudku
i ďalšieho dokazovania vyplynulo, že obaja rodičia majú s maloletou vytvorené pevné citové väzby,
ktoré sú vzájomné a dieťaťom opätované. Citové väzby matky s maloletou sa vyvíjali od narodenia
dieťaťa, matka maloletej zabezpečovala prevažne sama starostlivosť počas materskej dovolenky a
dlhodobo ju kojila. Počas spolužitia rodičov rodina žila v otcovom byte v F., kedy otec trávil pracovné
dni v zamestnaní, domov prichádzal navečer a rodine sa venoval počas víkendov. Rodičia maloletej
spolužitie ukončili v auguste 2010 v dôsledku nezhôd týkajúcich sa výchovy maloletej, k čomu prispeli
aj direktívne metódy otca uplatňované vo vzťahu k matke. Matka, keďže nemala vlastný byt, odišla
najskôr bývať k bývalému manželovi do S.. Nakoľko jej otec maloletej nedovolil brávať si P. k sebe
do S., zabezpečila samostatné bývanie s prácou v X., ktoré miesto stretávania otec neakceptoval.
Vzhľadom k obmedzenému kontaktu s dcérou pôvodné silné citové väzby medzi P. a matkou ustúpili
a nahradil ich prioritne jej silný citový vzťah k otcovi, s ktorým býva. K uvedenej situácii prispel otec
svojim správaním, ktorý matke jej zložitú situáciu neuľahčoval, ale naopak, odcudzeniu matky a maloletej
nepriamo napomáhal stanovovaním takých obmedzení, ktoré matka len ťažko mohla dodržiavať, a ktoré
obmedzenia sa navyše javia ako ničím neodôvodnené. Znalec uviedol, že maloletá vníma otca ako
citovo bezpečnú a stabilnú osobu, s ktorou má bohaté zážitky najmä z voľnočasových aktivít, pričom
je zrejmé, že matka takéto možnosti pri jej občasnom styku s maloletou s otcovými obmedzeniami
nemala. Vzal do úvahy aj dôležitý argument matky, že maloletá má brata v starostlivosti matky. Uvedené
vyhodnotil tak, že obe maloleté deti majú právo na rozvíjanie pevných súrodeneckých väzieb, majú
právo tráviť spolu čo najviac času, spoločne sa hrať a vykonávať iné voľnočasové aktivity, čomu veľmi
napomôže striedavá starostlivosť. Vzal do úvahy aj otcom navrhovaný široký rozsah styku matky s
maloletou, vzhľadom však k tomu, že aj v minulosti matke v styku bránil svojimi obmedzeniami, je
predpoklad v pokračovaní uvedeného spôsobu správania otca. Dospel k záveru, že ani samotný otec
opakovanou výmenou partneriek nie je zárukou celkom stabilného výchovného prostredia, preto vo
vzťahu k matke neobstoja jeho námietky, ktorá sa vrátila k bývalému manželovi. Výrok o výživnom
odôvodnil ustanoveniami § 62, § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona o rodine a tým, že i keď dĺžka osobnej
starostlivosti o maloletú oboch rodičov je rovnaká, nie sú rovnakými majetkové pomery oboch rodičov,
pričom rozdiely sú značné, preto je dôvod na to, aby sa otec na výžive maloletej podieľal v širšom
rozsahu ako matka. Vychádzal z čistého mesačného príjmu otca vo výške 2.998 eur, vlastníctva bytu a
skutočnosti, že nemá ďalšie vyživovacie povinnosti. Zohľadnil aj jeho pravidelné mesačné výdavky vo
výške 1.899,97 eur: náklady na bývanie vo výške 188,38 eur, internet 20,99 eur, životné poistenie 66,39
eur, úrazové poistenie 24,11 eur, a platí aj životné poistenie maloletej 32,99 eur, náklady na pohonné
hmoty a údržbu vozidla 187 eur, stravovanie v práci 50 eur, splátky hypotéky na byt 569,77 eur, a ďalšie
tri úvery po 163,31 eur, 127,59 eur a 169,44 eur, bežnú spotrebu domácnosti, potraviny a drogériu 200
eur a ošatenie a obuv 100 eur. Matka je nemajetná a má čistý mesačný príjem 616 eur a poberá prídavky
na obe deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Bývalý manžel jej neplatí výživné na maloletého X.,
súdom na čas po rozvode určené výškou 165,97 eur, keďže obnovili spoločné hospodárenie. Náklady na
bývanie hradí bývalý manžel a ona platí potraviny a nákupy do domácnosti a súkromnú umeleckú školu
synovi 33 eur mesačne. Značná časť jej príjmov ide na cestovanie za dcérou. Syn X. je žiakom 2. triedy
základnej školy a rodičia mu platia poistku 30 eur mesačne. Náklady na maloletú P. sú približne 250



eur mesačne, z toho 35 eur na materskú školu a na mimoškolské aktivity 100 eur. Dospel k záveru, že
aby sa obaja rodičia podieľali na výžive maloletej rovnocenne v závislosti od ich schopností a možností,
bude otec musieť hradiť väčšiu časť jej výdavkov vzhľadom k lepším schopnostiam a možnostiam v
porovnaní s matkou, ktorá je na rozdiel od neho nemajetná, má ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť a jej
príjem je o 4,8 krát nižší než otcov. Stanovenou výškou výživného otcovi na maloletú bude zabezpečená
približne rovnaká životná úroveň u matky i otca, nakoľko dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni
svojich rodičov a zohľadňuje odôvodnené potreby maloletej aj rozdielne majetkové pomery rodičov a tiež
povinnosť matky živiť aj maloletého X.. Výrok rozsudku o zastavení konania za obdobie od 8.12.2011
do 20.6.2013 odôvodnil ustanovením § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a tým, že
otec netrval na spätnej úprave práv a povinností k maloletej do rozhodnutia vo veci samej a nebol dôvod
ani spätne určiť vyživovaciu povinnosť otca, keďže striedavá osobná starostlivosť bude realizovaná až
od právoplatnosti rozsudku. Výrok o trovách konania účastníkov odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1
písm. a) O. s. p. a tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku,
ak konanie mohlo sa začať aj bez návrhu, keďže ide o konanie vo veci starostlivosti o maloleté dieťa.
Výrok rozsudku o trovách konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. 1 O. s. p. a výšku trov trovami
štátu 214,46 eur na znalecké dokazovanie (odmena znalcovi bola prisúdená uznesením zo 6.5.2013 č.
k. 5 P/111/2011 - 141) s tým, že polovica z celého znalečného 364,46 eur je 182,23 eur, z ktorých otec
už zaplatil 150 eur preddavok, preto zaplatí zvyšok 32,23 eur a matka nahradí štátu 182,23 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie otec maloletej, ktorý navrhol jeho zmenu tak, aby
maloletá bola súdom zverená do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia ju budú zastupovať
a spravovať jej majetok, matke bude uložená vyživovacia povinnosť na maloletú vo výške 100 eur
mesačne so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci k rukám otca vopred, a bude upravený styk matky
maloletej bežný i počas sviatkov a prázdnin. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f)
O. s. p. a tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
odvolateľa zo záverov znaleckého dokazovania vyplynuli podmienky zverenia maloletej do striedavej
osobnej starostlivosti, ktorými sú: zmena bydliska matky, zachovanie miesta súčasného bydliska
maloletej, stály a kontinuálny prístup maloletej ku školským a záujmových zariadeniam (zachovanie tohto
istého, teda súčasného predškolského zariadenia a záujmových krúžkov), ďalšie sociálne a vzdelávacie
podmienky, zlepšenie komunikácie rodičov. Uvedené podmienky však splnenými nie sú. Súd prvého
stupňa i napriek tomu, že nespochybnil závery znaleckého posudku, jednoznačné závery posudku
ignoroval, resp. zjavne nesprávne a povrchne interpretoval alebo účelovo vytrhol z kontextu. Namietal,
že súd prvého stupňa nebral do úvahy závery znaleckého posudku a obmedzil sa len na povrchné
konštatovanie, že jedinou prekážkou pre nariadenie striedavej starostlivosti je len rozdielne bydlisko
rodičov. Podľa otca v zmysle § 127 O. s. p. i ustálenej súdnej praxe nepochybne vyplýva, že v konaní
o úpravu práv a povinností k maloletej, pokiaľ sa rodičia nevedia dohodnúť o úprave práv a povinností
k maloletému dieťaťu, súd je povinný nariadiť znalecké dokazovanie a pri rozhodovaní vychádzať
predovšetkým zo záverov znaleckého posudku, keďže rozhodovanie je v danom prípade závislé od
posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, inak povedané rozhodnutia súdu v takýchto
prípadoch sú závislé od záverov znaleckého dokazovania. Maloletá od augusta 2010, okrem necelého
mesiaca december 2011, žije výlučne u otca, pričom styk zabezpečil zachovanie intenzívnych väzieb.
Namietal, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa je zásadný paradox, nakoľko pri predbežnom opatrení,
nariadenom 15.12.2011, ponechal maloletú v osobnej starostlivosti otca do právoplatného skončenia
konania vo veci samej, pritom vychádzajúc z tých istých skutkových zistení, že otec od augusta 2010,
po značnú časť života maloletej, zabezpečuje starostlivosť o dieťa, maloletá je zvyknutá na zabehnutý
režim (doterajšie bydlisko, materská škola v F., mimoškolské aktivity vo folklórnom súbore Slnečnica),
doterajšie výchovné prostredie je pre dieťa synonymom bezpečia a stability, čo je pochopiteľne v
súlade so zásadou zachovania stálosti výchovného prostredia. Na strane druhej, súd prvého stupňa v
súčasnosti celú vec posúdil rozdielne, i keď neprišlo k žiadnej zmene okolností, ktorá by odôvodňovala
zmenu rozhodnutia, resp. nariadenie striedavej starostlivosti. Potom, ako dieťa ponechal najskôr viac
ako jeden a pol roka vo výlučnej starostlivosti otca, vo výchovnom prostredí, s ktorým je zžité, dobre
prosperuje a následne rozhodol v rozpore so zákonom a predovšetkým záujmom dieťaťa, ktoré zveril do
striedavej starostlivosti oboch rodičov. Rozdielnym je, či dieťa žije prevažne s otcom a matka realizuje
právo styku s dieťaťom, alebo či sa dieťa nachádza v režime striedavej starostlivosti oboch rodičov.
Nesúhlasil ani so záverom súdu, že počas obdobia, keď spolu rodičia žili, starostlivosť o maloletú
zabezpečovala prevažne matka, nakoľko otec prichádzal z práce v neskorých popoludňajších hodinách.



V rozpore s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, nerešpektoval záujem dieťaťa tým, že nebral
do úvahy závery znaleckého posudku, čím je rozhodnutie v priamom rozpore so zákonom. Otec však
so striedavou osobnou starostlivosťou prejavil nesúhlas. Nerešpektoval zásadu, že zmena výchovného
prostredia je opodstatnená iba v tých prípadoch, pokiaľ iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti
výchovného prostredia maloletého dieťaťa. Otec namietal i záver súdu o tom, že pokiaľ by maloletá
zmenila predškolské zariadenie a nastúpila do škôlky v S., bude tým zachovaná podmienka jedného
predškolského zariadenia. Nesprávnym považoval i základ pre uvedený záver o dennom cestovaní otca
do Bratislavy, ktorý nebude mať problém maloletú zveriť predškolskému zariadeniu v S.. Maloletá by
prišla o možnosť systematicky sa venovať akýmkoľvek záujmom, pretože by nemala možnosť byť v
stabilnom prostredí. I napriek popretiu výmeny partneriek otcom, súd prvého stupňa spochybnil stabilitu
výchovného prostredia otca z uvedeného dôvodu. Uviedol, že nikdy nebránil matke v styku s maloletou,
preto záver súdu prvého stupňa o jeho konaní v budúcnosti v otázke opätovného obmedzovania styku
matky s maloletou nemá logiku. Poukázal na skutočnosť, že bývalý manžel matky intenzívne (takmer
denne) fajčil marihuanu a aj ich byt bol v provizórnom stave. Na druhej strane otec maloletej žije
príkladným životom a so svojou súčasnou partnerkou očakáva narodenie dieťaťa. Vzhľadom k tomu, že
matka doposiaľ menila bydliská opakovane, existuje pomerne značné riziko, že súčasné bydlisko matky
nie je definitívne a bude ho znovu meniť, čím pochopiteľne spôsobí deťom ďalšie traumy. Poukázal
na skutočnosť, že matka počas doby, kedy žili v spoločnej domácnosti, sa o domácnosť nestarala,
s odôvodnením svojich vysokoškolských povinností, ktoré mala raz do týždňa. Ani absencia styku
maloletej s jej bratom nie je, podľa záverov znaleckého posudku, dôležitou pre jej zdravý vývoj. Uviedol,
že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil jeho čistý mesačný príjem, do ktorého započítal aj odmeny
mu vyplatené za predchádzajúci rok. V opačnom prípade by súd dospel k záveru, že príjmy oboch
rodičov sú takmer identické. Súd prvého stupňa mal vyhodnotiť aj vyjadrenia matky o jej nízkom príjme a
o tom, že nemá v pláne pracovať a chce sa starať o deti. Z uvedeného vyplýva, že na svoje financovanie
chcela využiť príjmy oboch otcov.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozhodnúť v zmysle záverov znaleckého
posudku.

Matka maloletej navrhla rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť v zmysle
§ 219 O. s. p. Poukázala na dôvod odvolania otca, ktorým je skutočnosť, že súd prvého stupňa sa
dôsledne nedržal záverov znaleckého posudku, dokonca tvrdil, že rozhodnutie súdu je v takýchto
prípadoch závislé od záverov znaleckého posudku. Uviedla, že uvedený záver otca je mylným, nakoľko
v zmysle § 127 O. s. p. súd ustanovuje znalca, ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti. Dokazovanie znaleckým posudkom je zaradené medzi iné dôkazné
prostriedky uvedené v Občianskom súdnom poriadku a nemá žiadne mimoriadne postavenie medzi
dôkazmi, pretože podľa § 132 O. s. p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Podľa matky, súd prvého stupňa veľmi podrobne
zdôvodnil, prečo sa s niektorými závermi znalca nestotožnil, jeho odôvodnenie je jasné, logické a
zrozumiteľné, a je najmä z neho zrejmé, že súd nestratil pri rozhodovaní zo zreteľa skutočný záujem
maloletej. Otec maloletej má vedomosť, že matka sa o maloletú obetavo starala od jej narodenia, a
veľmi silné citové puto medzi matkou a maloletou narušil otec len preto, že partnerský vzťah rodičov
maloletej skončil. Uviedla, že nedostatkom znaleckého posudku považuje to, že znalec nevyhodnotil
skutočnosť, ktorá vyplýva zo spisu, že puto medzi matkou a maloletou bolo oslabené a poznačené
tým, že otec dosiahol, že v decembri 2011 mu musela na základe predbežného opatrenia odovzdať do
jeho osobnej starostlivosti, od ktorej doby má veľmi obmedzenú možnosť byť s dieťaťom. Neodborným
názorom považovala záver znalca, že maloletá musí navštevovať to isté predškolské zariadenie, ktorý
poškodzuje záujem maloletej, nakoľko jej záujmom je predovšetkým aby maloletá bola v starostlivosti
oboch rodičov, ktorej rozhodujúcej požiadavke nemôže brániť nepodstatná skutočnosť, akou je zmena
predškolského zariadenia, navyše maloletú čakajú ďalšie zmeny, nakoľko začne chodiť do školy.
Nemôže byť problémom pre otca, ani časovým ani finančným, aby maloletú odovzdal do predškolského
zariadenia v Trnave a tam ju aj vyzdvihol. Uviedla, že nemôže akceptovať, že cudzia žena, partnerka
otca, ktorá navyše bude zamestnaná starostlivosťou o vlastného novorodenca, bude pre maloletú lepšou
a starostlivejšou matkou.



Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O. s. p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsahu (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Odvolací
súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžaduje
ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom konania je výkon rodičovských práv a povinností k maloletej, zverenie maloletej do osobnej
starostlivosti a výživné na maloletú.

Otec vo svojom návrhu na začatie konania, doručenom súdu 8.12.2011, si uplatnil právo na zverenie
maloletej do osobnej starostlivosti, na určenie výživného matke na maloletú vo výške 100 eur mesačne
a na úpravu styku matky s maloletou. Matka navrhla maloletú zveriť do striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov. Kolízny opatrovník navrhol rozhodnúť v súlade so znaleckým posudkom.

Podľa § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu
sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd
môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov
zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať,
či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Inštitút tzv. striedavej osobnej starostlivosti je úpravou osobnej starostlivosti o dieťa, keď je dieťa v
osobnej starostlivosti každého z rodičov po určitú presne určenú dobu, ide preto o pravidelné striedanie
miesta pobytu dieťaťa. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že predpokladmi na rozhodnutie súdu o
striedavej osobnej starostlivosti, ktoré musia byť kumulatívne (súčasne) splnené, sú: jednoznačný
záujem dieťaťa na zverení do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, lepšia možnosť zaistenia
potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného
z rodičov, spôsobilosť rodičov vychovávať dieťa, záujem obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o
dieťa, súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Súd
musí pri všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a povinností rešpektovať právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem
maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného
prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým
rodičom. Rodičia sa musia vedieť dohodnúť o veciach súvisiacich so školskou dochádzkou (dieťa by
malo stále navštevovať rovnakú školu) aj s mimoškolskými aktivitami a záujmami dieťaťa (šport, tanec,
hudba, cudzie jazyky a pod.). V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia,
lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju
jeho osobnosti, nadania, rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu



rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných
právnych predpisoch. Dohovor o právach dieťaťa vyhlásený pod č. 104/1991 Zb. v článku 3 ods. 1
ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v
starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, tak toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady,
okrem iného uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten
druhý je dobrým rodičom. Nesúhlas jedného z rodičov so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť
relevantný len vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne
zasahovať do záujmu dieťaťa. Ak ide o iracionálny alebo nepreskúmateľný dôvod, na ktorom je založený
nesúhlas rodiča so striedavou osobnou starostlivosťou, alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas
spočívajúci v dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu
na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej
starostlivosti nevyhovejú. Súd prihliadne aj na citovú orientáciu a zázemie dieťaťa, výchovnú schopnosť
a zodpovednosť rodiča, stabilitu budúceho výchovného prostredia, na schopnosť rodiča dohodnúť sa na
výchove s druhým rodičom, na citové väzby voči súrodencom, prarodičom a ďalším príbuzným, ako aj
na hmotné zabezpečenie zo strany rodiča vrátane bytových pomerov. Súd vždy zoberie do úvahy, kto sa
dosiaľ okrem riadnej starostlivosti o dieťa staral o jeho výchovu zo stránky citovej, rozumovej a mravnej.

Súd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodnutí z uvedeného výkladu citovaného ustanovenia
upravujúceho striedavú osobnú starostlivosť. Dospel k záveru o jednoznačnom záujme maloletej
na zverení do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, o lepšej možnosti zaistenia potrieb
maloletej pri tomto spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z
rodičov, o spôsobilosti rodičov vychovávať maloletú, o záujme obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť
o maloletú, o súhlase aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.
Dospel k záveru, že obaja rodičia o maloletej komunikujú v potrebnom rozsahu bez toho, aby svoje
vzájomné negatívne emócie prenášali na maloletú. Zároveň rozhodnutím v zmysle § 35 zákona o rodine
rozhodol o nezhode rodičov o tom, ktoré predškolské zariadenie bude maloletá navštevovať v školskom
roku 2013/2014 a tým vyriešil aj podmienku rozhodnutia o striedavej osobnej starostlivosti, ktorou je
jediné predškolské zariadenie, nakoľko by nebolo vhodné, aby maloletá striedala predškolské zariadenia
v S. a v F.. Vychádzal z toho, že otec pracuje v Bratislave, kam z F. dochádza, a má možnosť maloletú
voziť do S. do predškolského zariadenia. Uvedené predškolské zariadenie sa nachádza v blízkosti
bydliska matky a Mesto S. rozhodlo o jej prijatí do uvedeného predškolského zariadenia. Zmenu škôlky
vyhodnotil tak, že prípadná krátkodobá nevôľa maloletej je vysoko kompenzovaná možnosťou žiť s
oboma rodičmi. Otec má pružnú pracovnú dobu, a v prípade ak by maloletú nemohol vyzdvihnúť zo
škôlky, vyzdvihne ju matka, a následne si maloletú preberie v bydlisku matky. So závermi súdu prvého
stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.

Pri zverení maloletej do striedavej osobnej starostlivosti vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania
znalcom z odboru klinická psychológia dospelých a klinická psychológia detí č. 15/2013 Mgr. O. N.,
ktorý vyhodnotil v kontexte ostatných dôkazov tak, že najlepším záujmom maloletej je predovšetkým
starostlivosť oboch rodičov, a až potom, ak to nie je možné, starostlivosť toho z rodičov, ktorý má k nej
lepšie predpoklady pri súčasnom zabezpečení potreby byť aj s druhým rodičom, majúcim v živote dieťaťa
nezastupiteľnú úlohu. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že výchovné predpoklady oboch rodičov sú
na vysokej úrovni, otec však dokáže maloletej pripraviť stabilnejšie výchovné a citové prostredie. Zo
znaleckého posudku i ďalšieho dokazovania vyplynulo, že obaja rodičia majú s maloletou vytvorené
pevné citové väzby, ktoré sú vzájomné a dieťaťom opätované. Citové väzby matky s maloletou sa vyvíjali
od narodenia dieťaťa, matka maloletej zabezpečovala prevažne sama starostlivosť počas materskej
dovolenky a dlhodobo ju kojila. Počas spolužitia rodičov rodina žila v otcovom byte v F., kedy otec trávil
pracovné dni v zamestnaní, domov prichádzal navečer a rodine sa venoval počas víkendov. Vzhľadom
k obmedzenému kontaktu s dcérou pôvodné silné citové väzby medzi P. a matkou ustúpili a nahradil
ich prioritne jej silný citový vzťah k otcovi, s ktorým býva. Znalec uviedol, že maloletá vníma otca ako
citovo bezpečnú a stabilnú osobu, s ktorou má bohaté zážitky najmä z voľnočasových aktivít, pričom
je zrejmé, že matka takéto možnosti pri jej občasnom styku s maloletou s otcovými obmedzeniami
nemala. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa postupoval podľa § 132 O. s. p., podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli



účastníci. Z ustanovenia § 127 ods. 1 prvá veta O. s. p. vyplýva, že ak závisí rozhodnutie od posúdenia
skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Z ustanovenia
§ 125 O. s. p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,
najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických
osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Zo všetkých citovaných ustanovení vyplýva, že znalecký
posudok je jedným z dôkazov, nie však dôkazom jediným, na ktorom možno založiť súdne rozhodnutie.
Súd je nepochybne povinným vychádzať zo znaleckého posudku o skutočnostiach, na ktoré treba
odborné znalosti, nič však súdu nebráni, resp. súdu priamo zo zákona (§ 132 O. s. p.) vyplýva povinnosť
vyhodnotiť závery znaleckého posudku v kontexte aj s inými dôkazmi. Súd prvého stupňa správne
postupoval, keď vyhodnotil, že matka v dôsledku obmedzených možností stretávania sa s maloletou
od augusta 2010, sa dostala do postavenia, že maloletá otca vníma ako citovo bezpečnú a stabilnú
osobu, jej vnútorný svet je obsadený bohatými zážitkami s otcom, najmä z voľnočasových aktivít. Z
uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa sa nedostal do rozporu so závermi znaleckého posudku,
ktorý vzal do úvahy, rovnako ako iné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Nepochybne správne
postupoval vo svojich úvahách, keď dal prednosť rovnocennej starostlivosti oboch rodičov, ktorá je v
najlepšom záujme maloletej, pred starostlivosťou len jedného z rodičov a zabezpečil tým právo maloletej
na najlepšiu možnú starostlivosť za splnenia všetkých podmienok vyžadovaných zákonom.

Vzal do úvahy aj dôležitý argument matky, že maloletá má brata v starostlivosti matky. Uvedené
vyhodnotil tak, že obe maloleté deti majú právo na rozvíjanie pevných súrodeneckých väzieb, majú právo
tráviť spolu čo najviac času, spoločne sa hrať a vykonávať iné voľnočasové aktivity. Zároveň správne
prisúdil obom rodičom právo maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, keďže u žiadneho z rodičov
nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto ich práva obmedziť alebo odňať (§ 28 ods. 2 zákona
o rodine).

Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a
majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa odseku 3 každý
rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu
povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté
dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (§ 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z.
o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Podľa odseku 4 pri určení rozsahu
vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak
rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa odseku 6 citovaného
ustanovenia, ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení
výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť
aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.

Neurčenie výživného by podľa odôvodnenia tejto úpravy malo relevanciu v prípadoch približne
rovnakých pomerov na oboch stranách, teda rovnakých majetkových pomerov matky a otca a rovnakej
dĺžky osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v rámci striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvého stupňa
správne vyhodnotil, že dĺžka osobnej starostlivosti o maloletú je rovnaká, avšak nie sú rovnakými
majetkové pomery oboch rodičov, pričom rozdiely sú markantné, preto sa otec na výžive maloletej musí
podieľať v širšom rozsahu ako matka. Vychádzal z čistého mesačného príjmu otca vo výške 2 998 eur,
vlastníctva bytu a skutočnosti, že nemá ďalšie vyživovacie povinnosti a zohľadnil aj jeho pravidelné
mesačné výdavky vo výške 1 899,97 eur. Matka je nemajetná, má čistý mesačný príjem 616 eur a
poberá prídavky na obe deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Náklady na maloletú P. sú 250 eur
mesačne. Zohľadnil lepšie schopnosti a možnosti otca v porovnaní s matkou, ktorá je nemajetná, má
ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť a jej príjem je o 4,8 krát nižší než otcov. Stanovenou výškou výživného
otcovi na maloletú bude zabezpečená približne rovnaká životná úroveň u matky i otca, nakoľko dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a zohľadňuje odôvodnené potreby maloletej aj
rozdielne majetkové pomery rodičov a tiež povinnosť matky živiť aj maloletého X.. Námietka otca o tom,
že súd prvého stupňa nesprávne zohľadnil pri výpočte jeho čistého mesačného príjmu aj odmenu nie je
správnou, nakoľko v zmysle § 118 ods. 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, odmena nepatrí
medzi zložky, ktoré zákon nepovažuje za mzdu.



Správne súd prvého stupňa rozhodol aj o zastavení konania za obdobie od 8.12.2011 do 20.6.2013 v
zmysle ustanovenia § 96 O. s. p. tým, že otec netrval na spätnej úprave práv a povinností k maloletej do
rozhodnutia vo veci samej a nebol dôvod ani spätne určiť vyživovaciu povinnosť otca, keďže striedavá
osobná starostlivosť bude realizovaná až od právoplatnosti rozsudku.

Správe vyslovil aj o trovách konania, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania v
zmysle § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p., keďže konanie mohlo sa začať aj bez návrhu, keďže ide o konanie
vo veci starostlivosti o maloleté dieťa. Správnym je aj výrok rozsudku o trovách konania štátu v zmysle
§ 148 ods. 1 O. s. p.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej
správnosti. O trovách odvolacieho konania vyslovil v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 146 ods. 1
písm. a) O. s. p., že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
ide o konanie vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré v zmysle § 81 ods. 1 O. s. p. možno začať
aj bez návrhu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.