Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/225/2014 z 5. 5. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 5. mája 2015, sp. zn. 8Co/225/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204450.1
Krajský súd Trenčín | 8Co/225/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204450.1 | 2015-05-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be66621e-4812-433e-a738-74d87bbba918
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204450.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/225/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204450
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204450.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu JUDr. Natálie Čekanovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 10.apríla 2014, č. k. 5C/112/2012-122,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.
Zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov i § 103, § 104 ods. 2 OSP. K opakovanému návrhu žalobcu na prerušenie konania súd prvého
stupňa uviedol, že o rovnakom návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Napriek
tomu,  z dôvodov procesnej čistoty,  o návrhu opätovne rozhodol a tento zamietol z rovnakých dôvodov
ako návrh predchádzajúci, keďže nedošlo k zmene pomerov. Mal zato, že na prerušenie konania neboli
splnené podmienky § 109 ods. 1 písm.b) O.s.p., ani podmienky § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Žalobca
nepreukázal podanie ústavnej sťažnosti a pokiaľ ju aj podal, táto okolnosť sama o sebe nie je dôvodom
na prerušenie konania. Vylúčenie sudcov okresného súdu totiž nie je  prejudiciálnou otázkou, ktorú by
nebol súd oprávnený v tomto konaní riešiť a bola vyriešená postupom podľa § 16 O.s.p. Krajským súdom
v Trenčíne ako nadriadeným súdom. Návrh na zrušenie pojednávania vyhodnotil súd prvého stupňa ako
nedôvodný a to práve z dôvodu, že o rovnakom návrhu na prerušenie konania bolo už v minulosti v
tom istom konaní právoplatne rozhodnuté  a podávanie totožných návrhov v tomto smere je v rozpore
s účelom, zmyslom a hospodárnosťou konania.
Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní
podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave dňa
31.10.2009 návrh na vykonanie exekúcie. Domáhal  sa vymoženia pohľadávky na základe exekučného



titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu voči povinnej C. D., ktoré exekučné konanie
bolo vedené na Okresnom súde v Bánovciach nad Bebravou pod sp. zn. 3Er/476/2009. Súdny
exekútor predložil Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 23.11.2009.  Listom  zo dňa  21.01.2010, ktorý bol žalobcovi doručený 29.01.2010 vyzval
exekučný súd  oprávneného ( žalobcu) na predloženie zmluvy o úvere. Oprávnený na výzvu nereagoval.
Uznesením zo dňa 15.03.2010, č. k. 3Er/476/2009-11 exekučný súd exekučné konanie zastavil pre
nesplnenie podmienok  konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.07.2010, v spojení s
potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu zo dňa 03.06.2010. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Uzavrel,
že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na základe nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a
príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku
žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd prvého stupňa
ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný a
ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti žalovaným do
dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote nárok žalobcu na náhradu škody
neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak je pravdou, že žaloba mala
nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Žalobca
uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej
exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že k žalobcom tvrdeným
prieťahom v exekučnom konaní nedošlo. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 v čase začatia
exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia
žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Dobu od
podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti preto súd prvého stupňa
nepovažoval za prieťahy v konaní na strane súdu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná
vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná
a rozhodnutá. Nakoľko vecný základ nároku žalobcu bol nedôvodný, keďže súd prvého stupňa nezistil
nesprávny úradný postup v postupe exekučného súdu, bolo by tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom
škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou žalobcu. Žalobca
nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden
dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Podobne
nemohol  priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy, jednak z dôvodu, že žalobca  nijakým
spôsobom nepreukázal, že by samotné konštatovanie  porušenia jeho práv
nebolo dostatočným zadosťučinením a najmä, že žalobca nepreukázal ani
nemajetkovú ujmu. Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom
doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. súd prvého stupňa nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal
význam v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že vo veci by bolo nadbytočné
vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov pôsobiacich na exekučnom súde, keď jediným
objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe
súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako
aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže žaloba bola nedôvodná už v samotnom
právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať
medzitýmnym rozsudkom. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 OSP
v spojení s § 151 ods. 2 OSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a
zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) OSP sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc



podľa § 101 ods. 2 OSP preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušené práva. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.



1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd  preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol a žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku.   Namietané
vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či
postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak prvostupňový súd
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania  (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho
uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k



nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd  vzal na zreteľ, že v odvolaní vznesená námietka zaujatosti sa týkala všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Napriek tomu ale skúmal existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci iba vo vzťahu k sudcovi -
Mgr. Marekovi Anovčinovi, ktorý podľa rozvrhu práce tohto okresného súdu má predmetnú vec prejednať
a rozhodnúť (ďalej len "namietaný sudca"), nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto
okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa  vydal vylúčený sudca, preto predstavuje odvolací dôvod  podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p., ktorý treba odlišovať od námietky zaujatosti sudcu.   Jej dôvodnosť
posudzuje odvolací súd vždy bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu
posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou Mgr. Marekovi Anovčinovi. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 23.10.2012, č. k.
19NcC/422/2012-16, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. Marek Anovčin
nie  je vylúčený  z prejednania a rozhovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 5C/112/2012.
Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť  žalovaného  za  majetkovú  a  nemajetkovú  ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu
zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného  sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti,
ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na
pomer k veci a účastníkom konania. V konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu  a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Dôvodom na pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,
že  súd  prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik
škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného
sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť
jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku
žalobcu ako nedôvodnú.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť návrhu, ale aj
možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že  súd prvého stupňa v konaní dôsledne
postupoval podľa jednotlivých ustanovení O.s.p., preto tvrdenia žalobcu o tom, že nemal objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom
vyjadrení, nie sú pravdivé.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo spolu s ďalšími procesnými poučeniami právnemu zástupcovi
žalobcu  doručené  na samostatnej listine dňa  08.11.2012. Zároveň bolo aj súčasťou každého
predvolania na nariadený termín pojednávania, ktorý si právny zástupca žalobcu prevzal,  čo  vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa. Preto neobstojí argumentácia  žalobcu  o tom, že nebol v konaní
riadne poučený v zmysle tohto ustanovenia.

Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania bolo žalobcovi doručené dňa 14.03.2013 spolu s
predvolaním na prvý termín pojednávania nariadený  na 18.04.2013, pričom  termín pojednávania bol
následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Tento návrh
na prerušenie konania súd prvého stupňa  zamietol uznesením  zo dňa 06.05.2013, č.k. 5C/112/2012-68,



ktoré nadobudlo právoplatnosť  dňa 05.03.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Trenčíne
č.k.  19Co/437/2013-93 zo dňa 26.02.2014.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci
tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu o odročenie
pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, riadne v
odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh žalobcu zamietol.  Opätovne o tomto návrhu  rozhodol
aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku.

Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa nariadil na deň 10.04.2014. Dňa 05.03.2014, kedy právny
zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode na zrušenie
pojednávania, teda v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. nepožiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania
bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel. Urobil tak až 04.04.2014 pričom opätovne
navrhol prerušenie konania do  právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky  o
ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd.  Priložil ústavnú sťažnosť, v ktorej absentoval dátum. Odvolací súd je toho
názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako
návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku
vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu
na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahoval.
Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti
právneho zástupcu žalobcu na vytýčenom pojednávaní.  Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu
žalobcu neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,  čo obratom  nad rámec svojich
povinností v zmysle § 119 ods. 4 O.s.p.  tomuto oznámil.  Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne
vyplýva, že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že
súd návrh na odročenie pojednávania akceptoval a preto je potrebné sa pojednávania zúčastniť.

Súd prvého stupňa preto správne vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, pretože boli splnené
podmienky § 101 ods. 2 O.s.p. a bola dodržaná lehota na prípravu pojednávania.  Pretože  žaloba
a vyjadrenie k žalobe boli účastníkom riadne doručené v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním a žiadneho z nariadených pojednávaní sa účastníci konania  nezúčastnili, napriek riadne
doručeným predvolaniam,  nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého
stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní.  Žalobca sa bez ospravedlniteľného
dôvodu nezúčastnil nariadeného pojednávania, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že sa nemal
možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré vykonal súd . Túto možnosť žalobca nevyužil napriek poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho  procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním a účastníci konania mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňa končil dokazovanie. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd naviac  z  úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti
žalobcu zo dňa 13.12.2012 podanej voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.10.2012,
č. k. 19NcC/422/2012-16, ktorá bola predmetom jeho prvého návrhu na prerušenie konania  rozhodol
uznesením zo dňa 29.05.2013 pod č.k. I. ÚS 261/2013-10 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona



č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Odvolací súd sa  preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli
dané zákonné podmienky na prerušenie konania. V rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia  Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného
súdu zo dňa 23.10.2012, č. k. 19NcC/422/2012-16 o podanie ktorej sťažnosti  opieral žalobca dôvodnosť
návrhu na prerušenie konania. Naviac v čase, keď súd prvého stupňa v tomto smere rozhodoval,  už
bolo súdom prvého stupňa o obdobnom návrhu žalobcu rozhodnuté a  ústavná sťažnosť  podaná proti
tomuto rozhodnutiu odmietnutá, z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu tu už
nebola existencia skutočnosti, od ktorej žalobca odvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu.  Za týchto
okolností postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o návrhu na prerušenie konania a zároveň vo veci
samej, je v súlade s postupom podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania.
Preto nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací
súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na
prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu
rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie
rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa. Na základe týchto skutočností
vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu smerujúce proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd
prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania ako nedôvodné.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že napriek jedinečnosti skutkového deja súd prvého
stupňa  svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že práve skutočnosti uvedené v odvolaní
sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov
žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované
návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci
nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa  § 120 ods. 4 O.s.p., a pod..

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013
sp. zn. 3Cdo/50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy
pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva
vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického
výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu
15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to



upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2,
atď.) teda s použitím slova „rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický,
jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia
takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických
osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, I ÚS 197/03, I
ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,
že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez
právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho pripojenia,
nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom na záver súdu
prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení       s § 142 ods. 1 OSP.
Hoci žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania, odvolací súd
zistil, že z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si ich náhradu
neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.