{"guid": "15f84717-25d0-4f16-b0d1-6ee64cf2e4be:aa562032-86a4-495f-b5e0-7c09857dd6ef", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1", "spisova_znacka": "2Co/311/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/311/2017 z 21. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 21. februára 2018, sp. zn. 2Co/311/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1", "identifikacne_cislo": "7616210236", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2018-02-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa562032-86a4-495f-b5e0-7c09857dd6ef", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/311/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616210236
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616210236.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov
JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne P. F., A.. XX.X.XXXX, bývajúcej v O., P.
Č.. XX, zastúpenej Mgr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom v Prešove, Levočská č. 4703/89,
proti žalovanému Q. F., A.. XX.X.XXXX, bývajúcemu v O., X. Č.. X, o zaplatenie 500 € s prísl., o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 5C/41/2016-60 zo dňa 16.5.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa od
žalovaného domáhala zaplatenia sumy 500 € s príslušenstvom a to výdavkov spojených so žalobou v
sume 100 € a náhrady trov konania.  Zároveň priznal žalovanému  proti žalobkyni  právo na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2.Žalobkyňa odôvodnila svoju žalobu tým, že dnes už jej nebohý manžel vybavil pre pána J. žijúceho
v Prahe odpredaj časti domu v Krompachoch za cenu 500 € a požiadal ju, aby zistila  Y.  F.. J.  a
peniaze ako jemu patriace doručila. Adresu pána J. zistila po smrti manžela a riešila doručenie peňažnej
hotovosti. Náhodou bol u nej na návšteve  jej vnuk  - žalovaný, ktorý v tom čase žil v Prahe,   túto
vec mu spomenula a po zistení, že  v Prahe býva len niekoľko ulíc od adresy bydliska p. J., požiadala
ho o doručenie finančnej čiastky vo výške 500 €  osobe p. J., pričom svedkom celej situácie bola  Y.
A..  Žalovaný peňažnú čiastku (500 € bankovku) zobral s prísľubom doručiť ju pánu  J.. Asi o tri týždne
telefonicky vnuka kontaktovala, či peniaze odovzdal,  ktorý reagoval tak, že   pána  J. nezastihol doma a
po opätovnom zisťovaní už  odpovedal vyhýbavo s tým,   že pán J. sa na uvedenej adrese nezdržiava.
Po príchode vnuka na Slovensko sa od neho dozvedela, že suma 500 € nebola podľa prísľubu doručená,
že peniaze v súčasnosti nemá a preto jej ich nemôže vrátiť. Vyzvala ho na vrátenie sumy aspoň formou
splátok, na čo nereagoval. Na základe toho mu poslala dvakrát písomnú výzvu na ich vrátenie, a to  zo
dňa 9.5.2016 a 2.6.2016, zároveň  si celú vec  písomne overila u p. J., ktorý jej listom zo dňa 23.6.2016
potvrdil, že mu žiadna čiastka odovzdaná nebola. Sumu 500 € napokon odovzdala pánu J. sama, keď
prišiel na Slovensko, pričom peniaze si požičala od pani A. (v súčasnosti jej ich už aj vrátila).

3. Žalovaný označil za tvrdenia v žalobe za klamstvo a výmysel a ako bezpredmetnú ju žiadal zamietnuť.
Poprel, že by mu žalobkyňa niekedy sumu 500 € odovzdávala, nikdy ju od nej neprevzal, ani ako dar,
ani ako pôžičku a už vôbec nie s tým, aby ju odovzdal  pánu J.. O takomto pánovi sa so žalobkyňou
nikdy nerozprával a  nikdy o ňom nepočul.  Taktiež tvrdenie, že svedkom celej situácie bola nejaká pani
A., označil za klamstvo.



4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkyne, ale aj
predloženými listinnými dôkazmi, vec právne posúdil podľa ust. § 724, § 731, § 33b ods. 1 písm. b/, §
451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka.

5. Z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, mal súd za to, že je
pravdivé tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovanému  v roku 2012 odovzdala sumu 500 €, tento ju prevzal
s tým, že ju odovzdá tretej osobe. Toto tvrdenie žalobkyne potvrdila aj svedecká výpoveď svedkyne A.,
ktorá zhodne s tvrdením žalobkyne popísala okolnosti za akých došlo k odovzdaniu finančnej čiastky,
vrátane toho, kde to bolo, kto bol prítomný,  aká to bola bankovka a za akým účelom bola odovzdaná.
Zároveň uviedla, že syn žalobcu mal vtedy okolo troch až štyroch mesiacov. Tvrdenia žalovaného, ktorý
poprel, že by vôbec v roku 2012 bol u žalobkyni, že by mu niekedy pána J.  spomínala, alebo že by ho
žiadala o odovzdanie financií, ako aj samotné odovzdanie sumy 500 € žalobkyňou, súd vyhodnotil ako
nepreukázané a účelové v snahe dosiahnuť procesný úspech vo veci. Žalovaný tvrdil, že naposledy bol u
žalobkyni koncom roku 2012, spolu so svojou priateľkou a ich synom, ktorý mal vtedy 3 mesiace, pričom
jeho syn je narodený 25.10.2011. Vek troch mesiacov teda dosiahol až v roku 2012, čo svedčí v prospech
pravdivosti tvrdenia žalobkyne. Žalovaný zároveň potvrdil, že v danom čase pracoval skutočne v Prahe
a v súvislosti s hodnotením obrany žalovaného, súd prvej inštancie poukázal hlavne na rozpor  v jeho
tvrdeniach, keď v písomnom vyjadrení uviedol, že predžalobné výzvy vidí prvýkrát, pričom v priebehu
konania na súde  už uviedol, že mu boli doručené pred podaním žaloby, ale vzhľadom na to, že podľa
neho išlo o blud, tak na ne nereagoval.

6. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že medzi
žalobkyňou a žalovaným bola v roku 2012 ústne uzavretá príkazná zmluva, na základe ktorej sa žalovaný
zaviazal vykonať pre žalobkyňu určitú činnosť, ktorá spočívala v odovzdaní sumy 500 € tretej osobe
(pánu J. v Prahe). Žalovaný tento príkaz nesplnil, čo vyplynulo jednak z výpovede žalobkyne, svedkyne
A., ale aj z listinných dôkazov a to korešpondencie žalobkyne s pánom J., ako aj z potvrdenia pána J. o
prevzatí tejto sumy až v roku 2016 od žalobkyne. Z výpovede žalobkyne tiež vyplynulo, že  žalovaného
ešte v roku 2012 vyzvala na vrátenie 500 €, keďže ich podľa dohody tretej osoby neodovzdal.  Týmto
konaním žalobkyňa odvolala príkaz, resp. svoje predchádzajúce poverenie dané žalovanému a tým
okamihom došlo aj k zániku príkazu.   Od tohto momentu mal žalovaný sumu 500 € u seba neoprávnene.
Výzvu žalobkyne na vrátenie finančnej hotovosti žalovaný nesplnil, čím sa na jej úkor bezdôvodne
obohatil. Ide pritom podstatu bezdôvodného obohatenia na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol.

7. Následne vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, posúdil túto súd podľa  ust.  § 100
ods. 1, § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, pričom sa zaoberal tak subjektívnou, ako aj objektívnou
premlčacou dobou pri bezdôvodnom obohatení. Z vykonaného dokazovania a hlavne zo samotnej
výpovede žalobkyne bolo zistené,  že už v roku 2012 mala vedomosť o bezdôvodnom obohatení, ako aj
o osobe, ktorá sa na jej úkor obohatila. Tieto  informácie už vtedy stačili na podanie žaloby,  žaloba však
bola na súd podaná až 4.7.2016, teda po uplynutí tak subjektívnej, ako aj  objektívnej premlčacej doby.
Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne, že žalovaný  bol ňou  na vrátenie finančnej hotovosti vyzvaný
až v predžalobnej výzve z roku 2016, súd  neakceptoval. Výzva bola síce urobená v písomnej forme v
roku 2016, avšak ešte v roku 2012  jej predchádzala ústna výzva s rovnakým obsahom a forma výzvy
v danom prípade nebola rozhodujúca, keďže aj príkaz bol daný iba ústne. So zreteľom na vznesenú
námietku premlčania, preto nebolo možné premlčané právo žalobkyni priznať a z uvedeného dôvodu
súd žalobu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1,2, § 255 ods. 1  CSP a podľa
zásady úspechu v spore úspešnému žalovanému  priznal proti žalobkyni plnú náhradu trov konania, o
ktorých výške  rozhodne súd prvej inštancie  po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

9. V zákonnej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa s tým, že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila, že súd prvej inštancie jej výzvu v roku 2012 posúdil
ako moment ukončenia príkaznej zmluvy a tiež s tým, ako posúdil objektívnu premlčaciu dobu pre
vydanie bezdôvodného obohatenia ako trojročnú.  Úmyselným konaním smerujúcim k bezdôvodnému
obohateniu seba spája zákon ako dôsledok nepremlčateľnosť nároku po dobu 10 rokov. Konanie
žalovaného, keď jej  neustále sľuboval splnenie jej žiadosti o odovzdanie finančnej hotovosti p. J., a
pritom to na základe vykonaného dokazovania preukázateľne nemienil urobiť už v momente prevzatia
finančnej hotovosti, nemožno nazvať inak ako úmyslom ponechať si 500  € na  úkor žalobkyne.



Zhoda strán konania k realizácii výziev nenastala pri výzve z roku 2012, ale tej písomnej z roku 2016.
Jednoducho nechcela  iniciovať súdne konanie proti vlastnému vnukovi a stále  verila, že jej  prosbu
vyplní a súdnemu konaniu  sa vyhne. Jej vyjadrenie o ústnej výzve z roku 2012 súd prvej inštancie
posúdil ako ukončenie príkaznej zmluvy, ale nie je to tak, pretože z  jej strany to bolo  mienené ako
napomenutie smerujúce k splneniu povinnosti. V priebehu rokov 2012 až 2016   k tejto veci kontaktovala
žalovaného viackrát, ale až písomná výzva na vrátenie dlžnej sumy bola vyústením jej presvedčenia, že
žalovaný svoj záväzok nikdy dobrovoľne nesplní. Navrhla preto, aby odvolací súd  napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu  žalobkyne podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť.  Poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia finančnej čiastky 500
€ a to titulom plnenia z príkaznej zmluvy, ktorá bola údajne podľa jej tvrdení uzatvorená ústne ešte
v roku 2012. Okresný súd žalobu zamietol, a to z dôvodu uplynutia premlčacej doby. Voči rozsudku
sa žalobkyňa odvolala, avšak odvolanie argumentačne opiera o bezdôvodné obohatenie. V zmysle
ust. § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu., avšak podľa § 142
CSP o jej prípustnosti rozhodne súd spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo
pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo
pojednávania. Podľa ust. § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Je  presvedčený,
že žalobkyňa mohla svoju žalobu,  teda aj právny titul meniť iba do vydania rozhodnutia súdu  prvej
inštancie, čo však priebehu prvoinštančného  konania  neurobila. Podľa jeho  presvedčenia žalobca
nemôže v ktorejkoľvek fáze konania svojvoľne meniť žalobný titul, došlo by tým podstatnej zmene
právnej kvalifikácie žalovaného nároku. Môže tak urobiť len do vydania rozhodnutia, aj to len sú
súhlasom súdu Vyjadril ďalej presvedčenie,  že odvolanie žalobkyne sa opiera o úplne iný právny titul
ako samotná žaloba, a preto malo  byť odmietnuté. Navyše vyjadril presvedčenie, že uplatnený nárok,
tak ako ho opísala samotná žalobkyňa ani nespadá pod definíciu bezdôvodného obohatenia uvedenú
v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nesprávneho posúdenia
námietky premlčania, ktorú vzniesol, uviedol že táto otázka bola vecne správne posudzovaná  súdom
prvej inštancie. Vychádzajúc zo zásady, že právo patrí len bdelým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou, by bolo absurdné, keby žalobkyňa mohla 5 rokov, prípadne až 10 rokov ako uvádza
v odvolaní,  pasívne vyčkávať a nezaujímať sa o svoje práva a až potom vyzvať na plnenie a tým
stanoviť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Preto neobstojí ani argument žalobkyne, že
nechcela iniciovať súdne konanie proti vlastnému vnukovi. Základným účelom inštitútu premlčania je
totiž pôsobiť na subjekty, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu,
aby povinné osoby boli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť si svoje povinnosti. Nesúhlasil  ani s
tvrdením žalobkyne ohľadne nepremlčateľnosti nároku po dobu 10 rokov v súvislosti s úmyslom nevrátiť
jej finančnú čiastku. Už v rámci dokazovania uviedol, že tvrdenia žalobkyne sú  účelové, a teda ani k
žiadnemu úmyselnému konaniu z jeho strany nedošlo a v priebehu konania nikdy ani takýto  jeho  úmysel
nebol  preukázaný. Napriek uvedenému  je toho názoru, že okamih začatia plynutia premlčacej doby
sa jednoznačne má viazať na okamih údajného plnenia,  poskytnutia finančnej čiastky, resp. času, kedy
mali byť v zmysle údajnej zmluvy peniaze odovzdané tretej osobe.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania, podľa ust.
§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že
odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo  v rozsahu vyplývajúcom z  ust. § 379  a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne nemožno vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.
februára 2018, pričom  verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust.  § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.

12. Žalobkyňa uviedla odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktorý je v praxi vykladaný
tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii  práva  ide vtedy,
ak súd použil  právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod nie je naplnený. Rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,



ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania
najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil
skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny
právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne
odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa  § 220 ods. 2 CSP.

14. Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v
odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého  rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce,
preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie s
prihliadnutím na odvolacie námietky odvolací súd dodáva:

16. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkaz a to výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 16.5.2017
(č.l. 58 súdneho spisu), kde jednoznačne uviedla, že žalovaný sa vrátil z Prahy ešte v roku 2012, ona
ho požiadala, aby jej peniaze vrátil a keď nemá, aby ich splácal, keď začal pracovať na Slovinkách a
bolo to tiež ešte v roku 2012. To znamená, že žalobkyňa nepožiadala žalovaného, aby čiastku 500 €,
ktoré mu dala za účelom odovzdania tretej osobe - pánovi J. odovzdal na základe príkaznej zmluvy pánu
J., ale požadovala vrátenie tejto čiastky jej osobe. Jednoznačne teda došlo k zániku, príkaznej zmluvy
ústnym odvolaním z príkazu najmenej v roku 2012. Keďže jej žalovaný peniaze nevrátil a  (ako to uviedla
v odvolaní) ani nemienil vrátiť. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie, že túto čiastku mal u seba už
bez právneho dôvodu a týmto momentom začala plynúť subjektívna premlčacia lehota u žalobkyne na
uplatnenie jej práva na súde. V zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka táto 2-ročná premlčacia
lehota subjektívna uplynula pred podaním žaloby na súd.

17. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je normatívne konštruované  tak , že
zákonodarca pristúpil ku kombinácii subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Pre vzťah týchto lehôt je
charakteristické, že ich plynutie je komplementárne, to znamená, že okamih v ktorom mohol oprávnený
subjekt uplatniť právo po prvýkrát sa zásadne definuje momentom nadobudnutia subjektívnej vedomosti
oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť 2-ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na
súde. Táto subjektívna premlčacia lehota však plynie v rámci lehoty objektívnej, ktorá začína plynúť
od právnej udalosti zakladajúcej nárok oprávneného. Objektívna premlčacia lehota nijakým spôsobom
nepredlžuje lehotu subjektívnu. Obe premlčacie lehoty sú teda rovnocenné a na premlčanie práva
stačí uplynutie ktorejkoľvek z nich. Čo sa týka subjektívnej premlčacej lehoty, o vzniku bezdôvodného
obohatenia sa oprávnený dozvie vtedy, ak má k dispozícií údaje, ktoré mu umožňuj podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., ak pozná skutkové okolnosti týkajúce sa rozsahu
bezdôvodného obohatenia a osoby, ktorá sa obohatila. Nezáleží pritom na tom ako oprávnený známe
skutočnosti posúdi z právneho hľadiska (NS ČR sp.zn. 33Cdo/466/2014).

18. Keďže súd prvej inštancie správne posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty (rok 2012)
správne uzavrel, že táto premlčacia lehota 2-ročná uplynula pred podaním žaloby žalobkyňou na súd,
odvolacia námietka žalobkyne (ako aj následné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu) ohľadne objektívnej
premlčacej lehoty je právne irelevantné. Tvrdenie žalobkyne v odvolaní o nesprávnom posúdení jej
ústnej výzvy z roku 2012 súdom prvej inštancie ako ukončenie príkaznej zmluvy odvolací súd považuje
len za účelové v snahe dosiahnuť procesný úspech v spore.

19. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že čas je najzákladnejšou objektívnou právnou
skutočnosťou. Občiansky zákonník tak, ako každý iný právny predpis je v oblasti právnych vzťahov
plynutia času konfrontovaný s vnímaním času ako fyzikálnej veličiny. Objektívne právo spája právne



následky predovšetkým s uplynutím času, a to uplynutím lehôt a dôb konštruovanými právnymi predpismi
na vznik, zmenu, zánik a zachovanie subjektívnych práv a povinností. Tieto právne následky sa rôznia
podľa konkrétneho inštitútu, ktorý súvisí s plynutím času. Jedným z klasických inštitútov normujúcich
márne uplynutie času je už od čias rímskeho práva aj premlčanie. Inštitút premlčania má však i
teleologické dopady na oblasť práva procesného. Čím dlhší časový odstup je medzi fakticitou deja,
skutkovej podstaty a rozhodovaním súdu o tomto skutkovom deji, tým je väčšia pravdepodobnosť
objektívnej nehospodárnosti tohto súdneho konania. So zvyšujúcim sa časovým odstupom sa zvyšuje
aj riziko dôkaznej núdze sporových strán, čo má nepochybne vplyv na dĺžku súdneho konania. Zmyslom
inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je tak stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu
svojich subjektívnych práv a objektívne právo chráni toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne právo.
Vo vzťahu k dĺžníkovi možno premlčanie vnímať ako ochranu jeho postavenia v tom zmysle, že sa
môže účinné brániť vymáhaniu splnenia svojich subjektívnych povinností po kvalifikovanom časovom
odstupe. Uplynutím tohto kvalifikovaného časového odstupu sa záujem objektívneho práva na ochrane
subjektívnych práv zmenšuje a ponecháva sa v režime dispozície osôb záväzkového právneho vzťahu.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP  v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola so svojím odvolaním úspešná, úspešný žalovaný má nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o ich výške  rozhodne súd prvej inštancie.

21. Rozhodnutie bolo prijaté  senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom  hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).     Dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).



Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/41/2016", "guid": "512f44dc-0cd8-4233-b990-dcba933dd299:8135ad7e-2d67-4bfb-9ab7-5bdef8a9a5e7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}