Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/4/2018 z 29. 4. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2019, sp. zn. 1Sžik/4/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:6017200664.1
Najvyšší súd | 1Sžik/4/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:6017200664.1 | 2019-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 11 zákona č. 211/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/750b2bf4-d511-496f-94d8-b760f92fc5d7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200664.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžik/4/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200664
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6017200664.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: Q.. R. A.,
nar. XX.XX.XXXX, A. N. XXX/XX, M. K., proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor
opravných prostriedkov, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Banská Bystrica, o kasačnej sťažnosti žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/142/2017-43 zo dňa 10. mája 2018, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok kasačnú sťažnosť  z a m i e t a.

Žalobcovi  p r i z n á v a  proti sťažovateľovi právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred orgánmi verejnej správy

1.Rozhodnutím č. OU-VK-OO-2017/007752-001 zo dňa 5.10.2017 Okresný úrad Veľký Krtíš, odbor
všeobecnej vnútornej správy (ďalej aj „povinná osoba"), postupujúc podľa § 3 ods. 1, § 17 ods. 1
a § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií"), nesprístupnil
žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie uvedené v jeho žiadosti zo dňa 27.9.2007, ktorou
žiadal umožnenie nahliadnutia do spisu a zhotovenia si z neho kópie vo veci priestupku podľa § 49
ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon
o priestupkoch"), vedenej voči Mgr. X. A., vedúcej sociálno-zdravotného úseku Domova dôchodcov
a domova sociálnych služieb, Š. XXX/XXX M. K. a Mgr. Q.R. Č., riaditeľky uvedeného Domova
dôchodcov a domova sociálnych služieb. V odôvodnení rozhodnutia povinná osoba v zmysle zákona
o slobode informácií uviedla, že za žiadosť o poskytnutie informácie nie je možné považovať žiadosť
o poskytnutie celého spisu orgánu verejnej správy, pretože takéto právo patrí len subjektom v zákone
presne uvedeným. Vo vzťahu k nahliadaniu do úradných spisov sa podľa povinnej osoby neaplikujú
ustanovenia zákona o slobode informácií, ale na uplatňovanie tohto procesného práva sa vzťahuje
osobitná úprava obsiahnutá v § 23 Správneho poriadku (zákona č. 71/1967 Zb o správnom konaní v
znení neskorších predpisov). Správny orgán prvého stupňa uviedol, že neexistuje relevantný dôvod,
ktorý by žalobcovi ako oznamovateľovi - svedkovi v predmetnej priestupkovej veci umožňoval nahliadnuť
do spisu a zhotoviť si z neho kópie.

2. Proti rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. OU-
BB-OOP1-2017/030328-002/6GM zo dňa 23.10.2017 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného") zamietol a



rozhodnutie povinnej osoby potvrdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil s jej právnym
názorom.

II.
Konanie pred krajským súdom

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd") a navrhol toto rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na
ďalšie konanie. V žalobe uviedol, že dňa 26.7.2017 podal na správnom orgáne oznámenie o priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch a navrhol začatie
priestupkového konania voči osobám uvedeným v bode 1 tohto rozsudku. V nasledujúci deň doručil
tomuto správnemu orgánu žiadosť o sprístupnenie informácií, v ktorej sa ako oznamovateľ - svedok vo
veci týkajúcej sa jeho osoby domáhal sprístupnenia informácií o predmetnej veci nahliadnutím do spisu
a umožnením urobiť si fotokópie zo spisu. Žalobca vyjadril v žalobe nesúhlas s rozhodnutiami správnych
orgánov oboch stupňov o jeho žiadosti a tvrdil, že žalovaný ako odvolací orgán nepostupoval právne a
vecne správne, keď jeho odvolaniu nevyhovel.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, pričom poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia.

5. Krajský súd dňa 10.5.2018 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodnutie žalovaného zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň žalovaného zaviazal v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi
dôvodne vynaložené trovy konania. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že zákon o slobode informácií
predstavuje všeobecnú normu na úseku prístupu k informáciám, čo nevylučuje, aby určité otázky boli pre
vymedzený okruh právnych vzťahov riešené v iných právnych predpisoch, napríklad v § 23 Správneho
poriadku, ako je tomu v posudzovanej veci. Oba uvedené zákony sa však uplatňujú súbežne a každý
sa týka iného okruhu osôb a aj iného rozsahu sprístupňovania informácií, rozdielne je aj postavenie
účastníka správneho konania a žiadateľa o informácie. Žiadateľ podľa zákona o slobode informácií má
podľa krajského súdu právo na užší okruh informácií, ako účastník správneho konania podľa Správneho
poriadku (obdobne nález Ústavného súdu SR II.US 92/2017 zo dňa 20.12.2017). Napríklad účastník
správneho konania má prístup aj k osobným údajom, ktoré sa nachádzajú v spise, žiadateľ podľa zákona
o slobode informácií však k takýmto údajom prístup nemá s poukazom na § 9 tohto zákona.

6. Krajský súd zaujal názor, že pokiaľ žalovaný i správny orgán prvého stupňa rozhodli, že požadované
informácie z priestupkového spisu (nahliadnutím) nesprístupní s poukazom na § 23 Správneho poriadku,
vec nesprávne právne posúdili. Uviedol, že odmietnutie sprístupnenia informácií požadovaných na
základe zákona o slobode informácií je možné len z dôvodov uvedených v § 8 až v § 11 tohto
zákona alebo z dôvodov uvedených  v osobitných zákonoch, ktoré upravujú zákaz sprístupnenia
niektorých druhov informácií. Ustanovenia upravujúce právny režim nahliadania do administratívnych
spisov (§ 23 Správneho poriadku) podľa názoru správneho súdu nebránia sprístupňovaniu informácií
z administratívnych spisov podľa zákona o slobode informácií. Správny poriadok upravujúci prístup
k listinám tvoriacim súčasť administratívneho spisu sa uplatňuje popri zákone o slobode informácií,
ktorý je z hľadiska svojho účelu všeobecnou právnou normou regulujúcou ústavné právo na prístup k
informáciám, ktorého zmyslom je predovšetkým umožnenie čo najširšej verejnej kontroly moci, pričom
základom tejto právnej úpravy je zásada, že sprístupnené musia byť všetky požadované informácie
okrem tých, ktoré sú zo sprístupnenia vylúčené. Výnimky je pritom potrebné vykladať reštriktívne a
prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Pokiaľ by sa niektorý
z dôvodov pre obmedzenie prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií vzťahoval len na
časť požadovaných informácií, je nutné obmedziť prístup len k tejto časti.

7. Krajský súd uzavrel, že zákonné vymedzenie okruhu osôb oprávnených nahliadať do
administratívneho spisu v zmysle § 23 Správneho poriadku nemožno považovať za legitímny dôvod
obmedzenia prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií, pričom pre posúdenie existencie
prekážky pre sprístupnenie informácie nie je dôležitá osoba žiadateľa ani miesto uloženia informácie,
ale jej obsah a povaha. Krajský súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.
6Sži/1/2010 zo dňa 16.6.2010 a 3Sžo/106/2015 zo dňa 27.4.2016, ktoré sa týkali obdobnej veci.



8. Z uvedených dôvodov krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň určil,
že úlohou správneho orgánu bude opätovne posúdiť žiadosť žalobcu z toho hľadiska, či požadované
informácie (po ich prípadnom doplnení, resp. upresnení) sú informáciami, ktoré je povinná osoba povinná
sprístupniť a v akom rozsahu alebo ide o informácie, ktoré sa nesprístupňujú (§ 8 - § 11 zákona o slobode
informácií). V takom prípade vykoná obmedzenie práva na informácie v zmysle § 12 zákona o slobode
informácií tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých
informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon (napríklad začiernením alebo ich pri vyhotovení fotokópií
znečitateľnením, prekrytím a podobne.

III.
Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť a navrhol  rozsudok zrušiť
a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Požiadal tiež o priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti v zmysle § 447 ods. 1 S.s.p.. Právny dôvod kasačnej sťažnosti videl sťažovateľ v nesprávnom
právnom posúdení veci krajským súdom (§440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Právny názor krajského súdu, že
v administratívno-právnych vzťahoch sa ustanovenia zákona o slobode informácií a Správneho poriadku
uplatňujú súbežne, podľa sťažovateľ neobstojí a vedie k popieraniu účelu neverejnosti priestupkového
konania a právneho režimu neverejnosti údajov o páchateľoch priestupkov v zmysle § 89a zákona o
priestupkoch. Sťažovateľ zaujal názor, že nakoľko je Správny poriadok vo vzťahu k zákonu o slobode
informácií osobitným predpisom (lex specialis), je nevyhnutné, aby práva vyplývajúce z tejto osobitnej
právnej úpravy boli uplatňované v tomto osobitnom režime a nie podľa iných zákonných ustanovení.
Ak teda špeciálna právna úprava explicitne viaže právny nárok na oboznamovanie sa s obsahom
kompletného administratívneho spisu na procesné postavenie subjektu uplatňujúceho takýto nárok
(účastníci konania, ich zástupcovia a zúčastnené osoby), je podľa názoru sťažovateľa neprípustný taký
výklad, ktorý v zásade poprie uvedený reštriktívny charakter špeciálnej právnej úpravy a rozšíri okruh
oprávnených osôb disponujúcich konkrétnym právnym nárokom na neobmedzený okruh subjektov, ktoré
by tak v zmysle zákona o slobode informácií ani nemuseli uplatnenie tohto nároku nijako odôvodniť.
Sťažovateľ citoval z rozsudku Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.5.2009, v
zmysle ktorého „nahliadanie do úradných spisov nepodlieha úprave zákona o slobode informácií, ale sa
riadi pomerne prísnym režimom ustanovenia § 23 ods. 1 - 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov. Takáto žalobcova žiadosť by preto musela byť posúdená zo všetkých
hľadísk uvedeného zákonného ustanovenia, aby nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv iných
subjektov".

10. Sťažovateľ konštatoval, že v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku bolo potrebné žiadosť
žalobcu o sprístupnenie informácie, vzhľadom na jej obsah, posúdiť ako žiadosť o nahliadnutie do
priestupkového spisu. Podľa sťažovateľa neobstojí konštatovanie správneho súdu, že správny orgán
mal vyzvať žiadateľa na upresnenie svojej žiadosti a až potom mal posudzovať, či je možné jej vyhovieť,
nakoľko žiadosť žalobcu bola podľa sťažovateľa formulovaná dostatočne jasne a zrozumiteľne, keďže v
nej žiadateľ uviedol, že sa domáha nahliadnutia do konkrétneho administratívneho spisu podľa zákona o
slobode informácií (a vyhotovenia kópií z tohto spisu), pričom uviedol aj spisovú značku konania. Podľa
sťažovateľa preto nebol daný dôvod pre postup povinnej osoby podľa § 14 ods. 3 zákona o slobode
informácií.

11. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca svoju požiadavku o nahliadnutie do priestupkového spisu
neodôvodnil a zaujal názor, že ak by sa s vykonávanými dôkazmi obsiahnutými v priestupkových spisoch
mal možnosť oboznamovať neobmedzený okruh subjektov v zmysle zákona o slobode informácií,
dokonca bez povinnosti odôvodniť svoju žiadosť, mohlo by to viesť k ohrozeniu objektívnosti a v
konečnom dôsledku aj zákonnosti celého rozhodovacieho procesu.

12. Sťažovateľ tiež upozornil na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií a
konštatoval, že materiálne dôvody obmedzenia práva na informácie podľa uvedeného ustanovenia,
plynúce zo záujmu na objektívnosti dokazovania, sú rovnako dané aj v priestupkových konaniach, ktoré
sa v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva považujú za veci trestného charakteru.



13. Nakoniec sťažovateľ poukázal na to, že údaje o páchateľovi a jeho priestupku sú neverejné a
sprístupňujú sa len tým subjektom, ktoré sú uvedené v § 89a ods. 4 zákona o priestupkoch. Mal za to, že
ak by správny orgán bol povinný na základe žiadosti iného subjektu sprístupniť žiadateľovi priestupkový
spis, do jeho dispozičnej sféry by sa dostali aj údaje, ktoré sú vedené v evidencii podľa § 89a ods. 3
zákona o priestupkoch a ktoré sú neverejné a vylúčené zo sprístupňovania.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol túto zamietnuť, pričom uviedol, že
nakoľko je oznamovateľom priestupku v predmetnej veci, má záujem dozvedieť sa o výsledku jej
vybavenia a keďže sa mu rozhodnutie o ukončení konania nedoručuje ani neoznamuje, jeho jedinou
možnosťou ako získať informácie o konaní a vybavení ním oznamovanej veci je len nahliadnutie do
spisu.

IV.
Právne závery kasačného súdu

15. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd"
alebo „Najvyšší súd") (§ 438 ods. 2 S. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju v zmysle § 461 S.s.p. zamietol, pričom sa v podstate stotožnil
s právnym posúdením veci krajským súdom. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu
ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 30.04. 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
16. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum jej
prípustnosti a následne dôvodnosti, preto kasačný súd primárne na základe dôvodov kasačnej sťažnosti
preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. V
takto vymedzenom rámci prieskumu, pri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.)
a po preverení splnenia  podmienok vykonania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn.
najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti
vyššie uvedených dôvodov kasačnej sťažnosti.
17. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či krajský súd
v okolnostiach prípadu posúdil vec po právnej stránke správne, keď  dospel k záveru, že zákonné
vymedzenie okruhu osôb oprávnených nazerať do administratívneho spisu v zmysle § 23 Správneho
poriadku nemožno považovať za legitímny dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa zákona o
slobode informácií.

18. Kasačný súd s uvedeným právnym názorom súhlasí a poukazuje aj na argumentáciu krajského súdu
i vo vzťahu k účelu zákona o slobode informácií a rozsahu a podmienkach sprístupňovania informácií
podľa tohto zákona (najmä bod 6 tohto rozsudku). Dodáva, že právne závery krajského súdu sú v
súlade s doterajšou prevažujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu týkajúcou sa sprístupňovania informácií
nahliadnutím do spisov orgánov verejnej moci.

19. O vzťahu zákona o slobode informácií a Správneho poriadku v súvislosti s nazeraním do
administratívnych spisov inými osobami ako účastníkmi správneho konania Najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 3Sžo/106/2015  zo dňa 27.4.2016 konštatoval : „Všeobecná úprava nahliadania do
administratívnych spisov správnych orgánov podľa § 23 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,
nebráni sprístupňovaniu informácií zo spisov podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám, a preto nemožno túto skutočnosť ani na účely § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č.
211/2000 Z.z. považovať za formu zverejňovania informácií na základe osobitného zákona, ktoré by
odôvodňovalo principiálne obmedzenie slobodného prístupu k informáciám.
Právna norma ustanovená v § 3 zákona č. 211/2000 Z.z. je hmotnoprávnou úpravou práva na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právna úprava ustanovená v § 23 ods. 2 Správneho
poriadku má procesnoprávny charakter a oprávňuje správny orgán konajúci vo veci, aby povolil nazrieť
do spisov, urobiť si výpis, poskytnúť kópiu alebo informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám
ako účastníkom konania, ak preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Nie je možné odmietnuť
právo žiadateľa na poskytnutie informácie žiadanej podľa zákona č. 211/2000 Z.z. z dôvodov aplikácie
ustanovenia § 23 ods. 2 Správneho poriadku (z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sži/1/2010 zo
dňa 16.06.2010). Ak by sme pripustili výklad žalovaného správneho orgánu, že právo na nahliadnutie do



spisu v zmysle § 23 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje zákonný dôvod obmedzenia sprístupnenia
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 211/2000 Z.z., znamenalo by to absurdnú situáciu, pretože
množstvo požadovaných informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. sa v nejakom spise nachádza
a špecifikovaný okruh osôb má právo do to toho spisu nahliadať. V prípade pripustenia výkladu, aký
navrhuje žalovaný by bolo možné veľkú časť žiadostí o poskytnutie informácií odmietať s tým, že sú
súčasťou spisu a určitý okruh osôb má právo do nich nahliadať. Takýto stav nie je v právnom štáte a
demokratickej spoločnosti žiaduci.

20. K možnostiam a formám prístupu k informáciám zo spisov orgánov prokuratúry zaujal Najvyšší
súd názor v rozhodnutí sp. zn. 4 Sži 1/2010 zo dňa 15.3.2011, keď konštatoval: „ Napriek tomu, že §
55 zákona o prokuratúre predstavuje, podľa názoru odvolacieho súdu, špeciálnu úpravu nahliadania
do spisu, neznamená to, že je tým automaticky vylúčené použitie iných spôsobov sprístupnenia
informácií podľa zákona o slobode informácií. Samotný zákon o slobode informácií nepoužíva v § 16
ods. 1 taxatívny výpočet všetkých spôsobov sprístupnenia informácií. Naopak, využíva demonštratívny
výpočet, ktorý je vyjadrený slovom „najmä". Neobmedzuje teda sprístupňovanie len na v § 16 výslovne
uvedené spôsoby. Vytvára tým určitý priestor, v rámci ktorého je prípustná miera flexibility, ako povinnej
osoby, tak aj žiadateľa. Tento priestor má predovšetkým viesť k čo najefektívnejšiemu a najlepšiemu
poskytnutiu informácií a umožňuje sprístupniť aj informáciu, ktorú by napríklad nebolo možné sprístupniť
nahliadnutím do spisu, lebo sa v nej nachádzajú údaje, ktoré podliehajú utajeniu a pod.. Ale tým, že
sa vyhotoví fotokópia takejto listiny, ktorú už je možné upraviť tak, aby jej časti obsahujúce informácie,
ktoré nemožno sprístupniť boli nečitateľné, alebo sa poskytne len odpis listiny, sa neodoprie žiadateľovi
právo na sprístupnenie požadovanej informácie.
Na základe vyššie uvedeného je tvrdenie žalovaného, podľa ktorého ak nie je možné do spisu nahliadať,
tak nie je ani možné z neho robiť ani výpisy, odpisy alebo kópie na technické nosiče dát, ako nelogické a
nesúladné so zákonom. Zákon o slobode informácií síce spája s nahliadaním do spisu možnosť robenia
si výpisov alebo odpisov, ale napr. odkopírovanie informácií je už uvedené ako samostatný spôsob
sprístupnenia informácií. Zároveň s prihliadnutím na demonštratívny výpočet spôsobov sprístupnenia
informácií je možné skonštatovať, že napríklad poskytnutie odpisu (čo aj čiastočného) môže byť využité
aj ako samostatný spôsob sprístupnenia informácií. Zároveň s prihliadnutím na poslednú vetu § 16
ods. 1 zákona o slobode informácií má povinná osoba povinnosť so žiadateľom dohodnúť iný spôsob
sprístupnenia informácií a nie automaticky odmietnuť požadované informácie poskytnúť. Z uvedeného
hľadiska sa žalovaný so žiadosťou o informáciu náležite nezaoberal, najmä nie z hľadiska splnenia
podmienok § 11 ods. 3 zákona, citáciu ktorého len uviedol.
Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že s nazeraním do spisov je možné spojiť aj
vyhotovenie odpisov alebo výpisov, kópií zo spisu na technický nosič dát, ale automaticky to nevylučuje
ich použitie aj ako osobitného, samostatného spôsobu sprístupnenia informácií, ak samotné nazeranie
do spisu osobitný zákon vylučuje.

21. Aj vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že právna úprava nazerania do spisov a okruhu subjektov
na to oprávnených v zmysle Správneho poriadku nevylučuje aplikáciu zákona o slobode informácií, ktorý
za podmienok stanovených týmto zákonom umožňuje nahliadnuť do spisov orgánov verejnej moci aj
iným osobám ako účastníkom konkrétneho správneho konania.

22. Keďže žalobca oprel svoju žiadosť o zákon o slobode informácií, mala povinná osoba i žalovaný
v konaní postupovať v režime tohto zákona. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri
vybavovaní žiadosti o informáciu podľa zákona o slobode informácií je treba mať vždy na zreteli účel
tohto zákona, ktorým je okrem iného umožnenie čo najširšej verejnej kontroly orgánov verejnej moci, a
interpretovať ho v duchu široko koncipovanej ústavnej zásady práva na informácie (čl. 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky). Z nej vyplýva potreba sprístupniť každú informáciu, ktorú majú povinné osoby k
dispozícii, pokiaľ tomu nebráni zákon. Skutočnosť, že nazeranie do spisu je v prostredí administratívneho
konania upravené v § 23 Správneho poriadku, nie je prekážkou prístupu do administratívnych spisov
v režime zákona o slobode informácií, ako to vyplýva aj z citovanej judikatúry Najvyššieho súdu. Tým
samozrejme nie sú dotknuté práva osôb, ktorých sa v žiadosti uvedené informácie týkajú, na ochranu
svojej osobnosti a súkromia, či osobných údajov, ani iné zákonom stanovené skutočnosti, ktoré bránia
na základe zákona sprístupneniu informácií alebo prístup k nim obmedzujú.

23. Kasačný súd na okraj poznamenáva, že správny orgán napriek tomu, že sa dovolával výlučnej
aplikácie Správneho poriadku ako osobitnej právnej úpravy nazerania do spisov administratívnych



orgánov (lex specialis), nevybavil žiadosť žalobcu ani podľa tohto predpisu.  Správny poriadok v
ustanovení § 23 ods. 2 totiž umožňuje správnemu orgánu povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis,
odpis, poskytnúť kópiu spisov alebo poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám ako
účastníkom konania, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky.  Z obsahu administratívneho
spisu, ktorý mal kasačný súd k dispozícii, však nevyplýva, že by správny orgán oznámil žalobcovi, či mu
podľa uvedeného ustanovenia Správneho poriadku umožní nahliadnuť do predmetného priestupkového
spisu alebo nie.

24. Kasačný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že prístup žiadateľa do spisu by mohol ohroziť objektívnosť
či zákonnosť rozhodovacieho procesu v priestupkovom konaní. Tento svoj názor sťažovateľ nakoniec
ani bližšie nezdôvodnil. Nemožno vylúčiť, aby v konkrétnych okolnostiach správny orgán určitý dôkaz z
prebiehajúceho priestupkového konania alebo inú skutočnosť žiadateľovi nesprístupnil, tento postup by
však musel zdôvodniť na základe kritérií, ktoré zákon pre obmedzenie prístupu k informáciám stanovuje.

25. Kasačný súd ďalej k sťažnostným bodom kasačnej sťažnosti uvádza, že hoci sa v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva môže považovať vedenie konania o priestupku voči konkrétnej
osobe za „trestné obvinenie", ako to poznamenáva sťažovateľ,  niet pochýb o tom, že správny orgán
prejednávajúci priestupok nie je orgánom činným v trestnom konaní (§ 10 ods. 1, 8, 9 a 10 Trestného
poriadku  - zákon č. 301/2005 Z. z.) ani súdnym orgánom a preto ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/
zákona o slobode informácií pre odmietnutie prístupu k informáciám v prejednávanej veci nemožno
použiť. Ak sa sťažovateľ obáva, že umožnením nahliadnutia žiadateľovi do administratívneho spisu by
bola ohrozená neverejnosť evidencie priestupkov v zmysle § 89a zákona o priestupkoch, bude na ňom,
aby prípadné obmedzenie prístupu žiadateľa k takýmto evidenčným informáciám náležite zdôvodnil.
Podľa názoru kasačného súdu sa však žalobca podanou žiadosťou nedomáha prístupu k údajom z
evidencie priestupkov, a to už len z toho dôvodu, že svoju žiadosť adresoval do prebiehajúceho konania.

26. Keďže na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nezistil, že by krajský súd vec
nesprávne právne posúdil, nepovažuje predmetný sťažnostný bod kasačnej sťažnosti za opodstatnený
a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.

27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.
a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov v tomto konaní. O výške náhrady trov, ak žalobcovi v kasačnom konaní nejaké vznikli, rozhodne
osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 S.s.p.

28. Kasačný súd podľa § 447 ods. 1 S.s.p. nevyhovel návrhu sťažovateľa a nepriznal kasačnej sťažnosti
odkladný účinok, pretože právnymi následkami rozsudku krajského súdu nemohla hroziť žiadna ujma.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.