Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/310/2015 z 13. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 13. septembra 2016, sp. zn. 10Co/310/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2714203795.1 Krajský súd Trnava | 10Co/310/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2714203795.1 | 2016-09-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 39 OZ, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fb00db1-5a98-4dcf-b1a6-f4e23ca17c86 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2714203795.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/310/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714203795
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2714203795.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov
JUDr. Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia
s.r.o., Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35831154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés,
Karadžičova 8, 821 08 Bratislava 2, proti žalovanej: R. D., rod. R., nar. XX. N. XXXX, trvalo bytom R., o
734,63 eur s príslušenstvom, za účasti Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum
2, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO:42326923, zastúpeného advokátom: Mgr. Peter
Masarovič, Park Angelinum 2, 040 01 Košice, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Skalica z 19. marca 2015 č. k. 7C/93/2014-89 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu a v časti náhrady
trov konania žalovanej p o t v r d z u j e .

II. V napadnutej časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka rozsudok súdu prvej inštancie m e
n í tak, že Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum 2, 040 01 Košice - mestská
časť Staré Mesto, IČO:42326923, náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a .

III. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej náhradu trov konania
nepriznal a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej na
účet jeho právneho zástupcu, vedený v Q., Z., pobočka Y., č. účtu: XXXXXXXXX/XXXX náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 118,98 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení platnom a účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ďalej aj „ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 1 až 3, §
524 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru); § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení
pohľadávok (ďalej len „zákon o bankách“); § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a § 120 ods. 4 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne
(Slovenská sporiteľňa, a.s., v skratke SLSP, a.s., Bratislava) ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili
23.11.2006 Zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, na základe ktorej banka
poskytla žalovanej úver vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte, žalovaná
si neplnila platobné povinnosti, prekročila limit povoleného prečerpania peňažných prostriedkov nad



rámec povolenej sumy, čím došlo k nepovolenému prečerpaniu peňazí na účte žalovanej v trvaní
viac ako 5 dní. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 28.3.2013 medzi postupcom
SLSP, a.s., Bratislava a žalobkyňou ako postupníkom, bola na žalobkyňu postúpená o. i. i pohľadávka
voči žalovanej 890,60 eur, z obsahu špecifikácie odovzdanej pohľadávky súd prvej inštancie zistil,
že suma istiny 734,63 eur a ďalšie údaje sa viažu k č. účtu XXXXXXXXXX a pôvodné číslo účtu
bolo XXXXXXXXXX, SLSP, a.s. oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky listom z 5.4.2013. Na
základe nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte žalovanej, žalobkyňa vyhlásila
k 30.9.2013 mimoriadnu splatnosť pohľadávky z titulu nesplateného úveru evidovaného vo výške
890,60 eur a zároveň vyzvala žalovanú na zaplatenie pohľadávky do 8.10.2013. Suma 890,60 eur
pozostávala z dlžnej istiny prečerpania 734,63 eur, úrokov 98,54 eur a poplatkov 57,43 eur, žalovaná
neuhradila pohľadávku v určenej lehote, preto bola vyzvaná opakovane právnym zástupcom žalobkyne
na zaplatenie pohľadávky do 30.1.2014, žalovaná však neuhradila pohľadávku ani len čiastočne, od
9.10.2013 je podľa žalobkyne v omeškaní so zaplatením sumy 734,63 eur s príslušenstvom, ktorej
zaplatenia spolu s príslušenstvom sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáhala. Z obsahu oznámenia
SLSP, a.s. o postúpení pohľadávky z 5.4.2013 mal preukázané, že v oznámení sa uvádza ako číslo
účtu žalovanej: XXXXXXXXX a z obsahu oznámenia žalobkyne o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru z 1.10.2013 mal preukázané, že splatnosť sa týka prečerpania na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX,
takéto číslo účtu uviedol aj právny zástupca žalobkyne v predžalobnej výzve z 23.1.2014. Vedľajší
účastník (vystupujúci do 30.6.2016 v konaní na strane žalovanej, poznámka odvolacieho súdu) namietal
aktívnu legitimáciu žalobkyne s poukazom na to, že žalobkyňa ako postupník v oznámení pre žalovanú
z 1.10.2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a bol názoru, že zmluva uzatvorená medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou podlieha právnej úprave v zmysle § 52 a nasl. O. z., ZoSÚ
a považoval vyhlásenie žalobkyne o mimoriadnej splatnosti úveru za neplatné, za nekalú obchodnú
praktiku, pretože žalobkyňa nie je držiteľom bankového povolenia v zmysle zákona o bankách, z čoho
vyplýva, že žalobkyňa nemôže spravovať tzv. živý úver, ani vyhlasovať mimoriadnu splatnosť úveru.
Bol názoru, že banka nemôže postúpiť nebankovej spoločnosti tzv. živý úver, ale len pohľadávky
z ukončeného úveru formou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Poukázal na § 9 ods. 1 zákona o
bankách s tým, že žalobkyňa nie je držiteľom bankového povolenia, nemá ani oprávnenie spravovať živé
bankové úvery, čo je súčasťou bankovej činnosti, z ktorých dôvodov považoval postúpenie pohľadávky
z neukončeného bankového úveru postupcom (SLSP, a.s.) na žalobkyňu ako postupníka za neplatný
právny úkon podľa § 39 O. z.. Taktiež namietal, že predmetom postúpenia z banky na nebankovku môžu
byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti, tiež musí byť splnená
podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v
omeškaní nepretržite 90 dní. Bol názoru, že právna predchodkyňa žalobkyne nevyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru, z ktorých dôvodov žiadal žalobu zamietnuť. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení uviedla,
že žalovaná suma 734,63 eur predstavuje len debetný stav na účte žalovanej, t. j. výšku čerpanej a
nesplatenej sumy, ktorú žalovaná doposiaľ neuhradila, samotnú sumu 734,63 eur špecifikovala tak, že
pozostáva z úverovej istiny 663,88 eur ako povolené prečerpanie a sumy 70,75 eur ako vyčerpané
peniaze nad rámec povolenej sumy a na tvrdenia vedľajšieho účastníka reagovala tak, že predložila
kópiu výzvy jej právnej predchodkyne adresovanú žalovanej, ktorou výzvou podľa názoru žalobkyne
došlo k splneniu podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z oznámenia SLSP, a.s. pre
žalovanú o začatí výkonu mandátnej činnosti z 25.11.2011 mal súd prvej inštancie preukázané, že
predmetným oznámením bolo žalovanej oznámené, že SLSP, a.s. zverila na základe Mandátnej zmluvy
z 23.11.2011 správu a vymáhanie pohľadávky ku dňu uzavretia mandátnej zmluvy vo výške 571,79
eur s príslušenstvom spoločnosti: CEE COLLECT Slovakia, s.r.o., v oznámení bolo ďalej uvedené, že
„Plnenie vyššie uvedeného záväzku je možné realizovať aj naďalej zmluvne dohodnutým spôsobom“.
Posudzovaný právny vzťah medzi stranami založený vyššie uvedenou zmluvou od svojho vzniku bol
podľa názoru súdu prvej inštancie právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, ktorý bolo
nevyhnutné posudzovať podľa príslušných ustanovení Obch. z. a právnych predpisov, upravujúcich
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru - O. z. a ZoSÚ, keďže SLSP, a.s. vystupovala ako veriteľ s
poukazom na predmet konania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
Súd prvej inštancie Oznámenie SLSP, a.s., z 25.11.2011 nepovažoval za „písomnú výzvu podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách“ žalovanej na splnenie, lebo z jeho obsahu jasne vyplýva len oznam, kto bude
mať na starosti správu a vymáhanie. Súd prvej inštancie dôvodil, že pri postúpení pohľadávky nie je
účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky
sa dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie. V konaní súd prvej
inštancie nemal za preukázané (napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.), že by SLSP, a.s.



vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovanú na splnenie omeškaných
splátok poskytnutého úveru, táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu. Navyše podľa žalobkyne
konečná splatnosť úveru nastala dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle jej oznámenia
z 1.10.2013, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená už dňa 28.3.2013. Vychádzajúc
z uvedených skutočností dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky v
sume 734,63 eur zo SLSP, a.s. na žalobkyňu a takéto postúpenie pohľadávky je tak neplatné v zmysle
§ 39 O. z. pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8
zákona o bankách, ktorou je existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku,
s ktorým je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobu preto zamietol pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, keďže vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny
vzťah strany k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom
sa v konaní rozhoduje. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne mal vecný dopad na
výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd žalobu voči žalovanej zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a §
151 ods. 8 O. s. p., vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorej však náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadala. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a vedľajším
účastníkom na strane žalovanej svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, vo veci plne úspešnému vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 118,98 eur, ktoré
pozostávajú z: 2x odmena za úkon právnej služby 51,45 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné
vyjadrenie) a 2x režijný paušál v roku 2014: 2x 8,04 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa, a to v celom jeho rozsahu, s návrhom na
jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu s tým, aby bol na náhradu trov konania okrem žalovanej
zaviazaný aj vedľajší účastník na jej strane z dôvodu, že vedľajší účastník má rovnaké povinnosti
ako účastník, na strane ktorého vystupuje. Odvolanie odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s.
p., mala za to, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny, keďže svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v konaní preukázala predložením listinného dôkazu a to oznámenia o postúpení pohľadávky spolu s
doručenkou, ktorým si postupca SLSP, a.s. splnil povinnosť podľa § 526 O. z., relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky, podporne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4Obo/210/2001 z 11.6.2003, jej právna predchodkyňa v čl. 4 bod 4.2 písm. d/ deklarovala,
že všetky postúpené pohľadávky spĺňajú požiadavky na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách. K ostatne uvedenému ustanoveniu zákona o bankách uviedla, že zákon o bankách v tejto časti
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, keď účelom dotknutého ustanovenia je prelomenie
bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť bankovú pohľadávku, čo nepochybne vyplýva
zo systematického začlenenia dotknutého ustanovenia zákona, ako aj z dôvodovej správy k ust. § 92
vládneho návrhu zákona o bankách. Zákon o bankách ani dôvodová správa k nemu neobsahujú žiadne
ustanovenia o tom, že by podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách podmieňovali platnosť
postúpenia bankovej pohľadávky. Poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.4.2008. Súd prvej inštancie podľa nej použil prísne textuálno-jazykový
výklad ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a mala za to, že okrem jazykového výkladu je nevyhnutné
pri výklade právnych predpisov a ich posudzovaní z pohľadu nároku na platnosť právneho úkonu brať
na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti
nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3.72008 sp. zn. I.ÚS 242/07). Ďalej dôvodila, že predložila písomné oznámenie jej právnej predchodkyne
o postúpení žalovanej pohľadávky, samotné splnenie notifikačnej povinnosti jej prvou predchodkyňou
vyvolalo vo vzťahu k žalovanej účinky platného postúpenia žalovanej pohľadávky (uznesenia NS ČR sp.
zn. 31Cdo/1328/2007, sp. zn. 23Cdo/3002/2009 z 28.4.2011). Podporne súdu predložila aj oznámenie
jej právnej predchodkyne o zverení žalovanej pohľadávky do mandátnej správy tretieho subjektu, ktorý
predmetnú pohľadávku vymáhal mimosúdne. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o aktívnej
legitimácii žalobkyne z dôvodu striktne prísneho jazykového výkladu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách,
nič mu nebránilo vyzvať právnu predchodkyňu, resp. mandatára na predloženie výzvy na úhradu dlhu
adresovanej žalovanej pred postúpením žalovanej pohľadávky. Súdu prvej inštancie musí byť z úradnej
činnosti známe, že jej právna predchodkyňa vykonávala mimosúdne aktivity smerujúce k uspokojeniu
svojej pohľadávky, čo v konečnom dôsledku žalovaná ani nerozporovala. Žalobkyni ako postupníkovi



pohľadávky z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách neplynie žiadna povinnosť a preto nebol dôvod v
súdnom konaní preukazovať jej splnenie. Nesúhlasila ani s priznaním vedľajšiemu účastníkovi náhrady
trov konania, majúc za to, že účelom združenia na ochranu spotrebiteľa je vo všeobecnosti aktívna
ochrana spotrebiteľov v spotrebiteľských súdnych sporoch, združenie musí byť spôsobilé poskytovať
kvalifikovanú právnu ochranu a pomoc spotrebiteľovi bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom,
musí byť samo z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť spotrebiteľovi právnu ochranu a pomoc,
je zo svojej podstaty subjektom práva, ktorý je odborníkom na podporu a ochranu záujmov práv
spotrebiteľa, z tohto dôvodu ďalšie odborné zastúpenie advokátom nie je možné charakterizovať ako
účelné. S poukazom na § 142 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
platného v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej bol súd povinný prihliadať na akékoľvek oslabenie
nároku dodávateľa zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo, pričom pre rozhodovanie rozsudkom je pre súd
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Rešpektujúc zásadu „iura novit curia“ sa nemôže
jednať a ani sa nejedná o trovy potrebné na účelné bránenie práva na strane vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej, nakoľko súd prvej inštancie bol povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť na
oslabenie nároku žalobkyne. Žalovaná ako spotrebiteľ by dosiahla v tomto konaní rovnaký úspech bez
pričinenia vedľajšieho účastníka a to z dôvodu ex offo vykonanej kontroly podmienok v spotrebiteľskej
zmluve. Nie je potrebné ani vhodné, aby právny zástupca vedľajšieho účastníka upozorňoval súd na
neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve a oslabenie nárokov dodávateľa. Vedľajší
účastník na strane žalovanej neuviedol žiadne iné skutočnosti ani právne argumenty nad rámec tých,
ktoré viedli súd prvej inštancie k napadnutému rozhodnutiu a ktoré bol povinný súd prvej inštancie
zistiť sám z úradnej moci. Vedľajší účastník na strane žalovanej tak svojím konaním nijako neprispel k
meritórnemu rozhodnutiu, z ktorého dôvodu nie je možné hovoriť o účelne uplatnených trovách právneho
konania vedľajším účastníkom na strane žalovanej. V tomto smere podporne poukázala najmä na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 78/2003, III. ÚS 192/2009, rozhodnutia odvolacích súdov a uznesenie
NS SR sp. zn. 7MCdo 1/2014 a uznesenie sp. zn. 6MCdo 5/2013. Správnym procesným postupom mal
súd prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi rozhodnúť podľa § 150 ods.
1 O. s. p. tak, že mu náhradu trov konania neprizná.

3. Vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že potom, čo vstúpil do konania, podal
vo veci, zastúpený právnym zástupcom, kvalifikované vyjadrenie, ktorým namietol aktívnu procesnú
legitimáciu žalobkyne a žiadal, aby súd žalobu zamietol a žalobkyňu zaviazal k náhrade trov konania.
Súd žalobu zamietol stotožniac sa s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka vyjadrenou v
uvedenom podaní a v tejto súvislosti skonštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že jej právna predchodkyňa postupovala v súlade s § 92 ods.
8 zákona o bankách. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutkové či právne skutočnosti,
ktoré by súdu prvej inštancie neboli známe z jej predchádzajúcich vyjadrení. Žalobkyňa v zastúpení
advokátom mala možnosť do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené
predložiť všetky dôkazy, pričom dôkazy a skutočnosti uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za
podmienok uvedených v § 205a O. s. p.. V konaní, v ktorom súd prvej inštancie ukončil dokazovanie,
žalobkyňa vo veci vôbec nepredložila dôkaz o tom, že by zo strany jej právnej predchodkyne došlo k
vyhláseniu splatnosti úveru, resp. jednotlivých splátok a že by tento písomný prejav vôle bol zo strany
jej právnej predchodkyne zaslaný na poštovú prepravu a doručený žalovanej a teda že by sa dostal do
faktickej dispozičnej sféry žalovanej, čo je nevyhnutnou zákonnou náležitosťou na platné postúpenie
pohľadávky bankovým subjektom na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Poukázal na judikatúru súdov prvej inštancie i odvolacích súdov a tiež na ust. § 54 ods. 2 O. z., v
zmysle ktorého vzhľadom na sprísnenú úpravu spotrebiteľsko-právnych vzťahov sa v pochybnostiach a
obsahu spotrebiteľských zmlúv má uplatniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Ak žalobkyňa v konaní
v spolupráci s jej právnou predchodkyňou nepredložila vyššie uvedený dôkaz, nejde ako sa snaží
žalobkyňa v jej odvolaní presadiť o chybný gramatický výklad zákona o bankách zo strany súdu prvej
inštancie, ale o neplatný právny úkon vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky ako bolo v rozsudku súdom
prvej inštancie konštatované, ktorý teda nemôže vyvolať právne účinky. Vo vzťahu k účelnosti trov
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka poukázal na čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky, § 93 ods. 4
O. s. p. a uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co/219/2012 z 31.7.2013, v zmysle ktorého aj s
poukazom na § 137 O. s. p. o druhoch trov konania, je služba advokáta u právnických osôb zameraných
na kolektívnu ochranu práv pochopiteľná a logická, pretože úspech v konaní je determinovaný nielen
tým, kto a aké právo má, ale aj schopnosťou toto právo uplatniť, náklady s tým spojené sú v zásade
účelné, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní
advokátom. V tejto súvislosti poukázal aj na § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v



platnom znení, § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p, keď v obidvoch procesných situáciách by sa jednalo napriek
nespornej odbornej fundovanosti zastúpeného o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. Podanie
vedľajšieho účastníka nebolo všeobecné, nemalo formulárový charakter, ale konkrétne individuálne
sa vyjadril k žalobe. Vedľajší účastník svojou činnosťou napĺňa ciele politiky EÚ v oblasti ochrany
práv spotrebiteľov a v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/09 združenie na ochranu
spotrebiteľa má právo na advokáta, ako aj na náhradu trov konania. Poukázal aj na nález ÚS ČR II.ÚS
2257/08 zo 7.7.2009 a na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
v celom rozsahu, pre prípad nestotožnenia sa odvolacieho súdu s právnou argumentáciou vedľajšieho
účastníka navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 150 ods. 1 O. s. p. žalobcovi trovy odvolacieho
konania nepriznal so zreteľom na dôvody osobitného zreteľa spočívajúce v povahe uplatneného nároku
a okolnosti konkrétneho prípadu.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. §
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202
O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere
postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

8. Z obsahu spisu vyplýva, že Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum 2, 040
01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42326923, oznámilo svoj vstup do konania ako vedľajší
účastník na strane žalovanej podaním zo 7.8.2014, doručeným súdu prvej inštancie 9.8.2014, a to podľa
ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30.6.2016.
Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016, ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016, ako vedľajší účastník sa môže popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má
právny záujem na výsledku konania.



Nová právna úprava (CSP) oveľa systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom
konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným
inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava (v O.s.p.) sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna,
preto sa prikročilo k jej komplexnej zmene (v CSP). Kritérium právneho záujmu na výsledku konania
je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostalo normatívne zachované. Právny
záujem intervenienta na výsledku sporu znamená právny záujem na víťazstve strany, popri ktorej sa na
konaní zúčastňuje, teda žalobcu alebo žalovaného. Danosť právneho záujmu intervenienta na výsledku
sporu vychádza z hmotného práva. Judikatúra zadefinovala, že právny záujem na výsledku sporu medzi
stranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom
vydaným v danom spore (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 6 Sžo
119/2010 ). Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. teda vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba,
ktorej premetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu, napr. občianske združenia na
ochranu spotrebiteľa, avšak Civilný sporový poriadok tento inštitút nielenže pomenoval inak, nazval ho
intervenciou, ale stanovil aj to, že intervenientom môže byť len ten, kto má právny záujem na výsledku
konania.
Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA, zúčastňujúce sa konania popri žalovanej, v predmetnej
veci netvrdilo ani nepreukázalo právny záujem na výsledku konania, do konania vstúpilo podľa ust. § 93
ods. 2 O. s. p. účinného do 30.6.2016. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k tomu
záveru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, teda dňom 1.7.2016, zaniklo ex lege
vedľajšie účastníctvo združenia na strane žalovanej, pretože toto občianske združenie nespĺňa zákonom
stanovenú požiadavku na intervenienta a to právny záujem na výsledku konania. Takéto občianske
združenie by mohlo už iba zastupovať žalovaného spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore (§ 291 ods. 1
CSP) na základe udeleného splnomocnenia, čo však nebol prípad predmetnej veci.

9. Zákon o bankách upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
(§1 zákona o bankách)
Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová spoločnosť,
1)ktorá a) prijíma vklady a b) poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené
bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.(§ 2 ods. 1 zákona o bankách)
Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.
Ostatne citované ustanovenie obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, pričom predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok
klienta voči banke, s ktorým je klient nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní
napriek písomnej výzve banky. K omeškaniu dlžníka dochádza uplynutím doby splatnosti, ktorá sa riadi
hmotným právom.
Z dôvodu, že v prejednávanej veci nebola preukázaná splatnosť pohľadávky (podľa tvrdenia žalobkyne
konečná splatnosť úveru nastala až dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle jej
oznámenia z 1. októbra 2013) pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky s pôvodnou veriteľkou,
nebolo preukázané ani platné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu. Postúpenie pohľadávky banky
právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po
splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči
klientovi. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré



disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania
celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk
na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením
nesplatnej pohľadávky banky súvisí jej ďalšia správa, pričom poskytovanie úveru bankou a jeho správa
je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). Ak postupovaná pohľadávka nebola
splatná, postúpenie bolo v rozpore s právnou úpravou zákona o bankách a teda neplatné. Oznámenie
o postúpení pohľadávky pôvodnej veriteľky tak bolo vzhľadom k dotknutej právnej úprave zákona
o bankách bez právneho významu. K argumentácii odvolateľky, že relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd
uvádza, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd
prihliadať z úradnej povinnosti ex offo bez toho, aby ju niektorý z účastníkov namietal. Odvolací súd
sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobkyne v odvolaní. Je tiež nesporné, že žalobkyňa v konaní
neuniesla dôkazné bremeno, keďže relevantným spôsobom nepreukázala, že žalovaná ako dlžníčka
bola jej pôvodnou veriteľkou (bankou) písomne vyzvaná na splnenie peňažného záväzku. Odvolací
súd sa pritom plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že existencia tejto písomnej výzvy
je zákonnou podmienkou pre následné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na iný subjekt, v
prípade nesplnenia ktorej k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny
úkon v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 39 O. z. neplatný.
Odvolací súd je názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad
tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický, spôsobom, ako ho poníma žalobkyňa (že sa
ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky). Naopak z citovaného ustanovenia, vychádzajúc najmä
z jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie
bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Keďže potom nedošlo k
platnému postúpeniu danej pohľadávky, žalobkyňa nie je v spore aktívne vecne legitimovaná, v dôsledku
čoho bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť. Oznámenie banky (pôvodnej veriteľky) o postúpení pohľadávky
žalobkyni, adresované žalovanej, bolo splnením povinnosti pôvodnej veriteľky ako postupcu v zmysle
§ 526 ods. 1 O. z., rozhodne ho nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky bankou v
zmysle cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky
adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.

10. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako
vecne správny. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešnej žalovanej, keďže súd prvej
inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), na základe
ktorého vzniklo žalovanej plne úspešnej v konaní právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom k
tomu, že žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu vznik trov konania tejto účastníčky
nevyplýval, dôvodne žalovanej náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie nebola priznaná.

11. Odvolací súd však rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej zmenil podľa § 388 CSP a náhradu trov konania mu nepriznal, keďže neboli splnené
podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, ako ani na jeho zrušenie.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.
Súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu úspechu, v zmysle ktorej žalovanej, ktorá bola v konaní v
plnom rozsahu úspešná, vznikol nárok na náhradu trov konania, ako aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý
vystupoval na jej strane. Od práva účastníka (vedľajšieho účastníka) obrátiť sa na súd prostredníctvom
právneho zástupcu, ktoré odvolací súd nespochybňuje, je však potrebné odlíšiť právo na náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Náhrada trov konania je obmedzená len
na náhradu trov účelne vynaložených (na uplatňovanie alebo bránenie práva). Posúdenie účelnosti
je závislé od konkrétnych okolností danej veci. Vedľajším účastníkom na strane žalovanej bolo do
30.6.2016 občianske združenie, ktoré vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana
spotrebiteľa. Je subjektom plne spôsobilým poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa
v súdnych, ako aj mimosúdnych sporoch. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňala
zmysel a účel vzniku združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej



pomoci prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu
spotrebiteľa využilo svoje procesné právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom - advokátom,
súčasne nieslo aj procesnú zodpovednosť spojenú s posudzovaním účelnosti vynaložených trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia. Priznať možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na
účelné bránenie práva, ktoré sa objektívne považujú za vynaložené účelne. Ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“) s účinnosťou od 1.5.2014 zakotvilo
povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný
alebo či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Uvedené
zákonné ustanovenie zahŕňa povinnosť súdu ex offo (z úradnej povinnosti) preskúmavať a prihliadať na
všetky neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ako i zákonné prekážky brániace priznať nárok
voči spotrebiteľovi. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza
Claro). Na vyrovnanie zdanlivej (formálnej) zmluvnej rovnováhy zákonodarca reagoval legislatívnymi
zmenami, konkrétne aj právnou úpravou procesného postavenia združenia, ktoré ako právnická osoba
mohlo na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaní pred štátnymi orgánmi (§ 25 ods.
2 ZoOS), ako aj dotknutým ustanovením § 5b ZoOS a úpravou vedľajšieho účastníctva združenia v
súdnom konaní (§ 93 O. s. p.). Ak sa vedľajší účastník na strane žalovanej za uvedeného platného
právneho stavu rozhodol udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu
zástupcovi - advokátovi, nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe vyhodnotenia neúčelného
charakteru vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka. Z
dôvodu, že súd prvej inštancie bol povinný ex offo prihliadať na všetky zákonné prekážky brániace
priznať žalobkyni plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v
pomoci žalovanej v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na
právne zastupovanie. S poukazom na uvedené uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym
združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy
medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov. V zmysle § 2 O. s.
p. bol súd povinný dbať, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv na úkor fyzických alebo právnických
osôb. Zákaz zneužitia práva zabezpečuje, aby aj uplatňovanie náhrady trov konania nepredstavovalo
dôsledok zneužitia noriem procesného práva. Ak si vedľajší účastník uplatnil trovy právneho zastúpenia,
predstavujúce odmenu za činnosť právneho zástupcu, ktorý musel žalobný návrh a jeho prílohy náležite
preštudovať a posúdiť z hľadiska právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv a následne podať v danej veci
konkrétne kvalifikované vyjadrenie, nemožno mu náhradu takýchto trov priznať. Rovnaká povinnosť
(obligatórneho prieskumu) totiž už prislúchala s poukazom na vyššie uvedené súdu (ex offo) a
vynaložené trovy právneho zastúpenia v súvislosti so zastupovaním vedľajšieho účastníka nemožno
kvalifikovať ako potrebné, t. j. nevyhnutné (na účelné bránenie práva). Preto ich náhrada nemohla
byť vedľajšiemu účastníkovi priznaná. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je
aktivita združenia v konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv
spotrebiteľa vrátane poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a
všeobecnú ochranu práv spotrebiteľa (ako to vyplýva už z názvu združenia). V prípade akceptovania
účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie
by predstavovalo len pasívny subjekt, ktorý existuje sám pre seba. Vyššie uvedená argumentácia sa
vzťahuje na uplatnené trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v celom rozsahu, ktoré z vyššie
uvedených dôvodov nebolo možné priznať vôbec.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.



13. V úvodnej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sa vyskytla zrejmá nesprávnosť, keď
namiesto správneho predmetu konania (o 734,63 eur s príslušenstvom), bol v záhlaví uvedený predmet
konania (o 503,25 eur s príslušenstvom), pričom z odôvodnenia rozsudku i z obsahu spisu vyplýva, že
predmetom konania bolo zaplatenie 734,63 eur s príslušenstvom, z ktorého dôvodu bude potrebné, aby
súd prvej inštancie opravil takúto chybu v jeho rozsudku vydaním opravného uznesenia.

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)